%20(1).jpg)
Svätá Mária Františka od piatich rán Ježiša (Santa Maria Francesca delle cinque piaghe di Gesu) sa narodila 25. marca 1715 v španielskej štvrti v Neapole v Taliansku. Jej rodičia boli Francesco Gallo a Barbara Basinsin ju pokrstili ako Anna Maria (Gallo) v miestnom farskom kostole svätého Františka a Matúša v Neapole.
O jej otcovi sa hovorilo, že je to tvrdý a chamtivý muž s údajne ohnivou povahou, a malá Anna i spolu s matkou kvôli tomu veľmi trpeli. Zle s nimi zaobchádzal, nútil do tvrdej práce nad vlastné sily, čo obom spôsobilo zdravotné problémy. Jej matka Barbara však bola nežná a zbožná, ktorá brutálne správanie svojho manžela trpezlivo znášala.
Milujúci Boh predznamenal narodenie požehnaného dieťaťa, malej Anny, dvoma mimoriadnymi znakmi, poukazujúcimi na jej budúcu svätosť. Annina matka bola počas tehotenstva údajne mučená zlými duchmi. Strachujúca sa nielen o seba, ale najmä o dieťa v lone sa rozhodla navštíviť svätého Jána Jozefa z Kríža, kňaza františkánskeho rádu svätého Petra z Alcantary, ktorý bol v tom čase známy svojím cnostným životom a pokáním. Svätec ju požehnal krucifixom a po modlitbe jej povedal: „Neboj sa a dobre sa staraj o dieťa, ktoré ti Boh posiela, lebo sa stane veľkým svätým“.
Takmer rovnako presné slová povedal aj svätý František de Geronimo, ktorý povedal, že Boh má pre svoje dieťa pozoruhodnú budúcu misiu a že jedného dňa svoje dieťa vyzdvihne na mimoriadny stupeň svätosti.
Vzhľadom na tieto úžasné predpovede si môžeme predstaviť, ako sa jej matka tešila, keď nad zázrakmi okolo narodenia svojho dieťaťa premýšľala. Ale Pán, ktorý pre dobro našich duší často spája utrpenie a ťažkosti s milosťami, aby sme sa mohli celkom oddať Jeho Svätej Vôli, dovolil, aby Barbara dcérku už nemohla dojčiť a preto musela pre Annu najať dojku. Dieťa ale začalo chudnúť. Dojka totiž zamlčala, že už nemá mlieko. Najali druhú ženu, aby ich dieťa živila, ale stav malej Anny sa ani potom nezlepšil, zašlo to tak ďaleko, že čoskoro bola už len kosť a koža.
Zúfalá matka už nevedela, komu má svoju dcéru zveriť, vzala malú Annu do náručia a so slzami predstúpila pred obraz Panny Márie: „Moja matka, ty si taká silná prostredníctvom svojho Syna, prosím ťa, aby si vypros mi láskavosť, aby som dokázala dojčiť svoje vlastné dieťa.“ Potom položila ruku na posvätný obraz a hľa! od tej noci dojčila svoju malú Annu Máriu. Vďaka Bohu skrze Jeho Matku, blahoslavenú Pannu Máriu!
Anna Mária sa vďaka duchovnému vedeniu svojej zbožnej matky už od mladého veku ukázala ako oddaná a disciplinovaná duša, najmä pri praktizovaní oddanosti a túžbe vždy potešiť Boha.
Keď dovŕšila vhodný vek, otec sa ju rozhodol zasvätiť do práce vyrábania čipiek a priadzí z hodvábu. Povestný svojím "workoholizmom" nešetril ani vlastnú dcéru, ktorá na takú náročnú prácu ohľadom na jej jemné zdravie, nebola primeraná. Čoskoro začala zvracať krv a dostala vysokú horúčku. Choroba pokročila do takého štádia, až dostali strach, že Anna zomrie. Preľaknutá matka zavolala farára, aby dcére dal posledné pomazanie.
