Nellie od svätého Boha

Nelly Organ sa narodila v Írsku 24. augusta 1903. Jej otec bol vojakom a matka sa starala o domácnosť v kasárňach, kde žili. Nellie bola pokrstená niekoľko málo dní po narodení. Mama často brávala Nellie na pobrežie a stavala jej veľké hrady z piesku. Hovorila s ňou o Bohu a rozprávala jej o ňom veľa krásnych vecí. A hoci bola ešte malá, Nellie sa spolu s matkou modlila ruženec.

Keď mala dva roky, otec ju začal brávať so sebou na sväté omše. Nellie počas cesty do kostola džavotala oteckovi o "Svätom Bohu". Vždy pre Boha používala toto zvláštne spojenie, ale nikto netušil, odkiaľ to vlastne má.

Jej matka časom ochorela a o Nellie sa starala pestúnka, ktorá ju jedného dňa upustila na zem, ale nikomu o tom nepovedala. Nellie si pri páde naviac vykĺbila bedro a poškodila chrbticu. Ako rástla, jej bolesti sa stávali väčšími, nevedela však, ako to má povedať ostatným.

U pani Organ bola zistená tuberkulóza a v januári 1907 zomrela, Nellie mala vtedy tri roky. Dievčatko verilo, že jej mamička odišla do neba, aby bola so Svätým Bohom, ale cítila sa bez nej veľmi osamotená. Tiež ju bolel chrbát, ale nedokázala to nikomu vysvetliť, a tak len plakala.

Neďaleko sa nachádzal kláštor sestier Dobrého Pastiera, ktoré viedli školu svätého Finbara. Pán Organ sa domnieval, že Nellie a jej mladšia sestra by mohli byť u sestier šťastné, a tak k nim obe dievčatká 11. mája 1907 priviedol. Sestry si predsavzali, že sa o obe deti dobre postarajú, pretože nemajú matku. Nellie otecko spočiatku veľmi chýbal, ale čoskoro si na nové miesto zvykla. Sestrám veľmi rada hovorila "Matky".

Sestry zistili, že Nellie máva tiež zlú náladu a svoje chyby. Keď sa zlostila, dupala nôžkou a chcela, aby bolo po jej. Snažila sa však každý deň svoje chyby a nedostatky prekonávať a naprávať. Občas teda hnevala. 

Raz zdržala päť alebo šesť dievčat, a tie prišli neskoro na večeru. Neskôr to ľutovala slovami: "Svätý Bože, je mi ľúto, že som tie dievčatá zdržala od večere. Prosím, odpusť mi a urob zo mňa dobré dieťa a požehnaj mi, aj mojim Matkám."

Nellie nemohla priveľa chodiť. Sestry jej kúpili špeciálne topánky a nejaké ružové ponožky. Nellie bola na svoje krásne topánky a ponožky pyšná. 

Jedného dňa sa postavila pred sochu Jezuliatka a povedala: "Ježiško, keď mi dáš svoju loptu, dám ti svoje topánočky!"

"Nellie, to nesmieš robiť," napomenula ju sestra.

"Môže mi ju dať, keď bude chcieť," Nellie odpovedala. Mala pravdu, Ježiš jej mohol dať svoju "loptu", ale namiesto nej jej dal utrpenie.

Jedného dňa vzala sestra Nellie do kostola, aby si spolu prešli krížovú cestu. Nellie nemohla pochopiť, prečo sa Ježiš nechal pribiť ku krížu. Pýtala sa: "Ale prečo im to Svätý Boh dovolil? Mohol ich zastaviť, keby chcel."
Keď jej sestra odpovedala, že Ježiš chcel trpieť a zomrieť za naše hriechy, Nellie sa rozplakala a nebola k zastaveniu. Len stále opakovala: "Úbohý Svätý Boh! Úbohý Svätý Boh!" 

Raz prehltla Nellie nejaké korálky, ktoré jej uviazli v hrdle, takže musel prísť doktor a vybrať ich. Všimol si, že Nellie veľmi kašle a dospel k záveru, že trpí tuberkulózou rovnako ako jej matka. Povedal sestrám, že Nellie má pred sebou najviac rok života.

