%20(1).jpg)
Prvé Vianoce tzv. Veľkej vojny v roku 1914 vošli do dejín mimoriadnou udalosťou. Na niektorých úsekoch západného frontu došlo ku spontánne uzavieranému prímeriu. Pri ňom si britskí a nemeckí vojaci znepriatelených strán zaspievali koledy, niektorí si vymieňali darčeky, popili spolu aj sa najedli. Slávenie sviatku s protivníkom si azda zaslúži názov "vianočný zázrak". Prímerie začalo 25. decembra.
Politické a vojenské velenie oboch bojujúcich strán sa obávalo vzbury už vyčerpaných vojakov, ktorí si pôvodne predstavovali, že vojna bude trvať dva až tri mesiace, takže prímerie tolerovalo. K neuveriteľnej udalosti počas Vianoc 1914 došlo najprv v okolí belgického mestečka Ypres, v úseku St. Yves-Neuve Chappelle, dlhom asi štyri kilometre. Teda na mieste, kde nemecká armáda v apríli 1917 prvýkrát použila bojový plyn, ktorý po ňom dostal meno yperit. A práve tam oproti sebe odpočívali v zákopoch vojaci oboch znepriatelených strán. Všetko začalo akosi samovoľne, hoci nie úplne náhodne.
Istým vyvrcholením v otázke humanity bolo založenie Červeného kríža v Ženeve roku 1864. Od tej doby si signatári zmluvy uvedomovali, že je nevyhnutné nielen pomôcť všetkým vojnovým účastníkom bojov, bez ohľadu na národnosť, ale tiež, že je v záujme šľachetnosti a ľudskosti zmierniť nielen ich utrpenie, beznádej a odlúčenie od rodín, ale pokúsiť sa o zastavenie bojov. Pápež Benedikt XV. vyzval v prvom roku vojny bojujúce strany na západnom fronte, aby v dňoch 24. až 26. december uctili Vianoce ako sviatky dobrej vôle, pokoja, mieru, súcitu, nádeje, lásky a viery v rodinu.
A tak večer na Štedrý deň v roku 1914 streľba zrazu prestala. Vojaci zo saského pluku začali pískať na dvoch prstoch a Angličania ich hvizd okamžite opätovali. Saský vojak Möckel, ktorý žil dlhé roky v Anglicku, zavolal na Britov po anglicky a čoskoro sa medzi nimi vyvinul živý rozhovor. Potom vyliezli zo zákopov na oboch stranách dvaja vojaci, podali si ruky a zaželali si vzájomne veselé Vianoce. Dohodli sa, že na Božie Narodenie nebudú strieľať.
Nemci vzápätí ozdobili svoj kilometrový zákop stromčekmi, vianočnými sviečkami a lampášmi. Angličania, okúzlení veselými svetlami, začali radostne pískať a tlieskať. Bolo chladno, ale to nikomu nevadilo. Vedľa nezvyčajného slávnostného osvetlenia sa objavili transparenty s nápismi Merry Christmas a Frohe Weihnachten. Z oboch strán zazneli koledy a vianočné piesne, hlavne Stille Nacht. Ďalší Nemci sa bez streľby vypravili do granátmi zrýľovanej zeme a vyzývali Britov, nech sa k nim pridajú. A to sa aj stalo.
Sedemnásťročný nemecký dobrovoľník spomínal: "Najprv sme stromčeky ostýchavo rozsvietili v krytoch, potom v zákopoch a nakoniec na predprsne. Všade boli vidieť horiace stromčeky, čo v nás budilo zvláštnu slávnostnú náladu, ktorú ešte umocňovala úchvatne sa trblietajúca inovať."
Muži sa objímali, triasli si rukami, rozprávali, poťahovali z cigariet. Vymieňali si drobné darčeky - whisky, cigarety, ale aj ponožky, či konzervy. Zmierlivá atmosféra sa rozšírila aj na ďalšie úseky frontu. Niekde sa pripojili aj Francúzi a Belgičania, pričom francúzske veliteľské zbory brali tento akt ako zradu francúzskeho národa.
K zastaveniu paľby podnietili ostatných predovšetkým Nemci z bavorských a saských plukov aj preto, že hovorili slušne anglicky, pretože pred veľkou vojnou pracovali v Británii najmä ako holiči a taxikári v Londýne a Brightone. Po vyhlásení vojnového stavu sa síce vrátili domov, ale mnohí z nich zanechali v Anglicku svojej rodiny.