Anna sa spolu s mamou počas tejto choroby obrátili na svoju drahú ochrankyňu, Božiu Matku Máriu. Sotva sa jej prihovorili, choroba začala ustupovať až Anna celkom vyzdravela. Považovali to za zázrak.
Anna Mária bola skromná, pokorná, s pohľadom plného nevinnosti, netreba sa čudovať, že upútala bohatého mladíka, ktorý ju v jej šestnástich rokoch požiadal o ruku. Otec, vidiac v manželstve aj svoj prospech, automaticky, bez toho, aby sa spýtal dcéry, dal súhlas.
Keď po ňu potom poslal, aby jej oznámil radostnú novinu, vypočul si dcérine slová: „Otče môj, nezaťažuj sa mojím vydajom. Rozhodla som sa miesto svadobných šiat obliecť do rehoľných šiat rádu svätého Petra z Alcantary a teraz si pýtam tvoj súhlas.“
Ohromený otec sa nezmohol na slovo. Až neskôr ju sprvu sladkými, potom už hnevlivými slovami sa ju od jej náboženskej túžby snažil odradiť. Keď zistil, že Anna Mária stále trvá na svojom, rozzúrený vzal povraz a nemilosrdne ju mlátil. Ktovie, ako by to dopadlo, keby sa k nej matka nevrhla a nechránila vlastnými rukami.
Anna sa ale po celú dobu bitky nebránila, radovala sa, že môže trpieť za Ježiša a ako prvé ovocie svojmu Nebeskému Ženíchovi ponúkla krutosť svojho pozemského otca.
Otec ju potom zavrel do izby, kde ju po niekoľko dní držal iba o vode a chlebe a matke i sestrám zakázal, aby ju navštívili. Anna, uzavretá pred celým svetom strávila hodiny v modlitbe a prosbe k Pánovi, aby ju zachránil pred touto zúrivou búrkou nie pre jej smútok, ale kvôli úzkosti, ktorú prežívala celá rodina.
Pán, pohnutý zbožnosťou svojej služobnice, osvietil cez oddaného a zbožného kňaza Theofilusa Anninho slepého otca. Ten nakoniec svoj názor úplne zmenil, pred celou rodinou priznal svoju chybu a Anne Márii dovolil, aby žila život, pre aký sa rozhodla.
Anna, pre slzy, ktoré jej nedovolili hovoriť, padla na zem pred svojho otca, radostne mu pobozkala ruku, odišla do izby, aby sa božej dobrote poďakovala za milosť, ktorej sa jej dostalo. Potom sa s mimoriadnym zápalom začala pripravovať na prijatie do rádu svätého Petra z Alcantary. Na deň vstupu si vybrala dátum 8. september, kedy Cirkev slávi Narodenie Božej Matky, Najsvätejšej Márie.
8. septembra 1731 vstúpila do tretieho františkánskeho rádu svätého Petra z Alcantry a z oddanosti Blahoslavenej Panne prijala meno Mária Františka od piatich rán Ježiša, Františka z Assisi a svätého utrpenia Ježiša.
Zo zvolených mien badať, ako bola zasvätená mučeniu, ktoré utrpel náš Pán a snažila sa napodobniť Pannu Máriu a svätého Františka oddanosti Ježišovi na úpätí kríža. Anna už od detstva vykonávala v miestnom farskom kostole každý deň krížovú cestu, bol to jej najobľúbenejší akt oddanosti, okrem každodennej účasti na svätej omši. Neprešiel deň, aby nezašla do Cirkvi na modlitbu a meditáciu Krížovej cesty. Jej modlitby vtedy sprevádzali obrovské slzy.
Články, ktoré opisujú udalosti rôznych mystických darov, ktorej svätej Márii Františke dal náš Pán, sú zdokumentované v prísažných vyhláseniach mnohých svedkov, obsiahnutých v oficiálnych dokumentoch, týkajúcich sa jej kanonizácie.