Neskôr, keď jej prišiel biskup udeliť sviatosť birmovania, Nellie vyhlásila: "Teraz som malý vojak Svätého Boha." Prestala byť uplakaná a snažila sa nikdy nestrácať náladu.

Keď mala štyri roky, začala túžiť po svätom prijímaní. Chcela prijať Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti, ale vtedy mohli deti pristupovať k prijímaniu až v dvanástich rokoch. 

Ležala ticho na svojej posteli a dookola si šepkala: "Ó, túžim po Svätom Bohu! Rada by som vedela, kedy príde. Chcela by som ho mať vo svojom srdci."

Často tiež volala: "Ja chcem Svätého Boha!" Sestry boli veľmi prekvapené, že Nellie tak často premýšľa o svätom prijímaní. 

"Matka," povedala raz ráno sestre, "choďte na omšu a prijmite Svätého Boha a príďte ma pobozkať. Potom sa môžete vrátiť do kaplnky." Sestra potom vždy chodila po svätom prijímaní Nellie pobozkať. Nellie sa túžila čo najviac priblížiť Svätému Bohu a radovať sa z tejto jeho blízkosti.

Raz bola na oltári vystavená Najsvätejšia Sviatosť. Sestra zaviedla Nellie do kaplnky. Bolo to vôbec prvýkrát, čo dievčatko videlo monštranciu. 

S očami upretými na monštranciu vydýchla: "Tu je! Tu je teraz Svätý Boh!" Od toho dňa vždy vedela, kedy je Najsvätejšia Sviatosť vyberaná zo svätostánku k vystaveniu, a hovorila sestrám: "Svätý Boh dnes nie je zatvorený! Vezmite ma dole k nemu!"

Ježiško vedel, že Nellie je z dlhého ležania na posteli osamote mrzutá, a tak ju prichádzal navštevovať. Raz jej dal kvetinu, inokedy jej zatancoval a občas len tak prišiel, aby ju navštívil a porozprával sa s ňou. Nellie milovala každý okamih, ktorý s ňou Ježiško trávil.

Postupom času sestry stále viac tušili, že na Nellie je niečo zvláštne, pretože sa neustále vypytovala na sväté prijímanie. Požiadali teda otca Buryho, aby si s dievčatkom prehovoril a zistil, čo Nellie vôbec o svätom prijímaní vie. 

Kňaz jej položil rad otázok a nakoniec sa spýtal: "Povedz mi, Nellie, čo to je sväté prijímanie." 

Dieťa odpovedalo: "To je Svätý Boh. To je ten, ktorý činí sestry a každého šťastným!"

Iste to bol Ježiš, kto pomohol Nellie takto krásne kňazovi odpovedať. Teraz si bol otec Bury istý, že Nellie dosiahla používanie rozumu, hoci bola taká veľmi mladá. Vedel, že dievčatko chápe, že v Najsvätejšej Sviatosti je prítomný Ježiš a že ho miluje. 

Hneď po rozhovore s Nellie o tom informoval biskupa Corku. Biskup potom dal svoj súhlas, aby mohla Nellie pristúpiť k svätému prijímaniu.

Nellie pristúpila k prvému svätému prijímaniu 6. decembra 1907, keď mala iba štyri roky. V bielych šatôčkach so závojom a s venčekom kvetín na hlave pripomínala anjela. Zaviedli ju do kaplnky, kde sa zhromaždili sestry a deti zo školy. 

Niet pochýb, že Nellie vedela, že prijíma "Svätého Boha". Keď jej otec Bury podával Ježiša, celá tvár sa jej rozžiarila. Keď ticho ďakovala Svätému Bohu, vyzerala ako anjel.

Jedna zo sestier rozprávala, ako bola Nellie v deň svojho prvého svätého prijímania zbožná: "Nellie práve dostala sväté prijímanie a jej tvár sa úplne zmenila. Hral na nej nádherný výraz lásky a pokoja. Hlava jej klesla na vankúš a na smrť zbelela. Bola úplne nehybná, takže som si na chvíľu pomyslela, že je mŕtva."

