Ježiš sa jej zdôveroval so zámermi svojho srdca - Josefa Menéndez

Táto španielska dievčina (1890 – 1923) krajčírka, chcela vstúpiť do kláštora, ale chudoba v rodnom dome a matkina choroba jej to dlho neumožňovali. 

Až ako tridsaťročná mohla nasledovať hlas povolania. Vstúpila do Kongregácie Ježišovho Srdca (Sacré Coeur) vo Francúzsku. Tam prežila štyri – ako sa neskôr ukázalo – posledné roky svojho života. S pokorou a láskou vykonávala v kláštore pomocné práce, pričom prežívala mystické milosti. Takmer každý deň sa jej zjavoval Ježiš Kristus, ktorý sa jej zdôveroval so zámermi svojho Srdca. Na Pánov príkaz zapisovala jeho posolstvá, aby ľudia, predovšetkým tí, čo si uctievajú Božské Srdce, poznali hĺbku Božej lásky k človeku.

Svoje zápisky robila výlučne z poslušnosti, pretože sa v ničom nechcela odlišovať od ostatných sestier. Chcela zostať skromnou a jednoduchou rehoľnou sestrou. Mystické milosti prijímala s hlbokým presvedčením o svojej vlastnej nehodnosti, pričom zažívala pokušenia, ktorými ju diabol zastrašoval a snažil sa jej nahovoriť, že ide o preludy. 

V reholi prežila sotva štyri roky. Aj po smrti zostala skrytá a neznáma, o čom svedčí aj skutočnosť, že ju dodnes nenazývame Božou služobníčkou ani blahoslavenou. Zanechala nám však svoje zápisky, v ktorých sa odráža bohatstvo Pánových posolstiev, ktoré sú adresované jej rehoľnej rodine, vyvoleným dušiam a, samozrejme, všetkým ľuďom, pretože všetci sme povolaní, aby sme žili v hlbokom vzťahu k Ježišovmu Srdcu, ktoré nás bezhranične miluje.

„Chcem, aby celý svet vedel, že ja som Boh lásky, odpustenia a milosrdenstva.“ (13. novembra 1923)

„Som láska. Moje Srdce nemôže už dlhšie zadržať plameň, ktorý ho spaľuje. Natoľko milujem duše, že som za nich obetoval svoj život. Z lásky k nim zostávam ako väzeň vo svätostánku. Už dvadsať storočí tam prebývam vo dne i v noci. Zahalený pod spôsobom chleba a ukrytý v hostii z lásky znášam opustenosť, samotu, opovrhnutie, rúhanie, urážky a svätokrádeže.

Z lásky k dušiam som im zanechal sviatosť pokánia, aby som im mohol odpustiť, a to nielen raz alebo dva razy, ale toľkokrát, koľkokrát to budú potrebovať nato, aby získali milosť. Tam na ne čakám. Chcem, aby sa tam prichádzali obmyť zo svojich vín – nie vodou, ale mojou krvou.

V priebehu storočí som rôznymi spôsobmi zjavoval svoju lásku k ľuďom. Ukázal som im, ako ma stravuje túžba po ich spáse. Dal som im poznať svoje Srdce. Táto pobožnosť sa na svete šíri ako svetlo. Dnes sa stala nástrojom, ktorý roznecuje citlivosť ľudských sŕdc a ktorý využívajú tí, čo sa snažia šíriť moje kráľovstvo.

Teraz chcem niečo viac. Ak prosím duše, aby svojou láskou odpovedali na moju lásku, ktorá ma spaľuje, nežiadam iba vzájomnosť. Chcem, aby verili v moje milosrdenstvo, aby všetko očakávali od mojej dobroty, aby nikdy nepochybovali o mojom odpustení.

Som Boh, ale Boh lásky. Som Otec, ale Otec, ktorý miluje nežne, a nie prísne. Moje Srdce je nekonečne sväté, ale aj nekonečne dobrotivé. Keďže pozná ľudskú biedu a slabosť, skláňa sa k biednym hriešnikom s nekonečným milosrdenstvom.

Milujem duše, ktoré ma po spáchaní hriechu pokorne prichádzajú prosiť o odpustenie. Milujem ich aj vtedy, keď oplakávajú svoj druhý hriech. A ak sa to opakuje – nehovorím miliardykrát, ale milióny miliárdkrát –, milujem ich a vždy im odpúšťam, pričom tou istou krvou, ktorou som obmyl ich prvý hriech, obmývam aj ich posledný pád.

