"Keď som sa dala na cestu pokánia," hovorí svätá Angela z Foligno, "urobila som osemnásť duchovných krokov, prv než som poznala celú nedokonalosť svojho života."
Narodila sa vo Foligno v Taliansku v roku 1248. Jej rodina vlastnila neďaleko Assisi rozsiahle pozemky a paláca. Angela vyrastala v blahobytnom prostredí, zahrnutá starostlivosťou mamičky, ktorá ju zbožňovala. Bola to krásna, inteligentná a energická dievčina, ktorá pila život plnými dúškami. Neskôr povedala sama o sebe: Celý tento život som hľadala, ako by som mohla byť viac obdivovaná a uctievaná. Tento život, hľadajúci pochlebovanie a márnosti, ju čoraz viac vzďaľoval od náboženstva aj od viery a ani manželstvo s jedným bohatým mladíkom a skorý príchod detí neprispeli k tomu, aby viedla lepší život. Aj napriek príliš zakorenených zvykov svetáckeho života sa jej však podarilo nájsť pozitívnejšiu odpoveď na zblúdilý spôsob života, vďaka mimoriadnym udalostiam, ktoré prežila.
Boli to jednak v tom čase strašné zemetrasenia v roku 1279 a 1282, ničivé povodne a napokon vojna s Perugiou, čo otriasla ľuďmi okolo nej, a niektorí z nich cítili potrebu radikálne zmeniť svoj život.
Na Angelu zvláštnym spôsobom zapôsobil príklad Petra Crisciho, zvaného Petruccio, ktorý predal celý svoj nesmierny majetok, rozdal ho chudobným a začal viesť prísny život askézy a modlitby. Najskôr si z neho robila posmech, následne ale bola priamo šokovaná jeho duchovnou prísnosťou, až pocítila nevyhnutnú túžbu ho nasledovať.
Po období svetáckého života, pravdepodobne v roku 1285, došlo v jej živote k radikálnej zmene, ktorá ju postupne priviedla až k najvyššej duchovnej dokonalosti. Priťahoval ju ideál svätého Františka z Assisi a v roku 1291 vstúpila do jeho tretieho rádu. Pomohli jej pritom františkáni z neďalekého kláštora a mohla vykonať spoveď, ktorá pre ňu znamenala začiatok nového života.
Angela zomrela roku 1309, obklopená početnými nasledovníkmi, pre ktorých založila Večeradlo, stredisko duchovného života aj sociálne aktivity. Jej telo je pochované a uctievané pri chráme svätého Františka v kláštore vo Foligno.
Prvý krok:
Začala som uvažovať nad svojimi hriechmi a uvedomila som si svoj hrozný stav. Veľmi som sa bála, že budem zatratená, a horko som plakala.
Druhý krok:
Druhý krok bol, že som sa začala hanbiť za svoje hriechy, a to tak veľmi, že som nemala sily sa z nich dokonale vyspovedať. A tak som aj často bez spovede, v hriechoch prijímala telo Pánovo. Svedomie mi preto nedalo pokoja vo dne v noci. Obrátila som sa teda o pomoc ku svätému Františkovi a prosila ho, aby mi doprial nájsť dobrého spovedníka, ktorý by pochopil úbohý duševný stav, u ktorého by som sa teda mohla dobre vyspovedať. Hneď na to v noci zjavil sa mi vo sne akýsi starec a povedal mi: »Sestra, keby si ma bola prv prosila, by som ti bol učinil to, o čo si ma prosila. Ale to nič neškodí! Hľa, už sa ti stalo, čo si žiadala.« A naozaj, keď som ráno išla ku svätému Františkovi, stretla som sa s istým bratom, kazateľom u svätého Feliciána. Bol kaplánom a mal dovolenie spovedať. Hneď, ako som počula jeho kázeň, rozhodla som sa u neho vyspovedať. Vyspovedala som sa teda úplne zo všetkých svojich hriechov a dostala som rozhrešenie. Ale pri tejto spovedi som nepocítila útechu, iba trpkosť, hanbu a bolesť.