Ľudia, ktorí boli v kostole, keď raz Mária Františka robila každodennú krížovú cestu uvideli, že zvyčajne po druhom alebo treťom zastavení padla na zem a vo viditeľne veľkej bolesti zostala v takej polohe dlhú dobu. Miestni obyvatelia spočiatku verili, že tieto jej pády sú epileptického či iného podobného ochorenia. Raz si ľudia okolo nej všimli, že niektoré kosti boli následkom pádu viditeľne oddelené. Okamžite zavolali jej spovedníka, požehnal ju znakom kríža a prikázal, aby sa pod príkazom poslušnosti vrátila k zmyslom. Ľudia, ktorí ju obklopili videli, že sa Mária Františka nielen vrátila do plného vedomia, ale boli obnovené aj jej kosti, ktoré sa "praskajúcim" zvukom vrátili na svoje miesta. Zvláštny zvuk počuli všetci, až neskôr sa zistilo, že jej pády nie sú prírodného pôvodu, ale zjavne mimoriadnym darom od Boha.
Mária Františka ale chcela v pokore, pritom horlivo viesť život ukrytý v Ježišovi a tak sa modlila, aby sa extázy - vzhľadom na nepríjemné reči ľudí - už neuskutočňovali na verejnosti. Pravdu o týchto skutočnostiach dosvedčil cnostný a dobročinný kňaz Giovanni Pessiri, sám bol toho svedkom počas mnohých rokov, odkedy sa s ňou zoznámil.
Postupom času sa zistilo, že počas meditácií o Ježišovom utrpení, ktoré uskutočňovala každý štvrtok a piatok, a najmä v marci, sa vnútorne aj navonok zmenila na podobu Ježiša Krista. K mnohým darom, ktoré dostala od Pána patrili aj dary proroctva a zjavenia o budúcich veciach a tiež aj stigmy. Aj keď sa to všemožne snažila utajiť, sláva jej posvätnosti rástla každým novým dňom.
V roku 1763 sa Mária Františka na základe Božieho zjavenia dozvedela, že budúci rok 1764 prepukne v Neapolskom kráľovstve veľký hladomor, po ktorom potom príde smrteľný mor. Otcovi Pessirimu povedala: „Pripravte si toľko pšenice, koľko budete na budúci rok potrebovať, pretože zavládne veľký hladomor, po ktorom príde smrteľná epidémia, pretože Pán mi ukázali mŕtve telá ležiace vo dvojiciach v domoch. Viac ako toto ti teraz nemôžem povedať.“
Členom niekoľkých rodín, ktorí sa po vyslovení predpovede vybrali k nej na návštevu, aby sa odporúčali do jej modlitieb, svätica povedala: „Nebojte sa, budem sa modliť za teba a tvoju rodinu. Nezomriete.“
Predpoveď sa stala skutočnosťou, hlad a choroba zničili takmer celé Neapolské kráľovstvo, ale nikto z tých, za ktorých sa Mária Františka modlila, nezomrel.
Epidémia ale sväticu neobišla. Napadla ju takou prudkosťou, že jej bolo podaná posledná sviatosť. Ani tak sa nezotavila, uzdravila sa až keď sa epidémiu podarilo celkom zastaviť.
Pán Márii Františke pri inej príležitosti odhalil, že istá Margureite Troise, penitentka jej spovedníka sa pri blížiacej sa slávnosti Zoslania Ducha Svätého oblečie do rovnakého habitu. Mária Františka túto ženu nepoznala, ani jej predstavená, ale nakoniec sa im podarilo zistiť, kde sa nachádza. Ale keď ju našli, chudoba dievčaťa a nedostatok akejkoľvek pomoci príbuzných či priateľov sa ukazovali proti naplneniu proroctva.
"Keď mi to Pán prezradil, potom sa aj postará, aby sa to zariadilo," Mária Františka neochvejne verila, že nebola podvedená.
