%20(1).jpg)
Maria Carmen sa narodila v Madride 14. marca 1930 ako druhé z piatich detí. Jej život navonok napredoval napredoval bez toho, aby sa starala o svoj vnútorný život. Jej otec, inžinier na železnici, bol Don Julio Gonzalez Valerio, jej matka Doña Carmen Saenz de Heredia. Obaja boli ušľachtilej krvi.
Rodinné prostredie, ktoré najviac ovplyvnilo život Marie Carmen bolo - ako v prípade svätej Terézie - že jej rodičia boli hlboko veriaci, s osobitnou oddanosťou Panne, na ktorej počesť sa každú sobotu postili. Takto dokázali vytvoriť priaznivé domáce prostredie na prijatie mimoriadnych milostí, ktoré jej Boh udelí. Spomedzi jej príbuzných treba spomenúť najmä jej starú mamu z matkinej strany, tiež menom Carmen, ktorá zo všetkých najviac vnímala hlbokú spiritualitu svojej vnučky.
Od začiatku sa zdá, že Boh sa ponáhľal zmocniť sa duše Marie Carmen. Bola ešte len mesiac v matkinom brušku, keď ju mama zasvätila počas novény k Panne Márie Karmelskej, samotnej Matke Božej s prosbou, aby si jej dcéra zachovala neporušenú čistotu. Sľúbila, že bude dcérku do veku troch rokov obliekať iba do bielej a modrej, farby Nepoškvrnenej Panny Márie.
Že bola Maria Carmen inteligentné dievčatko svedčí, že jej vývoj bol na jej vek, podľa svedectva lekára, neprimeraný. Pozoruhodné bolo i to, že hneď, ako sa narodila, ťažko ochorela, aj preto ju pokrstili hneď na druhý deň. Zdalo sa, ako keby sa Boh nevedel dočkať, kedy ju potvrdia ako jeho dcéru.
Mimoriadna bola aj jej birmovka. 16. apríla 1932 mala Maria Carmen ešte len dva roky, keď prijala sviatosť. Bolo to z iniciatívy pápežského nuncia v Španielsku, Mons. Federica Tedeschini, ktorý bol ich rodinným priateľom. Povedal im, že ide vysluhovať sviatosť sviatosť do mesta Hortaleza, a vyzval ich, aby priviedli svoje deti. Aj tu sa zdalo, akoby sa Duch Svätý tiež ponáhľal obohatiť ju svojimi darmi a dať jej silu, ktorú bude neskôr tak veľmi potrebovať.
Prvé sväté prijímanie prijala Marie Carmen 27. júna 1936, vo veku šesť rokov. Aj tu môžeme vidieť ako keby sa Pán Ježiš nevedel dočkať, kedy sviatostne vstúpi do jej duše. Pápež Ján Pavol II. vo svojom Liste deťom z 13. decembra 1994 napísal: „Koľkým deťom v dejinách Cirkvi bola Eucharistia zdrojom duchovnej sily, niekedy až hrdinskej sily!“
To je dôvod, prečo pápež Pius X. dovolil a povzbudil prijímanie svätého prijímania už vo veku rozumu. Maria Carmen sa tešila z tejto priazne, ako dosvedčila jej matka: "Naozaj začala rásť na ceste k svätosti po prvom prijímaní. Bola som presvedčená, že nás v Španielsku čakajú ťažké časy náboženského prenasledovania, veľmi som chcela, aby dieťa prijalo Pána skôr, ako by sa tak stalo." A skutočne, o 20 dní neskôr, 17. júla sa začala vojna, počas ktorej sa mučeníci rátali na tisíce.
15. augusta 1936, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, komunistickí milicionári zatkli jej otca, ktorý svojej žene povedal: „Naše deti sú príliš malé, nerozumejú. Povedz im neskôr, že ich otec sa vzdal svojho života pre Boha a pre Španielsko, aby naše deti mohli vyrastať v katolíckom Španielsku, kde v školách kraľuje Ukrižovaný.“ Krátko na to, 29. augusta, je zavraždený.
