%20(1).jpg)
Carlo je zrejme prvým blahorečeným, ktorý leží v rakve v džínsoch a vo svojej obľúbenej mikine. Je to symbolické, pretože svoju mimoriadnu svätosť žil uprostred tohto sveta, plného rozmanitých krás, vymožeností a nástrah, v úplne bežnom živote teenagera na začiatku 21. storočia.
Carlo sa narodil 5. mája 1991 v Londýne, zomrel 12. októbra 2006 v meste Monza a blahorečený bol 10. októbra 2020 v Assisi. Medzi jeho atribúty patria Najsvätejšia sviatosť oltárna, ruženec a notebook, je patrónom počítačových programátorov.
Tento obyčajne neobyčajný mladík vyrastal prevažne v Miláne ako jediný syn v dobre situovanej, ba dá sa povedať, že v bohatej rodine. Bolo mu dané skvelé nadanie, a to predovšetkým čo sa týka informatiky a všetkého okolo počítačov, elektroniky, internetu a moderných komunikačných technológií. Mal veľa priateľov, rád hral počítačové hry, programoval a vytváral internetové stránky - v tejto oblasti dokonca spolupracoval aj napriek svojmu mladému veku s Vatikánom. Veľa filmoval a svojimi nápaditými videami bavil svoje najbližšie okolie. Ani jeho láska k zvieratám sa nedá prehliadnuť - domáci psík, zlaté rybičky a mačky boli samozrejmou súčasťou jeho života. Ten utvárali aj blízke vzťahy so starými rodičmi, u ktorých sa zvlášť cez prázdniny rád zdržiaval. S rodičmi jazdieval na výlety po Taliansku aj do zahraničia, ale najradšej sa vracal do Assisi, kde si neskôr prial byť aj pochovaný.
Všetko, čo bolo doposiaľ spomenuté, prežíva dnes mnoho mladých. Ale je tu ešte niečo veľmi mimoriadne. Carlo už od útleho detstva bral veľmi vážne všetko, čo učí viera, a snažil sa to uvádzať do svojho života. Kde sa to v ňom vzalo? Sami rodičia priznávajú, že oni tou príčinou neboli! K hlbšiemu životu viery ich priviedol až on. Raz sa novinári pýtali jeho mamičky, ako vôbec objavil vieru, keď rodina bola prakticky neveriaca, a pani Antonia bez obalu priznala: „Určite nie zásluhou nás rodičov, to pokojne zverejnite… Mňa osobne Carlo zachránil. Bola som vo viere negramotná.“
Kde sú teda korene jeho zbožnosti? Môžeme len tušiť, že určitý vplyv naň mohol mať pomerne krátkodobý príklad jednej z jeho „opatrovateliek“ v útlom detstve, mladej a zbožnej dievčine z Poľska. Alebo mu to možno vymodlila už kedysi dávno prababička, o ktorej bolo známe, že sa odo dňa svojej svadby denne modlila ruženec? Aj to je možné, veď až na večnosti sa dozvieme, kam až dosiahli modlitby a čo všetko ovplyvnili. Zatiaľ to pre nás zostáva tajomstvom, a to aj v prípade Carla Acutisa a jeho neobvyklého „ťahu“ k zbožnosti.
Jeho prežívanie viery bolo zrejmé predovšetkým v praxi. Vždy opakoval, že najväčší dar, ktorý Boh dal ľuďom, je jednorodený Syn Boží, Ježiš Kristus, a mrzelo ho, že ho všetci nepoznajú. Snažil sa byť pokiaľ možno denne na svätej omši a účinne z nej dokázal čerpať. Sviatosti – zvlášť svätá spoveď a sväté prijímanie – preňho veľa znamenali. Svoje birmovanie prežil tak intenzívne, že potom chcel pomôcť aj ďalším, aby ich mohli prijať a pripravoval ich na nich.