Nakoniec sa táto predpoveď naozaj naplnila. Dievča dostalo finančné prostriedky potrebné na veno od kohosi, kto bol oblečený v odeve rehoľníkov svätého Petra z Alcantary a po vstupe do rádu prijala meno Mária Felicita od Umučenia. Predpoveď Márie Františky sa celkom naplnila - Mária Felicita sa stala jej spoločníčkou a žila s ňou päťdesiat rokov až do Františkinej smrti.
Pri kanonizačnom procese tak mohla vydať o Márii Františke a jej cnostiach i milostiach, ktorými ju Božia dobrota obohatila a ozdobila, veľké svedectvo hneď z prvej ruky.
Mária Františka mala aj časté návštevy svojho anjela strážneho, ktorému bola veľmi naklonená a oddaná. Z rozhovorov s týmto požehnaným duchom čerpala nielen radosť, ale i veľkú silu. Naučila sa od neho ako sa má brániť útočnému hnevu svojho otca a vo svojich súženiach a ťažkostiach dostala nádherné svetlo a pomoc. Pod vedením anjela sa naučila rozlišovať medzi pravými a falošnými zjaveniami, preto dokázala zmariť podvody diabla. Hlavným pravidlom pre toto rozlišovanie bolo, že pri zjavení návštevníka z nebies vravela: „Blahoslavený Ježiš a Mária!“ Tento pozdrav pravý návštevník z neba vždy s radosťou zopakoval, ale démon nikdy. Jej anjel ju teda naučil najdôležitejšiemu prostriedku na „testovanie duchov.“ Zaujímavosťou je, že rovnaká metóda bola poskytnutá aj mystikom a stigmatikom 20. storočia, napr. Gemme Galgani.
Ako bolo spomenuté, Mária Františka bola hlboko oddaná pobožnosti svojho milujúceho Snúbenca, Ukrižovaného Ježiša. Každý deň rozjímala na krížovej ceste o Jeho utrpeniach a počas týchto svätých cvičení si často priala mať podiel na Jeho smrteľnej agónii. Chcela trpieť spolu s Ježišom za obrátenie hriešnikov. Pán jej nežnú lásku odmenil najvzácnejšou výsadou - piatimi ranami. Mária Františka slobodne súhlasila, že bude trpieť v spojení s Ježišom za obrátenie duší tak, že utrpí všetky tajomstvá, uvádzané v bolestnom ruženci.
Počas piatich po sebe idúcich pôstnych piatkov dostala potom formou bolestných tajomstiev ruženca stigmy, ktoré vyvrcholili Veľkým piatkom viditeľnými ranami - na rukách, nohách a boku.
Prvý piatok pôstu trpela Mária Františka smrteľnou agóniou na záhrade. Počas druhého piatku bola bičovaná pri stĺpe (svedčia o tom privilegovaní ľudia, ktorí boli svedkami tejto udalosti), na tretí piatok bola korunovaná tŕním, štvrtý piatok niesla ťažký kríž a vyvrcholenie prišlo na piaty piatok - ukrižovanie. Toho rána viditeľne prijala stigmy na ruky, nohy i bok a čoskoro na to začala mysticky trpieť smrťou - zostala nehybná od popoludnia Veľkého piatku až do chvíle, kedy zvony zazvonili Gloria in Exelsis.
Mária Františka vstala ako keby predtým ničím netrpela, bola plná radosti a s potešením začala stavať svoju malú kaplnku. Počas doby čo trpela, vychádzala z jej tela najsladšia vôňa, ktorá prevoňala celú miestnosť. Vôňa taká príjemná, že sa s ňou nedala porovnať žiadna pozemská.
Na Veľkonočnú nedeľu už na jej tele neboli žiadne stopy ani náznaky jej utrpenia okrem svätosti stigiem, ktoré jej Pán zanechal, aby upokojila svoje srdce a svedčila, že bola vychovaná na neporovnateľnú česť, je Ježišovou ukrižovanou snúbenicou.
