%20(1).jpg)
Gabrielle Bossis (1874-1950) sa narodila 26. februára 1874 v Nantes vo Francúzsku a bola najmladším dieťaťom zo štyroch detí. Ako dievčatko bola tichá, bojazlivá, plačlivá a nemala rada hlučné hry. Ale aj pri jej citlivej povahe sa čoskoro prejavil jej pôvab, duchaplnosť a prirodzenosť. A ešte niečo: jej lipnutie k Bohu.
Do školy ju dali k sestričkám a na prvom svätom prijímaní bola v roku 1886. Jej spovedník, otec františkán chce, aby vstúpila do kláštora, ale Gabrielle sa vzpiera. Necíti sa byť povolaná. Medzitým sa naučí všetko, čo sa dievčatá v tých časoch učili – vyšívať, pliesť, maľovať, farbiť, hudbu a aj sochárstvo. Zhotovuje omšové rúcha pre misie. Pestuje a ošetruje záhradu a získala aj diplom ošetrovateľky. Počas Prvej svetovej vojne pôsobí najprv vo vidieckych nemocniciach, neskôr pri Verdune. Z detskej bojazlivosti vyrástla, ale natrvalo si zachovala veľkú diskrétnosť a vlastnú uzavretosť.
Farár vo Frense-sur-Loire jej v roku 1923 navrhne, aby napísala divadelnú hru a Gabrielle ju nielen napíše, ale si v nej aj zahrá. Objavujú sa v nej ďalšie sklony: dramatický a herecký, čím jej začne putovný život. S predstaveniami navštevuje najskôr okolité farnosti, neskôr celé územie Francúzska a čoskoro aj Belgicko, Taliansko, Maroko, Palestínu i Kanadu.
Po smrti milovanej matky a sestry stratí aj vernú slúžku Máriu.
Počas kanadskej cesty v roku 1936 sa na sviatok Krista Kráľa v montrealskom kostole Notre Dame celkom zasvätí Bohu a práve na tejto ceste počuje prvýkrát vedome vnútorný hlas, ktorý neskôr zaplní celý jej život. Ježišove slová zaznamenala do desiatich hrubých zošitov.
Gabrielle sa v roku 1949 podrobí operácii, keď zistila, že má na prsiach hrčku. Je pripravená na smrť, ale v duši začuje: „Chceš ešte trocha pracovať pre mňa?“ Za niekoľko dní je v poriadku a pokračuje vo svojej činnosti.
Príznaky choroby sa jej znovu hlásia v roku 1950 a 9. júna navždy z tohto sveta odchádza.
28. november 1940 – Svätá hodinka v kostole Svätého Kríža
„Slabým dušiam sa postarám o primerané skúšky. Sú i také duše, ktoré – ako aj ty – v hĺbke svojho srdca, nevdojak, vtedy ukážu svoju horúcu lásku, keď im posielam nejakú radosť.
V radostiach ma často spoznávaš a vtedy v hlbinách svojho srdca veľmi vnútorne sa mi oddávaš. A či nečakám od vás práve toto: nežný prejav úprimnej lásky?
Môj smrteľný zápas bol najhroznejší zo všetkých smrteľných zápasov na zemi. Nie iba pre utrpenia, ktoré ho predchádzali, ale pre citlivosť mojej ľudskej prirodzenosti, a preto, že som všetko jasne predvídal.
Poď bližšie ku mne vnikni, ako len môžeš, do mojej trpiacej duše. Obetuj tieto strašné utrpenia Otcovi, za ľudí všetkých vekov i za žijúcich v súčasnosti...
Ó, keby si mi vedela pomôcť, aby sme mohli zachrániť všetkých, ktorí teraz žijú!“
„Pane, keby sme vedúcich obrátili na vieru, všetci ľudia by išli za nimi!“
„Či vieš, čo je hodna jedna duša?! Jej sloboda zostáva navždy. Nevezmem si nič nasilu. Aj svätý Pavol tak prišiel ku mne, že povedal „áno“ svetlu, ktoré dostal!