Rád sa modlil denne ruženec a za svoju vieru sa nehanbil, aj keď musel ísť mnohokrát proti prúdu. Keď sa stalo, že sa stretol s námietkami a opačnými názormi, nikdy sa nenechal vyviesť z pokoja a svoje jednoznačné postoje vždy s pokorou, vľúdnosťou, ale aj s neústupnou dôslednosťou v podstatných veciach dokázal obhájiť.
Zakaždým ho trápilo, keď videl, že sa niekto zahráva s hriechom a tým riskuje, že by mohol skončiť v pekle. Neraz si povzdychol: „Keby ľudia vedeli, ako riskujú, keď prekračujú Božie prikázania, dávali by si oveľa väčší pozor, aby sa nedopúšťali ťažkých hriechov, a viac by tiež napomínali druhých, ktorí nežijú v súlade so svojím krstom.“ Sám sa modlil za milosť, aby po svojej smrti nemusel prísť ani do očistca, ale priamo do neba.
V kolektíve spolužiakov bol veľmi obľúbený. To v jeho prípade nie je len nejaká fráza z nekrológu. Nielenže vždy ochotne poradil a pomohol, ale zvlášť vynikal pozornosťou voči tým, ktorí boli v nejakej sťaženej pozícii, napríklad preto, že ich ostatní veľmi neprijímali, alebo že boli z rozpadnutej rodiny, či patrili medzi prisťahovalcov. Nerobil rozdiely a všetci vedeli, že je tu pre každého.
Pre mnohých bolo až nepochopiteľné, ako sa dokázal štedro deliť, a dokonca zo svojho vreckového prispievať potrebným priamo na ulici. Sám ich vyhľadával. Spájal lásku k Bohu a k ľuďom s ľahkosťou, ktorú nešlo prehliadnuť. Niečo, čo bolo u chlapca jeho veku veľmi neobvyklé. K tomu všetkému vynikal ešte mimoriadnou pokorou a radostnosťou. Pochopil, že na to, aby ľudia mali človeka radi, treba byť pokorný. Inšpiráciu čerpal u svätcov. A sám túžil stať sa svätým a priamo za to sa aj modlieval. Prosil: „Ježiš, urob zo mňa takého svätého, akým ma chceš mať.“
Nevynechal žiadnu príležitosť, aby svedčil o kráse a užitočnosti viery. Mnohým tak pootvoril cestu k sviatostiam, alebo do Cirkvi. Tieto jeho evanjelizačné úspechy ho zase spätne povzbudili a ešte jeho horlivosť a vieru upevnili.
Spomeňme aspoň jeden príklad. Carlo sa často stretával s imigrantmi pracujúcimi v Taliansku, niekedy už išlo o niekoľkoročnú generáciu prisťahovalcov. Mnohí z nich boli budhisti a hinduisti. Vrúcne sa modlil, aby aj oni mohli spoznať Krista. Jeden z nich, volal sa Rádžes, často pomáhal v dome Acutisovcov a Carlo si ho veľmi obľúbil. Poznal ho od svojich štyroch rokov. Hrávali sa spolu a neskôr ho Carlo brával na svoje dobročinné výpravy za bezdomovcami a žobrákmi.