Jej stigmy videli mnohí svedkovia. Jeden z nich, reverend Pascal Nitti vypovedal: „Videl som ich na jej rukách. dotkol som sa ich a podobne ako apoštol svätý Tomáš, vložil som prst priamo do rany. Rany boli priamo cez jej ruky, pretože sa môj ukazovák, zastrčený do rany stretol s palcom na druhej strane ruky. Experiment som v neskorších rokoch počas piatkov často opakoval. Posvätné stigmy boli úplne dokonalé. Podľa svätého priznania, ku ktorému som ju zaviazal vo svätej poslušnosti viem, že ich mala aj na nohách a boku.“
Lenže Mária Františka aj tentoraz prosila Pána, aby, ak je to možné, bol jeho nenapodobiteľný dar ukrytý pred zrakmi ostatných. Bolo jej vyhovené, posvätné stigmy boli prikryté najjemnejším povlakom kože. Otec Nitti to zistil, keď jej ruky držal oproti svetlu, uvidel dieru v rane a priehľadnú pokožku, ktorá ju zakrývala. Keby Pán nedovolil, aby rany boli ukryté, Mária Františka v snahe ukryť ich, by nosila ručne vyrábané rukavice.
Svedectvo najvyššieho reverenda Anselma Marina Toppi, biskupa z Turmoil, sa týka udalostí ktorých bol svedkom a ktoré sú zaznamenané v Súhrne procesu kanonizácie pod číslom 12 na strane 307.
„Mimoriadna bola jej charita voči svätým dušiam v očistci. Pre ich vyslobodenie okrem ostatných mnohých z očistca robila dobrovoľné pokánie formou utrpenia, pôstu, umŕtvovania či inej disciplíny tak, aby pomohla každému, kto jej bol osobitne odporučený.
Stalo sa tak aj v prípade môjho príbuzného. Obetovala za túto úbohú dušu dlhú nepretržitú modlitbu. Keď som bol v noci v posteli, preľakol som sa na zvuk zvončeka a následne spadol. Izba sa zaliala veľkým svetlom, so strachom sa odporúčal Bohu. Zrazu som začul hlas, ktorý ma nabádal vzdať vďaky Bohu, lebo duša môjho príbuzného bola vyslobodená z očistca.
Po tomto som sa cítil veľmi pokojný, rozhodol som sa, že sa svätice na túto pozoruhodnú udalosť diskrétne opýtam.
Po večeri som išiel k nej a bez toho, aby som jej povedal čo sa mi prihodilo, spýtal som sa: Sestra Mária Františka, pamätáš na dušu môjho príbuzného?
Odpovedala mi: Otče, myslíte, či bola oslobodená od očistca? Azda nebola s vami poslednú hodinu, keď ju prepustili? Napriek tomu sa ma pýtate, či si ju pamätám?“
Ako sa v Márii Františke zväčšovali plamene božskej lásky, tak sa aj voči nej zvyšovali Božie milosti a požehnania. Na spomienku oslavy narodenia Ježiša sa pripravovala deväť dní pred Vianocami neustálou modlitbou, ale so samotnou prípravou na tento sviatok začala už v prvú adventnú nedeľu - pôstmi, pokániami a dvojnásobným zápalom pre modlitbu a meditácie.
V roku 1714 pokľakli Mária Františka a jej spoločníčka, sestra Mária Felicita pred betlehemom v ich dome. Mária Felicita náhle uvidela Máriu Františku v extáze. Rozprávala sa s nejakou neviditeľnou osobou. Mária Františka zrazu tak zoslabla, že sa nedokázala vyhnúť pádu na zem. Museli ju preniesť do jej izby, ale keďže v nej bola ďalšia betlehemská postieľka, ktorú vlastnoručne urobila, extáza pokračovala.
