%20(1).jpg)
Rozpráva sa, že jeden diplomat žiadal pápeža Pia V. o relikviu, a bola mu odovzdaná prsť z námestia Svätého Petra. Diplomat sa cítil dotknutý, pretože sa mu zdalo, že jeho žiadosť nebola braná vážne. Svätý Otec mu vysvetlil, že táto pôda je nasiaknutá čerstvou krvou. Isté je, že toto námestie je miestom mučeníctva a pohrebiskom "nesmierneho množstva" mučeníkov, ktorí tu zomreli v priebehu prvého prenasledovania za cisára Nera v rokoch 64-67, a k týmto mučeníkom patria tiež svätí Peter a Pavol.
Rím bol v tej dobe chaotickou metropolou s miliónom obyvateľov a kresťanov bolo už viac ako jeden tisíc. Kresťania sa schádzali v skupinách, ktorých mohlo byť v Nerovom čase okolo 25, v domoch bohatých bratov, ktorí boli schopní ich ubytovať. Odkedy boli v Ríme kresťania?
Prvý historický dokument, ktorý sa o nich zmieňuje, je z roku 49 a pochádza od Seutona a zachoval nám ho Osories. Podľa tohto dokumentu cisár "Klaudius vypovedal v roku 49 z Ríma Židov, pretože medzi sebou viedli ustavične spory. Tieto spory mal vyvolať istý Chrestos." (V Ríme žilo vtedy asi 60 tisíc Židov, teda toľko ako v Jeruzaleme. Medzi tými, ktorí museli opustiť Rím, boli tiež Akvila a Pristila, priatelia Pavla, ktorí sa sem vrátili v roku 54. ) O identite tohto buriča nemôže byť pochybností. Ide totiž o samotného Krista, alebo lepšie povedané o prítomnosť kresťanov. Lebo tak to znelo v hlásaní kresťanov, ktoré Pavol opakoval aj pred súdom miestodržiteľa Festa v Caesareji. A keď Festus referoval o spore s týmto mužom a jeho žalobcami Agripou a Berenikou, vyhlásil: "Kládli mu otázky ..., ktoré sa týkali istého Ježiša, ktorý zomrel a o ktorom Pavol tvrdil, že ešte žije."
Ako sa však dostalo kresťanstvo do Ríma? Ako do všetkých krajín, ktoré hraničia so Stredozemným morom: od úst k ústam, od stretnutia k stretnutiu, od jedného priateľa k druhému, od dcéry alebo od syna k rodičom, skrze obchodníkov, vojakov a cesty námorníkov - ako nákaza. A všade - od Caesareje až do Ríma - s touto správou: "Ježiš, ktorého ukrižovali, je živý."
Niektorí historici poukazujú v tejto súvislosti tiež na iné miesto Skutkov apoštolov (2,10), kde Peter prednáša svoju slávnu turíčnu reč. Medzi tými, ktorí boli bez seba úžasom, boli okrem iných aj obyvatelia Ríma.
Podľa starého podania odcestoval Peter prvýkrát do Ríma už v roku 42. Pre niektorých historikov sa javia príslušné pramene napospol dostatočne vierohodné. Tacitus uvádza v análoch správu o osobitnom súdnom pojednávaní v roku 57, ktoré vyvolalo veľký rozruch. Týkal sa Pomponius Graeciny, významnej aristokratky zo senátorskej rodiny. Bola obvinená z nedovolenej povery. Podľa vtedajších zvykov podliehala rozsudku svojho manžela, ktorý musel byť významnou osobnosťou a ktorý ju nakoniec vyhlásil za nevinnú. V rodine Pomponia zapustilo kresťanstvo bohaté korene.