Rádžes naňho spomína: „Bol hlboko veriaci a často mi dával katechézu o katolíckej viere. Ja som bol vtedy hinduista, navyše pôvodom z bráhmanskej kasty. On mi ale opakoval, že by som bol v budúcnosti šťastnejší, keby som sa priblížil k Ježišovi. Občas mi rozprával príbehy zo života biblických postáv a svätých. Katechizmus poznal skoro naspamäť a všetko vedel skvele vysvetliť. Podarilo sa mu nadchnúť ma pre sviatosti. Postupne som jeho rady začal brať vážne. Stal sa mi učiteľom autentického kresťanského života. Nakoniec som prijal krst. Carlo ma ‚nakazil'. Jeho hlboká viera, veľká láska a čistota boli výnimočné. Taký mladý, pekný a bohatý chlapec obvykle dáva prednosť úplne inému životnému štýlu…“
Rádžes pokračuje: „Učil ma, aké je dôležité chodiť denne na svätú omšu, modliť sa ruženec a usilovať sa o hrdinské cnosti, ktoré možno získať predovšetkým horlivým sviatostným životom. Vďaka nemu som pochopil, že Eucharistia je vrchol lásky a že prijímaním tejto sviatosti Pán človeka uzdravuje, navracia mu podobu svojho obrazu. Carlo ma potom pripravil aj na birmovanie. Rozprával mi, ako pri svojom birmovaní vnímal tajomnú silu, ktorá ho úplne obostrela, a odvtedy sa ešte prehĺbila jeho úcta k Eucharistii. Ja som to potom prežil podobne ako on! Obzvlášť ma na ňom zaujala jeho rýdzosť a vytrvalosť, s ktorou chodil denne na svätú omšu. Jeho katolícka viera bola taká žiarivá, až bola naozaj ‚nákazlivá'. Pokoj a jemnosť, s ktorými predkladal pravdy viery, museli osloviť každého, kto sa s ním stretol.“ Rádžes nebol zďaleka jediný, na koho mal Carlo taký vplyv.
Aj keď Carlo častejšie hovoril o smrti, nebi a pekle a o potrebe vyprosiť si milosť byť na to stále pripravený, nikto z jeho okolia netušil, že tak čoskoro prekročí prah večnosti. Závažnosť nečakanej choroby spočiatku nerozpoznali ani lekári – pomýlili si ju s obyčajnými mumpsom. Ukázalo sa však, že je to leukémia. Všetko postupovalo veľmi rýchlo. Carlo bol veľmi zoslabnutý a napriek všetkej odbornej pomoci sa jeho stav prudko horšil. Bol zaopatrený sviatosťami. Mamička s babičkou zotrvávali pri jeho lôžku.
Jedna z ošetrujúcich sestier spomína: „Na otázku, či má bolesti, vždy odpovedal, že sa to dá vydržať. Pýtala som sa sama seba, ako je to možné, keď má ruky a nohy tak hrozne opuchnuté.“
Iná spomína na tie dva dni, kedy sa o neho mohla v nemocnici starať: „Boli to silné chvíle vzájomného obdarovania. Starala som sa o neho a on mi túto lásku oplácal; ako keď niečo dávaš a pritom vnímaš, že niečo dostávaš... Tento chlapec ťažko znášal, že musí byť pripútaný na lôžko, ale zasiahol ma svojou veľkou pokorou, s ktorou prijímal také extrémne utrpenie. Nikdy sa nesťažoval, ani neprejavoval mrzutosť...“
A ešte ďalšia sestra dodáva: „Bol statočný, nedával najavo svoju bolesť. Bol to radostný chlapec – kedykoľvek odpovedal na otázku, najskôr sa usmial...“
Jeho srdce, srdce oddaného mariánskeho ctiteľa, sa zastavilo 12. októbra 2006 v predvečer výročia posledného fatimského zjavenia.
Po smrti mali rodičia synovo telo niekoľko dní vystavené doma v jeho izbičke, kam sa s ním prišlo rozlúčiť nespočetné množstvo návštevníkov. Mnohí žasli, že jeho telo vydáva vôňu ľalií. Tí, ktorí ho poznali, na neho spomínali a kládli si otázku: V čom spočíva jeho tajomstvo? Čím nás aj teraz tak fascinuje? Ponúka sa jediné vysvetlenie: Z Carla vyžaruje prítomnosť niekoho iného, Toho, ktorý sa zmocnil jeho srdca, ktorý v ňom a skrze neho miluje všetkých ľudí a túži ich pritiahnuť k sebe.
Eucharistia je moja autostráda do neba! Na pätnásťročného chlapca dokázal množstvo skutočností veľmi trefne vyjadriť. Známy je nielen jeho výrok „Eucharistia je moja autostráda do neba“. Kto išiel po talianskych diaľniciach s mnohými na seba nadväzujúcim mostami a tunelmi, ktoré úžasným spôsobom uľahčujú cestu v inak takmer nepriestupnom teréne, pochopia výstižnosť tohto prirovnania.