Keď sa jej neskôr Mária Felicita spýtala s kým sa rozprávala, iba mlčala, ale keď ju podrobila jemnému výsluchu, nakoniec jej odpovedala. Mária Františka svojej spoločníčke dôverovala a pošepla jej, že sa jej Pán zjavil uprostred veľkého svetla a povedal: „Moja snúbenica, prišiel som ťa navštíviť, čo mi chceš ponúknuť?“
Odpovedala: „Čo ti môžem dať, ó, Pane, keď som chudobná v duši aj v tele? Iba ty mi dáš všetko.“
Potom svojej spoločníčke povedala, že keď ju zaviedli k malej postieľke v jej izbe, Pán sa jej znova zjavil a po tom, čo vzal jej pravú ruku, prehovoril: „Túto noc som ťa učinil mojou snúbenicou.“
Žiara svetla, ktorá Pána obklopovala, bola taká silná, až ju oslepila a na druhý deň - na Vianoce, ju sestra Mária Felicita musela držať za ruku a viesť do kostola svätej Lucie del Monte, kde potom všetko vyrozprávala spoločnému spovedníkovi Otcovi Félixovi.
V roku 1787 sa od Francesca Bianchi, ku ktorému Mária Františka požívala veľkú úctu, dozvedela, že na Štedrý deň toho roku, presne o tretej hodine popoludní prešla do extázy a vykonala ceremoniál položenia Svätého Dieťaťa do postieľky.
Večer o šiestej znovu upadla do extázy, počas ktorej ju Pán mysticky viedol do betlehemskej jaskyne, kde jej ukázal miesto kde sa narodil. Bolo úbohé a chudobné, vlhké. Počas jeho narodenia bolo chladno, navyše padal dážď, spôsobujúci značné nepohodlie pre pre Svätú rodinu.
Táto vízia ešte viac zvýšila jej lásku a oddanosť Ježišovi, Márii a Jozefovi.
Vo vzťahu k Dieťaťu Ježišovi je ešte jedna úžasná udalosť. Mária Františka bola šikovná tkáčka, pri jednej príležitosti utkala krásny odev pre sošku malého Ježiša. Paže malej sochy spočívali na jej hrudi, nohy boli zomknuté, takže ju nemohla obliecť do šiat, ktoré utkala. Začala sa modliť k Ježišovi, aby jej pomohol. Vtom malá socha zdvihla ruky a natiahla nohy tak, že ju zrazu s ľahkosťou obliekla.
Telo Márie Františky bolo ku koncu jej života mučené množstvom chorôb, hoci stále mala radostného, no napriek tomu vážneho ducha. Smrť jej bola predpovedaná rok predtým, ako k nej skutočne došlo. Svätica sa na ňu pripravovala najmä hlbokým vyznaním a častými spoveďami.
Deň pred skonom povedala otcovi Giovannimu, že „zajtra odíde.“
6. októbra 1791 svitol posledný deň jej smrteľného života. Celú noc preležala na jednom mieste a vyslovovala tiché žalostné stonanie. Prestala až keď jej otec Pessiri navrhol určitú dojemnosť spojenú s Umučením Ježiša Krista.
Keď sa jej ráno otec Giovanni spýtal či nechce prijať sväté prijímanie, iba urobila známku súhlasu. Pery mala tvrdo zomknuté a zavreté oči a zaťaté zuby sa veľmi ťažko líšili od mŕtvoly.
Páter Giovanni slávil omšu a keď jej v Najsvätejšej sviatosti predložil Ježiša, trochu sa vzchopila a potom už normálne komunikovala. Potom upadla do extázy neopísateľnej sladkosti, počas ktorej jasným hlasom opakovala: „Madonna, Madonna! Vidíte! Moja matka prichádza, ach moja matka!“
Po výzve pani Kosaria Aletto, ktorá ju po celú dobu jej poslednej choroby neopustila a pani Grazii Bolognino, u ktorej bola svätica, zomierajúca už potom mlčala, iba v uctievaní skláňala hlavu.
Prišlo poludnie. Prítomní kňazi si mysleli, že majú niekoľko minút rezervu, odišli do svojich domov s úmyslom čo najskôr sa vrátiť do trojizbového bytu v neapolskej štvrti Vico Tre Re a Toledo. Tu ju s Máriou Felicitou nechal bývať duchovný vodca Pessiri celých tridsaťosem rokov, až do jej smrti. Súčasťou bytu bola štvrtá miestnosť, ktorou bola kaplnka.
