Čo som raz dal, to neberiem späť

Otec Etchegarry, baskický robotník, mal trinásťročného syna Martina, ktorý ho doháňal k zúfalstvu. Nič nepomáhalo k jeho náprave.

"Poď so mnou!" povedal raz otec synovi.

Zaviedol ho do malej kaplnky zasvätenej Panne Márii. Kaplnka je na skale asi kilometer od otcovského statku. Išiel priamo k oltáru a ruku mal položenú na ramene svojho syna.

"Matka," povedal, "chcem ti ho odovzdať. Urob z neho dobrého kresťana, čo sa doteraz nepodarilo. Urob z neho svoje dieťa. Chráň ho!" Potom padol na kolená a pokračoval v tichej modlitbe. Po prepadnutých lícach mu tiekli hojné slzy. 

Syn však stál nehybne vedľa neho. Spočiatku ľahostajne a chladne, potom zamyslene pozrel na obraz Panny Márie a na otca, ktorý sa tak vrúcne modlil.

Čo sa v ňom dialo? Náhle tiež pokľakol. Modlitba a otcove slzy pred Sedembolestnou Pannou boli na neho priveľa. 

Kým otcove prosby stúpali k nebu, zniesla sa na syna milosť ľútosti. Otec ustrnul. Že by ho Panna Mária už vypočula? 

Martin začal vzlykať. Položil svoju hlavu na otcovo rameno. "Otče, odpusť mi!" zašepkal.

"Ó áno, odpúšťam ti," odpovedal Etchegarry. Vzal syna za ruku a zdvihol ju k svätej Panne. "Ukáž, že si jej hoden!"

Uplynuli roky, Martin už mal 17 rokov. Svoje hriechy z minulosti napravil a stal sa vzorným mládencom. 

"Otče," povedal raz po ťažkej práci, "poď so mnou k Matke Božej." 

Tentoraz to bol Martin, kto prvý vstúpil do kaplnky so vztýčenou hlavou. Pokľakol a hlasno sa modlil: "Matka, povedz mu, čo si odo mňa praješ. Ukáž mu miesto, kam ma priťahuješ. Daj mu pochopiť, že ma chceš celého, že ho musím opustiť a zasievať na inom poli než na našom. Povedz otcovi, že si si ma vyvolila, hoci som úplne nehodný, aby som sa stal oblátom Matky Božej."

Vtedy Etchegarry prerušil svojho syna ťažkým hlasom a povedal: "Čo som raz dal, to neberiem späť. Choď, kam ťa Matka Božia volá, dieťa moje. A buď požehnaným kňazom nášho Pána!"

Masima