Po smrti otca sa rodina pre svoju kresťanskú vieru ocitla v nebezpečenstve, pretože matka bola sesternicou Josého Antonia Primo de Rivera y Saenz de Heredia, ako aj neter zosnulého generála Dona Miguel Primo de Rivera. Požiadala o azyl na belgickom veľvyslanectve, kým deti boli zverené do opatery tety Sofie. Najstarší syn, Julio, bo vydesený, že matku si ponechali na veľvyslanectve, myslel, že ju čaká rovnaký osud ako otca. Lenže inteligentná Maria Carmen hneď pochopila o čo ide.
Niekedy, keď videla, že sa jej teta trápi, povedala jej: "Nebuď utrápená. Pomodlime sa ruženec a pripomeňme si Ježišove rany."
Jedného dňa im bolo oznámené, že majú byť s mnohými ďalšími deťmi, odvezené do Ruska, kde majú byť vychovávané v marxizme. Matka takmer zomrela od strachu, chcela opustiť svoj azyl, veľvyslanec však zariadil, že deti boli privedené na veľvyslanectvo aj napriek tomu, že tam nebolo veľa miesta. Bolo to práve 11. februára 1937, na sviatok Panny Márie Lurdskej. Ako sa ukázalo, Mariu Carmen spolu s ostatnými súrodencami odviedli "o päť minút dvanásť", krátko po ich odchode dorazilo k ich domu vojenské nákladné auto, ktoré ich malo odviezť zo Španielska.
Vojna pokračovala, ale deti sa museli učiť. Maria Carmen navštevovala počas rokov 1936 a 1937 školu, ktorú riadili rehoľníci Svätého Srdca, ale v októbri 1938 sa stala žiačkou internátnej školy, ktorú viedli írske mníšky v Zalle.
Na Zelený štvrtok 6. apríla 1939 išla na svätú omšu spolu so svojou babičkou do kostola Dobrého Pastiera v San Sebastian a tam sa celkom odovzdala Bohu. Boh jej ponuku prijal. Keď sa vrátila do školy, medzi žiakmi sa rozšíril šarlach.
Maria Carmen má svoje tajomstvá. Vo svojej knihe „činov“ napísala trikrát: „osobné“. Často si pýta svoju školskú tašku, v ktorej je denník, do ktorého si napísala tieto slová, ktorým rozumie iba ona: „Odovzdala som sa Bohu vo farnosti Dobrého pastiera 6. apríla 1939.“
Napísala tiež: "Zabili môjho úbohého otca."
A na jednej z posledných strán: „Nech žije Španielsko! Nech žije Kristus Kráľ!“, ten istý výkrik kričali mučeníci španielskej občianskej vojny.
A tiež: "Pre otca, 7. máj 1939, osobné." Svojej ošetrovateľke povedala: „Môj otec zomrel ako mučeník. Úbohá mamička! A ja umieram ako obeť."
8. mája ju tiež postihla horúčka a Maria Carmen musela zostať na lôžku. Choroba sa spočiatku nezdala vážna, ale komplikuje sa to infekciou ucha, ktorá sa potom zvrhne na otravu krvi. 27. mája ju prevezú autom do Madridu, kde ju operujú. Keďže si uvedomuje, že jej choroba bude trvať dlho, privezú ju späť domov.
Choroba napadla jedno ucho a ona prišla o druhé ucho, pretože spala príliš dlho na boku. Jej chorobu potom zhorší dvojitý zápal žíl. Objavujú sa gangrénové rany. Pri výmene plachty omdlieva od bolesti. Iba meno Ježiš jej pomáha všetko vydržať, pretože nikto nepomýšľa na to, aby jej dal lieky proti bolesti.
Matka jej povedala: "Maria Carmen, pros Dieťa Ježiša, aby ťa uzdravilo z tvojich rán."
"Nie, mami, to si nebudem pýtať; chcem, aby sa splnila Jeho Vôľa." Často žiada ľudí, aby jej prečítali modlitbu za trpiacich, a v myšlienkach je už viac v nebi ako na zemi.
