%20(1).jpg)
V noci zo 14. na 15. decembra 1957 zaklopal asi dvadsaťročný dedinský mládenec na dvere fary v Rabakethely, maďarskej dedine neďaleko rakúskych hraníc. Povedal, že prišiel, aby požiadal o posledné pomazanie pre svojho umierajúceho otca z vedľajšej obce Zsida. Mladý kaplán išiel ihneď do kostola, obliekol sa do liturgického odevu, vzal burzu a sväté oleje a vydal sa na cestu v sprievode svojho vodcu. Bola tmavá noc.
Nasledujúcu nedeľu čakali veriaci v kostole márne na svojho kňaza. Nakoniec poslali na faru miništranta, aby sa opýtal na dôvod. Gazdiná povedala, že kaplán bol zrejme zavolaný k niektorému chorému, ale iste sa čo nevidieť vráti. Všetci teda ďalej čakali, ale pôsobilo im to stále väčšie starosti. Gazdiná nasadla na bicykel a išla za farárom, ktorý odišiel do inej obce spovedať a slúžiť nedeľnú svätú omšu. Od neho sa dozvedela smutnú správu, že jeho kaplán bol nájdený blízko obce Zsida ubodaní 32 ranami nožom.
Tento kaplán, János Brenner, sa narodil 27. decembra 1931 v Szombathely, rodnom meste svätého Martina, apoštola Gálie. Bol by za niekoľko dní krátko po Vianociach oslávil svoje 26. narodeniny. Rodina Brennerová boli zbožní praktizujúci katolíci. Malý János bol druhý z troch chlapcov. Pri krste dostal meno svätca, na ktorého sviatok sa narodil. Okrem tohto mena obdržali všetci traja chlapi podľa rodinnej tradície druhé meno Mária.
Synovia boli vychovávaní v zbožnosti a láske. Rodičia boli, ako by sme dnes povedali, "angažovaní kresťania", matka sa venovala výlučne svojmu mužovi a deťom. Všetci traja synovia sa neskôr stali kňazmi. Ich babička z otcovej strany si vrúcne priala, aby sa jej syn stal kňazom, a mnoho sa na ten úmysel modlila. Jej túžba sa nesplnila tak, ako si priala. Kňazmi sa stali jej vnuci.
János bol živý a inteligentný chlapec, ktorý sa o všetko zaujímal. Jeho starší brat odišiel v roku 1937 do biskupskej školy v Szombathely, János ho nasledoval o rok neskôr. Bol vynikajúcim žiakom. Pri školskom divadelnom predstavení bol vybraný do úlohy svätého Tarzícia, chlapca mučeníka, ktorý radšej položil svoj život, než by vydal Telo svojho Pána. Podľa rozprávania svojich spolužiakov bol svojou úlohou taký nadšený a zaujatý, že ju predviedol presvedčivo a úplne sa so svojou postavou stotožnil. Akoby ho viedla predtucha o ceste, ktorú mu Pán chystá.
Na jeseň roku 1940 bol otec preložený na juh Maďarska na nové miesto. Dostal služobný byt v Pecsi. János pokračoval v štúdiu a na sviatok Nanebovstúpenia Pána 1941 pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Po prázdninách nastúpil do biskupskej školy v Pecsi. Po skončení školy mali obaja starší bratia nastúpiť do cisterciánskeho gymnázia.
Keď sa k mestu v novembri blížila front, museli sa vrátiť do Szombathely. Ale pretože aj tam dochádzalo k bombardovaniu, utiekli do Rakúska. Po skončení vojny sa v novembri 1945 vrátili do Pecsi a chlapci navštevovali tamojšie gymnázium. János bol v každom ohľade veľmi nadaný.
V roku 1948 však maďarský parlament odhlasoval zoštátnenie všetkých škôl a jeho novými pedagógmi sa stali komunistickí učitelia. V tomto prostredí sa János necítil dobre a podobne sa viedlo mnohým iným. Táto materialistická atmosféra mala po dobu niekoľkých generácií všetku mládež vyviesť z rovnováhy a správnej orientácie. Keď raz János napísal vo slohovej úlohe vetu, že "zdravá duša žije v zdravom tele", učiteľ slovo duša podčiarkol a pripojil červený otáznik. Žiak samozrejme dostal zlú známku. Uvedomil si, že jeho povolanie, ktoré pod vedením cisterciánov sľubne dozrievalo, je v tomto agnostickom prostredí ohrozené. Preto sa obaja s bratom rozhodli, že si oblečú biely habit a vstúpia do noviciátu cisterciánov.
