%20(1).jpg)
Svätá Hyacinta si na začiatku svojej duchovnej cesty odniesla do kláštornej cely kus sveta. Snáď sa to dá pochopiť - ku klariskám v kláštore sv. Bernardina vo Viterbe neodišla za povolaním, ale skryla tam svoju urazenú pýchu, keď sa jej mladšia sestra dobre vydala, zatiaľ čo ona, prvorodená (to sa ešte volala Klarisa), zostala v dome svojho otca. Tak absolvovala noviciát, a keď potom bola prijatá do tretieho rádu, dala si do cely prisťahovať pekný nábytok a všelijaké iné pekné veci. Nebola ani zlá, ani povrchná, len necítila ten rozpor. Až keď ochorela, začala všetko vidieť trochu inak. Lenže jej obrátenie nebolo dosť hlboké a so zdravím sa vrátili aj staré spôsoby. Až druhé ochorenie ju premenilo natoľko, že sa vzdala prepychu aj márností a zvyšok svojich rokov venovala modlitbe, pôstu a obetavej službe chudobným a chorým.
Z jej výrokov si pre rozjímanie môžeme pripomenúť povzbudzujúce slová: "Nikdy neupadajte pre všedný hriechy v malomyseľnosť. Sme z krehkého materiálu, nie z mramoru a vrchol dokonalosti nemožno dosiahnuť naraz, ale len po stupňoch."
Hyacinta sa narodila v roku 1585 v šľachtickej rodine Marescotti v meste Vignanello, v provincii Viterbo a pri krste dostala meno Klarissa. Jej rodičia žili veľmi cnostným a kresťanským životom. Podľa ich želania sa Klarisse dostalo v mladosti dobrého vzdelania v kláštore viterbských terciárok. Tam sa u mladej dievčiny začala prejavovať náklonnosť k zbožnému životu. Sotva sa však vrátila domov, objavili sa u nej nepekné vlastnosti: márnivé chúťky, predovšetkým po skvostných odevoch a drahocenných ozdobách, spyšnela a osvojila si prudkú a hrdú povahu.
Po nejakom čase zatúžila po vydaji, avšak utrpela veľké pokorenie tým, že jej mladšia sestra Hortenzia sa zasnúbila s mladým šľachticom Capizuchim, na ktorého Klarissa sama myslela. Jedného dňa jej otec navrhol, aby vstúpila do nejakého rádu, v ktorom by našla vnútorný pokoj. Poradil jej kláštor tretieho rádu vo Viterbe, kde slúžila Bohu aj jej staršia sestra Inocencia. Klarissa však ani v najmenšom necítila v sebe kláštorné povolanie, ale svet ju tak omrzel a znechutil, že vyhovela otcovmu želaniu. Ten bol pri jej obliečke veľmi potešený, ale keď ju navštívil, privítala ho slovami: "V kláštore ma máte, ale aj tu chcem žiť podľa rodu a svojho stavu."
Po skúšobnom roku zložila sľuby, prijala meno Hyacinta, ale žila v kláštore ako šľachtičná. Jej otec jej musel zaobstarať krásny nábytok, kúpiť jemné súkno na habit, krásny závoj a mnohé iné márnivosti kričiace proti kláštornej chudobe. Keď ju navštívila jej vydatá sestra, pohľad na jej krásne šaty a drahé šperky ju naplnil závisťou. Diamantový prsteň, ktorým si ju chcela Hortenzia udobriť, jej Hyacinta s hnevom vytrhla z ruky.
Napriek všetkým chybám, mala Hyacinta aj dobré vlastnosti, predovšetkým čo sa týka čistoty, bola úplne bez poškvrny. Ale bolo to na pováženie, lebo práve niektoré dobré vlastnosti zaslepujú človeka v domnienke, že nepotrebuje skutočné obrátenie. Plných desať rokov Hyacinta živorila pod tyranstvom jej úhlavného nepriateľa, ktorým bola jej pýcha a ešte k tomu v kláštore.
Dobrý Boh však v svojej milosti vzhliadol na jej dušu. Prostriedok, ktorým uskutočnil jej obrátenie, nebol ničím výnimočný, ale bolo to priame a prísne kňazovo slovo. Hyacinta mierne ochorela a uchýlila sa hneď do svojej krásnej a pohodlnej postele. Toho dňa prišiel do kláštora mimoriadny spovedník františkán, vyspovedať sestry. Keď vstúpil do Hyacintinej izby a uvidel všetok prepych a nádheru, zvolal: "Nebo nie je pre takéto márnivé a pyšné duše, pre nich je peklo." Nechcel ju ani vyspovedať a Hyacinty sa zmocnila taká hrôza, že kajúcne prosila o odpustenie hriechov minulého života a pohoršení, ktoré dávala svojim sestrám.
Keď boli všetky zhromaždené v jedálni, Hyacinta vstúpila medzi nich v najpokornejšom odeve, plačky klesla na kolená a vyznala svoj pohoršlivý život. Sestry spočiatku neverili svojim očiam, ale radovali sa z jej zmeny.