Tretí krok:
Konala som uložené pokánie a ustavične som bola plná bolesti a necítila som nijakú útechu.
Štvrtý krok:
Začala som uvažovať o milosrdenstve Božom a poznala som ho v tom, že sa mi dostalo milosti obrátenia a že som bola vytrhnutá z pekla. A tu začalo vnikať svetlo do mojej duše. A v jase toho svetla som ešte viacej musela sama nad sebou plakať a žialiť, a túžila som po ešte ostrejšom pokáni.
Piaty krok:
Keď som bola tak osvietená zhora, videla som v sebe iba chyby, a tak som seba samu odsudzovala. Vedela som totiž a isto-iste som poznávala, že som si zaslúžila peklo. A tu ma znovu zachvacoval horký
plač. Musím poznamenať, že medzi jednotlivými krokmi bol vždy určitý časový odstup. Stav duše - ktorá sa len tak ťažko môže hýbať a len bolestne a akoby s veľkou ťarchou môže kráčať k Bohu a i to len maličkými krôčikmi, - ma veľmi rozľútostil a rozbolel.
A viem o sebe, že som sa na každom kroku mnoho zdržiavala a plakala, že mi nebolo dopriate urobiť viac krokov naraz. No bola to pre mňa predsa akási útecha, že som mohla plakať na každom kroku: Isteže, trpká útecha.
Šiesty krok:
Keď som tak kráčala tou cestou, dostala som jasnejšie svetlo milosti, ktoré mi ešte viacej dalo poznať veľkú hĺbku mojich hriechov. Videla som, že urážajúc svojho Stvoriteľa, urážala som aj všetky stvorenia, postavené do sveta na môj duševný osoh. A znovu mi prichádzali na um moje hriechy v celej svojej temnej hĺbke a ako som sa z nich svojmu Bohu vyznávala, preciťovala som ich celú hrôzu.
Vzývala som teda všetkých svätých a blahoslavenú Pannu, aby orodovali za mňa a prosili milosrdného Boha o milosrdenstvo pre tú, ktorej už toľko dobrého vykonal. A keďže som vedela, že som už svojim hriechom umrela, prosila som ich aj o to, aby mi od Pána vyprosili milosť nového života.
A prosila som stvorenia, ktoré som urazila, urážajúc ich Stvoriteľa, aby na mňa nežalovali pred Bohom.
A zdalo sa mi, že všetky stvorenia aj všetci svätí mali so mnou sústrasť. Vtedy mi konečne bolo dopriate, že som sa mohla viac než obyčajne modliť k Bohu s veľkým ohňom lásky.
Siedmy krok:
Dostávala som z času na čas zvláštnu milosť, a to, že som s porozumením mohla hľadieť na kríž a telesnými aj duševnými očami vidieť na ňom Krista Pána, ako umrel za nás. Ale toto hľadenie a nazeranie bolo ešte bez chuti, cítila som pri ňom len veľkú bolesť.
Ôsmy krok:
Pri pohľade na kríž bolo mi dožičené hlbšie poznať, ako sa to vlastne stalo, že Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy. A vtedy som znova veľmi bolestne poznala všetky svoje hriechy a cítila som, že som ho vlastne ja ukrižovala. Nevedela som však ešte, akým veľkým dobrodením je pre nás utrpenie Kristovo. Až neskôr som ozaj hlboko porozumela, ako ma vlastne Pán Ježiš odviedol od hriešneho života, priviedol k pokániu a umrel za mňa. Ale toto poznanie kríža mi zapálilo v duši taký oheň lásky a ľútosti, že som pri nohách kríža urobila pevné predsavzatie vzdať sa všetkého svetského, a obetovala som sa celá Ježišovi. A aj keď so strachom, i tak som mu hneď vtedy urobila sľub večnej čistoty aj sľub, že ho už neurazím ani jedným údom svojho tela. Na minulé hriechy každej jednotlivej čiastky svojho tela som horko žalovala. Prosila som Spasiteľa, aby mi dal sily zachovať to, čo som sľúbila - čistotu a ostražité bdenie nad svojimi všetkými zmyslami, lebo aj som sa bála tieto sľuby zložiť, ale ma aj nútil oheň lásky, takže som nemohla konať inak.
