Krásny príbeh "Božej spoluhráčky" Chiary Badano

Chiara Luce Badano sa narodila v Taliansku, v obci Sassello, ktorá je na vŕškoch nad ligúrskym pobrežím, vzdialená asi 60 km od Janova. Radostné mladé dievča, ktoré si užívalo život, pričom bola naplnená láskou k Bohu a blížnym, zomrelo tri týždne pred svojimi devätnástimi narodeninami.

Jej rodičia, Rugero Badano a Maria Teresa boli jednoduchí ľudia. Otec bol vodič nákladného auta a matka pracovala v miestnej cukrárni. Od sobáša Rugera s Mariou Teresou uplynulo 11 rokov a stále sa im nedarilo splodiť dieťa, po ktorom tak veľmi túžili. Rugero vo svojej túžbe po dieťati zašiel dokonca do jednej Mariánskej svätyne aby sa modlil na tento úmysel. O mesiac neskôr, možno náhoda - možno nie, bola Maria Teresa v požehnanom stave. Ich dcéra vytúžené dieťa sa narodilo 29. októbra 1971. Dievčatku dali meno Chiara po svätej Kláre, nasledovníčke svätého Františka z Assisi.

Chiara prišla na svet ako žiariaca kvetina. Bolo to krásne dieťa, ktoré si každý musel zamilovať. Oplývala inteligenciou, bola veľmi citlivá a plná života. Viera bola v rodine úplnou samozrejmosťou a matka veľmi skoro zoznámila Chiaru s Ježišom, Máriou a evanjeliom.

V škôlke sa malá Chiara Badano naučila zmieriť s tým, že iné deti nechceli to isté ako ona. Naučila sa vychádzať s ostatnými. Jej otvorená povaha jej tiež pomáhala ľahko nadväzovať priateľstvá.

Odmalička ju rodičia aj učili nezabúdať na chudobných. A Chiara mala veľkodušné srdce. Raz jej mama navrhla aby darovala niektoré zo svojich hračiek. Onedlho mama začula z vedľajšej izby Chiarin hlas: Toto áno, toto nie, toto áno, toto nie... Na maminu otázku čo to tam robí, Chiara odpovedala: "Chudobným deťom predsa nemôžem dať pokazené hračky." Vytrieďovala teda dobré hračky. Rehoľné sestričky, ktoré pracovali v škôlke, ukázali raz na diapozitívoch ako žijú deti v najchudobnejších krajinách. To rovnako nedalo Chiare pokoja. Pozbierala svoje úspory do malej škatuľky a oznámila, že to chce dať pre chudobné deti v Afrike. Začala snívať o tom, že sa stane lekárkou a pôjde do Afriky aby tam mohla pomáhať chorým deťom.

Chiara navštevovala katechizmus vo svojej farnosti a do školy chodila v Sasselle. Mala slabosť pre starých ľudí, ktorých zahŕňala pozornosťami a pomáhala im rôznymi službami. Súčasne to bolo dieťa ako všetky ostatné so svojimi dobrými vlastnosťami i slabosťami. Ale predovšetkým bola otvorená pre plán, ktorý Boh s ňou mal. Príklad rodičov jej pomáhal rásť v živej viere, čo sa prejavovalo aj v jej slohových prácach. Raz pred Vianocami v "liste Ježiškovi" napísala toto: "Neprajem si žiadne darčeky, ale to, aby moja babka Gilda a všetci chorí vyzdraveli."

Nebolo ťažké si Chiaru zamilovať. Mala jemné rysy, veľké jasné oči a široký, príťažlivý úsmev. V jej zápisníkoch sú slová plné radosti a úžasu nad životom. Nemala mimoriadne sny, ale tešila sa z obyčajných malých vecí a bola šťastná.