Ó, tie duše, dcérka moja, tie duše... Keby si vedela, čo znamená to slovo pre mňa, Spasiteľa!... Keby si to pochopila, nestrácala by si ani minútu, na veľkom poli dobrého zrna a buriny by si pracovala so mnou a pri mne s takou horlivosťou, čo by ťa urobila svätou...
Videla si ma už tak vysileného, že som ledva stál na nohách. Vyber si teda z celého srdca svoj podiel z práce! Takto si môžeš a takto ma aj nosiť. Nedovolím, aby si mi tak pomáhala, žeby som ja tebe nepomohol... Ty to vieš dobre.
Neobávaj sa teda, že sa veľa modlíš a že sa staneš obeťou toho. Aj tvoj božský brat sa obetoval a veľa sa modlil!...
Aj bolestivý vzdych je modlitbou.
Keď myslíš s dôverou na moje milosrdenstvo, modlíš sa.
Keď svoje predstavy – naplnené nádejou – prispôsobíš Otcovým zámerom, aj to je modlitba...
A keď sa spolu so mnou modlíš Otče náš, ó, aká silná budeš...
Často odriekaj túto hymnu zeme. Tak rád počúvam, keď sa ju znova a znova modlíte. Vtedy načúva celé nebo. A dobre vieš, že práve svojich apoštolov som naučil túto modlitbu – preto, aby seba a svoj život odovzdali celkom mne. Aj ty sa ju modli s týmto úmyslom.
Ľudský život nie je až taký dlhý. A keď sa z neho len zvyšok ujde mne, aj to veľmi zvelebí a poteší moje Srdce. Moje úbohé dietky, tak ľahko mi môžete urobiť radosť!
Moje milujúce Srdce veľmi rýchlo dojme, keď sa mi prihovoríte celkom pokorne, celkom jednoducho, naplnení túžbou so mnou sa spojiť, a to nie na istý čas, ale navždy.
Tej duši, ktorá ma tak úpenlivo prosí, stanem sa snúbencom a po tajných schodoch čností vovediem do svojho Srdca na to miesto, ktoré je pre ňu vyhradené a de nikto iný nemôže vstúpiť!“
9. december - Fresne. V kostole.
„Nevzďaluj sa od mojej Nepoškvrnenej Matky. Ani ona ťa nikdy neopustí. Viac ťa miluje, než ťa milovala tvoja dobrá matka. Ona viac trpela, aby ťa mohla porodiť. Pretrpela moju smrť. Ona je Kráľovnou mučeníkov!
Keď vie viac milovať ten, ktorý viac trpel, predstav si tú nežnú lásku, ktorú voči tebe pociťuje moja Matka. Nič ju nevie zadžať, ani len tvoj nevďak. Poďakuj sa jej. Miluj ju. A často jej aj povedz, že ju miluješ. Tieto rozhovory ti potom pomôžu dostať sa bližšie aj ku mne.
Ku komu inému by ťa viedla? Iba ku mne!
Ona žila celkom pre Boha. Pros ju, aby ťa naučila celkom žiť len pre mňa. Vkladaj do nej všetku svoju dôveru.
Ona ti potom pomôže na príkrom výstupe, lebo je namáhavé vyliezť na horu svätosti života. Človek si myslí, že postupuje dohora a naraz len spozoruje, že klesá dolu... Kto ťa potom očistí? Kto zapáli svetlo tvojho rozumu? To len tí môžu urobiť, ktorí už vlastnia svetlo: svätí a Kráľovná všetkých svätých! Buď pri nej veľmi maličká. Ona bola iba žena, ale tá „žena“, ktorá rozšliapala hlavu satanovu!
Ži spolu s nami, jednoducho, rodinne, ako v Nazarete! Nebudeš vylúčená ani z nášho najdôvernejšieho spolužitia. Všetko vám dám, čo len mám, ešte aj lásku svojej Matky. Keď sa cítiš slabou, príď medzi nás. Nemusíš sa ani predstaviť. Už veľmi dávno ťa poznáme, lepšie ako ty seba.
Naše úbohé dieťatko, pokor sa pred našou veľkou láskou, ktorú ti preukazujeme. Miluj nás, aby si nás potešila aj za druhých!“...
Masima