Deviaty krok:
Potom mi bola vložená do duše túžba poznať, kde je vlastne cesta kríža. Chcela som ju nájsť a rada potom prebývať pri nohách kríža, kde je útočište všetkých hriešnikov. A dostalo sa mi osvietenia a poučenia. Cestu ku krížu som našla takto: Dostala som vnuknutie, že musím odpustiť všetkým, čo mi ublížili a zbaviť sa všetkého pozemského, pretrhnúť styky so všetkými ľuďmi, mužmi a ženami, so všetkými priateľmi a príbuznými, zanechať aj svoj majetok, seba samu, a že svoje srdce musím oddať Kristovi, ktorý mi vykonal toľko dobrého. I to, že musím kráčať po tŕnistej ceste utrpenia.
Od tej chvíle som sa teda začala skromnejšie obliekať, prestala som sa zdobiť, skromnejšie sa stravovala. Ale ešte stále som sa hanbila a bolo mi to nepríjemné, lebo ešte vždy som necítila mnoho lásky k Bohu a žila som ešte s manželom. Napĺňalo ma horkosťou, keď mi nadávali, či krivdili skutkami, všetko som však znášala tak trpezlivo, ako som len mohla.
Vtedy sa stalo podľa vôle Božej, že mi zomrela matka, ktorá ma veľmi hatila na ceste božej a v krátkom čase mi zomrel a manžel a deti. No keďže som sa dala na cestu božiu a prosila som Boha, aby ma ich zbavil, ich smrť ma veľmi potešila, hoci som pocítila i trochu bolesti. Vtedy som si jasne uvedomila, že od chvíle, čo Pán vypočul moju prosbu, moje srdce bude navždy v Srdci Božom a vo vôli Božej a vôľa Božia a jeho Srdce budú v mojom srdci.
Desiaty krok:
Keď som pýtala Boha, čo mám robiť, aby som sa mu zapáčila, zjavil sa mi vo svojej veľkej dobrote viackrát v spánku aj v bdení, pribitý na kríž a vyzval ma, aby som pozerala na jeho rany a podivuhodne mi ukazoval, čo všetko za mňa trpel. A keď mi všetky muky - jednu po druhej - ukazoval, hovoril: "Aké hodné zadosťučinenie mi teda za toto všetko môžeš dať?" Podobne sa mi zjavoval aj v bdení. Kedykoľvek sa mi však zjavil, vždy bol veľmi smutný a veľmi trpel. Ukazoval mi rany na hlave, poranené obrvy, natrhnuté fúzy i bradu, vypočítaval a na tele ukazoval všetky jednotlivé šľahnutia bičom, hovoriac: "Toto všetko som vytrpel za teba."
Vtedy som si spomenula na všetky moje jednotlivé hriechy a pochopila som, že som nimi zranila Ježiša Krista a mala by som ich nesmierne ľutovať. A naozaj, vtedy som pocítila nad svojimi hriechmi takú veľkú bolesť, ako nikdy predtým.
Ježiš mi podobne ukázal aj svoje utrpenie: "Čím sa mi môžeš primerane odvďačiť?" A vtedy som sa veľmi rozplakala, ronila som také horúce slzy, až mi pálili tvár a musela som si ochladiť studenou vodou.
Jedenásty krok:
Dala som sa na ostrejšie pokánie za svoje hriechy, vymýšľala si všelijaké umŕtvenia a usilovala sa ich konať. Ale pretože sa mi zdalo, že sa vo svetskom okolí nemôžem dostatočne oddať pokániu, rozhodla som sa odísť a zanechať všetkého, aby som sa tak mohla - podľa Božieho vnuknutia - dostať ku krížu. Toto rozhodnutie mi bolo z Božej milosti dané podivuhodným spôsobom: Bola som vo veľkej neistote, na jednej strane som si veľmi túžobne želala stať sa chudobnou a dychtivo žiadala, aby som nezomrela prv, než budem chudobná. Na druhej strane ma trápili mnohé pokušenia, napríklad, že mne mladej sa nepatrí žobrať, ba cítila som to ako nebezpečné, a bála som sa, že budem musieť zomrieť od hladu, vlastne, všetci ma od toho odhovárali. Ale Boh sa napokon nado mnou zmiloval a dali mi do srdca akési veľké svetlo a s ním prišla do duše aj ohromná sila spolu s presvedčením, ktoré mi zostalo až doteraz - že tú silu už nestratím.
