%20(1).jpg)
Hildegarda z Bingenu /1098-1179/ je bezpochyby jednou z najvýraznejších postáv v dejinách katolíckej spirituality. Jej osoba zažíva od 20. storočia čoraz väčšiu popularitu, a to ako v rámci kresťanstva, tak aj mimo neho. Hoci žila v období stredoveku, išlo o "renesančnú osobnosť": Hildegarda je autorkou diel nielen z oblasti duchovného života a teológie, ale aj z oblasti prírodovedy a medicíny, komponovala hudbu, písala hymny a dokonca aj jednu drámu. Okrem toho "vymyslela" úplne novú abecedu.
Keď počas tridsaťročnej vojny Švédi spálili a zbúrali v roku 1632 kláštor a chrám na hore svätého Ruperta, boli odtiaľ prenesené ostatky svätej Hildegardy do kláštora v Eibingene. Tu bol uložený aj jej prsteň, na ktorom boli vyryté slová - Trpím rada. Neskôr boli tieto ostatky znovu prenesené do kaplnky svätého Rochusa v Bingene. Pamiatka svätej Hildegardy sa slávi 17. septembra.
Hildegarda sa v roku 1098 rytierovi Hildebertovi a matke Mechtilde. Od malička bola slabej konštrukcii, často chorľavela, ale bolo v nej čosi, čo vzbudzovalo úžas rodičov - už ako malej prenikalo tajomné svetlo jej dušu, ako v zrkadle nazerala tajné veci, ktorým však ešte nerozumela. Tieto zjavenia mávala častejšie už ako 3-ročná a rodičom ich naznačovala slovami i posunkami, čo však bolo pre nich nepochopiteľné.
Keď dovŕšila osem rokov, rodičia ju zaviedli do kláštora v Disibonbergu, ktorý spravovala abatiša Jutta. Hildegarda sa tu naučila čítať, modliť sa aj spievať žaltár. A hoci bola vekom veľmi mladá, mala vyspelého ducha a znalosť Božích vecí, čím abatišu uvádzala do úžasu. Hildegarda sa modlila a spievala žalmy veľmi zbožne, ochotne vykonávala akúkoľvek domácu prácu a obsluhovala ostatné rehoľníčky s takou horlivosťou a lahodou, že si ju všetky kláštorné sestry veľmi obľúbili a vzali si ju za príklad. Aj preto bola Hildegarda pripustená k zloženiu kláštorných sľubov skôr, než bolo zvykom.
Hildegarda o tom napísala, že jej jedinou snahou bolo zapáčiť sa Bohu všetkými myšlienkami, žiadosťami, citmi, slovami a skutkami. A podľa rehoľných pravidiel prospievala láskou k Bohu aj blížnym, odriekavania, čistotu, poslušnosťou a pokorou. A hoci bola veľmi chorľavá a mala chatrné zdravie, nedostatok telesných síl jej nahrádzala duševná sila. Dostávaním stále častejších videní sa jej duch ešte viac rozvíjal.
Spočiatku hovorila o týchto zjaveniach, i keď im zatiaľ nerozumela, no keď prekvapená zistila, že abatiša a ostatné sestry podobné zjavenia nemávajú, zahanbila sa, aj sa preľakla a predsavzala si, že bude mlčať a podrží vo svojom vnútri čokoľvek uvidí a počuje. Neraz sa však do jej duše prúdom valilo toľko predstáv a myšlienok a zažiarilo v nej také silné svetlo, že o tom nemohla mlčať. Potom však z ľútosti nad svojou slabosťou plakala. Tieto prorocké videnia mala pri plnom vedomí a činnosti zmyslov, počas bieleho dňa. Duchom videla a počúvala neobyčajné, mimoriadne a nadprirodzené veci a reči spôsobom, ktorý sama nevedela opísať.
