Zvláštna úcta svätej Gemmy Galgani k Najsvätejšej sviatosti

Jedným zo znakov svätcov je okrem iných, ich veľká láska k Eucharistii, ktorá je sprítomneným Pánom Ježišom pod spôsobom chleba a vína. Svedkom tejto veľkej lásky je tiež talianska svätica, stigmatička a mystička Gemma Galgani, ako to o nej zaznamenal jej duchovný vodca, ctihodný pasionista Germanus od sv. Stanislava.

Táto verná služobnica Božia, vedená cestou svätosti, si na svoje zbožné úkony vyberala to, čo je najdokonalejšie. Všetky pobožnosti, obvyklé medzi veriacimi, sa jej páčili, a rada videla, keď bolo hojne tých, ktorí sa im oddávali. Ale tri z nich jej boli najmilšie: predovšetkým uctievanie Vtelenia Božieho Syna a Jeho Umučenia, ďalej úcta k Matke Božej a zvlášť k jej bolestiam, a potom úcta k Najsvätejšej sviatosti. 

Prvá z týchto pobožností najmocnejšie dojímala a oblažovala jej srdce a pohýnala ju k obetiam, druhá ju utešovala a plnila ju dcérskou dôverou, tretia živila jej dušu a sýtiac ju robila ju spôsobilú na vedenie nebeského života na zemi. Gemma mala neobyčajne živú vieru i čisté, nepoškvrnené srdce, a náš Pán hovoril, že sa zjavuje tým, ktorí v Neho veria a sú čistého srdca. Bola pokorná a jednoduchá ako malé dieťa, a náš Pán hovoril, že takýmto dušiam odhaľuje skryté veci Svojej múdrosti a dobroty.

A tak prenikavým panenským zrakom, plným prostoty, nepoškvrnenej čistoty a živého svetla, ktoré do nej pri vznešených kontempláciách vlievala viera, Gemma zrela jasne v túto sviatosť a merala šírku i hĺbku jej tajomstiev. Pre nás, ak máme vojsť do styku s Bohom, skrytým v Najsvätejšej sviatosti, je potrebné, aby sme uzobrali svoje myšlienky a povzbudili svoju vieru a zbožnú úctu opätovanými úkonmi, ale u Gemmy postačilo si na ňu spomenúť, ak to bolo vôbec potrebné, lebo svojimi myšlienkami bola ustavične u Neho. A tak, hneď ako sa v myšlienkach obrátila k oltáru, ihneď na ňom uvidela vystaveného nášho Pána, cítila Ho celou svojou bytosťou prítomného u seba a možno povedať, že sa všetkými svojimi telesnými zmyslami kochala v prítomnosti tej sladkej Velebnosti.

Nie je možné na tomto mieste vypísať všetko, čo o tom Gemma v nadšení hovorila a napísala, a tak sa musím uspokojiť iba niektorými úryvkami. Začnem jej myšlienkami o Najsvätejšej sviatosti: Je možné, dôstojný pane, aby boli duše, ktoré nechápu, čo to je Najsvätejšia sviatosť? Ktoré sú neciteľné k Božej prítomnosti, k tajomným horúcim výronom svätého Srdca môjho Ježiša? Ó Srdce Ježišovo! Srdce lásky!

Jednej pani v Ríme, svojej dôvernej priateľke, písala: Aký sladký je duch Ježišov! Ó, čo asi prinútilo Ježiša, že sa rozhodol sa s nami stýkať takým okúzľujúcim a podivuhodným spôsobom? Uvážte len - Ježiš našou potravou! Čo všetko by som vám v tejto chvíli rada povedala? Ale márny pokus, nedokážem než volať a stále opakovať: Ježiš mojou potravou! A tá oblažujúca myšlienka pri tom, že Ježiš tak urobil pre Svoju ohromnú lásku, ktorú k nám chová! 