K zmene života Pomponius Graeciny (a pravdepodobne k jej obráteniu) došlo v roku 42, teda v roku, kedy mal podľa tradície prísť do Ríma Peter. Bola Pomponia rímskou šľachtičnou, ktorú Peter obrátil? Skutočnosťou je, že Pavol napísal list Rimanom, datovaný v roku 54 (podľa niektorých v roku 56-57). V tomto roku teda musela už byť v Ríme kresťanská obec. V roku 59 prišiel Pavol sám do Ríma. Niektorí Rimania mu išli po Via Appia naproti. Stretli Pavla, ktorý prichádzal z Puzzuoli cez Tarracinu, asi 60 km pred mestom.
Iná skupina ho čakala pri Tre Taverne. Pavol však prišiel do Ríma ako väzeň na základe súdneho pojednávania, ktoré sa vyvíjalo čisto k jeho prospechu. Hoci bol niekoľko rokov pod dozorom, rozvíjal bohatú misijnú činnosť. Referujú o tom Skutky apoštolov a sám Pavol (Flp 1,13; 4,22). Vo svojom liste podáva Pavol živý obraz o živote spoločenstva: Roznieslo sa po celom Pretórii a medzi všetkými ostatnými, že som v putách pre Krista. A väčšine bratov moje okovy dodali sebavedomie vo viere, takže hovoria slovo Božie s väčšou odvahou a bez bázne. Niektorí z nich však hlásajú Krista zo závisti, z hádavosti, ale iní zase z dobrých pohnútok.
Z týchto niekoľkých riadkov je možné usudzovať, že rímski kresťania pred Pavlovým príchodom sa neradi, ako takí, ukazovali verejne, že to boli ľudia z mäsa a krvi a mali rovnako ako všetci ľudia tiež svoje chyby a slabosti. Spoločenstvo kresťanov sa skladalo z obyčajných ľudí. Avšak kresťanstvo sa šírilo aj medzi významnými rímskymi rodinami. Obrátenie Pomponius nebola výnimka. Keď prišiel v roku 60 do Ríma Peter, bol pravdepodobne hosťom u senátora Marcela a u Kvinta Kornelia Pudenta, ktorého dom bol na svahu Eskvilina, na mieste, kde je dnes blízko baziliky Santa Maria Maggiore kostol svätej Prudenciány. Je celkom možné, že kresťanstvo vstúpilo do vznešených kruhov vďaka otrokom a slúžiacim, ale dialo sa tak aj skrze deti.
V prípade Kvinta Kornelia Pudenta tradícia hovorí, že jeho tri deti, Prudenciána, Praseda a Novatus, boli prvými Rimanmi, ktorých Peter obrátil a pokrstil. Kresťanstvo v tej dobe dochádzalo k rodičom aj vďaka nadšeniu ich detí. Mladým vtedy rozhodne nechýbalo nadšenie a odvaha. Veď počas Nerovho prenasledovania boli vystavení veľkému nebezpečenstvu, keď spolu s ďalšími kresťanmi zbierali zvyšky tiel roztrhaných mučeníkov, aby ich vo svojom dome zložili a úctivo pochovali.
Nero sa dostal k moci v roku 54. Latinský spisovateľ Juvenal popisuje vtedajšie chaotické hlavné mesto a poznamenáva: "V ktorom nájomnom byte bolo možné sa vyspať? Koče spôsobujú zápchy a je počuť nadávok vodcov oslov... " Pravdepodobne to bol hroziaci kolaps Ríma, z ktorého sa v Nerovej hlave zrodil nápad veľkolepého projektu novej výstavby hlavného mesta impéria. Zničujúci požiar, ktorý vyčíňal od 10. do 25. júla roku 64, zničil 10 z 25 mestských štvrtí. Tacitus opisuje požiar veľmi podrobne a nakoniec poznamenáva: "Nie je isté, či k požiaru došlo náhodou, alebo ho zavinil vládca (lebo spisovatelia uvádzajú obe verzie)."
