%20(1).jpg)
Katarína sa narodila spolu so svojou sestrou Giannou, dvojčaťom – po 22 starších súrodencoch – ako dcéra farbiara kožušín Giacoma Benincasa a jeho ženy Lapy 25. marca 1347 v Siene v Taliansku. Gianna čoskoro zomrela. V roku 1348 adoptovali rodičia Benincasovi desaťročnú sirotu Tommasa.
Katarína pociťovala od detstva hlbokú náklonnosť k Bohu a k Panne Márii. Už v piatich rokoch sa vedela zbožne modliť „Zdravas, Maria“ a mala radosť z toho, keď ich opakovala na každom stupni schodiska. Sotva šesťročná Katarína mala svoje prvé zjavenie, ktoré ju v jej horlivosti pre vieru ďalej posilnilo: požehnal ju Pán Ježiš.
V auguste 1362 zomrela jej najstaršia sestra Bonaventura v šestonedelí. Po uplynutí doby smútku sa mala Katarína vydávať, ale veľmi sa tomu bránila. Rodičia sa obrátili na Tommasa. Keď videl Katarínino rozhodnutie venovať sa Bohu zasvätenému životu, poradil jej, aby si jednoducho ostrihala vlasy. Rodičia reagovali veľmi nahnevane. Jej matka nemala pre ňu žiadne pochopenie a nútila ju, aby naďalej nahrádzala dievčinu v dome. Vtedy sa rozhodla Katarína zriadiť si vo svojom vnútri „malú kláštornú bunku“, do ktorej sa počas práce uchyľovala s Kristom. Predstavovala si, že jej matka je svätá
Matka Božia, jej otec Ježiš, jej súrodenci učeníci Kristovi a sväté ženy... Takto mohla Katarína vďaka svojmu daru predstavivosti žiť kontemplatívne vo svete a získavať vo všedných dňoch mnoho príležitostí na stretnutie s Bohom.
Svojich žiakov neskôr poučovala: „Všetky práce, ktoré konáme pre svojich blížnych i pre nás samotných z lásky, aj keď môžu byť povrchné, sú modlitbou, pokiaľ sa vykonávajú so svätým úmyslom.“
Raz sa Kataríne zjavil vo sne svätý Dominik a odovzdal jej odev dominikánky. Vzhľadom na jej rozhodnosť bol nakoniec jej otec oboznámený s tým, že sa pripojí ku kajúcim sestrám svätého Dominika. Koncom roku 1364 bola oblečená do habitu. Už počas noviciátu sa asketicky žijúcej Kataríne dostalo milosti zjavenia a rozhovorov s Ježišom. Tieto mystické dary boli sprevádzané súčasne momentmi zúfalstva, strachu a silných pokušení.
Po jednom takom pokušení bola Katarína odmenená zjavením Pána: „Dobrotivý a láskavý Ježišu,“ hovorila mu, „kde si bol, keď bola moja duša trápená takým súžením?“
„Bol som v tvojom srdci, Katarína, pretože nenechám nikdy napospas tých, ktorí sa ako prví odo mňa neodvrátia, tým že holdujú hriechu.“
„Akože? Ty si bol v mojom srdci, zatiaľ čo ja som bola zaplavená najohavnejšími myšlienkami?“
„Keby som tam nebol prítomný, podľahla by si pokušeniam: Ja som spôsobil, že si mohla odolať a že si bola smutná. A potešil som sa z tvojej vernosti počas toho bolestného boja.“ V jednom liste vyvodila Katarína z tohto zážitku takéto poučenie: „Boh pripúšťa pokušenie, aby sa naše cnosti mohli osvedčiť…“
Katarína po dovŕšení 16 rokov žiadala o prijatie k dominikánskym terciárkam zvaným mantelátky, podľa ich čierneho plášťa "mantla", prikrývajúceho ich biele rúcho. Predstavení najprv nechceli pre jej mladý vek vyhovieť, ale potom súhlas dali. Terciárky žili vo svete, ale nosili svoj rehoľný odev. Katarínin život sa odvíjal hlavne na štyroch miestach. Bol to kostol svätého Dominika, rodný dom, nemocnica della Scala a leprosárium svätého Lazara, kde s hrdinskou láskou ošetrovala najviac postihnutých pacientov.
Žila veľmi asketicky, neustále sa postila od mäsa, odriekala si aj varené pokrmy a požívala surovú zeleninu, chlieb a vodu. Trikrát denne sa bičovala, robiac pokánie za druhých. Spánku si dopriala len veľmi málo a na tvrdom lôžku. Od Boha bola obdarovaná mnohými milosťami, popri videní a extáze dostala múdrosť a jej prosby za obrátenie konkrétnych hriešnikov bývali často vypočuté. Niektorí ju obdivovali, iní závideli a nenávistne urážali, medzi takých patrili aj rehoľné osoby.