V deň zázrakov sa však nielen oslavovalo. Pamätníci napríklad spomínali na britského vojaka, ktorý si otvoril uprostred krajiny nikoho holičstvo a zákazníkov mal dosť z oboch táborov. Došlo aj na priateľské futbalové zápasy. Jeden z nich okomentoval nemecký pešiak Johannes Niemann: "Náhle sa objavil jeden Anglán s loptou. Kopal si s ňou a žartoval. Bránky sme označili čiapkami. Rýchlo sme vytvorili družstvá a na zamrznutom blate začal zápas. My Frickova sme porazili Angličanov 3: 2." Stretnutie skončilo prerazením prekopnutej lopty, ktorá nakoniec uviazla v ostnatom drôte.
Niektorí vojaci neopustili svoje zákopy a pokoj využili k vlastným oslavám Vianoc, prípadne k osobnej hygiene (odvšivovaniu). Prímerie však spelo k svojmu koncu. Niekde sa pretiahlo na deň, inde na týždeň až do Nového roka. K masovému udeľovaniu trestov za priateľstvo s nepriateľom nedošlo. Dôstojníci nižších jednotiek dostali nariadené bezodkladne obnoviť disciplínu a podobné výstrelky zatrhnúť.
Všeobecným protiopatrením, ako zastaviť bratríčkovanie, sa stala pravidelná rotácia jednotiek v rámci fronty, ktorá bránila akémukoľvek zblíženiu. Cieľom bolo tiež neohroziť budúce vojnové operácie. Všetka zloba, nenávisť a krvilačnosť zmizli, aby sa krátko po vianočných sviatkoch či Novom roku opäť rozhoreli silou, ďaleko väčšou, než tomu bolo v predošlých mesiacoch roka 1914.
Prímerie sa už neopakovalo, ale naopak, obe bojujúce strany vyhrotili vojnovú propagandu proti nepriateľovi, ktorého líčili v tých najčernejších farbách. Avšak prímerie roka 1914 malo za výsledok, že obe bojujúce strany v prvej svetovej vojne sa dohodli na pravidelnom krátkom prerušení bojov, aby sa získal čas na jedlo a osobnú hygienu vojakov v zákopoch.
Vianoce našich vojakov na východnom fronte prebiehali prozaickejšie. Len málokomu sa podarilo dostať vytúženú dovolenku a stráviť sviatky v bezpečí so svojou rodinou. Muži väčšinou zostávali v pohotovosti so svojimi útvarmi na fronte alebo v zázemí. A niekde tiež bojovali. Doklady o tom, ako slávili vojnové Vianoce roku 1914 českí c. a k. rakúsko-uhorskí vojaci a dôstojníci, či dobrovoľníci v ruskej a francúzskej armáde na východnej a západnej fronte, je najviac zaznamenaných v archívnych vojenských záznamoch jednotlivých divízií, brigád, plukov, práporov a čiat vo Viedni, Prahe, Moskve, Kyjeve a Paríži.
Rovnako v množstve zachovaných cenzurovaných listov a pohľadníc z frontových polí rodičom, manželkám, milenkám a priateľom. Veľakrát ide aj o ich posledné želanie a odkazy, pretože v ďalších vojnových rokoch ich spravidla ťažké zranenia a smrť neminuli. Napríklad vojaci tretej pešej divízie rakúsko-uhorskej armády v Haličskom Radłówe si Štedrého dňa roku 1914 príliš neužili, vtedy dostali hlásenie o ruskom útoku. Vyhlásila sa pohotovosť, ale k ničomu nakoniec nedošlo. Vianočná nálada sa medzitým celkom vytratila. Pobočník veliteľa 28. pluku si do denníka zapísal: "Štedrý večer sa neoslavoval." Namiesto darčekov boli mužstvu vydané ručné granáty.
Práve na východnom fronte postihla mužov v zákopoch často zvýšená pohotovosť. Rusi podľa svojho pravoslávneho kalendára slávili Vianoce o trinásť dní neskôr, takže sa obe strany obávali, že nepriateľ využije sviatočnú náladu k prekvapivému útoku. Všeobecne platilo, že si vojaci mohli vychutnať štedrovečernú atmosféru až po splnení bežných úloh. Pripravili stromček a ozdobili ho, svoje podzemné brlohy obložili čečinou a pohľadnicami z vlasti (spomienka Antonína Zoglmanna z východnej fronty).