Niet pochýb o tom, že Hyacinta mala dobré úmysly a predsavzatia, avšak zlé náklonnosti ďalej ohrozovali jej dušu. Boh sa nad úbohou dušou zmiloval druhý krát a na jej telo zoslal zdĺhavú bolestnú chorobu. Až potom sa úplne vzdala peňažných príspevkov od rodiny, drahého nábytku a všetkého, na čom liplo jej srdce. Chcela, aby jedinou ozdobou v jej cele bol obraz Ukrižovaného.
Po svojom obrátení našla Hyacinta zaľúbenie v najkrutejších kajúcnych skutkoch. Obliekala sa do hrubých drsných šiat, chodila bosá alebo v drevených sandáloch, spávala pod drsnou pokrývkou a ako vankúš jej slúžil tvrdý kameň. Potravou jej bol tvrdý chlieb a vždy, keď požívala varené jedlo, primiešala do neho niečo horké. Často sa bičovala, alebo vliekla ťažký kríž po strmých kláštorných schodoch.
Podľa vzoru svätého Petra z Alcantary sa neraz počas zimných nocí postavila do ľadovej vody, až celkom premrzla. Neuhasiteľná túžba po trýznení jej úbohého tela sa objavila hlavne vtedy, keď rozjímala o utrpení Ježiša Krista. Spomienka na jej hriechy, ktorými bol Spasiteľ pribitý na kríž ju utvrdzovala v presvedčení, že sa nemôže dostatočne kajať za svoj život.
Oveľa ťažšie ako vonkajšie umŕtvovanie bolo však pohŕdanie, ktoré musela Hyacinta znášať od niekoľkých vlažných spolusestier. Posmievali sa jej a podozrievali ju z pokrytectva. Pociťovala tiež prudké pokušenia proti viere, a zvlášť proti nádeji. Jedného dňa sa odvážila vzdorovať zlému duchu a poprosila Boha o znamenie jeho milosti, aby jej určitá osoba podala v danú hodinu ružu. Napriek všetkým pochybám sa stalo, ako žiadala.
Hyacinta našla nový, krajší život v Kristovi. Ale pravá láska k Bohu je spojená s láskou k blížnym. Napriek tomu, že žila uzavretá za múrmi kláštora, sa Hyacinta rozhodla odovzdávať všetky peňažné príspevky od príbuzných do rúk núdznych obyvateľov Viterba. Taktiež chcela, aby peniaze, ktoré bolo zvykom venovať v zámožných rodinách na zádušnú omšu za zomrelých, boli po jej smrti venované chudobným.
Založila aj dva kresťanské spolky, jeden mal za úlohu zbierať almužny pre chudobných a druhý ošetrovať chorých a starých ľudí. Svojimi modlitbami zmierovala nepriateľov a aj najzatvrdnutejších hriešnikov privádzala k pokániu.
Najznámejším je prípad Františka Paciniho, ktorý bol zarytým nevercom. Hyacinta ho dlho prosila, aby ju navštívil, až nakoniec zo zvedavosti skutočne prišiel. Stretnutie s ňou na neho veľmi zapôsobilo. Ako úplný kajúcnik sa vrátil domov, ostrihal si hlavu, zaodel sa vrecovinou, opásal sa povrazom a konal verejné pokánie v kostoloch a uliciach Viterba. Nedbal na posmech sveta, ktorým bol odvšadiaľ zasypávaný. Slúžil chorým v nemocnici a neskôr sa usadil ako pustovník na ostrove v mori. Keď sa raz v nemocnici rozšírila nákazlivá choroba, privolala ho Hyacinta obyčajnou modlitbou. V službe nakazeným aj zomrel.
V posledných rokoch svojho života upadala Hyacinta čoraz častejšie do stavov vytrženia. Boh jej uštedril dar proroctva, nazerania do ľudských sŕdc a do budúcnosti. Jedného dňa ju navštívil brat a priviedol so sebou aj svoje deti, medzi nimi chlapca menom Galeazzo. Brat sa so žartom obrátil k Hyacinte: "Sestra, žiješ tak sväto, že nákladným procesom tvojho svätorečenia príde naša rodina na mizinu."
Ona mu s úsmevom odpovedala: "Neboj sa braček, o to sa postará Galeazzo!"
Galeazzo Marescotti sa stal kňazom, kardinálom a ujal sa procesu svätorečenia svojej tety. Dožil sa takmer 100 rokov a zomrel až keď bol proces takmer ukončený. Vo svojom závete odkázal značnú časť svojho majetku na zaplatenie výdavkov spojených s procesom blahorečenia.
Hyacinta predpovedala aj čas svojej smrti. 29. januára 1640 bola ešte úplne zdravá, ale nasledujúci deň ju prudké bolesti uvrhli na lôžko. S veľkou túžbou a radosťou očakávala deň svojho odchodu k nebeskému Ženíchovi. Po jej smrti sa na jej hrobe udiali mnohé zázraky, z ktorých veľký počet bol preskúmaný a cirkevne potvrdený. Pápež Benedikt XIII. ju prehlásil v roku 1726 za blahoslavenú a Pius VII. 24. mája 1807 za svätú.
