Uzdravenia a obrátenie v Syrakúzach

Syrakúzy sa v skutočnosti stali svedkom nie jedného, ​​ale stoviek zázrakov. Už v čase, keď sa ľudia vo veľkom množstve zhromažďovali v ulici Via degli Orti, aby aspoň na chvíľu zazreli plačúci reliéf Nepoškvrneného srdca Panny Márie, začalo dochádzať k rade zázračných uzdravení. A tie pokračovali aj po 1. septembri 1953, kedy Panna Mária plakať prestala.

Bola zriadená špeciálna lekárska komisia, ktorá sa mala týmito prípadmi zaoberať. Podľa dostupných údajov, len do polovice novembra 1953 označila komisia približne 300 prípadov uzdravení za mimoriadne. Patrili k nim i nasledujúce uzdravenia: Enza Moncada (ochrnutie), Giovanni Tarascio (ochrnutie) alebo Anna Vassallo (nádor). Vo výpovedi jej manžela, lekára dr. Salvatore Vassalo, stojí: "... oznamujem, že mojej štyridsaťtriročnej manželke, ktorú najlepší lekári Talianska považovali za nevyliečiteľne chorú, sa stal zázrak. Bol jej diagnostikovaný epitelový tumor v konečníku ... Po piatich návštevách u Madony sa jej stav začal zlepšovať a dnes sa cíti byť úplne zdravá. Profesor Selvaggi, ktorý ju vyšetroval, nenašiel ani stopu po predchádzajúcom nádorovom ochorení. Bol úplne zmätený a bez slov - nebol schopný tento jav z vedeckého hľadiska objasniť." (Syracuse, 4. októbra 1956)

Došlo ale aj na mnohé duchovné uzdravenia - teda k obráteniam. Jedným z najpôsobivejších bolo obrátenie jedného z lekárov, ktorý ako člen odbornej komisie analyzoval tekutinu, odobratú z reliéfu Panny Márie.

Dr. Michele Cassola bol riaditeľom mikrografickej sekcie provinčného laboratória v Syrakúzach. Sám o sebe vyhlasoval, že je ateista. Pritom bol veľmi čestným človekom. Skutočnosť slzenia reliéfu Panny Márie nikdy z odborného hľadiska nespochybňoval. Ale až o dvadsať rokov neskôr sa pred relikviami, v ktorom sú uchovávané slzy, ktoré sám kedysi vedecky skúmal, otvoril prijatiu viery a sviatostí.

Stalo sa to až v posledných dňoch jeho pozemského života. Mons. Migliorisi, ktorý dr. Cassola v jeho posledných okamihoch sprevádzal, o tom rozpráva: "Na začiatku veľkonočného týždňa ma s ním zoznámila jeho dcéra Bruna. Nehovoril som s ním o Bohu. On sa mi však zrazu pozrel do očí a povedal: "Pochopil som." 
Poprosil som rektora pútnickej baziliky o relikviár (v ktorom sú uchovávané slzy, ktoré komisia 1. septembra 1953 vo Via degli Orti odobrala z povrchu plačúceho reliéfu Panny Márie). Priniesol som relikviár do domu rodiny Cassolových. Pán doktor sa na relikviár dlho pozeral, potom ho pobozkal, pobozkal aj kríž a potom s radosťou prijal Eucharistiu." (Samozrejme po predchádzajúcom prijatí sviatosti zmierenia).

Masima