Maria Carmen však prežíva nevýslovné muky s veľkou trpezlivosťou a obdivuhodnou láskou, kým si ju Panna Mária nevzala 17. júla 1939 k sebe.
Maria Carmen už veľakrát predpovedala, že zomrie 16. júla, na sviatok Panny Márie Karmelskej, svojej patrónky. Keď sa však dozvedela, že jej teta Sophia sa v ten deň bude vydávať, oznámila, že nasledujúci deň zomrie. Presne toto sa stalo.
17. júla okolo 13. hodiny sa začne modliť a počuje spievať anjelov. „Zomriem ako mučeník. Prosím, doktor, pustite ma teraz. Nevidíte, že presvätá Panna prišla s anjelmi po mňa?“ Na počudovanie všetkých potom so spojenými rukami hovorí: "Ježišu, Mária, Jozef, nech s vami vydýchnem dušu." To sú jej posledné slová.
Potom sa mierne nadvihla, akoby chcela niečo vziať, padne späť na vankúš a vydýchne naposledy, bez agónie, bez čŕt napätých utrpením. Keďže bola znetvorená svojou chorobou, v smrti nadobudne všetku svoju krásu a jej telo vydáva sladkú vôňu. Súdny lekár potvrdí smrť, no s úžasom si všimne, že mŕtvola dieťaťa nevyzerá ako mŕtvola.
Keď Maria Carmen zomrela, bola svojou chorobou veľmi znetvorená a fyzicky zdeformovaná. V smrti však nadobudla späť všetku svoju krásu. Prvý si to všimol jeden z jej strýkov: "Pozrite, ako krásne vyzerá." Všetci boli očarení.
Jej sestra spomína: "Predtým, ako zomrela, bola celá stuhnutá a strašne páchla. Mala sepsu a kolitídu. Koľko sme sa snažili, aby sme ju očistili, lebo vydávala nepríjemný zápach. Keď zomrela, bola som jej úplnou zmenou ohromená. Vydávala sladkú vôňu, vôňu, ktorá prichádzala z nej a nie z kvetov, ktoré sme dali okolo nej. Jej stuhnutosť zmizla a stala sa úplne ohybná." Maria Carmen bola taká zmenená, že súdny lekár spočiatku váhal potvrdiť jej smrť. Povedal, že vzhľadom na okolnosti malo byť dieťa mŕtve, ale toto nebola žiadna mŕtvola.
Mariu Carmen obliekli do jej bielych šiat z prvého svätého prijímania a položili ju medzi ľalie zo svadby jej tety. Potom sa toho veľmi horúceho 17. júla stalo niečo veľmi zvláštne. Doktor Blanco Soler
hovorí: "Dieťa ležalo v záhone kvetov. Večer som im povedal, aby kvety odstránili. Ak by boli umiestnené vo vode, stále by boli čerstvé. Jej matka potom iba niektoré nechala okolo jej hlavy. Na druhé ráno boli všetky kvety, ktoré zostali na mieste, pokryté tajomnou hmlou, ktorá ich zachovala v úplnej čerstvosti, ako keby boli práve orezané, zatiaľ čo tie kvety ktoré sme sa snažili zachovať, vyschli.“
19. júla Mariu Carmen pochovali. Jej lekár povedal: "Nevykazovala žiadne známky stuhnutosti, naopak mala dobrú farbu aj vôbec celkový vzhľad. Jej tvár bola medzi čerstvými ľaliami ružová."
Telesné pozostatky Marii Carmen, pochované v Sacramental de San lsidro, boli prenesené v roku 1940 na pozemok rodinného cintorína v La Corufia, kde bol tiež pochovaný jej otec. 22. decembra 1979 boli boli opäť prenesené, tentoraz do kostola pri Kláštor bosých karmelitánov zasvätenom „El Sagrada Corazon y la Virgen del Carmen“.
vo vlastnej úprave podľa knihy: Mari Carmen Gonzalez - Valerio, A Girl on Her Way to the Altars