Sestra pokračovala: "Ale dôvod, prečo sa Nellie nehýbala bol ten, že ju natoľko premohla láska a vďačnosť k Svätému Bohu, že prestala vnímať pozemské veci. Dobre vie, čo je sväté prijímanie a kto je Boh, ktorého práve prijala do svojho srdca."

Otec Bury k tomu podotkol: "Nellie žízni po Bohu a prijala ho z mojich rúk s pohnutím lásky."

Pre Nellie bolo jej prvé sväté prijímanie zvláštnou udalosťou a celý deň strávila v modlitbe a vďakyvzdaniu. 

Jej láska k svätej Eucharistii rástla zo dňa na deň. Boh dal Nellie výnimočné milosti. Nejako vedela, kedy trebárs sestry nešli k svätému prijímaniu.

Od svojho prvého svätého prijímania až do smrti pristúpila Nellie k svätému prijímaniu tridsaťdvakrát. Chovala k Bohu vždy veľkú lásku a úctu, s ktorou prijímala Eucharistiu. Bola veľmi inteligentná a vo svojej úcte k Bohu a Najsvätejšej Sviatosti pripomínala skôr dvanásťročné dieťa.

Nellie trpezlivo znášala utrpenie a naučila sa všetky svoje bolesti obetovať dobrému Bohu. Ak bola bolesť väčšia ako zvyčajne, ešte pevnejšie tlačila krucifix a hovorila: "Svätý Boh pre mňa na kríži trpel ďaleko viac." A ak náhodou bola vo svojich bolestiach trochu netrpezlivá, rýchlo toho ľutovala.

Bola veľmi vyberavá, pokiaľ išlo o šaty, ktoré si má vziať k svätému prijímaniu. Všetko na nej malo byť bez poškvrny a biele. 

Raz, keď mala ísť prijať Svätého Boha, jej sestra povedala: "Nellie, dnes sa budeš musieť na sväté prijímanie uspokojiť s kvetovanými šatami." 

Dievčatko sa ale domáhalo bielych: "Chcem biele šaty! V týchto nemôžem prijať Svätého Boha!" Sestra jej teda nakoniec dala biele šatôčky. 

"Teraz môžem prijať Svätého Boha," vyhlásila Nellie.

Raz jej jedna sestra povedala: "Až pôjdeš za Svätým Bohom, povedz mu, že Matka Františka potrebuje nejako zaplatiť svoje dlhy."
A Nellie na to odpovedala: "Svätý Boh to vie, to stačí." 

"Ja chcem Svätého Boha! Ja chcem Svätého Boha!" Nellie neustále volala. Jedného dňa po prijímaní ju prišla navštíviť istá sestra, ktorá neskôr rozprávala: "Keď som Nellie okolo trištvrte na päť večer navštívila, ležala stále ticho vo svojej bielej postieľke s tvárou obrátenou k oknu. Počula som o jej zlom stave a chcela som ju toho dňa vidieť. Sklonila som sa nad ňou, a v tom okamihu sa ku mne Nellie otočila a povedala: ,Ó Matka, som taká šťastná! Hovorila som so Svätým Bohom.' Hlas sa jej chvel radosťou a líca jej horeli. Očká jej žiarili tak jasne, až si človek musel pomyslieť, že skutočne videla Boha. Jej úsmev nemožno opísať, pretože bol nebeský, a okolo postele sa vznášala krásna vôňa kadidla."

Nellie mala veľkú lásku k Svätému Bohu a tiež veľkú lásku k svojim blížnym. Modlila sa za všetkých a na úmysly pápeža, ktorému hovorila: "Môj Svätý Pader".

Keď sestra rozprávala Nellie o utrpení Pána Ježiša, dievčatko prepuklo v plač a opakovalo: "Úbohý Svätý Boh! Úbohý Svätý Boh!"

Neskôr držiavala v rukách krucifix a hovorila: "Úbohý Svätý Boh!"

Nellienkin život sa rýchlo blížil k svojmu koncu. V roku 1907 oslávila Vianoce svätým prijímaním. Mala pre nich zvláštne pomenovanie: "Narodeniny Svätého Boha".

Vedela, že čoskoro zomrie. 

30. januára 1908 sa sestry spýtala: "Povedzte mi, Matka, ako sa dnes cítite?"