Mňa duše neunavujú, ale moje Srdce ustavične čaká, aby sa prichádzali doň skryť – a to tým viac, čím biednejšie sa cítia. Nestará sa vari otec o choré dieťa viac než o to, ktoré nič netrápi? Neprejavuje mu azda viac nežnosti a starostlivosti? Rovnako aj moje Srdce sa obracia s väčšou nehou a súcitom k hriešnikom, než k spravodlivým.

Aké je moje posolstvo? Hriešnikom chcem vysvetliť, že milosrdenstvo môjho Srdca je nevyčerpateľné; vlažným a ľahostajným dušiam chcem povedať, že moje Srdce je oheň, ktorý ich chce rozpáliť, pretože ich miluje; nábožným a dobrým dušiam – že moje Srdce je cesta, po ktorej sa kráča k dokonalosti a bezpečne sa dosahuje požehnaný koniec. 

Zato duše, ktoré sa mi zasvätili, kňazov a rehoľníkov, vyvolené a privilegované duše, opätovne prosím, aby mi dali svoju lásku a nepochybovali o mojej láske, ale predovšetkým aby mi prejavili svoju dôveru a nepochybovali o mojom milosrdenstve. Aké je ľahké očakávať všetko od môjho Srdca...“

"Je to môj zámer, ukázať dušiam, ktorým som nikdy neodmietol milosť a to aj tie, ktoré sú vinné z ťažkého hriechu. Ani tie nemôžem oddeliť od dobrých duší, ktoré milujem a mám v nich zaľúbenie. Všetky mám stále vo svojom srdci, každá môže získať potrebnú pomoc pre stav ich duše,“ povedal Ježiš vo svojom Posolstve milosrdenstva pre hriešnikov sestre Josefe Menendez. 

Aj keď Josefa navonok pôsobila ako jednoduchý nováčik s tichým a rezervovaným správaním, v jej vnútri sa ukrývala, ako ukázalo neskôr, neporaziteľná sila vôle.

Žiadna z jej spolusestier u nej nevidela známky výnimočnej milosti, bolo to však len preto, že zakaždým, keď ju Boh pritiahol viac k sebe, v oslepujúcom svetle božského zjavenia uvidela vlastnú malosť a ešte viac sa pokorovala. 

Napriek dôkazom Božieho pôsobenia, mala strach zo sklamania, či sklamania svojich nadriadených, pričom sa títo len zriedkakedy stretávali s takou poslušnou a úctivou dušou, ako bola Josefa, pripravená sa obetovať pre dobro obrátenia hriešnikov.

Josefa bola v pobožnostiach, ako aj vo všetkom ostatnom, úprimná, priamočiara, jednoduchá, bez známok nejakého preháňania. Mala veľmi dobre vyvinutú spiritualitu a oddanosť, čo sa prejavilo, keď dostávala nadprirodzené dary a milosti, ktorých váha bola často zdrvujúca a vyžadovala nadľudskú vytrvalosť, napriek tomu svoje skromné úlohy a domáce práce vykonávala s gráciou a pokorou.

Nikto z ostatných v kláštore nevedel, že Boh svoju pokornú služobníčku obdaruváva mimoriadnou milosťou, ani to, že Josefa vedie vnútorný boj, ktorý podstúpila, keď ju diabol pokúšal, aby začala pochybovať o Božom hlase a jej duchovnom poslaní. V odolávaní tomuto podvodnému hlasu zlého jej pomáhal silný modlitebný život, ktorý Josefa udržiavala. Aj preto jej Pán povedal: „Ty sama budeš mojím znamením.“

11. júna 1921 sa jej zasa prihovoril takto: „Mysli na moje slová a dôveruj im. Chcem si ťa držať v mojom srdci a vlastniť ťa vo svojej láske a tak tvoju malosť a úbohosť učiniť nástrojom môjho zľutovania nad mnohými dušami, ktoré sa zachránia skrze tieto posolstvá. Neskôr ti odhalím tajomstvá svojho srdca a tie posunú mnohé duše k ich spáse. Chcem, aby si všetko spísala a opatrovala všetko, čo ti hovorím. Čítať sa to (čo napíšeš) bude, keď budeš v nebi. Nemysli, že ťa využívam, kvôli nejakým tvojim zásluhám, ale preto, aby duše spoznali, ako moja Všemohúcnosť vie využívať slabé a úbohé nástroje.“ 