Nero sa zdržiaval vo svojej vile v Anziu a robil všetko pre to, aby od seba odvrátil podozrenie. Organizoval pomocné akcie a dal obyvateľstvu rozdeľovať obilie z Perzie za nízke ceny. Ale podozrenie zostalo. Aby ľud upokojil, hľadal obetného baránka. Pretože desiate výročie korunovácie pripadalo na október 64, chcel odviesť pozornosť Rimanov usporadúvaním hier. Chcel upokojiť túžbu po pomste krvavými orgiami. Za obeť si zvolil kresťanov, na ktorých sa ľudia už tak či tak pozerali s podozrením. Tak začalo pre kresťanov strašné obdobie krvavého prenasledovania.
Tacitus píše: "Tých, ktorí sa nazývali kresťania, podrobil Nero vybraným metódam trýznenia. Ten, ktorého meno niesli, bol istý Kristus, ktorý bol za Tiberia odsúdený prokurátorom Pontským Pilátom. Najskôr boli potláčaní, ale táto škaredá povera sa šírila nielen znovu v Judei, ale aj v Ríme, kam sa zlieva dokopy a vzmáha všetko ohavné, čo sa vyskytuje inde. Najskôr boli odsúdení tí, ktorí sa priznávali ako kresťania, potom podľa ich výpovedí veľký počet tých, ktorí neboli obvinení kvôli požiaru, ale kvôli svojej nenávisti k ľudskému rodu."
Cisár usporiadal tento nevšedný výjav v cirkuse, v Nerónových záhradách, teda tam, kde sa dnes nachádza Vatikán. Uprostred cirkusu stál obelisk, ktorý dnes stojí na Svätopeterskom námestí. Podľa podania bol na tomto mieste 13. októbra 64 ukrižovaný rybár z Kafarnaumu, Šimon zvaný Peter. Spolu s ním bolo zajatých 400 ďalších kresťanov. Krvavý kúpeľ rozpútal fantáziu Neróna aj jeho katanov. Pre kresťanov boli vymyslené doteraz neznáme metódy mučenia.
Tacitus píše: "K poprave bola pridaná potupa, boli oblečení do koží divokých zvierat, aby ich potom roztrhali psy, alebo boli pribíjaní na kríž, alebo boli postavení na hranice, aby ako pochodne na konci dňa osvetľovali temnotu." Napokon, sám Tacitus je touto krutosťou zhnusený, aj keď nechoval ku kresťanom žiadne sympatie: "Aj keď boli vinní a si zaslúžili popravu, vyslúžili si súcit, pretože neboli obetovaní kvôli blahu verejnosti, ale kvôli záľube v krutosti jediného človeka."
Keď sa zistilo, že niektorým jednotlivcom sa podarilo masakru uniknúť, bol vydaný zákon, aby boli podrobení do kliatby. Tak začal hon na kresťanov znova. Vtedy pravdepodobne dopadli tiež Pavla, ktorý podstúpil mučeníctvo na jar roku 65 alebo 67.
Pápež Klement Rímsky o niekoľko rokov neskôr vo svojom slávnom liste Korinťanom sa sťažoval na zradu niektorých kresťanov, ktorí zavinili zatknutie Petra a Pavla. Hovoril pritom o "žiarlivosti a nechutnosti" a tiež o "závisti aj nesúlade". A dodal: "K týmto ľuďom svätého života patrí veľký počet vyvolených, ktorí kvôli závisti museli znášať veľké trápenia a bolesti. Kvôli žiarlivosti bolo prenasledovaných mnoho žien, ktoré museli vytrpieť na svojej ceste k cieľu viery strašné mučenie a zahanbenie. Aj keď mali krehké telo, dosiahli napriek tomu vznešenú odmenu."
Peter s ostatnými bol pochovaný neďaleko cirkusu na území dnešného Vatikánu. V roku 1626 pri práci na baldachýne Berniniho a pri vykopávkach pod bazilikou boli objavené hroby, v ktorých medzi uhlím a zvyškami popola boli tiež spálené pozostatky. Len hrob svätého Petra sa zachoval dodnes. Jeho pozostatky boli nájdené pod hlavným oltárom baziliky.
Masima