V Siene sa chodila starať aj o starú vdovu a rehoľníčku, postihnutú rakovinou a otvorenými vredmi, ktoré ošetrovala. Táto chorá mníška ju však začala ohovárať a Katarína sa v ťažkej chvíli obrátila v modlitbe k Pánovi Ježišovi. Ten sa jej zjavil ponúkajúc jej dve koruny, aby si vybrala. Jedna bola zlatá a druhá tŕňová. Katarína siahla po tŕňovej a narazila si ju na hlavu. Potom už jej ohováranie v meste nevadili a nevďačnici láskyplne slúžila ďalej. Tá sa obrátila, klamstvá odvolala a Katarínu odprosila. Mnohé zobrazenia s tŕňovou korunou vychádzajú z tohto príbehu.
Keď Katarína začala tiež cestovať, narazila jej príčinlivosť ako v Siene, tak aj pri dominikánskom ráde na odcudzenie a bola predvolaná v roku 1374 pred generálnu kapitulu dominikánov vo Florencii. Pridelili ju ako duchovného radcu ešte dodnes uctievaného ako blahoslaveného, budúceho generálneho majstra rádu, Rajmunda z Capuy, ktorý sa stal nielen jej spovedníkom, ale aj jej duchovným a adoptívnym synom.
V ďalšom roku bola pozvaná na apoštolát do Pisy, kde už pôsobila počas morovej rany v minulom roku, ošetrujúc chorých. Pri pobyte v roku 1375 tam za svojho pôsobenia dosiahla ďalší stupeň spojenia s Kristom skrze bolestivé znaky jeho utrpenia – stigmy. Pri jednom zjavení začalo z ukrižovaného Krista vychádzať päť krvavých lúčov k jej rukám, nohám a srdcu. Ona však vzniesla prosbu, aby stigmy, ktoré mala dostať, neboli na tele viditeľné, ale boli len cítiť vo vnútri. V tej chvíli sa vraj krvavá farba zmenila na zlatú a svetelné lúče jej zasiahli oných päť miest, miesta Ježišových rán pripomínali len ostré bolesti. Stigmy teda mohla pred svetom tajiť.
Katarínina sláva sa rozšírila, a tak začala zahŕňať svojimi radami šľachticov a politikov, umelcov a obyčajných ľudí, zasvätené osoby a klerikov. Vznikla okolo nej skupina žiakov, ktorých nabádala, aby pracovali na spáse svojich blížnych.
Duchovný život pre ňu spočíval v jednote s Bohom, ktorý je „Cesta pravdy“. Najlepšie vedenie na tejto ceste poskytuje utrpenie Ježiša Krista. „Jemu treba dať prednosť predo všetkými knihami.“
Jedného dňa sa dokonca odvážila vojsť do cely smrti Niccola di Toldo, odsúdeného z politických dôvodov, a zaprisahala ho, aby sa zmieril s Bohom. Mladého muža jej návšteva premenila: vyspovedal sa, bol prítomný na svätej omši a prijal sväté prijímanie. Na jeho veľkú radosť bola v deň jeho popravy prítomná aj Katarína. Po tom, čo zomrel s menom Ježiša a Kataríny na perách, svätica videla, ako vchádza jeho duša do nebeského kráľovstva „ako nevesta, ktorá prekračuje prah ženíchovho domu“.
Od roku 1375 sa Katarína angažovala pre návrat pápežov z Avignonu (kde sídlili z politických dôvodov od roku 1309) do Ríma, ako aj za jednotu a nezávislosť Cirkvi. „Cirkev nie je nič iné ako Kristus sám,“ napísala. Hierarchicky organizovaná Cirkev zastáva nevyhnutný úrad pre spásu sveta. To bol základ pre Kataríninu úctu a vášnivú lásku k pápežovi, ktorého vnímala ako „Krista na zemi“ a zahŕňala ho detskou príchylnosťou a poslušnosťou: „Kto nepočúva Krista na zemi, ktorý zastupuje Krista na nebesiach, ten nemá podiel na Krvi Božieho Syna.“ Takto predvídala svätica dogmu o primáte pápeža, ktorá bola definovaná I. vatikánskym koncilom v roku 1870.
Katarínine napomenutie bolo praktickým vykonávaním poslania, ktoré dostala od Boha. Nešlo jej o to, aby sa menili štruktúry Cirkvi, nechcela rebelovať proti duchovným alebo meniť niečo v oblasti obradov, ani zavádzať novinky v disciplíne, ale usilovala o to, aby bolo Kristovej neveste vrátené jej pôvodné poslanie.
Obnova Cirkvi sa týkala najprv klerikov, ktorých Katarína chovala vo veľkej úcte. Vo svojom dialógu o božskej Prozreteľnosti dáva hovoriť Bohu: „Vyberám svojich služobníkov k vašej spáse, aby vám odovzdávali Krv jediného, pokorného a nepoškvrneného Baránka, môjho Syna.“ Katarína sa ale snaží aj o obrátenie laikov.