Gemma, v jednom vytržení, hovoriac s Bohom, dala svojmu šťastiu a svojej vďačnosti tento výraz: Viem, že si mi nedal dočasné a pominuteľné statky. Ale dal si mi pravé bohatstvo, pokrm Slova v Najsvätejšej sviatosti. Čo by bolo zo mňa, keby som nevenovala všetku svoju lásku svätému Hostiteľovi? Ó áno, viem to, Pane: aby si ma urobil hodnou raja na nebi, dávaš mi sväté prijímanie tu na zemi. Takmer sa zdalo, že nerobí rozdiel medzi nebeskou slasťou a "Ježišovým rajom", ktorý okúšala tu na zemi pri stole Pána. 

Inokedy, tiež vo vytržení, nazvala Najsvätejšiu sviatosť "rajskou akadémiou, v ktorej sa učíme, ako sa má milovať," a na vysvetlenie dodala: Školou je večeradlo, učiteľom Ježiš, predmety vyučovania Jeho telo a krv. Z týchto slov si možno aspoň do určitej miery urobiť predstavu, ako mnoho pokladov nebeskej múdrosti Gemma odkrývala v tajomstve Najsvätejšej sviatosti.

Hoci to blahoslavené dieťa bolo stále duchom pred svätostánkom, predsa nebolo nikdy úplne spokojné, kým sa neodobralo do kostola a neuctievalo tam svojho skrytého Boha. Aby to nebolo nápadné, Gemma sa uspokojila s dochádzkou do kostola dvakrát denne: ráno išla na svätú omšu a na sväté prijímanie a večer na verejné uctievanie Najsvätejšej sviatosti. 

Keď vstúpila do svätyne, jej prvý dychtivý pohľad zaletel k svätostánku, potom v zbožnom sústredení mysle pokľakla pred oltárom Najsvätejšej sviatosti, modlila sa a pri modlitbe sa ani nepohla. Nikdy neodvrátila zrak od miesta, kam prvýkrát zaletel, a okrem rumenca na líci a občasných sĺz, ktoré jej tiekli po tvári, by ste ju nerozoznali od ostatných modliacich sa. 

Ježiš, Miláčik mojej duše, môj raj, svätá Obeť, pohliadni na mňa, som celá Tvoja, takto volala. Cítila som, že ma hľadáš, a ponáhľala som sa k Tebe. A potom, s dôverou milujúcej dcéry, hovorila ďalej, že Mu prišla byť spoločníčkou, ponúknuť seba úplne Jemu a predložiť Mu svoje drobné činy cnosti, konanej z lásky k Nemu, a prijať od Neho ďalšie rozkazy, ktoré by mal pre ňu, alebo aspoň vypočuť nejaké Jeho sladké slovo - ale predovšetkým prosiť Ho o Jeho lásku, lásku, lásku.

Tieto skutky konala s mohutnými prejavmi viery. Tu sú niektoré z jej slov, prednesených vo vytržení: Ó Ježišu, pohľad' na mňa, ktorá pred Tebou kľačím! Prinášam Ti svoju dušu, ktorú si stvoril, aby žila naveky, ktorú si posvätil a očistil vo Svojom svätom krste. Ach! A zastavila sa, rozvádzajúc svoje myšlienky ďalej len v duchu. Potom pokračovala: Keď tu na zemi to, čo je dobré, poskytuje takú rozkoš, aké blaho musí byť u Teba, ktorý si kráľom všetkého, čo je dobré? Hľaď, Ježišu, keď Tvoj tvor dychtí po niečom a ak sa mu toho dostane, nie je nikdy spokojný, umiera bez toho, aby dosiahol všetko, po čom túži. Ty jediný dávaš uspokojenie, Ty jediný očisťuješ, Ty jediný robíš nepoškvrnených tých, ktorí žijú v Tebe a v ktorých žiješ Ty!

A s pokorou, akou sa javila vždy aj uprostred najunášajúcejších nebeských zjavení, pokračovala: Som Tvoja, som Tvoja, Ježišu! Mal by si veľa príčin sťažovať sa na mňa, áno, pretože som Ťa urážala; a mala by som na Tvoj oltár vrátiť tak veľa chlebov a tak veľa Tvojej prevzácnej krvi, ktorých som si nezaslúžila; ale sľubujem Ti polepšenie; len mi neumenšuj prúd Svojej priazne. Radšej ma nechaj umrieť, než aby sa mi nedostávala vernosť a láska. Čo si praješ, Ježišu, čo si praješ? Chceš, aby moja láska bola nezmeniteľná? K tomu sa budem každodenne živiť Tvojím telom a krvou.

