%20(1).jpg)
Gróf Arnulf zo Champagne býval so svojou nábožnou manželkou Villou na svojom staroslávnom zámku Brie v Province, vo Francúzsku, keď im Boh roku 1027 požehnal synáčika, ktorému dali pri svätom krste meno Theobald.
Cnostní a bohabojní rodičia vychovávali svojho synčeka od útlej mladosti v bázni Božej. Neskôr odovzdali ho do výchovy blízkemu pokrvnému a učenému, zbožnému arcibiskupovi v meste Vienne.
Útly Theobald našiel v čítaní životopisov svätých mužov záľubu. Najviac ho dojali prísny život svätého Jána Krstiteľa, nevídané sebazaprenie svätého pustovníka Antona, duševná sila svätého Arsenia, ktorou opovrhoval pozemskými vecami. Theobaldovou túžbou bolo podobať sa týmto Božím mužom. Chcel byť zabudnutý v púšti v neustálej modlitbe, svätom rozjímaní a takto tráviť svoj život s Bohom.
Keď sa neskôr zoznámil s bohabojným pustovníkom Burchardom, žijúcom na malom ostrove, ktorý obtekala rieka Seina, navštevoval ho a prinášal mu dary od svojich rodičov. Chudobná chyžka zbožného pustovníka mu pripadala ako raj, mladý gróf sa pod vedením pustovníka učil sebazapieraniu a opovrhovaniu svetských márností.
Dvadsaťročný Theobald nepoznal žiadne radovánky rozpustilého života. Starostlivý otec nahovoril pre syna bohatú nevestu zo slávneho rodu. zabezpečil mu aj skvelé postavenia na kráľovskom dvore a post veliteľa vojska. Ale cnostný syn zasvätil svoje srdce Bohu, túžil po samote, kde by mohol slúžiť iba Bohu a nie sa hrdiť "svetskou kariérou." Jeho túžba mala byť zmarená.
Otcov pokrvný príbuzný, gróf zo Champagne, Chartres, Bloa a Tours sa chcel stať nástupcom Rudolfa III., pretože bol synom jeho sestry. Cisár Konrád ale obsadil so svojim vojskom Burgundské kráľovstvo a opieral sa o závet nebohého vladára Rudolfa III., z čoho povstala vojna. Gróf Arnulf postavil svojho syna Theobalda na čelo pomocného vojska, ktoré poslal príbuznému. Aj keď sa mládenec Theobald vzpieral, otcovu vôľu musel splniť.
Vo vojenskom tábore panovala roztopaš, Theobaldovi sa hnusila, prosil teda otca, aby mu po skončení vojny dovolil opustiť svet a vstúpiť do kláštora opátstva svätého Remigia v Remeši. Otec nebol nadšený, ale napokon mu prisľúbil, že keď sa stane dospelým, splní jeho vôľu.
Theobald našiel dobrého priateľa vo Valterovi, ktorému sa svetský život rovnako hnusil. Otec mu stále bránil, aby opustil svetský život, dohodol sa teda s Valterom, že spolu zmiznú. Písal sa rok 1054. Jedného dňa sa vybrali na fiktívnu návštevu blízkeho opátstva Svätého Denisa pri Remeši. V hostinci zanechali sluhov aj kone a keď nastala noc, utiekli.
Ráno stretli dvoch chudobných mužov, zamenili svoje rúcha za ich otrhaný odev a takto nepoznaní došli až k Trevíru, prešli do Nemecka a skončili v Luxemburgu, kde si neďaleko dedinky Peting postavili v pustých horách chyžku a kaplnku. Aby neumreli od hladu, pracovali v okolitých dedinách u sedliakov - čistili stajne, opatrovali dobytok a keď nebolo roboty, pálili v horách uhlie. Za mzdu si kupovali chlieb, ktorý bol ich jediným pokrmom. Po práci sa večer navracali do svojej pustovne, niekoľko hodín pospali a ostatok noci trávili v modlitbách, a spievaní žalmov až do rána.
Roľníci okolitých dedín zbadali, že zbožní pustovníci pochádzajú zo vznešeného rodu, Theobald a Valter nestáli o to, aby boli poznaní, rozhodli sa, že svoju pustovňu opustia a budú putovať po svete. Došli až do Compostelly, k hrobu svätého apoštola Jakuba a keď pri ňom vykonali svoju pobožnosť, vrátili sa cez Francúzsko zasa do Nemecka na Rýn.
Theobaldovi sa zdalo, že jeho šľapaje otec, gróf Arnulf, neustále sleduje. V Trevíre stretol svojho zarmúteného otca na ulici. Užalostený otec nespoznal vo vychudnutom pútnikovi túžobne hľadaného syna, ale v Theobaldovi sa pri tomto stretnutí prebudili synovské pudy. Akurát sa veľmi bál myšlienky, že keď sa prezradí, znovu nastanú zo strany otca prekážky. Pomyslenie, že mu bude bránené, aby svoj život mohol obetovať iba Bohu ho priviedlo k tomu, aby sa celkom odtrhol od toho, ktorý mu daroval život. A aby už takejto skúške nebol znovu vystavený, vybrali sa s Valterom do Talianska, aby navštívili hroby svätých apoštolov v Ríme a iné pútnické miesta, plánovali sa v Benátkach vydať na more a doputovať do Jeruzalema, ale práve vtedy začala zúriť vojna so Saracénmi a nemohli sa dostať na žiadnu loď. Zostali teda putovať ďalej po Taliansku.
