Svätá Gemma Galgani a Matka Božia

Gemma bola častejšie aj potešovaná Pannou Máriou, Gemma ju nežne milovala a s detinskou dôvernosťou jej vravela moja drahá Mamička. Keď osirela, zvykla si pozerať sa na Pannu Máriu ako na svoju pravú matku a správala sa k nej ako oddaná a milujúca dcéra. Gemmino srdce patrilo po Ježišovi len jeho matke.

„Ako ju milujem,“ vravela, „ona to vie. Veď mi ju dal sám Ježiš a vyzval ma, aby som ju vrúcne milovala. Aká je ku mne dobrotivá! Čo by zo mňa bolo, keby som ju nemala! Vždy mi prispela v duchovnej núdzi, zbavila ma mnohých nebezpečenstiev, zachránila pred osídlami satana, ospravedlnila ma u Ježiša, keď som zhrešila, uzmierila ho, keď som ho zlým konaním naplnila nevôľou, naučila ma poznať Ježiša a milovať ho a ukázala mi, ako sa mu najlepšie zapáčim. Ó, moja drahá Mamička, vždy ťa budem milovať!“

Nemala nebeská Matka stonásobne odmeniť takú nežnú lásku? Gemma sa celkom oddala svojej Matke a Mária za to Gemme všetko splnila. Aby dokázala, aká je jej drahá, vymohla jej u svojho Syna nielen nespočetné milosti, ale častejšie sa jej zjavovala a preukazovala jej svoju lásku. 

Gemma o tom píše svojmu duchovnému vodcovi: „Ako by som si mohla pomyslieť, že ma dnes večer navštívi moja drahá Mamička. V ten deň som nebola, myslím, dobrá. Ale ona mala so mnou zľutovanie, naraz som spozorovala vnútornú uzobranosť, skoro na to – ako už častejšie – sa mi zatočila hlava a bola som, tak sa mi aspoň zdalo, u bolestnej Matičky. Aká som bola v tej chvíli šťastná! Kto by to dokázal vysloviť! Keď som sa z toho vzrušenia utíšila, bolo mi, ako keby ma vzala do lona a moju hlavu nechala spočívať na ramene, ktoré som objímala. Vtedy bolo moje srdce úplne spokojné, lebo nemalo žiadne priania. 

Pýtala sa ma: Miluješ iba mňa? 

Ach nie, odvetila som, pred tebou milujem niekoho iného. 

Kto  to je? pýtala sa. Robila, ako by to nevedela. 

Je to niekto, kto je mi veľmi milý, drahší nad všetko, milujem ho tak, že by som preňho ihneď obetovala život. 

Ale povedz mi predsa, kto to je, vravela, ako keby bola netrpezlivá. 

Keby si Mamička bola prišla predvčerom večer, bola by si pri mne videla. Chodím k nemu denne (mienila tým sväté prijímanie). Ale vieš, prečo tak robím? Pretože viem, že chce poznať, či som schopná nemilovať ho, pretože je vzdialený. Ale čím je ďalej, tým viac sa k nemu cítim priťahovaná. 

Mária vtedy na mňa naliehala: Ale povedz mi predsa, kto to je? 

Nie nepoviem ti to. Mamička, keby si ho videla! Je krásny ako ty, tvoje vlasy majú farbu jeho vlasov. V tej chvíli ma Mária pobozkala a bolo mi, ako by sa ma znovu pýtala: Povedz, dcérka, koho vlastne myslíš, o kom hovoríš? 

Nahlas som vravela: Nerozumieš mi? Hovorím predsa o Ježišovi, jeho myslím. 

Opakuj to ešte hlasnejšie, hovorila, potom na mňa láskyplne pozrela, privinula ma k sebe a povedala: Len ho miluj, ale miluj ho veľmi, miluj ho samotného. 

Buď bez starostí, odvetila som, nikto na svete nenadobudne moju lásku, patrí len môjmu Ježišovi. Vtedy ma Matka pritisla znovu k sebe a zdalo sa mi, že ma pobozkala na čelo. Potom som precitla (t.j. z extázy) a spozorovala som, že ležím na zemi a neďaleko mňa krucifix.“

Uplynulo šesť rokov od chvíle, kedy som o tejto udalosti prvýkrát počul z Gemminých úst. Čítam ho však v jej spisoch znovu a znovu a vždy mi pripadá sviežejšie a dojemnejšie.

Uvediem ešte časť iného rozhovoru svätého dievčaťa: „Bola som na lôžku, ale ešte som nespala. Naraz sa mi zdalo, ako keby som videla sa blížiť krásnu pani. Chcela ma pobozkať. Upadla som do vytrženia a viac už som na tejto zemi nebola. Ihneď som sa proti tomu ohradila (proti gestám nežnosti zjavenia), ako mi to nariadil duchovný vodca. Moja nebeská Mamička – lebo to bola skutočne ona, aj keď Gemma akoby o tom spočiatku pochybovala – usmievajúc sa na mňa pozrela a vravela: Milá dcéra! (Otče, odpusťte, ak som sa azda priveľmi rýchlo poddala – dovolila som svojej Mamičke, aby ma vzala do náručia). Bolo mi na smrť, skutočne na smrť blaženosťou ... Aká nežnosť! Tak veľmi ma miluje. Vravela, že prišla, aby odniesla moju kytičku, rozumiete? Našla ma takú úbohú, napomínala ma k cnostiam, zvlášť k pokore a poslušnosti. Hovorila ešte niekoľko slov, ktorým som však nerozumela a potom dodala: Dcéra moja, polepši a zdokonaľ sa na duši a to skoro. – Čo sa potom stalo, neviem. Ó, otče, ako sa javí svet po takýchto udalostiach! Neviem, či ste to už skúsil. Aká krásna je nebeská Mária! Videl ste ju už niekedy? Aj keď stále pozerám pred seba, predsa nesmierne túžim, aby som ju znovu uvidela.“

Masima