Sestra Josefa Menendez zomrela 29. decembra 1923 vo veku 33 rokov, svätou smrťou v kláštore Les Feuillants, kde žila ako sestra iba štyri roky. A potvrdili sa slová Pána... keď objavili jej spisy, začali sa dychtivo čítať, niekľkokrát bola robená dotlač a zrazu o nej vedel celý katolícky svet. Zo všetkých jeho kútov bolo počuť ohlasy hlbokého dojmu z jej zápiskov. 

Veriaci v Európe, Amerike, Afrike i Ázii a Oceánii sa k nej modlia a dychtivo počúvajú jej posolstvá plné bázne a zbožnosti, ktoré im Josefa odovzdáva z poverenia Srdca Ježišovho. 

Kniha so zápiskami bola z pôvodného španielskeho jazyka preložená do francúzštiny, neskôr aj do portugalčiny, taliančiny, angličtiny a pridal sa k nim aj čínsky a maďarský jazyk, čím sa pomáhalo k splneniu želania nášho Pána, aby jeho volanie po ceste lásky a oddanosti k jeho Najsvätejšiemu Srdcu bolo známe po celom svete. 

Výňatky z knihy Cesta Božskej lásky

„Svet nepozná zľutovanie môjho srdca, ich osvietenie mám v úmysle skrze teba. ... Chcem, aby si bola apoštolkou lásky a milosrdenstva.“

„Rád by som tým [ktorí žijú v hriechu] dal pochopiť, že to, že tak žijú, nie je fakt pre to, aby sa držali preč odo mňa. Nikdy si nesmú myslieť, že pre nich neexistuje žiadny liek, ani to, že navždy stratili lásku, ktorá bola kedysi ich... Nie, úbohé duše, Boh, ktorý vylial všetku svoju krv pre vás, nemá voči tebe tie isté pocity!“

„Príďte ku mne všetci, a nebojte sa, lebo vás všetkých milujem... umyjem vás v mojej krvi a budete belší ako sneh. Všetky vaše hriechy budú ponorené do vody, v ktorej som sa sám umyl a vôbec nič nebude môcť odtrhnúť zo srdca moju lásku k vám.“ 

„Ach, všeci tí, ktorí sú ponorení do hriechu a ktorí po istý, kratší či dlhší čas, žili ako pútnici a utečenci z dôvodu svojej hriešnosti... ak vám vaše priestupky zatvrdzovali a oslepovali srdce... ak ste sa spokojnosťou svojich vášní vydali na zlú cestu... Ach! Ak ste motív či spoluvinníctvo hriechu opustili, a uvedomili ste si stav svojej duše, potom nezúfajte! Tak dlho, ako človeku zostáva dych života, môže požiadať o milosť a o odpustenie.“

„Ak ste sa už ako mladý pre škandál znížil v očiach sveta, neboj sa... aj keď je dôvod zaobchádzať s tebou ako so zločincom, urážať ťa a odvrhnúť... tvoj Boh nemá prianie vrhnúť ťa do pekelných plameňov... Naopak, vrúcne si želá, aby si prišiel k nemu, tak, že ti On odpustí... Ak sa neodvažuješ s ním hovoriť, aspoň sa na Neho pozri a nechaj ho osloviť vzdychmi tvojho srdca a zrazu zistíš, že jeho otcovská a láskavá ruka je vystretá, aby ťa viedol k prameňom milosti a života.“

„Ak by sa stalo, že ste väčšiu časť svojho života strávili v bezbožnosti a ľahostajnosti a v náhlej hodine smrti vás naplní oslepujúce zúfalstvo... Oh, nenechajte sa oklamať, pretože aj vtedy je čas na odpustenie.“

„Ak ste boli v nevedomosti a omyle... ak ste boli príčinou veľkého zla k iným osobám, či spoločnosti ako celku, alebo k náboženstvu a ak ste si nejakou okolnosťou uvedomili, že ste boli oklamaní... nenechajte sa drviť pod ťarchou svojich hriechov a zla, ktorého ste sa stali nástrojom, ale s dušou preniknutou hlbokou ľútosťou sa vrhnite do hlbočiny dôvery a ponáhľajte sa k tomu, kto čaká na váš návrat s milosťou.