V roku 1136 zomrela abatiša Jutta a sestry zvolili Hildegardu za predstavenú kláštora. Svoje podriadené sa snažila viesť vlastným príkladom k dokonalosti. Vtedy sa v jej vnútri ozval hlas, aby zapísala všetky videnia a zjavenia. Lenže z ostýchavosti a tiež bázne, tento príkaz odkladala, až napokon ťažko ochorela. Vtedy sa so všetkým zverila svojmu spovedníkovi a ten jej prikázal, aby poslúchla vnútorný hlas.
Hildegarda mala 43 rokov, keď v sebe pocítila čudesný oheň, ktorý ju nadprirodzene osvietil a odvtedy dokonale rozumela žaltáru, evanjeliám a iným knihám Svätého písma. Začala hovoriť svojmu spovedníkovi všetky videnia a on ich zapisoval. Keď bola časť z nich dokončený, opát ich predložil arcibiskupovi na preskúmanie. Zvesť o videniach sa rozchýrila a do kláštora húfom prichádzali nové rehoľníčky. Múry praskali vo švíkoch, nebolo v ňom už veľa voľného miesta a vtedy dostala Hildegarda videnie s pokynom, aby zriadila nový kláštor na vrchu pri meste Bingen, pred ktorým bol hrob svätého Ruperta.
Hildegarda oznámila toto videnie opátovi mužského kláštora, ale stretla sa s odporom. Boli tu aj iné prekážky, hora svätého Ruperta patrila s pozemkom aj svätyňou tohto svätca do majetku Hildesheimského grófa. Svätica sa však nevzdala a kláštor napokon v roku 1147 založila. Neskôr ešte založila ďalší kláštor v Eibingene. Spravovanie kláštorov vyžadovalo veľkú opatrnosť, vytrvalosť a starosti, ale Hildegarda, dôverujúc v Boha dokázala premáhať rôzne ťažkosti.
"Čím viac utrpenia na mňa zosiela môj Ježiš, tým viac som presvedčená, že ma miluje," vravela s veľkou trpezlivosťou. Svedčí o tom aj udalosť z jej života. Hildegarda ležala celý mesiac v hrozných bolestiach. Sestry si mysleli, že už zomrie. Vtedy mala videnie a začula slová - Ešte neprišiel čas tvojho rozdelenia, vstaň! Bolesti okamžite zmizli a vyzdravela.
V novom kláštore dokončila svoj hlavný spis Sci vias (Poznaj cesty), na ktorom pracovala desať rokov. Trojdielna kniha obsahuje 26 videní, ktoré slohom pripomínajú starozákonných prorokov a Zjavenia svätého Jána. Hildegarda v ňom opisuje smrteľné hriechy v mystických obrazoch šeliem, útočiacich na nebesia, Cirkev zobrazuje ako ženu, zasnúbenú Ježišovi Kristovi, opisuje Boží trón, obkľúčený morom oslňujúceho sveta a preklenutý dúhou, v mnohých pasážach ostro hovorí proti mravnosti vtedajšej doby a neobyčajne prísne karhá najmä mravy vysokých cirkevných hodnostárov aj svetských pánov a hrozí im Božím trestom, ak sa nevrátia na pravú cestu a potom prorokuje lepšiu budúcnosť.
Jej videnia a zjavenia sa nestretávali všade s otvorenou náručou, mnohí ju považovali za blúzniacu ženu, iní ju zasa vyhlasovali za Bohom vyvolenú prorokyňu, ktorá má zvestovať ľuďom jeho vôľu. Dopočul sa o nej aj svätý Bernard a tak sa na svojej druhej ceste po Nemecku zastavil v Bingene. Po rozhovore s abatišou Hildegardou si nechal ukázať jej spisy a keď ich pozorne prečítal, hlboko dojatý povedal: "Tieto spisy nie sú ľudským dielom, žiadny smrteľník ich nepochopí, ak jeho srdce nebude preniknuté najvrúcnejšou láskou k Bohu." Keď mu však povedali, že mnoho ľudí o nej hovorí, že blúzni a je klamaná diablom, svätý Bernard odpovedal: "Nečudujme sa, že ľudia, žijúci v hriechu, považujú tieto nebeské zjavenia za bláznovstvo. Veď sám apoštol vraví, že telesný človek nechápe veci Božieho Ducha. Tí, ktorí sú zahrabaní v pýche, nečistote a iných hriechoch považujú tieto Božie pokyny zaiste za sny, keby však bdeli v Pánovej bázni, poznali by neklamné znamenia Božieho pôsobenia. Tí, ktorí si myslia, že sú tieto videnia diabolským klamom, rovnajú sa tým, ktorí hovorili o našom Spasiteľovi, že Belzebubom vyháňa diablov." A odvtedy zostali svätý Bernard a Hildegarda spojení zväzkom svätej lásky.
