Svojím utrpením spasíš veľa duší - Natuzza Evolo

Náš život na zemi je krátky. Avšak tu sa rozhoduje o našej večnosti: buď si vyberieme nekonečné šťastie vo večnej láske v Kristovi, alebo nekonečné, hrozné utrpenie a nenávisť. Túto pravdu nám pripomína Boh aj prostredníctvom nadprirodzených znamení a zázrakov v živote veľkých mystikov, medzi ktorých patrí aj Natuzza Evolo z Kalábrie v Taliansku, ktorá zomrela 1. novembra 2009.

Pri poslednej rozlúčke s Natuzzou sa na pohrebnej svätej omši zúčastnilo 50 tisíc veriacich, päť biskupov a niekoľko stoviek kňazov. Zhromaždení ľudia spontánne vykrikovali: „Santa subito!“ 

Diecézny biskup Luigi Renzo počas homílie prisľúbil otvorenie procesu blahorečenia zomrelej a taktiež potvrdil, že prítomnosť toľkých biskupov a kňazov je znakom uznania svätosti života a neobyčajných chariziem Natuzzy Evolo, jednej z najväčších mystičiek našich čias. Pán Ježiš si túto jednoduchú analfabetku z Kalábrie vyvolil pre osobitné poslanie. 

Skrze dar stigiem mala účasť na Kristovom utrpení a tajomstve jeho umučenia a smrti za spásu všetkých ľudí. A prostredníctvom priameho kontaktu so zomrelými  nám všetkým pripomínala, že existuje život po smrti: nebo, očistec a peklo.

23. augusta 1924 v mestečku Paravati v Kalábrii sa devätnásťročnej Filoméne Márii Angele Evolo narodilo prvé dieťa, dievčatko, ktorej dali meno Natuzza. Mesiac pred jej narodením odcestoval jej otec Fortunato Evolo do Argentíny za prácou a úplne prerušil kontakt so svojou rodinou. Počas nasledujúcich siedmich rokov sa Natuzzinej mame narodilo ďalších päť synov: Dominik, Antonio, Francesco, Vincent a Pasquale. Ich otec bol neznámy, ale všetci dostali priezvisko Evolo. 

Obyvatelia Paravati často s opovrhnutím ohovárali Máriu Angelu a jej deti. Nazývali ich bastardmi. Natuzza vyrastala vo veľmi ťažkých podmienkach a vo veľkej chudobe. Už ako päťročná chodievala  do pekárne a mlčky čakala, že niekto sa nad ňou zmiluje. Keď dostala niekoľko žemlí, ihneď ich zaniesla domov hladným bratom.

Keďže nemali peniaze, Natuzza nemohla chodiť do školy, a tak zostala celý život analfabetkou. Napriek veľkej biede to bolo radostné dieťa, ktoré sa staralo o svojich súrodencov a rovesníkov z Paravati. Nikdy sa nenechala znechutiť ťažkosťami či problémami, neupadala na duchu, ale energicky ich premáhala tak, že bola otvorená pre iných a pomáhala im. Bola veľmi dobrá, no zároveň poznačená veľkou biedou a morálnym poblúdením svojej matky. Natuzza vrúcne prosila Pannu Máriu o jej obrátenie.

Už ako šesťročná  mala výnimočný dar vidieť Pána Ježiša, Božiu Matku, anjelov a svätých. Keď sa jej prvý raz zjavila Panna Mária, Natuzza nevedela, kto to je. Uchovávala to v tajnosti, ako jej to poradil miestny kňaz.

V roku 1934 odsúdili Mariu Angelu, Natuzzinu matku, do väzenia za krádež sliepky, ktorú zabila a uvarila pre svoje vyhladnuté deti. Zatiaľ čo bola vo väzení, majiteľka bytu deti neľútostne vyhodila z domu na ulicu, lebo nezaplatili nájomné. Natuzza sa spolu s bratmi ocitla bez strechy nad hlavou, museli spať vonku pod schodmi. Pre Natuzzu to bolo veľmi bolestné, ale s veľkou dôverou prosila o pomoc Pannu Máriu. 

Raz počas modlitby začula hlas: „Neboj sa, teraz nájdem pre vás bývanie." A tak sa aj stalo.  

O pár dní sirotám pridelili jeden z nových obecných bytov. Keď sa tam súrodenci nasťahovali, Natuzze sa zjavil svätý František z Paoly a povedal jej, že ich mama sa onedlho vráti domov a ona sama bude môcť pomáhať rodine. 

Po troch dňoch od tohto zjavenia Máriu Angelu naozaj pustili z väzenia a vrátila sa domov. Natuzze krátko nato ponúkli prácu slúžky v domácnosti právnika Colloca. Odvtedy mohla Natuzza každý mesiac podporovať svoju rodinu skromnou výplatou.

V tomto období sa Natuzza často rozpráva s Pánom Ježišom a s Pannou Máriou a tiež má na svojom tele neviditeľné stigmy, ktoré jej každý piatok a aj počas Pôstneho obdobia spôsobujú veľké utrpenie.

V roku 1939 koncom leta dostáva Natuzza od Boha dar stretávania sa so zomrelými. Najskôr ich nevedela dobre rozoznať od živých ľudí, až neskôr si zvykla na ich prítomnosť a prestala sa ich báť.  Brala ich ako blízkych a spriaznených ľudí. Pán Boh týmto zomrelým dovolil, aby sa prostredníctvom Natuzzy zhovárali so svojimi príbuznými o tom, že existuje život po smrti, že je nebo, očistec a peklo. Vyzývali ich, aby sa obrátili a začali žiť podľa učenia Katolíckej cirkvi, aby sa každý deň vytrvalo modlili a pravidelne pristupovali k sviatosti zmierenia a prijímali Eucharistiu.

Prvými adresátmi týchto posolstiev boli manželia Silvio a Alba Collocovci, u ktorých Natuzza pracovala. Obaja manželia spočiatku  pochybovali, lebo k tajomným zjaveniam dochádzalo u Natuzzy každý deň. Nakoniec sa rozhodli o tom upovedomiť cirkevných predstaviteľov, ktorí rozhodli, aby sa pätnásťročná Natuzza podrobila exorcizmu. 

Bolo to pre ňu veľmi bolestné poníženie, ale prijala ho poslušne a s pokorou. Počas exorcizmov povedala kňazom: „Modlíte sa, aby ma Boh oslobodil od démonov, ale tu nijakí nie sú, je tu len veľa anjelov.“ Exorcizmy bez najmenších pochybností dokázali, že Natuzza nie je pod vplyvom zlých duchov. 

Keď sa po tomto ponižujúcom zážitku vracala večer domov, cestou stretla mnícha oblečeného v dominikánskom habite, ktorý jej dal požehnanie. Povedal jej, že je svätý Tomáš Akvinský a že odteraz sa bude s dušami z očistca stretávať dennodenne, vo dne i v noci. Požehnanie svätého Tomáša Akvinského utvrdilo Natuzzu v presvedčení, že stretnutia  so zomrelými pochádzajú z vôle samého Boha. Neskôr aj cirkevné vrchnosti uznali ich autentickosť.