"Veľmi dobre, Nellie," odpovedala sestra. 

A Nellie na to: "Ale povedzte mi, cítite, že sa blížite k Svätému Bohu? Ja áno."

Nellie zomrela na Hromnice, 2. februára 1908. Keď umierala, uvidela niečo na konci svojej postele. Zahľadela sa do tých miest, začala pohybovať perami, ako keby s niekým hovorila, potom sa usmiala a zomrela.

Pochovali ju na verejnom cintoríne, ale o rok neskôr bolo jej telíčko premiestnené na cintorín kláštora Dobrého Pastiera. 

Telo bolo nájdené neporušené, s výnimkou čeľuste, ktorá bola zničená nákazou v kostiach. Pokiaľ ide o onú skazenú kosť, svedkovia rozprávajú, že pred Nellieiným prvým svätým prijímaním vydávala odporný zápach, ktorý potom zmizol.

K hrobu Nellie od Svätého Boha smerujú každým rokom zástupy pútnikov.

Po Nellieinej smrti začali deti zo školy sv. Finbara s novénou, aby na jej príhovor mohli všetky deti na celom svete pristúpiť k svätému prijímaniu rovnako ako ona.

Keď sa o Nellie, o jej túžbe po Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej a o jej láske, s ktorou ho prijímala, dozvedel pápež svätý Pius X., vyhlásil: "Tak! To je znamenie, na ktoré som čakal." 

Poprosil tiež biskupa Corka o jej ostatky.

V roku 1910 vydal pápež Pius X. cirkevné nariadenie, že deti môžu pristupovať k svätému prijímaniu už v ranom veku, ak dosiahli používanie rozumu.

Deti zo školy svätého Finbara potom pápežovi svätému Piusovi X. napísali prekrásny list, z ktorého citujeme aspoň niektoré úryvky:

Drahý Svätý otče!

My, malé deti zo školy svätého Finbara, ďakujeme spoločne Svätému Bohu, že Ti vnukol, aby si vydal nariadenie o prvom svätom prijímaní. Nikdy sa neprestaneme za Teba modliť a prosiť Svätého Boha, aby Ťa pojal do svojho Najsvätejšieho Srdca. Podivuhodná priazeň, ktorú si preukázal malým deťom, aby mohli prijímať v útlom veku, nás naplnila veľkou radosťou ...

Často premietame, či Tvoja Svätosť počula niečo o našom svätom dieťatku, "Nellie", ktorá prijala sväté prijímanie vo veku štyroch rokov a troch mesiacov ... Na prvom svätom prijímaní bola 6. decembra 1907 ... Svätý Boh a Matka Svätého Boha si pre ňu prišli 2 . februára 1908.

Modlíme sa k nej za všetko, čo potrebujeme, a ona určite naše prosby počuje. 

Pred dvanástimi mesiacmi sme pri večerných modlitbách začali novénu, aby urobila takmer zázrak, ktorým by sa jej malým druhom a všetkým malým deťom na celom svete dostalo tej veľkej milosti, aby mohli prijímať, pokiaľ možno v onom útlom veku ako ona. Domnievame sa snáď neprávom, že nariadenie bolo vydané na jej príhovor a že máme za túto veľkú milosť ďakovať našej drahej Nellie?

Pápež svätý Pius X. dostal list detí niekoľko mesiacov po tom, čo vydal dekrét Quam singulari o svätom prijímaní detí. 

Deťom zo školy svätého Finbara potom odpovedal listom z 24. novembra 1910, v ktorom vlastnoručne píše: 

Milovaným dietkam školy sestier Dobrého Pastiera v Corku najúprimnejšie prajeme k citom vyjadreným v zbožnom liste, k citu skutočnej lásky k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, ďakujeme najsrdečnejšie za ich modlitby za svätú Cirkev katolícku a za Nás a prajeme im, aby sa osvedčili hodnými svojej malej družky Nellie, ktorá bola povolaná už ako malé dieťa do neba, kde sa modlí za nich, za blaho ich rodín, za sestry, ich drahé učiteľky, za biskupov a obzvlášť za ctihodného biskupa. Všetkým týmto udeľujeme veľmi rád svoje apoštolské požehnanie.

Masima