János nastúpil v opátstve Zirc neďaleko od Veszprému, kde opát Vendel Endrédy (ktorý musel neskôr tiež vytrpieť dlhé mučeníctvo) otvoril internátnu školu, na ktorej vyučovali rehoľní učitelia, skôr prepustenie zo štátnych škôl.
V roku 1950 však režim začal svoj "hon na kláštory". Všetci rehoľníci boli postupne internovaní. Takto veľa kláštorov stratilo svojich dlhodobých obyvateľov. Prvý zrušený kláštor bolo opátstvo Sv. Gottharda pri rakúskych hraniciach (9. júna 1950). Kláštor v Zirc to ihneď nepostihlo, ale museli sa mať stále na pozore.
János zostal svojmu povolaniu verný a 8. augusta nastúpil do noviciátu. 19. augusta prijal rehoľné rúcho a meno Atanasius. Ale tento noviciát trval len niekoľko týždňov a kláštor postihol rovnaký osud ako ostatné. V septembri museli odložiť rehoľné rúcha a 15. októbra boli z kláštora vyhnaní. Mladých novicov zo Zircu sa ujala jedna spriatelená rodina v Budapešti, kde pokračovali tajne v noviciáte.
Podľa priania predstaveného, sa mali mladí muži naučiť, ako viesť rádový život aj v podzemí, ak to bude treba. Už teraz to bol pre nich život v katakombách. Schádzali sa často, ale ustavične menili miesta, aby nevzbudili pozornosť a vyhli sa zatknutiu. Teologické prednášky sa konali v lese Buda v malých skupinách. Denne sa zúčastnili svätej omše, ale do kostola chodili jednotlivo.
V študijnom roku 1950-1951 navštevoval János prednášky na teologickej akadémii v Budapešti. Býval neďaleko a mohol tak pokračovať v štúdiu. 19. augusta 1951 zložil brat Atanasius a jeho starší brat časné rehoľné sľuby. Obnoviť ich už nemohli. Predstavení rozhodli, aby novici nastúpili do seminára a mohli sa stať aspoň kňazmi, keď je im rehoľný život znemožnený. János nastúpil do seminára v Szombathely a čoskoro sa k nemu pripojil mladší brat. Starší študoval v Győri.
V júni 1952 boli vládnym nariadením zrušené diecézne semináre a všetci traja bratia museli prejsť do seminára v Győri. János bol v treťom ročníku. Niekto povedal ich otcovi, že má veľkú odvahu, keď nechal vstúpiť dvoch svojich synov do seminára. Otec odpovedal so smiechom: "Mýlite sa, milý priateľ, nie dvaja, ale traja. Všetci moji synovia sa rozhodli, že sa stanú kňazmi. "
János bol v seminári vždy pripravený k pomoci a pre každého mal úsmev. Vo štvrtom ročníku sa stal mentorom pre začiatočníkov, ktorí neskôr nikdy nezabudli na jeho rady a dobrý príklad.
Najstarší brat prijal kňazské svätenie v roku 1953, János bol vysvätený 19. júna 1955 v katedrále v Szombathely. Svoju primíciu slávil 26. júna. Prítomní boli jeho dvaja bratranci z Nemecka, tiež kňazi, a jeho obaja bratia. Ten najmladší prijal kňazské svätenie v júni 1957.
Cez všetko šikanovanie zostali bratia svojmu kňazskému povolaniu verní. János však mohol svoju kňazskú službu vykonávať len krátko. Už za dva roky bol zákerne zavraždený, keď vykonával svoju kaplánsku službu až k preliatiu krvi. Páchateľ nebol nikdy zistený.
O smrti kaplána Brennera sa nesmelo písať až do prevratu v roku 1989. Jeho fotografie v seminári v Győri bola ihneď odstránené. Pravdepodobne sa jednalo o zastrašujúci manéver komunistického režimu proti katolíckym kňazom.
Na jeho pohrebe povedal biskup zo Szombathely: "Podľa príkladu dobrého pastiera, ktorý dáva život za svoje ovce, na nič sa nepýtal, neváhal, nehľadal ľudskú oporu, ale vydal sa na cestu pre spásu duše. Ježišu, ďakujeme ti, že si nám daroval tohto mladého kňaza, ktorý mal takú žiarivú dušu a takú silnú vieru. Ježišu, ďakujeme ti za jeho príklad, aký nám dal vo svojom mladom a krátkom živote."