Vo svojom putovaní došli až na povestnú púšť Salanigo, kde našli opustenú, v rumovisku ležiacu kaplnku svätého Hermagora a Fortunata. Kraj bol tichý a pustý, nečudo, že sa im tam zapáčilo. S dovolením majiteľa púšte si postavili dve izbičky, opravili kaplnku a nanovo začali viesť pustovnícky život. Modlili sa, rozjímali o Božej sláve, prespevovali žalmy a obrábali púšť.
Dva roky žili v neúnavnom úsilí po dokonalosti, keď zbožný Valter zrazu ochorel a po niekoľkých týždňoch usnul v Pánovi. Theobald ho oplakával, a myslel si, že svojho priateľa z mladosti bude čoskoro nasledovať. Zdvojnásobil teda svoju snahu po dokonalosti, prísne sa umŕtvoval, prestal sa živiť chlebom, jedol iba korienky a pil vodu, poväčšine sedával v hrubom rúchu na lavici a spánku si dopriaval len veľmi málo. Obyvatelia z blízkych obydlí k nemu prichádzali, a s úctou a láskavoťou ho prosili o radu a požehnanie. Tak sa stalo, že okolo Theobalda sa zrazu zhromaždili učeníci a keď sa biskup z mestečka Vicenza presvedčil o cnostiach svätého pustovníka, veľmi ho prosil, aby sa dal vysvätiť za kňaza, aby ako Pánov pomazaný mohol pôsobiť ešte požehnanejšie.
Ešte len teraz sa k nemu hrnuli kresťania hľadajúci spásu, aby pod jeho vedením žili a učením sa cností povzbudzovali k väčšej dokonalosti.
Lenže nepriateľovi ľudského pokolenia, diablovi sa to nepáčilo, začal ho pokúšať, ale zbožný pustovník jeho nástrahy a pokúšania odvážne premáhal. Zjavovali sa mu anjeli, a jedného dňa, keď svoje hriechy trpko oplakával, anjel mu riekol: "Viac už neplač, lebo tvoje hriechy sú odpustené!"
Chýr o svätom živote pustovníka zo Salanigo sa rozniesol. Zvesť, že celým Talianskom obdivovaný Boží sluha je ich synom, započuli aj gróf Arnulf a jeho zbožná manželka Villa. Za strateným synom Theobaldom vyliali premnoho sĺz. Vydali sa na ďalekú cestu, aby svojho syna mohli uzrieť. Keď potom vošli do jeho chudobnej izbičky svojho syna uvideli v dobrovoľnej chudobe a poníženosti, bez slova padli hlboko dojatí k jeho nohám. Po chvíli, keď precitli z dojatia, pozdvihli ruky k nebu v blaženom ďakovaní Bohu, že im doprial takého syna. Až teraz poznávali márnosť všetkých pozemských vecí i ničomnosť ľudskej vážnosti a zaumienili si, že sa tiež zrieknu sveta a celkom sa oddajú svojmu duševnému spaseniu. Gróf Arnulf sa však musel vrátiť do rodnej krajiny, aby dal do poriadku súrne rodinné záležitosti, ale jeho manželka Villa zostala pri synovi v púšti.
Theobald z vďačnosti a lásky postavil útlocitnej matke vlastnú izbicu a stal sa jej vodcom na ceste k dokonalosti. Takto si nažívali niekoľko rokov.
Po rokoch, prežitých v pokoji, svätý Theobald ťažko ochorel. Celé telo mal posiate boľavými vredmi. Pre ukrutnú bolesť nemohol pohnúť žiadnym údom, ale všetko znášal vo svätej trpezlivosti. Ďakoval Božskej prozreteľnosti za túto skúšku a za to, že mu bolo dopriate zaslúžiť si večný život utrpením. Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodinka, prijal z rúk opáta Petra z Vangadície sväté sviatosti zomierajúcich, odporúčal mu svoju matku i učeníkov a 30. júna 1066 usnul v Pánovi.
Napriek tomu, že dvanásť rokov žil na púšti Salanigo, obyvatelia mesta Vicenze pochovali jeho telesné ostatky s veľkou slávou v chráme Panny Márie. Neskôr si jeho zbožná matka Villa odniesla jeho ostatky do Francúzska a keď sa pri Theobaldovom hrobe diali na jeho príhovor mnohé zázraky, pápež Alexander II. ho započítal medzi svätých.
Modlitba.
Dopraj nám, ó Bože, aby sme sa vždy riadili podľa príkladu Tvojho verného služobníka a to činili, čo tento svätý vyznavač. O to prosíme Ťa, skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