To platí aj pre dušu, ktorá bola od detstva zbožná a verne dodržiavala zákon, no časom ochladla do vlažného až neduchovného spôsobu, akým je ľahký život. Dalo by sa povedať, že zabudla, že jej duša má aj vyššiu túžbu. Boh od nej pýtal väčšie úsilie, ale zaslepená obvyklými nedostatkami spadla do vlažnosti viac ako do skutočného hriechu, lebo pre hluchosť a nepočujúce svedomie necíti výčitky ani nepočuje Boží hlas.“

„Potom sa duša možno prebúdza šokom realizácie: život sa javí ako neužitočný, prázdny, bez nádeje na záchranu... stratila nespočetné milosti a ten zlý, ktorý ju nechce stratiť, ešte viac ju stiesňuje, opantáva ju smútkom, skľúčenosťou, zastrašuje a nakoniec ju vrhá do strachu a zúfalstva.

Oh, duše, ktoré tak milujem, nevenujte žiadnu pozornosť tomuto nemilosrdnému nepriteľovi... ale čo najskôr sa obráťte ku mne a naplnení najhlbšou ľútosťou proste moje milosrdenstvo a nemajte strach. Aj vám odpustím. Zaplňte svoj život horlivosťou a budete mať späť svoje stratené zásluhy a moja milosť vás nikdy neopustí."

„A ako budem hovoriť s vybranou dušou? Za predpokladu, že človek strávil dlhé roky v pravidlách a náboženských povinnostiach a keď som dušu favorizoval mojou milosťou a inštruoval podľa mojich rád a duša verná hlasu mojej inšpirovanej milosti vo svojom zápale ochabne (ochladí, zvlažnie) z dôvodu nejakej drobnej vášne, či porušenia rešpektu, alebo niektoré podľahnú nárokom prírody a celkovej relaxácii v úsilí a z toho dôsledku klesla na nižšiu úroveň, na obyčajný spôsob života, a bude sa chcieť dostať znovu hore, diabol na vás okamžite zaútočí, žiarli na dušu a dúfa, že má na ňu nárok. Bude sa vás snažiť presvedčiť, že je príliš neskoro, a moje úsilie je zbytočné, bude zvyšovať odpor vo vašej duši, bude vás takpovediac škrtiť, aby vám zabránil hovoriť a prijímať osvecovanie, urobí všetko, aby vo vašej duši potlačil dôveru. Ale počúvajte môj hlas a dovoľte mi povedať ako sa máte správať, akonáhle sa vaša duša dotkne milosti, dokonca aj keď tento zápas začal, ponáhľajte sa do môjho srdca! Proste odo mňa, aby sa kvapka mojej krvi vyliala na dušu.“

„Ach, ponáhľajte sa do môjho srdca a buďte bez obáv o minulosť, všetko bolo pohltené do prameňa môjho milosrdenstva a moja láska pre vás pripravuje nové milosti. Spomienka na vaše pochybenie bude podnetom k pokore a zdrojom zásluh, a nemôžete mi dať väčší dôkaz lásky, než počítať s mojou plnou milosťou a veriť, že vaše hriechy nikdy nebudú také veľké, ako moje milosrdenstvo, ktoré je nekonečné. Zostáva však skryté, Josefa, modli sa, aby duša mohla byť vyplnená rovnakými citmi.“

V sobotu, 20. novembra k nej prišiel ako opustený žobrák, prosiaci o lásku. Zjavil sa jej so všetkými svojimi ranami...

„Mnohé malé rany boli súžením jeho Srdca,“ napísala. 