Čo ďalšie povedal?
Nájdite Boha a nájdete zmysel svojho života
Smútok je hľadieť len seba, hľadieť na Boha je radosť
Pokora je najhoršie dosiahnuteľná cnosť; všetci si trochu klameme do vrecka, pretože hneď, ako nie je niečo podľa našich predstáv, začneme sa rozčuľovať
Keď trávime čas na slniečku, opálime sa, zatiaľ čo keď zostávame pred Ježišom v Eucharistii, stávame sa svätými
Život je naozaj krásny len vtedy, keď dokážeme milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba
To, čo mám za úlohu uskutočniť ja, nemôže uskutočniť nikto iný
Prečo sa ľudia toľko starajú o krásu vlastného tela, ale vôbec nie o krásu duše?
Moje presvedčenie nespočíva v sčítaní, ale v odčítaní - menej mňa, viac Boha
Nech sa to pozrieš z akejkoľvek strany, život je fantastický
Blahorečenie Carla Acutisa sa uskutočnilo 10. októbra po zázraku pripisovanom jeho modlitbám a Božej milosti. V Brazílii sa chlapec menom Mattheus, vyliečil z vážnej vrodenej vady, nazývanej prstencový pankreas po tom, čo on a jeho matka požiadali Carla Acutisa, aby sa modlil za jeho uzdravenie.
Mattheus sa narodil v roku 2009 s vážnym stavom, ktorý mu spôsoboval ťažkosti s jedením a veľké bolesti brucha. V žalúdku nedokázal udržať žiadne jedlo a neustále vracal.
Keď mal Mattheus takmer štyri roky, vážil iba necelých 10 kilogramov a žil z vitamínových a proteínových koktailov, jednej z mála vecí, ktoré jeho telo znášalo. Aj preto sa nečakalo, že bude dlho žiť.
Jeho matka Luciana Vianna sa roky modlila za jeho uzdravenie. V tom čase sa kňazský priateľ rodiny o. Marcelo Tenorio, dozvedel o živote Carla Acutisa a začal sa modliť za jeho blahorečenie. V roku 2013 získal relikviu od Carlovej matky a pozval katolíkov na omšu a modlitbu do svojej farnosti, pričom ich povzbudil, aby požiadali Acutisa o príhovor za akékoľvek uzdravenie, ktoré by mohli potrebovať.
Mattheusova matka tiež počula o modlitbe. V deň modlitieb vzala Mattheusa a ďalších rodinných príslušníkov do farnosti. A ona sama sa rozhodla, že súkromnou modlitbou novény požiada Acutisa, aby sa prihovoril za jej syna. Čo potom nasledovalo?
12. októbra 2013, bolo to sedem rokov po Carlovej smrti, sa malý Mattheus dotkol obrazu Acutisa a... nechajme rozprávať o. Nicola Goriho: "Keď sa Mattheus dotkol obrazu budúceho požehnaného, vyjadrilo jedinečné želanie: Prial by som si, aby som tak veľmi prestal zvracať. Okamžite sa začalo uzdravovanie až do tej miery, že sa zmenila fyziológia príslušného orgánu."
Mattheus cestou domov z omše povedal matke, že je už vyliečený. Doma si vypýtal hranolky, ryžu, fazuľu a steak – obľúbené jedlá svojich bratov. Zjedol všetko, čo mal na tanieri. A nezvracal, čo bolo najpodstatnejšie. Aj na druhý deň jedol normálne. Vianna vzala Mattheusa k lekárom, ktorí boli jeho uzdravením zmätení.
Vianna neskôr povedala brazílskym médiám, že v zázraku vidí príležitosť evanjelizovať. "Predtým som mobil ani nepoužívala, mala som odpor k technológiám. Carlo zmenil môj spôsob myslenia, bol známy tým, že na internete hovoril o Ježišovi, a ja som si uvedomila, že moje svedectvo bude spôsob, ako evanjelizovať a dať nádej iným rodinám. Dnes chápem, že všetko nové môže byť dobré, ak to využijeme pre dobro."