V roku 1967 prehovoril Ježiš k Natuzze takto: „V roku 1938 som sa ťa opýtal: ‚Môžem sa o teba oprieť jedným prstom?‘ Odpovedala si : ‚Áno.‘ V roku 1944 som sa ťa znova opýtal: ‚Môžem sa o teba oprieť celou rukou?‘ Odpovedala si: ‚Áno.‘ V roku 1966 som sa opýtal: ‚Môžem sa oprieť o teba oprieť svojimi ramenami?‘ A vtedy si s radosťou povedala: ‚Áno, miluj ma a veď ma svojimi krížmi.‘“

Pár dní po prijatí sviatosti birmovania sa Natuzze zjavila Panna Mária a oznámila jej, že 26. júla 1940 prežije zdanlivú smrť.  Natuzza nevedela, čo znamená „zdanlivá smrť,“ a myslela si, že 26. júla zomrie. Táto správa sa rýchlosťou blesku rozšírila po celom Taliansku, pričom vzbudila veľký záujem vzbudila aj medzi novinármi. V deň predpovedanej Natuzzinej smrti sa pred domom Collocovcov zhromaždil dav ľudí; boli tam okrem iných aj novinári z najčítanejších denníkov, ale  tiež lekári pripravení poskytnúť odbornú pomoc. V podvečer 26. júla Natuzza upadla do stavu strnulosti, úplne stratila kontakt s vonkajším svetom, jej telo stuhlo. Bola to stav letargie, ktorý trval viac ako sedem hodín. Lekári dávali Natuzze rôzne injekcie, aby sa zobudila, ale nič nezaberalo. Po siedmich hodinách sa Natuzza zrazu vrátila do normálu, akoby sa nič nestalo. 

Počas týchto siedmich hodín svojej zdanlivej smrti mala okrem iného víziu kostola a pri ňom rôznych objektov, ktoré mali byť v budúcnosti v Paravati postavené. Zhromaždení ľudia boli sklamaní, že predpoveď sa nesplnila, a začali pochybovať o všetkom, čo Natuzza hovorila. Po tejto udalosti biskup nariadil okamžité liečenie Natuzzy v psychiatrickej nemocnici v Reggio di Calabria. 

V lete roku 2009 si takto spomínala na svoj pobyt v nemocnici: „Poslali ma do blázinca, povedali mi, že som bláznivá hysterička a že sa musím liečiť. Išla som tam so vztýčenou hlavou, pokladala som to za Božiu vôľu, lebo aj tam som mohla pomáhať všetkým, ktorí to potrebovali, svojou službou.“

Počas pobytu v nemocnici boli jedinou potechou pre Natuzzu zjavenia Panny Márie, ktorá zmierňovala jej bolesť. Mária jej hovorila, že je Božím dieťaťom, a prosila ju, aby prestala plakať, pretože keď súhlasila s rozhodnutím biskupa, rozhodla sa byť poslušná Bohu.

Celý čas dvojmesačného pobytu v psychiatrickej nemocnici sa Natuzza rozprávala s chorými, modlila sa s nimi a za nich, utešovala ich, vravela im o Bohu a jeho nekonečnom milosrdenstve. Hovorila: „V každom chorom treba vidieť Ježiša. Máme ho milovať tak, akoby to bol osobne sám Ježiš." 

V nemocnici Natuzzu často navštevovali duše z očistca, prichádzali k nej vo dne i v noci. Prežívala taktiež mystické extázy. 

Lekári boli udivení krvácaním zo zdravej kože, ktoré sa u nej objavovalo. Pri utieraní krvi sa na vreckovkách a obväzoch objavovali sväté symboly, nápisy alebo texty modlitieb. Riaditeľ nemocnice podrobil Natuzzu Rorschachovmu testu, ktorý sa používa na diagnostikovanie psychických porúch. Výsledky testu bez akýchkoľvek pochybností dokázali, že Natuzza nemá nijaké príznaky psychickej choroby. Potvrdilo sa, že autosugescia je vylúčená a že javy, ktoré u dievčaťa pozorovali, sú vedecky nevysvetliteľné; v správe sa tiež uvádza, že snáď len parapsychológia by mohla v tejto veci niečo objasniť.

Riaditeľ nemocnice, prof. Puca, bol presvedčený, že najlepším liekom pre Natuzzu by bol vydaj, rodenie a výchova detí. Avšak Natuzza bola taká zaľúbená do Ježiša, že o manželstve vôbec neuvažovala.  Pátrovi Corianovi v roku 2001 povedala: „Keď som prvýkrát uvidela Ježiša, bola som ešte malá. Hneď som sa do neho zaľúbila, preto som hovorievala: ‚Nikdy sa nevydám, chcem sa stať rehoľnou sestrou.‘ Dnes som do neho zaľúbená ešte viac.“ 

Natuzza sa obrátila na sestry, ktoré pracovali v nemocnici, aby ju prijali do svojej spoločnosti. Rehoľnice však nechceli prijať analfabetku. Počas dvoch mesiacov pobytu v nemocnici sa Natuzza podrobila všetkým možným testom a už nebol dôvod na ďalšiu hospitalizáciu. Dievča sa pred Vianocami vrátilo domov. Najdôležitejším lekárskym odporúčaním bolo Natuzzu čo najrýchlejšie vydať.

Keď dievča prepustili z nemocnice, starí rodičia z matkinej strany Giuseppina a Antonio ju s veľkou láskou prijali do svojho domu. Natuzza bolo jedno z najkrajších dievčat v Paravati. Začali sa o ňu zaujímať miestni mládenci, osobitne Pasquale Nicolace. Všetci vrátane miestneho pána farára Natuzzu nahovárali, aby sa za neho vydala. Ona by na to určite nikdy nepristala, keby jej Ježiš a Mária nedali jasný pokyn, aby prijala sviatosť manželstva a aby sa učila byť milujúcou manželkou a matkou.

Zásnuby Natuzzy a Pasquala sa uskutočnili za prítomnosti pána farára. Keďže bola vtedy Druhá svetová vojna, Pasquala povolali do armády a vyslali na front. Cirkevné vrchnosti rozhodli o urýchlení sobáša, a tak bol uzavretý v katedrále v Mileto 14. augusta 1943 – per procura, teda za neprítomnosti ženícha. 

Keď sa 14. januára 1944 Pasquale vrátil, kňaz im spolu s Natuzzou udelil požehnanie a spolu začali žiť vo veľmi chudobnom dome v centre Paravati. Pasquale bol tesár.

Napriek lekárskym očakávaniam mystické stavy u nevesty ani po svadbe neprestali; Natuzza aj naďalej niekedy tajomne krvácala, na jej tele sa objavovali stigmy, stále sa jej zjavovali Ježiš a Mária a prichádzali za ňou duše z očistca. Do jej domu neustále prichádzali ľudia s prosbou o modlitbu.

Natuzza si v roku 1989 spomína na toto obdobie takto: „Vždy mi na pomoc prichádzal Ježiš. Vždy som dokázala zosúladiť to, čo som musela urobiť pre rodinu, s tým, čo som mala urobiť pre ľudí. Každý deň som skoro ráno vstávala a chodila neskoro spať, robila som všetky domáce práce. Nikdy som deti nenechala hladné a nikdy by som ich neposlala von v nevyžehlených košeliach.“

„Keď som sa vydala, bývala som v chudobnom, škaredom dome. Susedia sa ma pýtali: ‚Natuzza, nepotrebuješ nejaké zariadenie?‘ A ja na to: ‚Mám plnú skriňu vecí.‘ Pritom sme mali iba tri plachty. Bola som spokojná a ďakovala som Bohu aj za to. Pomyslela som si: Ja mám aspoň tri plachty, ale sú aj takí, ktorí nemajú ani len posteľ na spanie. Musíme byť spokojní s tým, čo máme, lebo všetko je aj tak dar a milosť.“

17. januára 1944 – tri dni po začiatku manželského života – Natuzzu prepadli pochybnosti, či prežívanie manželstva v celej jeho plnosti je naozaj v súlade s Ježišovou vôľou. V tej chvíli celá izba zažiarila nebeským jasom a zjavila sa jej Panna Mária. Natuzza ju s plačom prosila o odpustenie, že ju prijíma v takom škaredom dome. 