Po prijatí prvého svätého prijímania si každý deň niečo prečítala zo Svätého Písma - Nového Zákona. A neskôr povedala: "Ako mi nebolo zaťažko naučiť sa abecedu, tak to musí byť i so žitím evanjelia." V jej zápisníku je zapísaný aj tento krásny text: Snívam o dni, v ktorom sa budú bieli a čierni chlapci a dievčatá ako súrodenci držať za ruky. 30. septembra 1984 prijala sviatosť birmovania.

Chiara sa rozhodla nastúpiť na gymnázium s humanitárnym zameraním (liceo classico) do Savony. Aby rodičia ušetrili Chiare dochádzanie, rozhodli sa, že sa do Savony presťahuje celá rodina. Chiara sa snažila prehovoriť rodičov, aby sa nesťahovali, veď veľa žiakov bežne dochádza zo Sassella do mesta. Ale rodičia na tom trvali. So smútkom opúšťala svojich priateľov a známe prostredie, ako sama uvádza: "Po presťahovaní do Savony som prežívala viacero ťažkostí, jednak v škole, ale tiež sa mi veľmi cnelo za Sassellom, ktoré mi stále veľmi chýba. Viem, že to je prejav Ježišovej opustenosti, ale napriek tomu som mu nevedela povedať len tak - áno."

Pokiaľ to bolo čo i len trochu možné, trávila Chiara víkendy v Sasselle so svojimi priateľmi. Bežne boli spolu vonku až do neskorého večera. Rodičia mali preto obavy a určili jej čas, kedy musí prísť večer domov. Stanovili jej to na 22:00 hod., pričom pripustili, že ak by mala výnimočne niečo s kamarátmi na dlhšie, môže prísť i o niečo neskôr. Rozhodovanie o tom nechali na nej. 

Chiara bola mladé dievča s typickými ťažkosťami dospievajúcich. Jej narastajúca túžba po slobode sa nevyhnutne odzrkadlila na jej vzťahu k rodičom; odpútavala sa od nich. V spoločenstve svojich priateľov sa správala so zmyslom pre úprimnosť vo svojej bezprostrednosti. Jedna jej priateľka povedala: "Viackrát sme mali odlišné názory pri téme chlapci." Ako väčšine mladých dievčat, aj Chiare sa chlapci páčili a mala svoje túžby. To sa tiež ukázalo, keď spoznala Luca, ktorý rovnako pochádzal zo Sassella a trávil tam prázdniny. Chiare bol veľmi sympatický. Po nejakej dobe ale zbadala, že to s ňou nemyslí celkom vážne (asi ešte nebol na trvalý vzťah pripravený), takže nastalo ukončenie. V Sasselle sa Chiara rada stretávala s ostatnými mladými pred jednou kaviarňou, kde si ju zasa začal všímať Giuliano; neskôr sa medzi nimi vyvinulo hlboké priateľstvo.

Jej súkromný život bol väčšinou radostný, ale škola bola pre Chiaru ťažká, s učením začala mať problémy. Došlo až k tomu, že v škole prepadla. Vtedy svojej priateľke napísala: "Ako vieš, musím opakovať ročník. Je to pre mňa pomerne bolestivé. Nepodarilo sa mi hneď odovzdať tú bolesť Ježišovi. Potrebovala som dlhý čas, aby som sa dala ako-tak dokopy..." Chiara sa ale nenechala strhnúť k nejakému negatívnemu úsudku o škole a učiteľke, ktorá ju nechala prepadnúť, keď ju niektorí spolužiaci k tomu zvádzali. Dokonca bránila spolužiakom aby tú učiteľku nejako hnevali. Jej rodičia spomínajú, že Chiara sa s úprimným srdcom snažila "vidieť ľudí každý deň nanovo a zabudnúť na všetko, čo bolo."