Vojak, ktorý prežíval Štedrý deň 1914 na východnom fronte v dedine Bochňa pri Krakove rozprával: "Vianoce slávime v polorozpadnutej chatrči. Máme aj vianočný stromček, smrek ovenčený potrhaným telegrafným papierom, vianočné ozdoby tvoria patróny, zápalky, cigarety, nalámaný vojenský chlieb."
Všetci sa tešili na darčekové balíčky od blízkych aj na tie oficiálne distribuované ako dar zo zázemia, takzvané liebesgaben. Rodina posielala predovšetkým cukrovinky a orechy, liebesgaben mali najrôznejší obsah.
Ministerský úrad pre vojnovú starostlivosť sa napríklad rozhodol pripraviť vojakom v poli príjemné vianočné prekvapenie. Jeho realizáciou poveril příbramskú likérku Bedřicha Kafku, c. k. dvorného dodávateľa. Liebesgaben posielali aj jednotlivé mestá. Jeden vojak si vo svojom denníku zaznamenal: "Dostal som pohľadnicový portrét arcivojvodu Eugena, 10 cigariet v plechovom puzdre, polievkovú konzervu, 15 kociek cukru, malú tabuľku čokolády, fajku, štipku čaju a 4 sponky - zicherky. Balíčky pre ostatných obsahovali to isté. Najviac nás dojal ten portrét."
Obežník pražskej vládnej budovy zo septembra 1914 obsahoval zoznam najžiadanejších vecí pre mužov na frontoch: patril k nim napríklad čaj, čokoláda, cukor, údené mäso, sardinky, salámy, cigarety, víno, rum, ale aj termosky, listový papier a zapaľovače.
Niektorí sa museli uspokojiť so zemiakovou polievkou a niekoľkými kúskami koláča, ale boli aj takí, čo dostali niekoľko koliesok klobásy a jablko. Ale i po týchto lukulských hodoch vojaci potom spali ako doma po rybe s omáčkou. Pokojný spánok však dlho netrval, v noci sa rozhučali ťažké ruské delá a granáty padali priamo za ich stodolu. Vzápätí vyhlásili poplach a museli utekať do bahnitého poľa.
Na niektorých úsekoch sa dôstojníkom ušlo sviatočnejší obed v podobe rybacej polievky a vyprážanej ryby so zemiakovou kašou.
Strach z bolestivej smrti, únavy, ale smútok, či nudu vnímali vojaci vo vianočnom čase oveľa intenzívnejšie. Listy, ktoré dostávali z domova im aspoň trochu uľavili. Jeden vojak 29. decembra 1914 písal: "Drahí rodičia! Dostal som od Vás dva listy písané na svätého Štefana. Ani neviete, ako ma potešili. Aj ja Vám napíšem, ako som strávil tie krásne vianočné sviatky. Strávil som ich v spomienkach na Vás, ako som bol presvedčený, že aj Vy na mňa spomínate." Vtedy ešte netušil, že v zákopoch strávi ďalšie tri dlhé roky a mnohí jeho kamaráti sa konca nedožijú.
Jedným z prvých dokladov, kedy boje utíchli a nastalo vianočné prímerie, poznáme zo Španielskej vojny za nezávislosť, ktorá proti invázii napoleonských armád prebiehala v rokoch 1803 až 1814. Iným príkladom sú urputné boje v oblasti krymského prístavu Sevastopole, známe ako Krymská vojna z rokov 1853 až 1856, ktoré ukončila Parížska mierová zmluva v roku 1856. Za ďalšími krvavými aj bratovražednými vojnami sa musíme vydať do USA, kde v rokoch 1861 až 1865 vypukla Americká občianska vojna, ktorá ale vo vianočných časoch rešpektovala zvyky osídlencov a kolonizátorov, ktoré si z Európy priniesli.
Podobne ako jeho predchodca, sa podľa historikov zachoval aj pápež Pius XII., keď po vzniku 2. svetovej vojny požiadal vedúcich predstaviteľov znepriatelených európskych štátov, aby v prvom roku vojny utíchli na Vianoce zbrane, čo sa tiež miestami dodržiavalo, ako o tom svedčí niekoľko písomných a filmových dokumentov .