Mária jej vtedy povedala, aby sa o to nestarala, pretože bude postavený nový dom, ktorý sa bude volať Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, Útočisko duší. 

Takto predpovedala mladej neveste vznik nového kostola a zároveň centra mariánskeho kultu v Paravati – toho istého, ktorý jej do najmenších detailov ukázala počas „zdanlivej smrti“ 26. júla 1940. Svätyňa malo byť útočiskom pre všetkých hriešnikov a  tiež pre duše v očistci, pretože ľudské duše nikdy neumierajú.

Panna Mária poprosila Natuzzu, aby o tomto pláne ešte nikomu nehovorila, až kým jej to výslovne nepovie, čo sa stalo až o 40 rokov. 

Vtedy po rozhovore Natuzzy s kňazom vzniklo spoločenstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Útočiska duší, ktoré sa neskôr pretransformovalo na združenie.

17. januára 1944 sa zjavil Natuzze aj Pán Ježiš s apoštolom Jánom, ktorý nehovoril nič, len sa usmieval. Natuzza sa so slzami v očiach Ježišovi sťažovala, že po svadbe sa už necíti byť hodna jeho lásky. 

„Stále ťa milujem,“ povedal jej Ježiš, „a ešte viac vtedy, keď horlivo plníš svoje povinnosti manželky a matky.“ Napokon Pán Ježiš dodal: „Dávam ti živé, voňavé kvety a beda ti, ak sa o ne nebudeš starať.“ Až po troch dňoch Panna Mária Natuzze vysvetlila, že kvety, o ktorých hovoril Ježiš, sú ľudia, ktorí k nej budú prichádzať, a jej úlohou je viesť ich k obráteniu. 

Počas zjavenia 17. januára 1944 bolo do sto metrov od tohto miesta počuť taký nádherný spev zboru, že všetci obyvatelia a prechádzajúci ho počúvali s úžasom a s veľkou pozornosťou. Pre ľudí to bolo jasné znamenie, že Boh si vybral Natuzzu na splnenie dôležitej úlohy. Odvtedy zakaždým počas mystických Natuzziných stavov počuli ľudia, ktorí boli v jej dome, vychádzať nádherný spev z hrude mystičky, ktorá bola v extáze.

Do bytu Evolovcov začali prichádzať zástupy ľudí a prosili Natuzzu o radu, o modlitbu, o informácie o zomrelých, o padlých či nezvestných vojakoch. Natuzza prichádzajúcich prijímala a odpovedala na ich otázky, pričom prejavovala nadprirodzené poznanie všetkého. Úprimne hovorila, že nerobí nič iné, len nahlas opakuje to, čo jej hovoria anjeli tých ľudí.

Natuzza videla zomrelých, ktorí sprevádzali ľudí, čo k nej prichádzali s prosbou o pomoc. Spočiatku nevedela rozlíšiť živých od zomrelých, preto sa každého pýtala, či je zomrelý alebo nie. Pán Boh dal Natuzze dar vidieť anjelov v krásnom, žiarivom, akoby ľudskom tele. Anjeli sú čisto duchovné bytosti, ktorých úlohou je sprevádzať každého človeka, pomáhať mu pri premáhaní pokušení, viesť ho cez  ťažké situácie počas života na zemi a tiež ho posilňovať počas utrpenia v očistci. Anjel po smrti opúšťa iba tých ľudí, ktorí sa svojimi hriechmi odsúdili na večné peklo.

Pri jednom stretnutí so svojím anjelom strážcom vyjadrila Natuzza ľútosť, že nemôže pomáhať materiálne chudobných, pretože sama žije vo veľkej biede. Ako odpoveď počula slová: „Lepšie je byť chudobným po materiálnej stránke, ako byť chudobným na duši a vo viere. Najlepšie ľuďom pomôžeš vtedy, keď sa budeš za nich modliť. Modlitba za druhých je najväčším prejavom lásky.“

Anjel strážca nám prostredníctvom Natuzzy odovzdal veľmi dôležité posolstvo: „Neexistuje na svete nič krajšie, ako milovať Boha celým svojím srdcom. Keď budeme zomierať, najväčšmi si budeme vyčítať to, že sme sa nestali svätými. Z minúty na minútu konajte všetko z lásky a stávajte sa svätými.“

Všetci, ktorí sa niekedy stretli s Natuzzou, dokonca aj tí, ktorí za ňou prišli iba z obyčajnej zvedavosti, pocítili od silnú výzvu k životu v pevnej a nekompromisnej viere, ktorá sa má prejavovať vo vytrvalej a každodennej modlitbe.

S odstupom času cirkevné vrchnosti začali meniť svoje názory na Natuzzu. Nový biskup Enrico Nicodem vychádzal z predpokladu, že treba trpezlivo počkať a nerobiť predčasné definitívne uzávery. Veľa kňazov radikálne zmenilo svoj názor na Natuzzu. Najskôr boli voči nej skeptickí, ale neskôr ju pre jej pokoru, hĺbku,  a jednoduchosť viery začali obdivovať a akceptovali jej nadprirodzené dary.

Po boku každého človeka, ktorý za ňou prišiel, videla Natuzza anjela, ktorý vyzeral ako nádherné dieťa. U laikov bol vždy po pravej strane, u kňazov po ľavej. Takýmto spôsobom Natuza ihneď spoznala kňazov, ktorí sa chceli zatajiť a navštívili ju v civilnom oblečení.

Z Natuzzinho tela vystupovala nádherná vôňa kvetov, tak ako to bolo aj pri pátrovi Piovi. Táto vôňa vychádzala aj z ružencov, krížov a svätých obrazov, ktorých sa Natuzza dotkla. Tisícky ľudí cítili túto vôňu aj na veľmi vzdialených miestach; bolo to pre nich znamenie duchovnej prítomnosti Natuzzy. Tá nádherná vôňa bola osobitným znakom, ktorý jej dal Boh a ktorý svedčil o jej svätosti. 

Panna Mária v jednom zo svojich zjavení Natuzze povedala: „Spasiteľ ti zveril veľmi dôležitú, bolestnú a ťažkú úlohu, ale neznechucuj sa. On sám ti pomáha, je s tebou... Svojím utrpením spasíš veľa duší.“

Natuzza mala na svojom tele stigmy – rany, ktoré boli spôsobené Ježišovi pri jeho umučení. Celý jej život bol poznačený veľkým utrpením. Vďaka jej modlitbám státisíce ľudí zakúsili osobitné milosti, duchovné znovuzrodenie, obrátenie, uzdravenie z rôznych nevyliečiteľných chorôb.     