V roku 1147 sa v Trevíre konal cirkevný snem, na ktorom bol aj pápež Eugen III., ktorý tam schválil všetky Hildegardine spisy a vlastnou rukou k nim pripísal: "Zachovaj vo svojom srdci vzácnu milosť, ktorú ti Boh udelil, a s najväčšou opatrnosťou zvestuj, čo ti Duch vnukne." Týmto sa povesť o Hildegarde ešte viac rozchýrila a získavala jej vážnosť, pričom sa mnohí odporúčali do jej modlitieb.
Svätica sa nehanbila napomínať pápežov aj cisárov ohľadom ich pokleskov a napomínala ich, aby sa polepšili. Cisárovi Bedrichovi I. predpovedala dlhé i keď nepokojné panovanie, mohučskému arcibiskupovi predpovedala skorú smrť a mnohým mestám predpovedala, že sa v nich usadí kacírstvo.
Z okolitých krajín prichádzali za abatišou duchovní i svetskí ľudia, vznešení aj prostí, zdraví i chorí a všetci u nej hľadali radu i útechu vo svojich potrebách. Ale prichádzali aj pochybovači a posmievači zo zvedavosti, alebo so zlým úmyslom. Hildegarda však videla do ich vnútra a vážne i prísne ich karhala, aj preto sa mnohí zachveli hrôzou a odchádzali od nej zmenení.
Kedykoľvek to Hildegardine zdravie umožnilo, chodievala na krátke i dlhé cesty, počas ktorých navštevovala ženské kláštory a duchovenstvu aj ľudu vravela, čo jej vnukol Boží Duch. Takto učila a napomínala a týmto pracovala na spáse duší a náprave mravov vtedajšej doby. Ale čím bola slávnejšia, tým pokornejšie o sebe zmýšľala.
Už bolo spomenuté, že svätica bola chorľavá od detstva, napriek tomu dosiahla vek 82 rokov, keď sa 17. septembra 1178 odobrala na večnosť. Jej telo bolo pochované v kláštore svätého Ruperta a jej hrob oslávil Boh mnohými divmi.
Z modlitebníka svätej Hildegardy
1. Ó, pravý Bože, aké veľké tajomstvá si vložil do svojho stvorenia a podriadil si ich človekovi, svojmu najväčšiemu umeleckému dielu. Tvorivo si rozoslal sily svojej všemohúcnosti. Stvoril si nádhernú strechu s jej oknami, oblohu a jej svetlá. Na ňu si upevnil slnko, ktoré svojím svetlo ožaruje všetko na zemi i pod zemou. S ním sú spojené ostatné svetlá, a tak, ako žiari slnko, tak ťa všetko tvorstvo poslúcha. V Tebe a skrze Teba všetko žije. Všetko si stvoril svojou láskou, pretože Ty, večný Boh, si pravá láska.
2. Ó, Pane, vyznávam tvoju dobrotu: nebola som usmrtená pre svoje viny, ponechal si mi moju slobodu. A v boji proti sebe samej konám dobro. Ty súdiš vždy spravodlivo a nikdy neprekračuješ mieru. Milostivo ma šetríš vo svojej moci. Skláňam sa preto pred Tebou a vzdávam česť tvojmu Menu pre tvoje milosrdenstvo.
Masima - Verím a Dôverujem