„Povedz mi, nemohla by si sa pokúsiť o nemožné a utešiť ma, Josefa?... Zdieľať so mnou na chvíľu horkosti môjho srdca.“

„Počúvaj,“ povedal, „chcem, aby si mi dala duše. Všetko, čo je k tomu nutné, je iba láska. Trpieť, pretože ma máš rada, pracovať, pretože ma máš rada a predovšetkým poddať sa láske. Keď nechám cítiť úzkosť ducha a veľkú osamelosť, trpí sa v láske. Chcem ťa využiť ako unavený muž, ktorý sa potrebuje oprieť o palicu... Chcem ťa mať, aby som ťa mohol požívať vo všetkej sladkosti tak, aby si vydržala mučeníctvo lásky, ale budeš viac trpieť smädom.“ 

„Prišiel som si v tebe odpočinúť, lebo som tak málo milovaný,“ povedal.

„Hľadám lásku a stretávam len nevďačnosť a zanedbávanie. Vzácne sú duše, ktoré ma skutočne milujú.“

Potom som ho utešila a ponúkla som mu lásku Panny Márie, všetkých verných duší a dokonca aj moju. „Áno, Josefa, miluj ma a nikdy sa neunav hovoriť o láske ku mne.“

„Skúšala som to,“ napísala na ďalší deň, „povedať znova a znova: Môj Ježišu, milujem ťa.“

„A tak ťa mám rád,“ počula odpoveď počas svojej modlitby. 

„Približoval sa bez žiary okolo neho, vyzerajúci ako žobrák. Mlčala som. Ale keď pokračoval a smutne na mňa pozeral, odvažila som sa prehovoriť. Povedala som mu, ako veľmi ho túžim potešiť.“ 

„Áno uteš ma, dnes zostanem u teba po celý čas, tak na to nemôžeš zabudnúť.“

„Na konci mojej modlitby ešte stále nešiel preč, povedala som mu: Pane, je čas ísť do zamestnania, ale ty vieš, že ťa milujem a všetko, čo robím, konám výhradne, aby som ťa potešila.“

Počas mojej práce sa ma dvakrát opýtal, či ho milujem. „Hovor to často, aby si vynahradila zabudnutia mnohých.“ 

V ten pondelok, v novembri, strávila celý v jeho božskej spoločnosti.

„Zostal po celú dobu,“ píše Josefa, „neboli sme oddelení ani na okamih. Čas od času ma zastavil v mojej práci a raz, keď som zametala starý kláštor Les Feuillants aj s primitívne okachľovaným chodníkom, sa spýtal: „Prečo to robíš?“

Zdalo sa, že má zaľúbenie v odpovedi: „Pane, robím to, pretože ťa milujem. Vidíš všetky dlaždice tohto chodníka? Je ich toľko, koľkokrát hovorím Milujem ťa, Pane!“

Neskôr som musela priniesť zo záhrady uhlie. Náš Pán sa ma pýtal: „Čo budeš robiť?“

„Cez všetky tieto maličkosti sa idem uchádzať o lásku k tebe,“ odpovedala.

„Josefa, od duší žiadam len ich lásku, ale dávajú mi iba nevďak. Rád by som naplnil ich duše milosťou (láskavosťou), ale oni ma skrz-naskrz prepichujú. Prihováram sa im, ale oni sa odo mňa odvracajú. Ak prijmeš, pripíšem ti duše a podľa tvojich obetí a lásky mi ich nakloníš.“

Povedal mi: „Duše ma nanovo križujú, utešuj ma Josefa,moje srdce je ponorené do žiaľu...hriešnici mnou pohŕdajú a šliapu po mne...niet nižšej hodnoty v ich očiach ako ich Stvoriteľ.“ Opustil ma so svojim krížom a zmizol. 

„Tú noc, asi o desiatej hodine večer, sa vrátil s ťažkým krížom na ramenách, korunovaný tŕním a tvár mal zaliatu krvou. „Pozri, ako som znížený... koľkých hriechov sa dopustili, koľko duší je stratených... to je príčina, prečo som prišiel získať úľavu od tých, ktorí žijú len pre moje potešovanie.“ 

Chvíľu som zostala mlčky, so zopätými rukami. Vyzeral taký smutný a zároveň jeho oči hovorili nádhernejšie než jeho pery. Po chvíli mi povedal: „Duše bežia do záhuby a moja krv je pre nich stratená. Ale duše, ktoré ma milujú, obetujú seba ako odškodnenie, čerpajú Božie milosrdenstvo a to je to, čo zachráni svet.“ Potom zmizol. Myslím, že to muselo byť okolo jednej hodiny a ja som držala kríž do štvrtej.“

Masima