O veľkej Natuzzinej pokore svedčia jej činy a slová. O sebe hovorila takto: „Ja som nič, som len pozemský červ. Neviem, čo mám povedať, nie som ani jasnovidec, ani nerobím zázraky. Ja sa len sa modlím, zázraky robí Ježiš. Pán Ježiš a Panna Mária mi dávajú silu, aby som všetkým bez výnimky, aj vysokopostaveným, aj jednoduchým ľuďom odovzdávala veľa radosti a pohody ducha.“

Inokedy hovorila: „Už od detstva som zvyknutá na stretnutia so zomrelými. Prvýkrát sa mi to stalo, keď som mala desať rokov. Je to pre mňa také samozrejmé ako stretať sa so živými. Ba čo viac, so zomrelými som v dôvernejšom vzťahu ako so živými. Iba v piatky a počas Pôstneho obdobia ich nevidím, ale ostatné dni ich stretávam neustále. Svätých vidím niekedy, nie vždy. 

Panna Mária a Ježiš sa mi zjavujú počas Pôstneho obdobia a tiež na Zelený štvrtok a Veľký piatok. 

Ježiš a Mária mi hovoria, že máme byť dobrí, pokorní a milosrdní, že svet nie je svetlom, ale temnotou! Ježiš trpí, pretože celý svet obnovuje jeho ukrižovanie. 

Panna Mária nám hovorí, že sa máme veľa modliť, odriekať ruženec. 

Viem o mnohých udalostiach vďaka mojim informátorom – anjelom. Vidím ich, akoby boli desaťročné deti, bez krídel, teda inak, ako sú zobrazovaní na obrazoch. Vyzerajú ako krásne, svetlom prežiarené deti, ktoré neustále dávajú dobré rady. Každý z nás má pri sebe svojho anjela strážcu. Vidím ich pri živých ľuďoch, pri zomrelých už nie.  Anjeli vnukajú veľa vecí  živým ľuďom na zemi. Po pravej strane stoja u laikov a po ľavej strane u kňazov.  Niekedy sa stáva, že príde za mnou kňaz a je oblečený ako laik. Ihneď viem, že je to kňaz, pretože vidím jeho anjela strážcu po ľavej strane. Bozkávam mu ruku a on mi hovorí: ‚Ako to viete?‘ Odpovedám: ‚Vidím po vašej ľavej strane anjela strážcu.‘“

27. júna 1968 počas zjavenia sa Ježiš Kristus prihovoril Natuzze takto: „Dcéra moja, koľko duší sa naveky zatracuje! Ľudia pohŕdajú a zneucťujú moje utrpenie a krv, ktorú som vylial na kríži za spásu všetkých ľudí. Potešuj ma svojou vrúcnou láskou. Milujem štedré srdcia, ktoré z lásky k iným zabúdajú na seba.“

Antonio Magro, dopisovateľ talianskeho denníka Il Risorgimento, bol svedkom Natuzzinho tajomného krvácania a videl, ako sa na vreckovke, ktorou zotreli mystičke krv, objavili náboženské symboly. Magro aj ďalší novinári boli v chudobnom dome Evolovcov, keď Natuzza držala na rukách syna a odpovedala na otázky novinárov. V jednej chvíli bolo zjavné, že žena sa necíti dobre a na jej tvári sa zrazu ukázala krv. Jeden z novinárov spontánne vytiahol vreckovku a utrel jej tvár. Všetci prítomní (vrátane filmového štábu, ktorý robil reportáž) vtedy uvideli na vreckovke obraz nádoby s Najsvätejšou sviatosťou, dvoch anjelov a latinský nápis: „Deus in terra visus est (Boha sa dá vidieť na zemi).“

Od roku 1947 bolo Natuzzino tajomné krvácanie čoraz častejšie, zvlášť počas svätej omše. Na vreckovkách, ktorými sa utierala, bolo vidno texty modlitieb a rôzne náboženské symboly.

Keď jej miestny farár Silipo podával sväté prijímanie, všimol si, že má na tvári krv. Napísal mnoho svedectiev o tomto neobyčajnom úkaze a spomenul, že Natuzza sa cítila nepríjemne, keď sa na ňu tlačili zvedavci, ktorí chceli vidieť, ako krváca a ako vznikajú tajomné nápisy. Toto tajomné krvácanie bolo predpoveďou stigiem – veľkých, krvácajúcich a bolestivých rán, ktoré boli viditeľným dôkazom Natuzzinho zjednotenia s Kristom v tajomstve jeho umučenia a smrti na kríži.

Najčastejšie sa na vreckovkách ukazovali obrazy Nepoškvrnených Sŕdc Ježiša a Panny Márie, prebodnuté krížom, ako aj holubica – symbol Ducha Svätého, rôzni svätci, mučeníci, ale aj symboly očistca s nápisom: „Dočasný trest.“

Kňaz Gallo napísal, že na vreckovke, ktorou si Natuzza zotrela krv a ktorú teraz vlastní on, je nápis: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil a stratil Boha?!“

Inokedy, keď si mystička utrela svoju zakrvavenú tvár, sa na vreckovke ukázala nasledujúca modlitba: „Pane, očisti naše srdcia, posväť všetky naše úmysly a vráť našim dušiam belosť ľalií.“

Francesco Mesiano a Francesco Lojacono, generálny prokurátor odvolacieho súdu v Catanzare, napísali dve svedectvá, ktoré uverejnil (4. a 6. 2. 1948) Il Giornale d’Italia a v ktorých potvrdili hodnovernosť Natuzziných chariziem.

Tieto svedectvá vyvolali v tlači novú vlnu polemiky. Neuropatológ a endokrinológ prof. Nicola Pende vyhlásil, že Natuzzino tajomné krvácanie a s ním spojený úkaz vzniku nápisov a náboženských symbolov nemôže byť výsledkom činnosti chorej ľudskej psychiky.

Natuzzin prípad sa diametrálne líši od prípadov fakírov a jogínskych majstrov. Krv, ktorá vychádzala z Natuzzinho tela, vytvárala nápisy a obrazy tak, akoby ju riadila nejaká inteligencia. Veda takéto úkazy nedokáže vysvetliť.

V rokoch 1978 – 1979 prof. Francesco Aragona vedecky preskúmal nápisy a symboly, ktoré sa vytvorili na vreckovkách, ktorými si Natuzza utierala krv. Výskum dokázal, že nápisy a náboženské symboly, ktoré sa nachádzali na analyzovanom materiáli, sú urobené krvou mystičky. Keď Dr. Mole priložil vreckovku na krvácajúcu ranu na Natuzzinom ľavom zápästí, pred očami sa mu ukázal verš z Piesne piesní spolu so siedmimi náboženskými symbolmi. Pre vedca to bolo nadprirodzené znamenie, ktoré ho vyzývalo k obráteniu.