Ďakujúc nášmu Pánovi za víťazstvo, dobyté nad diablom, raz hovorila: Dnes ráno si zvíťazil, ó Ježišu. Prijmúc Tvoje telo som začala premýšľať o ťažkých bojoch, v ktorých som s Tvojou pomocou premohla diabla. Ó, napočítala som mnoho takých víťazstiev! Kto vie, ako mnohokrát by ma viera, nádej a láska bez Tvojej pomoci opustila? Ale Ty si Svojim ohňom roznecoval moju lásku, viem to, všetko bolo dielom Tvojej lásky. A teraz, ó Pane, nemala by som byť vďačnou? A rozvádzajúc ďalej túto nežnú myšlienku pokračovala: Ó Ježišu, keby som len pozorne uvážila Tvoju nesmiernu starostlivosť o mňa, ako by som nemala veľmi vynikať v každej cnosti? Môj Bože, Ježišu, moja Láska, Nestvorená Dobrota, čo by sa zo mňa stalo, keby si ma nepritiahol k Sebe? Otvor mi Svoje Srdce, otvor mi Svoju sviatostnú hruď; ja Ti otváram svoju.

Vtedy v jej najvyššej kontemplácii začal Pán Ježiš hovoriť k jej srdcu a dal jej pocítiť, ako Ho tešia jej návštevy a ako sú Mu náhradou za nedostatok úcty väčšiny ostatných ľudí a za urážky, ktoré sa Mu dostáva od hriešnikov. Chválil jej vernosť a vyhlásil, že je hotový odmeniť ju novými milosťami a obohatiť ju novými darmi. Tým sa jej srdce viac a viac rozplameňovalo, a ona sa po novom pokornom vyznaní svojej nehodnosti pýtala: Dajme tomu, ó Pane, že Ty by si bol mnou a ja by som bola Ježišom, vieš, čo by som urobila? Prestala by som byť mnou, aby si sa Ty mohol stať mnou. Ako rada by som sa spojila s Tvojimi anjelmi! Ako ochotne by som vynaložila celú svoju bytosť na Tvoju chválu a zostala večne pred Tvojou tvárou! Čo však hovorím, keď hovorím o Tebe? Hovorím, čo viem, ale nikdy to, čo by som mala povedať! A keď neviem ako, mala by som snáď mlčať? Nie, pretože môj Ježiš musí byť milovaný a ctený od všetkých. Nedbaj na to, čo k Tebe hovorí moja myseľ [Gemma hovorí ‚moja myseľ', pretože hovorí vo vytržení], ale pozri v celú moju bytosť, lebo každý môj taj je Ti známy, ó Ježišu. Či nie si preto presvedčený, že Ťa milujem viac, ako všetci ostatní na nebi a na zemi? 

Jej horúce výrony lásky boli mnohokrát také mocné, že ju opustili sily. Ach!, zvolala v takých prípadoch, nemôžem to už dlhšie vydržať - nie, nemôžem zniesť myšlienky, že Ježiš by sa vo všetkej sláve Svojho milujúceho Srdca a v zázračnom rozmachu Svojej otcovskej lásky takto mohol zjavovať Svojim najnižším tvorom! A potom klesla v mdlobách do náruče svojej družky, ktorá, súc už na to pripravená, vedela, ako si počínať, aby to nikto v kostole nespozoroval, a to sa jej vždy podarilo.

Raz som sa jej pýtal: Ak sa zídeš s Ježišom, predstavíš ma Mu a povieš Mu, že aj ja si Ho prajem milovať? Na to prosté dieťa odpovedalo: Ale pôjde to, dôstojný pane? Čo keď sa vám stane to isté čo mne? Kto bude držať ruku na vašom srdci? (Tým myslí na utíšenie srdca pri takých záchvatoch lásky, ako boli jej.) A ak budete sám, klesnete k zemi. Nie, to nejde! 