Pevne som si zaumienila, aj sa rozhodla, že keby som mala zomrieť od hladu a zimy, či od hanby, ak sa to Bohu páči, alebo sa mu to aspoň môže páčiť, svojho predsavzatia sa nevzdám, aj keby som naisto vedela, aký koniec ma skutočne čaká, lebo vo všetkej tej biede by som rada zomrela pre Boha. Vtedy som sa už naozaj skalopevne rozhodla.
Dvanásty krok:
Potom som prosila blahoslavenú Matku a svätého Jána evanjelistu, pre bolesti, ktoré sami vytrpeli, aby mi vyprosili nejaké znamenie, ktoré by ma neustále upamätovalo na Pánovo umučenie.
Trinásty krok:
V tom čase, keď som tak túžobne prosila Pannu Máriu a svätého Jána, mala som sen. Videla som Ježišovo srdce a počula som slová: »V tom srdci niet lží; čo je v ňom, všetko je pravda.« A zdalo sa mi,
že sa mi dostalo toho videnia preto, že som kedysi akosi pohŕdavo bola hovorila o istom kazateľovi.
Štrnásty krok:
Potom, keď som sa raz modlila, dal sa mi Pán jasnejšie vidieť a hlbšie poznať. Zavolal ma a povedal mi, aby som prišla ústa k jeho rane v boku. Zdalo sa mi, že som tak spravila a pila jeho krv, prúdiacu z boku. Z milosti Božej som pochopila, že ma Pán touto krvou očisťuje. A vtedy pre mňa začal čas veľkej útechy, hoci som bola pritom vždy aj smutná, lebo som mala pred očami Pánovo umučenie. Prosila som Pána, aby mi dožičil vyliať z lásky k sebe všetku svoju krv, ako to On urobil za mňa a priala som si z lásky k nemu, aby všetky moje údy boli potrestané a zničené mrzkejšou a ukrutnejšou smrťou, než akou zomrel Pán. Dychtivo som túžila, aby som našla niekoho, čo by ma zabil pre vieru v Ježiša Krista, alebo pre lásku k Nemu.
Rozhodla som sa sama ho poprosiť, aby mi urobil, o čo ho požiadam: keďže On sám bol pribitý na kríž dreva, mňa nech ukrižuje skalisko, alebo už čokoľvek a kdekoľvek, len čím potupnejšie. Zomrieť takou slávnou smrťou, akou umreli svätí mučeníci som nebola hodná a ani som za hodnú nepokladala, ale žiadala som si nejakú potupnejšiu a ukrutnejšiu smrť. Nemohla som si však ani vymyslieť takú potupnú smrť, akú by som sama chcela a ktorá by sa vôbec nepodobala smrti svätých.