Chirurg Umberto Corapi opísal to, čo uvidel na vlastné oči na Veľký piatok roku 1977: „Zo spánku vytiekla kvapka krvi, ktorá spadla na podušku a okamžite vytvorila veľkými písmenami nápis: POĎTE KU MNE VŠETCI. Udialo sa to pred mojimi očami s neobyčajnou rýchlosťou.“

Podobne ako páter Pio aj Natuzza mala charizmu úplne sa pripodobniť Kristovi, ktorá spočívala v tom, že prežila mystické prebodnutie srdca a zranenie duše. V mystike sa tento jav nazýva transverberácia. Svätý páter Pio opísal svoju mystickú skúsenosť nasledovne: „Práve som spovedal našich chlapcov, bolo to piateho večer, keď ma zrazu v jednej chvíli naplnil neuveriteľný strach pri pohľade na akúsi nebeskú postavu, ktorú som videl svojím vnútorným zrakom. V ruke držala nejaký nástroj, ktorý sa podobal na dlhý, zaostrený kus kovu, a z jeho hrotu, ako sa mi zdalo, šľahal oheň. Vidieť to všetko a pozerať sa na tú postavu, ktorá z celej sily bodla spomenutým nástrojom, bolo jedno a to isté. Ťažko som zastonal od bolesti. Cítil som, že zomieram. Povedal som chlapcovi, aby odišiel, pretože som sa cítil zle a nemal som silu pokračovať (v spovedaní). Toto mučeníctvo trvalo bez prestania až do rána siedmeho dňa mesiaca. Od toho dňa som smrteľne zranený. V hĺbke svojej duše cítim ranu, ktorá je stále otvorená a spôsobuje mi ustavičné muky.“

Cieľom transverberácie je pripodobniť mystika ukrižovanému Kristovi. Tento mimoriadny dar dostalo mnoho svätcov, napr. svätý František Assiský a svätá Terézia Avilská.

Natuzza tiež dostala milosť transverberácie, čiže mystického zranenia duše, a to už ako štrnásťročná. Keď na Veľký piatok prežívala Kristovo umučenie, pocítila zrazu silnú bolesť, ktorá bola dôsledkom mystického prebodnutia hrudníka a srdca. Mystička povedala, že vtedy zakúsila veľkú fyzickú bolesť a zároveň hlbokú Božiu radosť, živý plameň lásky. Päť až desať minút sa jej telo nachádzalo akoby v stave smrti. Napriek tomu, že nedokázala urobiť ani len najmenší pohyb, bola celkom pri vedomí. Anatomická krvácajúca rana po prebodnutí boku sa ukázala na Natuzzinom tele, až keď mala 25 rokov.

Od roku 1955 boli Natuzzine stigmy čoraz väčšie a čoraz viditeľnejšie, predovšetkým na chodidlách, rukách, kolenách a boku. Aktívne boli v Pôstnom období.
Boli to veľké, krvácajúce rany, z ktorých vychádzala prenikavá vôňa kvetov. Chrasty mali tvar kríža alebo iných náboženských symbolov. Stigmy sa zacelili vždy na Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania a po niekoľkých dňoch zmizli.
A od toho istého roku (1955) prežívala Natuzza v Pôstnom období veľké utrpenie Kristovho umučenia a smrti, ktoré bolo najsilnejšie počas Veľkého týždňa.
Rany mala na rovnakých miestach ako Kristus – čiže na zápästiach a na nohách, podobne ako Kristus, keď ho pribili na kríž.

Viditeľná bola aj veľká krvácajúca rana po prebodnutí boku.

Rany ako po bičovaní mala aj na chrbte, na bruchu a na hrudi.

Na pleciach mala rany, ktoré boli dôsledkom nesenia kríža.

Na Natuzzinej hlave a čele boli bodné rany po tŕňoch z tŕňovej koruny.

Mystička mala na obidvoch kolenách veľké rany, pričom na ľavom kolene boli viditeľné rysy Kristovej tváre.

Chirurg Rocco Mole, ktorý Natuzzu vyšetroval, dôkladne odfotografoval všetky mystičkine stigmy a opísal ich. Lekárov najväčšmi udivovala skutočnosť, že pokožka medzi ranami bola neporušená: neboli tam nijaké zápalové ložiská ani opuchliny, ba ani náznaky hnisania. Boli tam len chrasty. Rany nádherne voňali. Bolo to úžasné a neobyčajné. Natuzza nepotrebovala nijaké lieky, pretože na Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania sa jej všetky rany samy zahojili.

Ježiš prostredníctvom Natuzziných stigiem ľuďom pripomína, že tajomstvo jeho spásonosného umučenia, smrti a zmŕtvychvstania je stále prítomné, pretože v Bohu nie je čas – v ňom je večné teraz. Každý z nás svojimi hriechmi prispieva k Ježišovmu bolestnému umučeniu a smrti. Preto Ježiš každého z nás vyzýva, aby sme skrze sviatosť pokánia a Eucharistie mali účasť na tajomstve jeho zmŕtvychvstania, ktoré je definitívnym víťazstvom nad hriechom, smrťou a diablom. 

Najhlbší zmysel mystického utrpenia s Kristom a prežívania jeho umučenia a smrti nám vysvetľuje sám Pán slovami, ktoré povedal svätej Faustíne: „Keď som dokonával na kríži, nemyslel som na seba, ale na úbohých hriešnikov, a modlil som sa za nich k Otcovi. Chcem, aby sa aj tvoje posledné chvíle celkom podobali mojim na kríži. Je len jedna cena, ktorou sa vykupuje duša –  utrpenie spojené s mojím utrpením na kríži. Čistá láska týmto slovám rozumie, telesná láska ich nikdy nepochopí.“ (Denníček 324)

Boh dal Natuzze mimoriadny dar: videla zosnulých a stretávala sa s nimi. Najčastejšie ich vídala vedľa ľudí, ktorí k nej prichádzali a prosili ju o modlitbu a duchovnú pomoc.

„Často sa stáva, že keď ku mne prichádza nejaký človek,“ hovorila Natuzza, „vidím vedľa neho zosnulého. Môže to byť jeho brat, sestra, otec alebo matka. Títo zosnulí mi vravia dôležité veci, ktoré následne odkazujem ich príbuzným alebo známym. Dokážem odlíšiť len duše, ktoré sú v nebi, pretože z nich vyžaruje veľké šťastie a ľahko sa vznášajú nad zemou. Zato duše z očistca nedokážem celkom odlíšiť od ľudí žijúcich na zemi. Mnoho ráz som im ponúkla stoličku, aby si sadli. Vtedy mi povedali: ,Nepotrebujem ju, pretože som duša z iného sveta.“

Posolstvá, ktoré prostredníctvom Natuzzy zosnulí prinášali ľuďom žijúcim na zemi, sa často týkali manželov a výchovy detí.

Napríklad 5. októbra 1947 zapísala Maria Mesiano slová zosnulej ženy: „Hovorím najskôr matkám: Starajte sa o výchovu svojich detí. Budú také, aké ich vychováte. Beda matkám, ktoré antikoncepciou odmietajú počatie a dopúšťajú sa zločinu interrupcie. Ak sa neobrátia, hrozí im večné zatratenie v hroznom utrpení. Prečo chcete zničiť život najnevinnejších a bezbranných ľudských bytostí? Azda neviete, že Boh ich povoláva k životu v spoločenstve so sebou, aby sa v nebi stali anjelmi a svätými?“