Chiara si znova veselo užívala život. Nastúpila do nového ročníka, kde už len okrem matematiky všetky ostatné predmety zvládla. Svojou otvorenou a radostnou povahou si medzi novými spolužiakmi ľahko získala priateľov. Jednou z jej blízkych priateliek bola Daniela, na ktorú zapôsobila Chiarina schopnosť spolucítiť: "Od Chiary som sa naučila venovať ľuďom naokolo viac pozornosti, druhých riadne počúvať a venovať im svoj čas..." Chiara síce vedela obhajovať aj svoje presvedčenie, ale ako ďalej jej priateľka pokračuje: "Správala sa k iným názorom skromne a s rešpektom. Preto sme si ju tak vážili."

Po náročnom školskom roku si Chiara, ako obyčajne, zasa radostne užívala prázdniny v Sasselle a pri mori. Priateľke Patrizii, ktorá s Chiarou strávila v lete dva týždne, ostali v pamäti hlavne jej spontánnosť a prirodzenosť, aj pri modlitbe: "Videla som, že žije z viery, a to bez toho, aby hovorila alebo konala niečo výnimočné... Vedela sa tešiť z krásy prírody a bola plná vďačnosti voči Stvoriteľovi. Chiara mi ukázala, ako je možné počas dňa ostať v živom kontakte s Bohom." Príroda bola pre Chiaru zázračné Božie dielo. Hovorila jej však aj o vážnosti života a jeho pominuteľnosti. Tieto slová potvrdzuje aj farár zo Sassella Don Bazzano: "S Chiarou som nikdy neviedol dlhé rozhovory... Keď som ju stretol, bol som zakaždým presvedčený o tom, že sústavne žije v Božej prítomnosti..."

V jeseni roku 1988 už Chiara prestala byť až taká plná radosti zo života ako bývala. Všetci si to všimli. Aj na školský výlet do Benátok išla s nechuťou. Pri tenise, ktorý rada hrávala ju začalo bolieť rameno. Raz, keď hrala tenis, pocítila náhle prudkú bolesť v ramene. Lekári spočiatku zlú zvesť podceňovali, potom nález označili za deformáciu kosti, ale ďalšie vyšetrenia preukázali, že Chiara ochorela rakovinou kostí.

„Zdalo sa, že sa na našu hlavu zrútil svet,“ hovorili rodičia. Ale po prvých okamihoch temnoty sa vrhli do Božieho náručia a zverili Chiaru Matke Božej. 7. februára ju rodičia previezli do Turína, do nemocnice Molinette. Pričom sa cestou zastavili pri známom pútnickom kostole a zúčastnili sa svätej omše. Chiara sa tu tiež vyspovedala. 

Pre vždy veselé dievča začala krížová cesta pozostávajúca z početných vyšetrení, bolestivého a neužitočného zásahu do chrbtice, až prišlo kruté oznámenie - mala by začať s chemoterapiou. Chiara okamžite pochopila, o čo ide. Neplakala, neodmietala, ale mlčala. Po niekoľkých hodinách povedala svojej matke: „Ja sa s tým vyrovnám, som ešte mladá.“ Ale rakovina postupovala veľmi rýchlo, dosiahla čoskoro k mieche a bol nutný nový zákrok. Ale ani ten nepriniesol žiadny výsledok.

Lekári oznámili rodičom, že pre ich dcéru nie je nádej na vyliečenie. Aj Chiara sa na všetko podrobne informovala, hovorila s lekármi aj zdravotnými sestrami, ale napriek tomu sa z jej tváre nestrácal úsmev. Bola rozhodnutá zveriť sa láske svojho „opusteného Ježiša“. Veľmi bolestivé zákroky, chemoterapia, kŕče a ochrnutie nôh ju nepriviedli k zúfalstvu, ale jej srdce bolo stále viac zachvátené láskou. Previezli ju na turínsku kliniku Regina Margherita, kde sa musela podrobovať chemoterapii. A nasledovala striedavá ambulantná a nemocničná liečba na rôznych klinikách. Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval, stratila aj schopnosť chodiť, začala byť odkázaná na invalidný vozík.