Inokedy vo vytržení hovorila: Počúvaj, Ježišu, čo sa ma môj spovedník pýtal: ‚Čo robíte, Gemma, keď ste pred Ježišom?' Čo robím? Keď som s Ježišom ukrižovaným, trpím, a keď som s Ježišom v Jeho Sviatosti, milujem. 

Píšuc svojim osobným priateľom, pozývala ich, aby prišli k Najsvätejšej sviatosti, ako na miesto schôdzky: Ponáhľajme sa k Ježišovi, Srdcu lásky, Srdcu plnému nehy! Zajtra ráno Vás očakávam u Ježiša. Zostaňme spolu pred Ježišom v Jeho Sviatosti a chválorečme Mu spoločne! S najdôvernejšími priateľmi si dokonca dojednávala výmenu denných svätých prijímaní a vo svojej pokore sa domnievala, že získava. Písala im napríklad: S Bohom do soboty. Pamätajte na sväté prijímanie v piatok! Veru blahoslavené sú priateľstvá, ktoré si dávajú schôdzku pri nohách Ježiša, ich otca a Boha!

Prihliadnime teraz na vrchol Gemminej zbožnosti, na sväté prijímanie, práve v ktorom sa dokonáva tajomstvo Ježišovej lásky. Kiež by mi ona, ktorá mi tak často odhaľovala tajomstvo svojej duše o tom, dala teraz schopnosť na presné vykreslenie toho, čo mi vtedy rozprávala o ohni, ktorý Božský Ženích roznecoval v jej srdci pri stole Pánovom! Jej hlad a smäd po svätom prijímaní spôsobovali, že to mladé dievča poletovalo okolo svätostánku ako motýľ. Jej srdce dychtilo iba po Božskom pokrme.

A ako sme spoznali, ešte za detstva ju horúca túžba po prvom svätom prijímaní priviedla takmer na prah smrti. A onen hlad a smäd, namiesto toho, aby boli ukájané každodenným svätým prijímaním, naopak stále vzrastali, až strávili celú jej bytosť. Volávala: Pozri, ó Pane, na moje srdce a na moju dušu! Príď, Pane, otváram Ti svoju hruď. Zošli do nej Svoj Božský oheň, spáľ ma, stráv ma, príď a nevyčkávaj dlhšie; rada by som bola sídlom všetkého Tvojho ohňa! Tá túžba pribúdala večer každú hodinu, čo jej pôsobilo sladké muky po celú noc, až ju z toho zachvacovali mdloby. A išlo to tak ďaleko, že jej spovedník, aby ju posilnili aspoň niečo málo hodín spánku, videl, že jej musí prikázať, že nesmie samovoľne v noci myslieť na sväté prijímanie budúceho rána.

Ráno, sotva sa rozodnilo, už celá bez seba, vyskočila z postele, za niekoľko minút sa obliekla a bola pripravená na cestu do kostola. Veľmi často, keď som bol hosťom u rodiny Gianniniovej, bol som pohnutý k slzám, vidiac Gemmu s klobúkom na hlave, pohrúženú v myšlienkach, stáť pri dverách izby svojej priateľky, s ktorou chodila spoločne do kostola. 

Kam ideš, dieťa moje? pýtal som sa. 

K Ježišovi, dôstojný pane, hovorila. 

A čo tam budeš robiť? 

Vtedy so skromným úsmevom odpovedala: Vy viete. 

Jej spoločníčka hovorievala: Zdalo sa, že sa chystá na svadbu, čiže ako Gemma hovorievala, k hostine Ježišovej lásky.

To, čo sa malo konať pri oltári, ju mocne dojalo a vypudilo z jej duše všetko pomyslenie na iné veci. Preto sa na to tak starostlivo pripravovala. Hovorila: Ide tu o spojenie dvoch krajností: Boha, ktorý je všetkým, a tvora, ktorý je ničím; Boha, ktorý je svetlom, a tvora, ktorý je tmou; Boha, ktorý je svätosťou, a tvora, ktorý je hriechom. Ide o účasť na Pánovom stole, a preto nie je žiadna príprava dosť veľká. Pri týchto myšlienkach sa tak chvela, že keby Gemme jej živá viera nedodávala odvahu, nebola by sa nikdy priblížila k stolu Pána, hoci bola plná horúcej túžby. Jej obavy jej pôsobili také hrozné utrpenie, že sa až skormútila: Áno, viem, Ježišu, je lepšie Ťa prijímať, než len na Teba hľadieť, ale súži ma pocit, že aj keby som sa pripravovala roky a roky ako anjeli, predsa by som nikdy nebola hodná Ťa prijať. Ó Ježišu, je sladké vyznať svoju biedu pred Tebou. Pomôž mi, ó Pane! Práve tým, že dôvera miernila strach a strach tlmil dôveru, dochádzalo v Gemminom srdci k onej rovnováhe viery a lásky, ktorá je taká potrebná na hodné pristúpenie k stolu Pána.