Pätnásty krok:
Nato som sa obrátila k blahoslavenej Panne, Matke Božej a k svätému Jánovi. Ustavične som o nich premýšľala a pre ich bolesti, ktoré vytrpeli pri Pánovom umučení som ich prosila, aby mi vyprosili milosť, bez prestania cítiť Kristove muky, alebo aspoň bolesti ich samých. Tú milosť mi naozaj vyprosili. Raz som na orodovanie svätého Jána potom pocítila takú bolesť, že som sotva kedy v živote mala väčšiu. A bola som osvietená i o tom, že svätý Ján pretrpel pre Kristove muky a pre bolesť Panny Márie taký bôľ, že som ho pokladala a ešte aj pokladám za viac, ako mučeníka. Vtedy mi bola daná nesmierna túžba skutočne už raz zanechať všetko, čo mi patrí. A hoci mi diabol kládol veľké prekážky a často ma pokúšal, aby som tak predsa len nespravila a odrádzali ma od toho aj menší bratia a všetci ostatní, predsa len som sa pre nijaké nešťastie, či výhody v budúcnosti, nemohla vzdať svojho rozhodnutia - rozdať všetko chudobným, alebo keby to nebolo možné, aspoň sa všetkého úplne zriecť. Videlo sa mi, že by som si nemohla ponechať ani len najmenší kúsok zo svojho a neuraziť pri tom Toho, ktorý ma tak osvietil. Ale ešte stále som prežívala veľkú trpkosť za svoje hriechy a nevedela som, či sa moje skutky páčia Bohu. Horko som plakala a volala: "Pane, ak som zatratená, daj mi predsa aspoň milosť robiť pokánie. Všetko zanechávam a budem Ti slúžiť." Kým som takto horko žialila nad svojimi hriechmi a nemala v duši nijakej potechy od Pána, môj stav bol takto premenený.
Šestnásty krok:
Raz som vošla do Kostola a prosila Boha, aby mi udelil nejakú milosť. Keď som sa modlila a vyslovovala slová modlitby Otče náš, Boh tak jasne vložil tie slová do môjho srdca, že som pri nich pochopila Božiu dobrotu a svoju nehodnosť, že to ani nemôžem vypovedať. V duši mi boli jednotlivé slová vykladané a vyslovovala som ich veľmi dlho, skrúšene a s veľkou ľútosťou. Plakala som nad svojou hriešnosťou a nad už jasne poznanou nehodnosťou, mala som však i veľkú útechu a trochu začala okusovať Božiu sladkosť, lebo pri vyslovovaní slov modlitby Otče náš, som lepšie poznávala Pánovu dobrotu a poznávam doposiaľ lepšie, než pri čomkoľvek inom.
Keďže mi pri slovách modlitby boli ukázané moje hriechy a nehodnosť, začala som sa tak hanbiť, že som sa ani neodvážila pozdvihnúť oči k nebu, ani k oným svätým obrazom. V modlitbách som sa odporúčala blahoslavenej Panne Márii, aby mi vyprosila milosť a odpustenie hriechov. Ale v duši som stále mala horký žiaľ nad hriechmi.
Ó, ako nemotorne postupuje duša na ceste pokánia! Má tak pevne poviazané nohy a takých nepodarených pomocníkov! Ba nie sú to ani pomocníci, ale naopak - iba hatia a to svet, telo a diabol. A znovu opakujem, že som sa na každom, zo spomenutých krokov, zdržiavala veľmi dlho, až potom som postúpila o trochu ďalej. Ale jednotlivé obdobia netrvali rovnako dlho.
Sedemnásty krok:
Potom mi bolo zjavené, že mi blahoslavená Panna vyprosila milosť väčšej viery, než je obyčajná ľudská viera. Tá, ktorú som mala dovtedy, sa mi zdala v porovnaní s novou vierou akoby mŕtva a slzy, čo som mala predtým, sa mi v porovnaní s tými, ktoré som ronila potom, videli akoby násilím vtlačené. Odvtedy som vedela účinnejšie žialiť nad umučením Pána a nad bolesťami jeho Matky. Čokoľvek som robila a nech to bolo akokoľvek veľké, zdalo sa mi to málo, preto som chcela konať ešte väčšie pokánie. Vtedy som zatvorila svoje srdce do Kristovho umučenia a obsiahla som nádej, že v jeho umučení je moje vyslobodenie a skoro neprestajne mávala útechy v snoch i v bdení, v srdci i v tele som pociťovala veľké sladkosti a potešenia z Boha.
Sny, ktoré som mala, boli utešené a naozaj veľmi krásne, ale keďže som ešte vždy necítila istotu, stále v tom bola primiešaná ešte aj horkosť a moje srdce nemalo pokoja. Žiadala som od Boha ešte viac.