Odmietla morfium na zmiernenie bolestí a chcela si zachovať stále jasnú hlavu. Obetovala svoje bolesti za mládež svojej diecézy, za tých, ktorí sa vzdialili od viery, za hnutie Focolare a za misie. Zostala silná a odovzdaná v pevnom presvedčení, že prijaté utrpenie oslobodzuje. Jej malá izbička najskôr v nemocnici, potom doma bola miestom stretávania, apoštolátu a jednoty. Lekári boli udivení pokojom, ktorý okolo seba šírila. Niektorí z nich, pohnutí jej svedectvom, sa začali otvárať Bohu.

Svojim priateľom hovorila: „Dôležité je jedno, konať vôľu Božiu. Mala som svoje osobné plány, ale Boh mal svoje, aby si mnou poslúžil. Choroba prišla v pravej chvíli... Neviete si predstaviť, aký je teraz môj vzťah k Ježišovi. Zdá sa mi, že Ježiš ma stále viac volá k niečomu veľkému... Snáď budem dlhé roky upútaná na lôžko, neviem. Ale pre mňa je teraz dôležitá už len Božia vôľa, napĺňať ju, žiť prítomný okamih, stať sa Božím „spoluhráčom“… Spočiatku som nerozumela ničomu. Bola som príliš zamestnaná svojimi plánmi a všetkými možnými vecami. Teraz sa mi to všetko zdá bezvýznamné, nič nehovoriace a pominuteľné. Čaká ma iný svet a ja som sa mu úplne odovzdala. Dnes cítim, že som súčasťou prekrásneho plánu, ktorý sa krok za krokom napĺňa.“

Medzi Chiarou a jej matkou vznikol hlboký dialóg viery a nadprirodzenej lásky.

„Mamička, je to spravodlivé, umrieť v 18 rokoch?“

„Ja neviem, Chiara, či je to spravodlivé; ale keď má Boh s tebou taký plán, musíme ho vyplniť.“

„Mamička, ja by som tak rada jazdila na bicykli, a Boh mi vzal obe moje nohy, pretože sú ochrnuté.“

„Ježiš ti vzal tvoje nohy, ale dal ti krídla.“

„Máš pravdu. Keby sa ma niekto spýtal, či by som sa chcela prechádzať, povedala by som, že nie, pretože tak, ako som teraz, som Ježišovi bližšie.“

„Mamička, keď prídem do neba, koho tam stretnem?“

„Matka Božia príde a vezme ťa do náručia. A potom príde babička, ktorá vždy chcela pre teba len to najlepšie.“

Matka a dcéra vykročili spolu k výstupu na Kalváriu, silnej vo viere a v láske. Chiara sa úplne odovzdala do Božej náruče, do náručia Otca. Bez toho, aby to vedela, išla „malou cestou“ Terezky z Lisieux, ktorá bola taká mladá ako ona.

Biskup, ktorý ju poznal už ako malé dievča a ktorý ju birmoval, prišiel na návštevu. Matka na to spomína: „Vidím Jeho Excelenciu sedieť jednoducho a pokorne na stoličke pri Chiarinom lôžku. Díval sa na ňu s veľkou nežnosťou. Súčasne sa mi zdalo, akoby ho úplne zahalila nadprirodzená láska, ktorá v nej bola. Prežívali spolu veľkú jednotu spoločenstva.“ 

Biskup Maritano: „Cítil som prítomnosť Ducha Svätého, ktorý ju uschopňoval, aby tých, ktorí k nej prichádzali, svojim spôsobom privádzala bližšie k tomu, milovať Boha a ľudí.“

Hovorili jej Chiara Luce - Jasné Svetlo, pretože bola naozajstným svetlom, ktoré ožarovalo mnohých. Pre tých, ktorí sa s ňou stretli, bolo nemožné veriť, že raj neexistuje. Hovoriť s ňou znamenalo hovoriť stále o tomto dome, o ktorom vedela, že k nemu ide, aby tam bývala, a kde ju očakávajú všetci jej drahí zhromaždení okolo Matky Božej.