Zosnulí vyzývali k pravidelnému pristupovaniu k sviatosti pokánia, aby sme hneď vstali z každého smrteľného hriechu a žili v posväcujúcej milosti: „Možno si niekto pomyslí: Prečo sa mám vyspovedať u kňaza, ktorý je možno väčší hriešnik ako ja?“ povedala jedna duša z očistca. „Odpoveď je jednoduchá: pretože každý kňaz zastupuje v tajomstve spovede samého Boha a je jeho nástrojom. Skrze sviatosť kňazstva pôsobí sám Kristus a koná zázrak odpustenia všetkých hriechov. Proste Boha o odpustenie všetkých smrteľných hriechov, ľutujte a rozhodnite sa, že sa polepšíte. Ak spáchate smrteľný hriech, choďte sa hneď vyspovedať. Ak budete prosiť Boha, aby vám odpustil hriechy, budete zachránení pred večným zatratením. Zato za všetky dôsledky hriechov bude treba robiť pokánie v očistci, kde sa prežíva rozmanité, niekedy veľmi veľké utrpenie, ale duše sú si už isté spásou.“

Každý, kto požiadal Natuzzu o informácie o svojich zosnulých príbuzných, dostal od mystičky veľmi konkrétnu a podrobnú odpoveď, takže si mohol byť istý, že zosnulí žijú a že existuje nebo, očistec a peklo. Napríklad Pasquale Barberio napísal, že počas svojho prvého stretnutia s Natuzzou sa dozvedel, že jeho otec, ktorý zomrel v roku 1944, je v očistci a prosí o modlitbu. Natuzza ho videla, ako stojí vedľa Pasquala, mohla s ním komunikovať a neskôr podrobne opísať synovi, ako vyzeral a čo mu chcel odkázať.

V ten istý večer počas modlitby posvätného ruženca, na ktorej sa zúčastnil aj Barberio, mystička zrazu zazrela zosnulé sedemročné dieťa s obviazanými nohami. Vysvitlo, že to bol Barberiov synovec, ktorý zomrel v roku 1937 na zápal kostnej drene.

Toto stretnutie s Natuzzou stačilo na to, aby Pasquale Barberio celkom zmenil svoj život. Od toho dňa sa začal pravidelne modliť a prijímať sviatosti. Pasquale pochopil, že čas na zemi nesmieme premárniť, pretože je to čas dozrievania v láske a k večnému životu v nebi.

Kňaz Giuseppe Mina rozprával, ako sa raz Natuzze zjavili zosnulí rodičia istého kňaza a veľmi ju prosili, aby v ich mene napomenula ich syna, aby sa úplne odvrátil od hriechu.
Natuzza otáľala so splnením tejto prosby, pretože jej bolo nepríjemné napomenúť kňaza. Vtedy sa jej duše zosnulých rodičov spomenutého kňaza zjavili viac ráz a vyčítali jej, že otáľa splniť Božiu vôľu. Nakoniec mystička nabrala odvahu a išla napomenúť kňaza. Najskôr mu pobozkala ruku a potom povedala, že prichádza v mene jeho rodičov. 
Kňaz sa usmial a povedal, že to nie je možné, pretože jeho rodičia už dávno nežijú. Vtedy mu Natuzza podrobne opísala, ako vyzerali a čo hovorili, keď sa s nimi stretla, a dodala, že ho prosia, aby zmenil svoje správanie. Kňazom to otriaslo. Dojatý k slzám sľúbil, že celkom zmení svoj život.

Natuzza okrem daru vidieť a bezprostredne sa zhovárať so zosnulými upadala do vytrženia, počas ktorého prítomní ľudia počuli hlasy zosnulých. Dr. Valente z Paravati v čase týchto vytržení dôsledne zapisoval všetko, čo zosnulí hovorili. Uvádzali svoje mená a priezviská, miesto, kde žili, a presný dátum svojej smrti.

Napríklad skupina 15 ľudí, zhromaždených v Natuzzinom dome, spoznala hlas biskupa Enrica Montalbettiho z Reggia di Calabria, ktorý zahynul počas bombardovania v roku 1943. Biskup im svojím charakteristickým prízvukom predniesol povzbudivú kázeň.

Maria Domenica Silipo počula hlas svojho starého otca, ktorý nečakane zomrel v roku 1944 bez toho, aby prijal sviatosti. Bol cholerik a často sa rúhal, ale mal súcit s chudobnými, ktorým dával jedlo a kŕmil ich. Povedal, že pred zatratením ho zachránili skutky milosrdenstva.

Boh prikazoval niektorým zatrateným, aby v Natuzzinej prítomnosti vydávali svedectvo o existencii pekla. Jedným z nich bol v Taliansku známy filozof a katolícky spisovateľ, ktorý sa ocitol v pekle, pretože spáchal veľmi ťažké hriechy a pred smrťou sa vo svojej pýche nechcel vyspovedať, oľutovať spáchané zlo a prijať dar Božieho milosrdenstva.

Zomrelí sa mohli Natuzze zjavovať len preto, lebo to bola Božia vôľa, a nie preto, že by ich o to ona alebo niekto iní požiadal. Ak niekto z prítomných naliehal, aby zosnulý povedal niečo viac, dostal jednoznačnú odpoveď: „Boh nám nedovolil, aby sme povedali viac. Buďte trpezliví, nechajte nás v pokoji, vieme, čo čakáte a čo chcete vedieť, ale teraz to nie je možné.“

Všetci, ktorí boli svedkami Natuzziných vytržení, počas ktorých hovorili zosnulí, tvrdia, že to všetko bolo výsledkom Božieho pôsobenia. Natuzza o to nežiadala ani to nechcela.

Predseda Odvolacieho súdu v Miláne Eugenio Mauro, ktorý sa venoval okultizmu, špiritizmu a bol známy ako okultné médium, sa nazdával, že Natuzza využíva, podobne ako on, tajomnú duchovnú silu. Keď pricestoval do Paravati a bol svedkom Natuzziných mystických vytržení a počul, čo zosnulí hovoria, presvedčil sa, že vyvolávanie zosnulých, ktorému sa venoval, ho otváralo na pôsobenie diabolskej moci. Sudca Eugenio Mauro prežil duchovný otras, obrátil sa, zriekol sa všetkých okultistických praktík, vyspovedal sa a stal sa horlivým katolíkom.

Rosa Silipo začula hlas svojho zosnulého malého brata (zomrel 20 dní po narodení v roku 1932), ktorý bol v nebi a hovoril pekným, sladkým hlasom: „Som Pinuccio Silipo. Spolu s mamou ste mi veľmi ublížili, pretože mi nikdy nedávate nijaký darček. Všetky deti dávajú Ježišovi nejaký dar, ale ja som vždy vzadu, pretože nemám Ježišovi čo dať.“

Prekvapená Rosa na to odpovedala: „Si predsa anjelikom v nebi a nepotrebuješ nijaké modlitby.“

„To je síce pravda,“ odpovedal Pinuccio, „my nepotrebujeme modlitby, ale odovzdávame ich Ježišovi a on ich dáva tým, ktorí ich najviac potrebujú. Veľmi túžime po vašich modlitbách.“

Počas Natuzziných vytržení Dr.  Valente rozlišoval hlasy zosnulých, ktorých veľmi dobre poznal, keď žili. To, čo počul, urobilo naňho veľký dojem. Dr. Valente mal možnosť porozprávať sa so svojím synom, ktorý zomrel v detskom veku.

Dieťa vravelo: „Ocko, poznáš ma?“

„Samozrejme, že ťa poznám. Potrebuješ niečo?“ odpovedal otec.

„Nie, otecko, ale prosím ťa, buď trpezlivý, keď sa venuješ pacientom.“

Doktor Valente bol dobrý človek, ale rýchlo sa rozčúlil a bol netrpezlivý. Keď počul slová svojho syna, od dojatia sa rozplakal.