Vyrozprávam vám jeden zo snov a videní: Keď som sa raz vo veľkom pôste zavrela vo svojej izbe, rozjímala som o jednej vete z evanjelia. Boli to slová o veľkej Božej blahovôli a o veľkej láske. Mala som pri sebe aj omšovú knihu a dychtivo som túžila vidieť tú vetu napísanú. Premôcť sa a utíšiť túžbu mi však pomohla až myšlienka, že by to bola odo mňa pýcha, otvoriť vlastnými rukami tú knihu, len pre utíšenie veľkého smädu a lásky.
Vtedy na mňa prišiel spánok a hneď vo videní ma ktosi viedol a počula som hlas, že zmysel Písma je taký utešený, že keby ho niekto dobre pochopil, zabudol by na všetko svetské. A ten, čo ma viedol, povedal: "Chceš to skúsiť?" A keď som súhlasila a dychtivo si to žiadala, zaviedol ma k Božskej knihe a hneď mi dal pocítiť pravdivosť svojich slov. Čítala som a pochopila prehlboký zmysel vety a tak jasne poznala nesmiernu Božiu dobrotivosť, že som hneď na všetko svetské zabudla.
Môj sprievodca mi ďalej povedal, že porozumieť evanjeliu je ešte radostnejšie a kto toto osvietenie dostane, zabudne celkom nielen na všetko svetské, ale aj na seba samého. A znovu sa ma pýtal, či po tom túžim a mojej túžbe aj hneď vyhovel. V jasnom osvietení som tak hlboko pochopila Božiu dobrotivosť, že som svojho sprievodcu prosila, aby som z toho stavu už nikdy nemusela vyjsť. Odpovedal mi, že na to ešte neprišiel čas a hneď ma zaviedol späť.
Otvorila som oči a z toho, čo som videla, mala preveľkú radosť, ale bolo mi veľmi ľúto, že je už koniec.
Spomienky na to ma doteraz napĺňajú rozkošou. Odvtedy sa mi v duši rozhostila veľká istota a veľký jas a spolu vo mne rozhoreli taký plameň lásky k Bohu, že som bola sväto-sväte presvedčená, že sa na kazateľniciach vôbec nekáže o láske k Bohu a tí, čo kážu, vlastne o nej ani nemôžu kázať a vlastným slovám nerozumejú. Tak mi to povedal i ten, ktorý ma viedol vo videní.
Osemnásty krok:
Nato som začala cítiť Božiu blízkosť a modlitba ma plnila takou slasťou, že som nemyslela ani na jedenie a priala som si, aby som nemusela ani jesť, ale len sa stále oddávať modlitbe. No primiešalo sa do toho hneď aj pokušenie, a to, aby som alebo vôbec nejedla, alebo ak už predsa jedla, tak len veľmi málo. Poznala som, že je to klam zlého ducha.
Oheň lásky v mojom srdci bol taký, že ma neunavovalo ani dlhé kľačanie, ani nijaké iné pokánie. Potom sa môj oheň lásky k Bohu ešte viac rozhorel. Kedykoľvek som počula rozprávať o Bohu, začala som kričať a keby bol niekto stál nado mnou aj so sekerou, že ma zabije, ak budem kričať, nedokázala by som sa premôcť. Prvý raz sa mi to stalo vtedy, keď som predala svoj najlepší majetok a utŕžené peniaze rozdala chudobným, pričom som si predtým robila posmešky z Petríčka (Peter Crisci), ale potom som sa mu už nesmiala.
Často som sa pred hocikým dala do kriku, keď som počula hovoriť o Bohu. A keď mi niekto povedal, že nemám v hlave všetko v poriadku, nebránila som sa, ale súhlasila som s ním. Inak som počínať nemohla. A tých, ktorých môj krik veľmi hneval, až mi v zlosti nadávali, som upokojovala tým, že som sa za svoje správanie veľmi hanbila. Ani pohľad na umučenie Pána som nemohla zniesť, lebo ma hneď chytila horúčky a choroba. Preto mi družka úzkostlivo schovávala spred očí všetky obrazy umučenia.
Masima