Raz ráno, vo sviatok mučeníka svätého Vavrinca, Gemma, ktorá dokázala zo všetkého duchovne ťažiť, hovorila k nášmu Pánovi: Ale, drahý Ježišu, aká som dnes ráno zmätená! Ráčil si si priať, aby som svoje myšlienky obrátila k svätému Vavrincovi, a som plná rozpakov, hľadiac naňho uprostred jeho múk a sama sa tešiac vo svätom prijímaní z rajských rozkoší. Ó Srdce môjho Ježiša, Srdce najsladšie, ráč mi dopriať riadny podiel na jeho (tj sv. Vavrinca) mukách; je dosť na tom, že k Tebe prichádzam vždy so strachom, že Ťa urážam. Spojila som v sebe dve duše: dušu svätice a dušu hriešneho tvora. Čo iné môžem cítiť ako zmätok? Priala by som si, aby Ti táto svätica obetovala moju hriešnu dušu; ale bojím sa, bojím sa, pretože poznám jej viny; rada by som, aby si ju videl takú krásnu, akú mi ju dali Tvoje ruky.

Hľa, ako sa Gemma pripravovala na sväté prijímanie, s akými citmi viery, odovzdanosti, túžby, lásky a nadovšetko pokory sa k nemu blížila! Aký div, že ovocie, ktoré zberala, nebolo malé, ako hovorila a myslela, ale hojné a bohaté? A aký div, že náš Pán javil také veľké zaľúbenie v pristupovaní vernej služobnice k Jeho stolu? Dával jej poznať Svoju prítomnosť, ako sama hovorila, „silne, silne“; napĺňa ju útechou, sladkosťou a mierom.

Svätá hostia jej chutila často preľúbezne. Bolo jej, akoby sa do jej vnútra vlieval balzam, a niekedy jej Božský Milovník dokonca dával pri svätom prijímaní okúsiť Svoju drahocennú krv. Včera, vo sviatok Očisťovania, oznamovala mi, po svätom prijímaní som mala ústa plné drahocennej krvi nášho Spasiteľa. Ach, ako to bolo dobré! Ó, keby ste vedel, dôstojný pane, ako blažene mi je pri prijímaní Ježiša! Prvýkrát mi tak bolo v októbri od piatku na poludnie až do nasledujúceho piatku  (teda celý týždeň). A dnes ráno opäť. Stravuje ma to takmer ako skutočný oheň. Ježiš ma premáha, ale aké šťastie! Spoznali ste niekedy niečo také? Aká to rozkoš! Oheň môjho srdca dnes ráno sálal až do môjho hrdla, ó Večný Božský Plameň! Pozrite, dôstojný pane, keby mi to tak Ježiš robil aj naďalej, nevydržala by som to dlhšie ako jeden alebo dva mesiace; a kto vie?

A keď mal náš Pán v Gemminých svätých prijímaniach také zaľúbenie, či aj Jeho sladká Matka, ktorá tiež milovala nežne túto anjelskú dievčinu, nemala v nich rovnaké zaľúbenie? Blahoslavená Panna Mária sa niekedy pripájala k anjelom Najsvätejšej sviatosti, aby bola pri Gemminom svätom prijímaní. Pri tom neočakávanom pohľade dobré dieťa upadlo do vytrženia, chvejúc sa rozkošou pri nohách svojej Matky. Aké je rozkošné, povedala mi potom, prijímať telo Pána v spoločnosti mojej rajskej Matky! Zažila som to včera, 8. mája. Nikdy predtým som nebola pri stole Pána v jej spoločnosti. Viete, dôstojný pane, aké boli výlevy môjho srdca v tých blažených chvíľach? Mohla som iba volať: Ó Matka! Moja Matka!  