Počas jedného stretnutia u Natuzzy bolo raz počuť hlas advokáta XY, ktorého Dr. Valente výborne poznal. Advokát hovoril strašným hlasom: „Som zatratený, som zatratený! Hovorte všetkým, aby sa obrátili a robili pokánie! Ako veľmi by som sa chcel vrátiť na zem a robiť pokánie!“

Duše z očistca mali pokojnejší hlas, zato hlas zatratených vyvolával hrôzu a des. „Som vo večnom ohni,“ kričala jedna zo zatratených duší, „za dve falošné svedectvá, osočovanie, tvrdohlavé zotrvávanie v hriechoch nečistoty a pohŕdanie Božím milosrdenstvom. Keby som sa vyspovedala, Ježiš by mi odpustil. Už niet pre mňa nádeje."

Natuzza Evolo nikdy nenadväzovala kontakt so zomrelými z vlastnej iniciatívy. Sám Pán Boh rozhodoval, kedy a ktorí zomrelí sa mohli s ňou stretnúť a odovzdať jej prostredníctvom posolstvo.

V Natuzzinom dome sa stretávali ľudia, aby sa modlili ruženec alebo iné modlitby. Po ich skončení sa ešte rozprávali na rôzne náboženské témy. Natuzza bola vždy usmiata, vyrovnaná, vyžarovala z nej radosť a pokoj. V určitom momente, ktorý nikto nemohol dopredu predvídať, ale najčastejšie to bolo počas ruženca alebo rozhovoru, Natuzza upadla do extázy. 

Vtedy sa jej začali zjavovať duše zomrelých a rozprávali cez ňu k prítomným. Každá duša rozprávala svojím hlasom, boli to teda hlasy žien, mužov, starých, mladých alebo detí. Extáza trvala 15 až 30 minút.

Prostredníctvom Natuzzy zomrelí nám, žijúcim na zemi, odovzdávali toto posolstvo:
„Vedzte, že tu, kde sme, je večnosť a vy na zemi máte pre ňu dozrievať a pripravovať sa na ňu. S úprimnou ľútosťou proste milosrdného Boha o odpustenie všetkých ťažkých hriechov, ktoré ste spáchali vedome a dobrovoľne. Ak to neurobíte, pôjdete do pekla. 
Proste tiež o odpustenie hriechov, ktoré ste spáchali majúc dobrý úmysel, a všetkých všedných hriechov. 
Prečo vynechávate nedeľnú svätú omšu a pohŕdate ňou? 
Možno preto, že máte niečo proti kňazom? Keď slúžia svätú omšu, predstavujú Ježiša Krista, preto nech vás nezaujíma, že majú nejaké slabosti či chyby. Zúčastňujte sa každú nedeľu na svätej omši, zachovávajte Božie prikázania, kráčajte po jeho ceste. Ježiš je veľmi smutný, pretože vo svete je tak veľa hriechov. 
Modlite sa, modlite sa, lebo inak zlo vo svete, ktoré je dôsledkom hriechov, nebude porazené.“

Duše zatratené v pekle takto nariekali: „Ó, keby sme sa mohli vrátiť na zem! Chceli by sme zniesť každé utrpenie, len aby sme mohli byť spasení. Akí spokojní by sme boli, keby sme mohli ostať tu a žiť v tomto strašnom utrpení hoci aj toľko rokov, koľko je zrniek piesku na  brehoch morí! Ale takto sme vo večnom ohni preto, lebo mnohí z nás popreli existenciu Boha alebo sme vedome odmietli jeho nekonečné milosrdenstvo a neprosili sme o odpustenie svojich hriechov.“

Z Natuzziných stretnutí so zomrelými sa zachovalo veľa záznamov. Tu je jedno z 5. októbra 1947: „V dome Natuzzy bol v ten večer doktor Nicola Valente so svojou manželkou, bratom, švagrom a inými ľuďmi. Po priateľskom rozhovore sme sa pomodlili ruženec. 

O 20:15 si Natuzza oprela hlavu o rameno. Voľne pohybovala perami, ale nebolo počuť nijaký hlas, celá zmeravela. 

Odrazu sme začuli detský hlas: ‚Prepáčte! Prečo sa bojíte? Sme tu dvaja a nič zlé vám neurobíme.‘ Predstavili sa prítomným ako zomrelé deti rodičov Valenteových a potom sa s nimi dlho rozprávali. Ich slová niektorých poslucháčov rozplakali. 

‚Chceli by sme dať niekoľko rád našim rodičom, ale dnes nemôžeme, je tu príliš veľa ľudí. Milovaná mama, vidíme, že si veľmi nervózna, a ocko tiež nie je v pohode; buďte trpezliví a spokojní.‘

Hneď nato bolo počuť iný hlas, ponurý, zachrípnutý a udychčaný: ‚Volám sa Raffaele Barbuto, som z Porto Salvo.‘ 

Nikto z prítomných ho nepoznal. Hlas hovoril ďalej: ‚Som odsúdený na večný pekelný oheň, lebo som zničil jedno dievča... Chráňte sa hriechov nečistoty, nepohoršujte iných, majte v úcte ženy.‘

Ďalej hovoril Gaspare Galati, bratranec jednej pani z Vibo Valentia. Pomyslela som si, že je to brat pani Galatiovej z Mileta. 

Vtedy sme počuli: ‚Nie, som jej bratranec. Trpím v očistcovom ohni, pretože som počas života na zemi myslel iba na zábavu, pred smrťou som to však oľutoval a pristúpil k sviatosti zmierenia. Modlite sa za mňa, orodujte za mňa, veľmi potrebujem vaše modlitby.‘   

Potom sme počuli prenikavý hlas dievčaťa: ‚Kvôli osočovaniu som odsúdená naveky, nemám nijakú nádej a úľavu. Nič mi už nepomôže. Myslite na svoju večnosť, kým ešte máte čas. Zviedla som kňaza a veľakrát som spáchala ten istý strašný hriech. Nechcela som sa obrátiť a znenávidieť hriech nečistoty. Teraz som navždy zatratená. 

Keď som zomrela, Ježiš mi povedal: Katarína, nebo nie je pre teba.‘ 

Nakoniec vykríkla: ‚Môj život, moje trápenie, mamma mia...‘ 

Nikto z prítomných toto dievča nepoznal.

Iná žena z očistca sa predstavila ako Rosina Tripoliová a rozprávala dokonalým dialektom z Palmi. Hovorila, že koná pokánie za svoje hriechy tak, že kľačí pred obrazom Panny Márie vo svojom dome. 

