%20(1).jpg)
Veselé fašiangové obdobie, charakteristické zábavami, plesmi, radosťami a hodovaním ukončuje Popolcová (alebo latinsky Dies cinerum či ľudovo škaredá, keďže to bol aj sviatok žien) streda ako počiatočný deň 40-dňového pôstu, predchádzajúci Veľkú noc. Pretože do tohto časového úseku nezapočítavajú nedele, v skutočnosti je to 46. deň pred Veľkou nocou.
Cieľom tohto obdobia je dôkladná duchovná aj fyzická príprava na veľkonočné sviatky - najvýznamnejšiu udalosť cirkevného roka. Popolcová streda je dňom prísneho pôstu, ktorý je záväzný pre každého kresťana vo veku od 18 do 60 rokov formou zdržiavania sa mäsitého pokrmu, ktorý je povinný pre každého od 14 rokov.
Popolcová streda je pohyblivým sviatkom, čiže nemá pevne stanovený dátum. Vyplýva to z faktu, že predchádza Veľkej noci, ktorej časové umiestnenie v roku je tiež pohyblivé. Pôst, začínajúci Popolcovou stredou sa začína vždy v stredu siedmeho týždňa pred Veľkou nocou. Tento princíp platí nielen v rímsko-katolíckej, ale aj evanjelickej cirkvi. Gréckokatolíci a pravoslávni vynechávajú z pôstu nielen nedele, ale aj soboty.
Názov Popolcová streda je odvodený od popola, ktorým sa v tento deň počas bohoslužby značia čelá veriacich krížom na znak pokánia pred Bohom, pričom kňaz hovorí jednu z dvoch formuliek: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium“.
Značenie čela popolom je symbolom tradície Blízkeho východu – sypania si popola na hlavu ako priznania si viny a ľútosti nad ňou. Popol používaný na Popolcovú stredu sa získava spaľovaním palmových vetvičiek alebo u nás bahniatok z Kvetnej nedele minulého roka. Popol symbolizuje pominuteľnosť, kríž večný život.
Veriaci, ktorý sa na Popolcovú stredu zúčastní bohoslužby, je pomazaný kňazom na čele popolom v tvare kríža. Toto značenie má dva dôvody: každému pripomenie, že tak, ako Ježiš zomrel na Veľký piatok, tak aj človeku je určené zomrieť. Druhý fakt, ktorý popol na čele pripomína je, že ak chce človek vstať po smrti k novému životu, musí sa kajať, teda uvedomiť si svoje viny, odhodlať sa k zlepšeniu svojho života a tak kráčať v stopách Ježiša Krista.
Dôkazy o akejsi príprave na Veľkú noc existujú od najstarších čias Cirkvi. Napríklad svätý Irenej († 203) napísal pápežovi svätému Viktorovi I. list, v ktorom sa vyjadril k sláveniu Veľkej noci a rozdielom medzi zvykmi na Východe a Západe: „Spor sa netýka len dňa, ale aj skutočný charakter pôstu. Niektorí si myslia, že by sa mali postiť jeden deň, iní dva, iní ešte viac; niektorí nechávajú svoj „deň“ na koniec 40 hodín. Takéto odchýlky v dodržiavaní nevznikli v našej dobe, ale oveľa skôr - v dobe našich predkov.
Keď Rufinus preložil túto pasáž z gréčtiny do latinčiny, interpunkcia medzi „40“ a „hodinami“ spôsobila, že význam vyzeral ako „40 dní, dvadsaťštyri hodín denne“. Dôležitosťou tohto úryvku však zostáva, že od čias „našich praotcov“ – vždy výraz pre apoštolov – existovalo 40-dňové obdobie prípravy na pôstne obdobie. Skutočné praktiky a trvanie pôstu však stále neboli v celej Cirkvi rovnomerné.
Pôst sa stal regulárnejším po legalizácii kresťanstva v roku 313. Nicejský koncil (325) vo svojich disciplinárnych kánonoch poznamenal, že každý rok by sa mali konať dve provinčné synody, „jedna pred 40 dňami pôstu“.
Svätý Atanáz († 373) v týchto „Slávnostných listoch“ prosil svoju kongregáciu, aby sa pred intenzívnejším pôstom Veľkého týždňa postila 40 dní.
Svätý Cyril Jeruzalemský († 386) dal vo svojich Katechetických prednáškach dal katechumenom 18 predkrstných pokynov.
Svätý Cyril Alexandrijský († 444) vo svojej sérii „Slávnostných listov“ zaznamenal aj praktiky a trvanie pôstu, pričom zdôraznil 40-dňové obdobie pôstu.
Napokon pápež svätý Lev († 461) kázal, že veriaci musia „pôstmi naplniť apoštolské ustanovenie 40 dní“, pričom opäť poukázal na apoštolský pôvod pôstu.
Dá sa teda s istotou dospieť k záveru, že na konci štvrtého storočia existovalo 40-dňové obdobie prípravy na Veľkú noc, známe ako pôst, a že modlitba a pôst boli jeho hlavnými duchovnými cvičeniami.