V životoch niektorých svätých čítame, že keď niekedy nemohli ísť do kostola na sväté prijímanie, Boh zoslal anjela, ktorý, aby ukojil ich túžbu po Najsvätejšej sviatosti, vzal na seba úlohu kňaza a priniesol im posvätenú hostiu. Náš Spasiteľ ráčil udeliť Gemme aj tento dar, a to trikrát. Tu o tom máme rozprávanie očitej svedkyne: V piatok ráno, keď drahá Gemma prvýkrát vydržala krutý trest bičovania, vidiac ju po celom tele tak hrozne dotrhanú, zakázala som jej opustiť lôžko. Úbohé dieťa poslúchlo a sústrediac svoje myšlienky sa začalo pripravovať na duchovné prijímanie, ku ktorému vykonalo rovnakú prípravu, ako na sviatostné prijímanie v kostole. Gemma potom upadla do vytrženia, a čoskoro na to som videla, ako zopla ruky a prebrala sa, pričom jej oči sa zaleskli a tvár sa náhle rozjasnila práve tak, ako sa to stávalo, keď mala nejaké neobyčajné zjavenie. V tom istom okamihu vystrčila jazyk a ihneď ho zase stiahla späť, načo sa navrátila do vytrženia na obvyklé vďakyvzdanie. To isté sa stalo aj nasledujúce dva piatky, a myslím si, že sa tak dialo aj inokedy, ale toho som nebola svedkyňou. Dozvedela som sa od Gemmy, ktorá mi všetko úprimne povedala, že to bol Ježiš a nie anjel, kto k nej prišiel podať jej sväté prijímanie.

Potom, čo sme už počuli o jej horúcej túžbe po Najsvätejšej sviatosti, každý ľahko pochopí, aká to pre ňu musela byť strašná rana, keď nemohla ísť do kostola na sväté prijímanie. To bolo však veľmi zriedka, len keď ťažko stonala.

Vždy prosila Pána, aby jej ráčil dodať toľko síl, aby mohla povstať, a ak ju chce nechať trpieť, aby sa jej bolesti stonásobne zvýšili, ona že ich rada prijme, len keď nebude zbavená chleba života. Ježiš obyčajne dovolil, na čo Gemma, posilnená svojou veľkou vierou, vstala, hoci krátko pred tým jej teplota bola trebárs až 40°. Keď však Pán rozhodol inak, hodné dieťa sklonilo pokorne hlavu, povediac Fiat („Staň sa") a uspokojilo sa iba s duchovným prijímaním. Pri tomto duchovnom zjavení, ktorých sa jej dostalo, boli také početné a také, že mala úplnú náhradu za citeľnú ujmu Božského pokrmu. Raz spovedník, aby ju skúšal, jej na oko zakázal sväté prijímanie; ktorými mi oznamovala svoje nešťastie: Ach, dôstojný pane, dnes o 5 hodine som išla k svätej spovedi a spovedník povedal, že mi nedovolí ísť k stolu Pána. Ach, moje pero sa zdráha písať, moja ruka sa chveje a ja plačem. Tie slová v rukopise, z ktorého toto opisujem, sú skutočne písané trasľavou sa rukou. Avšak ihneď sa, ako vždy, spamätala a pokračovala: Vďaka Ježišovi! Lebo mám jedného, ​​kto ma pozná a pomôže mi dostať sa do raja. Nie, dôstojný pane, nie som hodná prijať Ježiša. Ako prečasto odmietol vojsť do tohto pochabého srdca, ktoré je horšie ako stoka! V tejto chvíli vidím svoju biednosť tak jasne, že by som, že by som... Ach, dôstojný pane! Musím dodať, že z toho, čo ten osvietený spovedník povedal členom jej rodiny, jasne vysvitalo, že bol veľmi ďaleko od toho, aby jej zakázal sväté prijímanie. Čiňte, čo môžete, povedal, aby ste úbohú Gemmu odprevadili do kostola, hoci by napríklad bola chorľavá, lebo ako by inak, bez svätého prijímania, mohla žiť?