O chvíľku sme počuli dieťa, ktoré sa predstavilo, že je sestra doktora Valentea, ktorý tam bol s nami. Dievčatko zomrelo ako dvojročné. Hovorilo: ‚Som v nebi a modlím sa za všetkých. Modlite sa vrúcne za nášho otca; práve teraz veľmi potrebuje modlitby...‘“

Jedného dňa zhromaždení v Natuzzinom dome počuli hlas zomrelého dieťaťa, ktoré hovorilo: „Niektorí z vás si myslia, že to je len prenos myšlienok; tu ale nejde o nejaké prenosy, to my sami priamo k vám hovoríme cez toto dievča (Natuzzu), pretože nám to Boh dovolil. Môžete bez pochybností hovoriť že nás skutočne počujete zo záhrobia, akoby cez rádio. Všetko sa tu deje z vôle Ježiša, ktorý je teraz s nami.“

Inokedy jeden zo zomrelých povedal toto: „Všetci, ktorí teraz počúvate, vedzte, že to, čo sa tu deje, je Božia vôľa. Natuzza je iba nástroj, ktorý si Boh vyvolil, aby vás vyzval zachovávať jeho prikázania: prikázanie lásky, milosrdenstva a obety. Je to priamy ‚prenos‘ z druhého sveta. Vedzte, že v živote po smrti pre každého človeka existuje trest za hriechy a odmena za dobré skutky.“

Trpiaci v očistci sa zjavovali Natuzze v tele, aké mali pred smrťou. Oblečené mali veci, ktoré nosili za života najradšej. Deti sa jej zjavovali, akoby mali približne sedem rokov, a mladí do 33 rokov. Pán Boh si vybral túto formu, aby zomrelých mohli ich blížni ľahšie spoznať. 

Natuzza spočiatku nevedela rozoznať živých od zomrelých; až dotykom, zistila, že ide o duše zomrelých, ktorí trpia v očistci. Najjednoduchšie bolo rozoznať duše, ktoré prichádzali z neba. Mali oblečené biele šaty a vyžarovalo z nich jasné svetlo lásky a šťastie. Zatratené duše Natuzza nevidela; len počula to, čo im Boh kázal hovoriť.

Počas extázy si Natuzza vždy opierala hlavu o rameno, akoby spala. Jej pery sa nehýbali, no z jej úst plynule vychádzali slová. Nebolo počuť jej hlas, hovorili iba zomrelí, a to nielen po taliansky, ale tiež v iných jazykoch: po francúzsky, španielsky, nemecky, turecky. Bolo počuť, ako hovoria jeden po druhom alebo všetci naraz. Boli to hlasy detí, žien, mužov, starších ľudí, kňazov, biskupov, pápežov, filozofov, dedinčanov. Všetci prosili o modlitbovú pomoc, aby sa im dostalo úľavy v utrpení; vyzývali tiež k obráteniu a vytrvalosti na ceste k dokonalosti.

Svätý Tomáš Akvinský v Summe teologickej písal, že duše z očistca sa zjavujú nato, aby mohli prosiť o modlitby ľudí žijúcich na zemi a aby sa tak rýchlejšie očistili od následkov svojich hriechov, a dostali sa do neba. Zjavujú sa tiež preto, aby mohli potešiť svojich príbuzných a  priateľov,  aby ich povzbudili a dodali im odvahu kráčať po ceste viery.  Zatratené duše sa zas zjavujú len na príkaz Boha, aby cez ich svedectvo nepredstaviteľného utrpenia v pekle mohol Pán Boh u zatvrdlivých hriešnikov vzbudiť spasiteľný strach a otriasť ich svedomím, aby sa spamätali a obrátili nemu.
Počas života na zemi nevieme pochopiť, ako veľmi trpia duše v očistci. Svätý Tomáš píše: „Najmenšie utrpenie v očistci je ako najväčšia a najsilnejšia bolesť na zemi.“ Duše v očistci milujú Boha vrúcnou láskou, prijímajú utrpenie ako jedinú cestu dozrievania pre nebo. Počas tohto utrpenia ich posilňuje a utešuje Panna Mária, anjeli a svätí.

Modlitba za duše v očistci je veľkým skutkom milosrdenstva: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5, 7)
Milosrdenstvo prejavované ľuďom trpiacim v očistci si Boh váži viac ako milosrdenstvo preukazované ľuďom na zemi. Svätá omša je najväčší dar, aký môžeme dušiam v očistci obetovať. Keď sa modlíme za zomrelých, dostávame od Boha osobitné milosti. Veľkou pomocou pre zomrelých je aj dávanie almužny na ich úmysel.

O tom, či sa zomrelí môžu s nami kontaktovať, rozhoduje iba sám Pán Boh, nikdy nie človek. Z tohto dôvodu Katolícka cirkev zakazuje veriacim nadväzovať kontakt so zomrelými prostredníctvom akéhokoľvek média, pretože vtedy sa otvárajú na klamné pôsobenie nečistých duchov, ktorí sa vydávajú za duše mŕtvych. Účastníci takýchto špiritistických stretnutí páchajú ťažký hriech voči prvému z desatora Božích prikázaní a spôsobujú nenapraviteľné škody svojej duši. Počas takýchto seáns sa účastníci poddávajú pôsobeniu zlých síl a často vtedy dochádza k posadnutiu zlým duchom.

Advokát Silvio Colloca rozpráva, ako bol v roku 1944 svedkom toho, ako Natuzza upadla do extázy. Po chvíli začul detský hlas: „Som tvoj ujo, Silvio.“ Naozaj, brat jeho otca zomrel ako osemročný v roku 1874. Začali sa rozprávať. 

Advokát sa ho opýtal (zomrelého uja) na svoju sestru Stellu a na jej muža, ktorí bývali na severe Talianska a o ktorých nevedeli nič, odkedy vypukla Druhá svetová vojna. 

Chlapec – zomrelý ujo – mu povedal, aby sa o nich nebál, lebo obaja bývajú v Tarvisiu a majú sa dobre. Po skončení vojny sa Silvio presvedčil, že je to pravda.

Počas tejto extázy chcel Silviov švagor zatriasť Natuzzou, aby ju prebral. Vtedy začuli hlas zomrelého chlapca: „Nepomôže to. Aj keby si ju vyhodil z okna, neprebrala by sa.“ Nakoniec sa chlapec z očistca s advokátom rozlúčil: „Už musím ísť, dovolenie sa končí. Prijmi na môj úmysel Najsvätejšiu sviatosť.“

Advokát sa ešte ani nespamätal z prekvapenia a už počul iný, zachrípnutý hlas dospelého muža. Zistil, že je to jeho príbuzný, ktorý patril k slobodomurárom a pred smrťou odmietol sviatosti. K advokátovi prehovoril takto: „Trpím, už neexistuje pre mňa nijaká nádej, som zatratený vo večnom ohni. Neustále prežívam strašné muky.“ Tieto slová zanechali na poslucháčoch veľký dojem.

Pán Ježiš túži prísť do našich sŕdc rôznymi  spôsobmi. Praje si, aby sme mu ich otvorili a dovolili mu ponoriť nás do oceánu jeho nekonečného milosrdenstva. Iba takto sa môžeme znova narodiť. (porov. Jn 3, 3)

Prostredníctvom nadprirodzenej Natuzzinej charizmy vydávali duše zomrelých svedectvo o živote po smrti len preto, aby sa ľudia obrátili a podujali sa na život podľa evanjelia v poslušnosti Ježišovi, ktorý žije, vyučuje a pôsobí v Katolíckej cirkvi.

1. apríla 1982 Panna Mária povedala Natuzze toto: „Ježiš je smutný, pretože celý svet obnovuje jeho ukrižovanie. Ľudia myslia iba na pozemské veci, zanedbávajú duchovný život, a teda svoju dušu. Neuvedomujú si, že pozemský život je krátky. Môžu získať celý svet, ale ak nebudú s Ježišom, zatratia si dušu. Ježiš je dobrý, plný milosrdenstva, ale varuje: ‚Nepohŕdajte mojím milosrdenstvom.‘ “

Masima