Chiara striedavo bývala doma a v nemocnici. Ďalšie a ďalšie vyšetrenia a chemoterapie. Lekári robili čo mohli, tlmili bolesti a brzdili agresívnu chorobu. Samozrejme vyhrať nemohli, jej zdravotný stav sa stále zhoršoval.V priebehu mesiacov choroba postupovala neúprosnými krokmi vpred. Chiara opakovala: „Ježiš, ak to chceš Ty, ja to chcem tiež. Teraz už na mne nie je nič zdravé, mám však ešte srdce, ktorým môžem stále milovať." Kardinál Saldarini, ktorý navštívil nemocnicu a prišiel aj do izby ku Chiare. Po krátkom rozhovore sa jej opýtal: "Ako je možné, že máš také žiariace oči?" Trošku hanblivo odpovedala: "Snažím sa milovať Ježiša."

Chiara tiež vedela, že pre uzdravenie niet nádeje. Rozhodla sa prerušiť chemoterapiu. Po rozhovore s rodičmi lekári súhlasili s jej želaním a navrhli ponechať už len terapiu proti bolesti. Dr. Bach oznámil rodičom, že Chiara má ešte možno dva mesiace života: "Musíme priznať, že boj s touto chorobou sme prehrali." Chiara sa však tešila, že sa môže vrátiť domov a tiež dodala: "Teraz som čoraz bližšie k Ježišovi. Musím sa pripraviť na stretnutie s ním."

„Cítim sa taká malá, a cesta je taká strmá! Ale je to Ženích, ktorý mi ide v ústrety...“ V posledných dňoch nemohla Chiara takmer vôbec hovoriť, ale chcela sa pripraviť na stretnutie so Ženíchom. Vybrala si odev: biely, úplne jednoduchý s ružovým pásom. Dala ho vyskúšať svojej najlepšej priateľke, aby videla, ako pôsobí. Vysvetlila svojej matke, ako by chcela byť učesaná a akými kvetmi má byť vyzdobený kostol. Pripravila si tiež piesne a čítanie k svätej omši. Chcela, aby obrad bol sviatok. A povedala mamičke, že nemá plakať, ale má opakovať: „Jasné Svetlo teraz vidí Ježiša.“

Kňaz priniesol Chiare naposledy Eucharistiu, bol to jej pokrm na cestu. Pozvala svojich priateľov, aby sa s každým jednotlivo rozlúčila úsmevom, ktorý hovoril viac ako mnoho slov.

Nemala strach z umierania, svojej matke povedala: „Neprosím Ježiša, aby ma zaniesol do raja, pretože by som mu chcela ešte obetovať svoje utrpenie, chcela by som s ním ešte zdieľať kúsoček jeho kríža. Môj kufor je pripravený a je plný lásky. Ježiš to vie.“ Krátko pred smrťou sa ešte Chiara rozhodla, že daruje očné rohovky.

Koniec sa blížil. Chiara každému, kto bol v izbe na rozlúčku podala ruku. "Ak som vám niekedy ublížila, odpustite mi." Potom sa obrátila k matke: „Mamička, buď šťastná, pretože ja som tiež šťastná.“ Rodičia pokľakli, pomodlili sa Vyznanie viery a odovzdali svoje dieťa Bohu.

7. októbra 1990, v deň Panny Márie Ružencovej, prišiel Ženích o štvrtej hodine a desiatej minúte, aby vzal Chiaru k sebe. Na jej pohrebe sa zúčastnilo vyše tisíc mladých ľudí, mužov a žien rôzneho veku a všetkých sociálnych vrstiev a mnoho kňazov, ktorých viedol biskup.

Jej hrob sa stal pútnickým miestom, je stále ozdobený kvetmi a prichádza mnoho listov, ktoré žiadajú Chiaru o príhovor. Proces blahorečenia sa začal v diecéze Acqui 7. decembra 1998. Katolícka cirkev ju za blahoslavenú vyhlásila 25. septembra 2010. Jej sviatok sa slávi 29. októbra.

Masima