Raz sa jej zdalo, že nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu bez spovede, pretože jej diabol nahovoril, že sa niečím ťažko previnila. Trpela a plakala celú noc, nepokladajúc za možné, že by včas našla svojho spovedníka. Ráno išla do kostola a vrátila sa s plačom bez svätého prijímania. Sotva prišla domov, upadla do vytrženia, a diabol, ktorý vzal na seba Ježišovu podobu, sa jej zjavil s úmyslom uvrhnúť ju do zúfalstva. Tento výjav bol nanajvýš dojímavý a pohol všetkých prítomných k slzám. Prenikavým svetlom vytrženia Gemma spoznala klamstvo. A volala slabým a unaveným hlasom: Nie, nechcem ťa - ach, kam sa podel môj Ježiš? Ó Ježišu, kde si? Je pravda, že Ježiš dnes ráno ku mne neprišiel; ale ani ty nevojdeš, nechcem ťa. Ježišu, zažeň ho odo mňa! Ako len, Ježišu, dovolíš, aby diabol prišiel nablízko k Tvojmu miestu vo falošnej podobe? Zvíťazíš, ó Ježišu, v mojom srdci, ktoré túži po Tebe! Učiň tak rýchlo, Ježišu, lebo moje srdce si žiada Teba! Nevidíš, ako trpí? Zažeň toho klamára; čo nevidíš, ako rád by ma strhol do hriechu? Prečo ma takto opúšťaš? Pravda, ja som Ťa opustila prvá, ale ja túžim po Tebe! Už nikdy viac ma neopúšťaj! Vtedy jej náš Pán zrejme robil výčitky, že neprišla na Jeho pozvanie, aby ráno bez strachu pristúpila k Jeho stolu, lebo sa ako vždy úprimne ospravedlňovala: Áno, Ježišu, ja som sa vzpierala, ale stálo ma to veľa utrpenia, počula som dnes ráno pozvanie, ale čo som si mala počať, pretože som myslela, že som v hriechu? Odpusť mi teda, Ježišu, a príď, príď teraz do môjho srdca! Moje srdce je Tvoje! To je však len stručná časť rozhovoru, ktorý trval skoro hodinu a skončil plným víťazstvom dieťaťa nad nežným Srdcom Spasiteľa.

Jej vďakyvzdanie po svätom prijímaní, ktoré bolo opäť plné impulzov viery, lásky, dôvery a pokory, počalo v kostole a pokračovalo potom doma po celý deň pri konaní domácich povinností. Tým sa vysvetľuje, že vytrhnutie sa do večera opakovalo mnohokrát a s ním sa oživovali povznášajúce dojmy, ktoré prijala ráno s Chlebom života. Keď písala o Najsvätejšej sviatosti, obyčajne stratila zmysly a písala ďalej vo vytržení. Bola plná Ježiša; a ústa hovorili a ruka písala z plnosti srdca: Ex abundantia cordis.

Boh, ktorý vie, čo robí, občas skúmal Svoju služobnicu a podroboval ju duševnej vyprahnutosti. Vtedy jej potom odnímal rozkoš, ktorú inokedy pociťovala pred svätostánkom a pri stole Pánovom, a skrýval sa jej za hustou clonou. Ale práve v takých dňoch Ho tým viac vyhľadávala, takmer umierajúc túžbou po Ňom.

Vincenzo Ruoppolo (v rehoľnom živote Germano di San Stanislao ) bol vyhláseným kňazom Kongregácie umučenia Ježiša Krista. Bol významným profesorom a spisovateľom filozofických a teologických textov a veľmi si ho vážili pápeži Lev XIII. a sv. Pius X., ktorí mu zverili úrad apoštolského vizitátora v rôznych talianskych diecézach. Jeho pozostatky sa nachádzajú v kláštore svätyne sv. Gemmy v Lucce, kde spočívajú vedľa jeho najznámejšej duchovnej dcéry sv. Gemmy Galgani.

Masima

zdroj: ct. Germanus od sv. Stanislava: Gemma Galgani, talianske dievča z mesta Lucca