Celý príbytok, kde sestry bývali, bol ľuďmi označovaný za kláštor. Neskôr zostal byt zachovaný, len v mieste, kde Mária Františka spávala na zemi, bol postavený oltár a nachádza sa tu nielen jej výtvarné zobrazenie, ale aj jej vosková socha, ktorej odliatok bol zhotovený krátko po jej smrti.
Okolo postele chorej zostali postávať iba otec Pessiri, otec Luigi od Ježiša, pán Francesco Borelli, pani Aletto a pani Bolognino.
Svätica už dávnejšie predpovedala, že tento svet opustí bez toho, aby si veľa uvedomovala, a pretože každú chvíľu jej tvár menila farbu, vždy sa zdala byť už mŕtva.
Otec Pessiri sa zrazu priblížil s požehnanou sviecou a po tom, čo jej dal sviatostné absolutórium, priložil na ňu krucifix, aby zistil, či už naozaj odišla. „Mária Františka, pobozkaj nohy svojho Ženícha, ktorý za nás zomrel na kríži,“ povedal.
Poslušná svätica sa pokúsila trochu nadvihnúť a perami priblížiť k nohám svojho milovaného Pána. Jemnulinko ich pobozkala, hlavou klesla na vankúš a zomrela. Bol 6. október 1791, Mária Františka mala 76 rokov.
Smrť jeho služobníkov je v očiach drahá. Vzácny bol aj skon Márie Františky od piatich rán Ježiša Krista, terciárky svätého Petra z Alcantary, ktorá vo svojej láske k Ježišovi Kristovi a obráteniu hriešnikov obetovala všetko. Jej smrteľné pozostatky sú uložené v kostole svätej Lucie del Monte, blízko hrobu svätého Jána Jozefa z Kríža v Neapole.
Mária Františka bola prvou neapolskou ženou, ktorá bola katolíckou cirkvou vyhlásená za svätú. 18. mája 1803 ju pápež Pius VII. vyhlásil za ctihodnú, pápežom Gregorom XVI. bola 12. novembra 1843 blahorečená a pápež Pius IX. ju 29. júna 1867 vyhlásil za svätú.
Obyvatelia Neapolu ju dodnes veľmi uctievajú, v deň jej sviatku putujú s jej sochou po uliciach mesta. V dome s jej menom žije niekoľko rehoľníčok, vraj dodnes umožňujúcich návštevníkom prístup do bytu Márie Františky. Tisíce nádejných pútnikov priťahuje najmä obyčajné staré kreslo s obnosenou prikrývkou. Okolo stien sú umiestnené oznámenia o narodení. Ružové pre dievčatka, modré pre chlapčekov.
Bezdetné ženy z celého sveta sa hrnú na "zázračnú" stoličku, na ktorej kedysi sedávala svätá Mária Františka od piatich rán Ježiša Krista a žiadajú ju o zázrak.
Svätyňa sa vďaka svojim zázrakom stala hlavnou zastávkou na okruhu náboženského cestovného ruchu v Neapole. Veriaci sú po svätej omši vedení strmým schodiskom po úzkej chodbe do bytu, kde svätá Mária Františka strávila polovicu života v čistote a mystickom utrpení až do svojej smrti.
O zázrakoch svätej Márie Františky svedčia najmä listy, často s priloženou fotografiou dieťatka. Rehoľné sestry sa denne niekoľko hodín zamestnávajú zodpovedaním stoviek listov prichádzajúcich z Talianska i zo zahraničia.
„Aj keď nemáme emailovú adresu, dostávame veľa prosieb o modlitbu listom alebo telefonicky,“ hovorí sestra Elisa, energická rehoľná sestra z rádu, ktorý svätyňu stráži už po dve storočia. „Často nám posielajú kus oblečenia so žiadosťou, aby sme ich položili na stoličku svätice.“
Ale aj v týchto prípadoch platí - svätá Mária Františka má modlitbu pre všetkých, treba byť len trpezlivým.
Masima