Samozrejme, číslo „40“ malo vždy osobitný duchovný význam, pokiaľ ide o prípravu. Na vrchu Sinaj sa pripravoval na prijatie Desatora: „Mojžiš tam zostal s Pánom 40 dní a 40 nocí. Nejedol chlieb a nepil vodu.“ (Ex 34,28). Eliáš kráčal „40 dní a 40 nocí“ na vrch Hospodinov, vrch Horeb (iný názov pre Sinaj) (1 Kr 19,8). A čo je najdôležitejšie, Ježiš sa postil a modlil „40 dní a 40 nocí“ na púšti predtým, ako začal svoju verejnú službu (Mt 4,2).
Keď bolo ustanovených 40 dní pôstu, ďalší vývoj sa týkal toho, aký veľký pôst sa má robiť. Napríklad v Jeruzaleme sa ľudia postili 40 dní, od pondelka do piatku, ale nie v sobotu alebo nedeľu, takže pôst trval osem týždňov. V Ríme a na Západe sa ľudia postili šesť týždňov, od pondelka do soboty, takže pôst trval šesť týždňov. Nakoniec prevládol pôst šesť dní v týždni počas šiestich týždňov a bola zavedená Popolcová streda, aby sa počet pôstnych dní pred Veľkou nocou zvýšil na 40.
Pravidlá pôstu boli rôzne. Niektoré oblasti Cirkvi sa zdržali všetkých foriem mäsa a živočíšnych produktov, zatiaľ čo iné urobili výnimky pre jedlo, ako sú ryby. Napríklad pápež svätý Gregor († 604), ktorý písal svätému Augustínovi z Canterbury, vydal toto pravidlo: „Zdržiavame sa tela, mäsa a všetkého, čo pochádza z mäsa, ako mlieko, syr a vajcia.“
Všeobecným pravidlom bolo aj to, že človek má jesť jedno jedlo denne, večer alebo o 15:00
Aj tieto pôstne pravidlá sa tiež vyvíjali. Nakoniec bolo povolené menšie občerstvenie počas dňa, aby si človek udržal sily z ručnej práce. Jesť ryby bolo povolené a neskôr aj mäso bolo povolené cez týždeň okrem Popolcovej stredy a piatku. Dalo sa povolenie jedenia mliečnych výrobkov, ak sa vykonávala zbožná práca, a nakoniec sa toto pravidlo úplne uvoľnilo. (Abstinencia dokonca aj mliečnych výrobkov viedla k praxi požehnania veľkonočných vajíčok a jedenia palaciniek na fašiangový utorok, deň pred Popolcovou stredou.)
V priebehu rokov boli v Pôstnych slávnostiach vykonané úpravy, vďaka ktorým sú naše praktiky nielen jednoduché, ale aj ľahké. Popolcovou stredou sa stále začína pôst, ktorý trvá 40 dní, okrem nedele. Súčasné zákony o pôste a abstinencii sú veľmi jednoduché: Na Popolcovú stredu a Veľký piatok sa veriaci postia (majú len jedno plné jedlo denne a menšie občerstvenie, aby si udržali silu) a zdržiavajú sa mäsa; v ostatné piatky pôstu sa veriaci zdržiavajú mäsa. Ľudia sú stále povzbudzovaní, „aby sa niečoho vzdali“ pre pôst ako obetu.
Okrem toho treba klásť dôraz na vykonávanie duchovných prác, ako je účasť na krížovej ceste, účasť na svätej omši, vyčlenenie týždennej posvätnej hodiny pred Najsvätejšou sviatosťou, čas na osobnú modlitbu a duchovné čítanie a najmä dobrá spoveď a prijatie sviatostného rozhrešenia. Hoci sa praktiky mohli v priebehu storočí vyvíjať, zameranie zostáva rovnaké: činiť pokánie z hriechu, obnoviť svoju vieru a pripraviť sa na radostné slávenie tajomstiev našej spásy.
Hlavným zmyslom tohto obdobia však nie je hladovanie, ale pokánie. Ak hovoríme o postení sa, možno spomenúť, že už v raji dostali od Boha prví ľudia príkaz zdržanlivosti v jedle, keď mali zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla.
Pôst je vlastne múdre sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Aj v prvom čítaní dňa nás prorok Joel vyzýva, aby „sme sa obrátili k Pánovi celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom, srdcia si roztrhli a nie šaty a obrátili sa k Pánovi, svojmu Bohu.“ Je teda zrejmé, že pôst v jedle nie je samoúčelné gesto, ale predpoklad pre zahĺbenie sa do seba, duchovnú analýzu seba samého, ktorá by mala vyústiť do osobného obrátenia sa. Obrátenia srdca. Aby sa opäť a naplno stalo príbytkom Lásky, nášho Boha. Aby sme našli súzvuk svojej vôle s voľou nášho Pána, uvoľnili celé naše srdce pre nášho Pána. Aby Pán mohol v nás konať. Aby sme si Ho v srdci niesli všade, kde budeme. V jednote s ním potom budeme svetlom sveta a soľou zeme.
Masima