Jednému mužovi, ktorý prepadol telesným náruživostiam, napísala: „Milý brat, nezotrvávaj už dlhšie v smrteľnom hriechu! Hovorím ti: Sekera je už položená na koreni stromu. Vezmi lopatu Božej bázne a nechaj sa viesť rukou lásky. Odlož skazenosť svojej duše a svojho tela. Nebuď svojim vlastným katom tým, že sa oddelíš od svojho milého Pána, Ježiša Krista! … Veď milosrdenstvo Božie je väčšie ako naše starosti, pokiaľ len chceme svoj život zmeniť.“
Na prosby mestských predstaviteľov Florencie sa vydala Katarína v apríli 1376 do Avignonu, kde sa stretla s pápežom. Prosila ho o tri veci: aby sa vrátil do Ríma, aby podnikol veľkú krížovú výpravu a nakoniec aby zasiahol proti neprávostiam a hriechom vo vnútri Cirkvi.
V meste Avignon bola Katarína vnímaná kvôli svojmu rastúcemu vplyvu na pápeža, ale aj kvôli svojim extatickým stavom, odohrávajúcim sa na verejnosti, s určitou nedôverou. Pápež ju dal potajomky sledovať, ale nakoniec jej nemohol nič vyčítať. Neduživý francúzsky pápež Gregor XI. opustil Avignon 13. septembra 1376 a vydal sa do Talianska, kde práve zúrili veľké nepokoje, aby 16. januára 1377 prišiel do Ríma.
Potom začali v Taliansku politické rozbroje. Vo Florencii sa chopili zbraní pre nesúhlas s cirkevným štátom. Gregor XI. vyhlásil proti nim exkomunikáciu a interdikt. Florenťania sa potom obrátili na Katarínu s prosbou o vyjednanie zmierenia. Katarína teda navštívila v Avignone pápeža, ktorý ju prijal s veľkou úctou a prosbe o zmier vyhovel. Lenže ani jedna zo strán neprijala návrhy a odporúčania v plnom rozsahu.
Gregor XI. udelil Kataríne aj niektoré privilégiá, ku ktorým patrilo mať prenosný oltár a na apoštolských cestách mať k dispozícii troch spovedníkov pre čerstvo obrátených kajúcnikov. Katarína tiež chcela od pápeža, ktorý od r.1305 sídlil v Avignone, aby sa vrátil do Ríma, hlavného sídla Petrových nástupcov. Na jej naliehanie sa k tomu kroku rozhodol 16. 9. 1376 a uskutočnil ho po štyroch mesiacoch. Dňa 27. marca 1378 pápež Gregor XI. zomrel.
Čoskoro nato bol zvolený za jeho nástupcu Urban VI. Ale predovšetkým francúzski kardináli, ktorí neboli spokojní s autoritatívnym štýlom nového pápeža, zvolali na 18. septembra 1378 zhromaždenie do Fondi a zvolili zo svojho stredu kardinála Roberta zo Ženevy za vzdoropápeža Klementa VII. To bol pre Katarínu závažný čin, ktorý, ako sa ukázalo, doviedol Cirkev k štyridsaťročnému rozkolu.
Po príchode do hlavného mesta trápili Katarínu aj chyby v dominikánskej reholi, za nápravu ktorých sa modlila a pripravovala viac členov k obnove rádu. Na jej prianie bol generálnym predstaveným ustanovený Rajmund de Capua, ktorý nastúpil dva týždne po jej smrti a uskutočnil obnovu.
29. januára 1380 upadla Katarína pri svojej poslednej návšteve svätopeterského dómu do extázy a videla Ježiša, ako k nej pristúpil a položil na jej úzke ramená ťažký, nepokojný čln Cirkvi. Pod obrovskou ťarchou sa v mdlobách zrútila.
Svojimi mnohými kajúcimi cvičeniami veľmi zoslabnutá a chorá sa potom čoskoro rozlúčila so svojimi priateľmi. Keď 29. apríla cítila, že sa blíži jej koniec, modlila sa ešte raz zvlášť za katolícku Cirkev a za
Svätého otca. Skôr ako zomrela, vyhlásila: „Svoj život v Cirkvi som dokonala a pre Cirkev svätú sa vydala. To je pre mňa jedinečná milosť.“ Potom hovorila so žiariacou tvárou slová Spasiteľa: „Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“ (Lk 23,46), naklonila ticho hlavu a zosnula v Pánovi vo veku 33 rokov.
Katarína bola s veľkými poctami pochovaná na cintoríne dominikánskeho kláštora "alla Minerva" v Ríme. Pri jej hrobe sa začali diať zázraky a potom boli jej pozostatky prenesené pod hlavný oltár kostola Santa Maria sopra Minerva, v susedstve rímskeho Panteónu.
Svätorečená bola Piom II. v roku 1461. Oveľa neskôr, až v r. 1866, dostala od Pia IX. titul spolupatrónky Ríma a v r. 1939 bola so svätým Františkom vyhlásená patrónkou Talianska Piom XII. Zvláštneho vyznamenania sa jej dostalo 4. 10. 1970 od Pavla VI., kedy bola zaradená medzi učiteľov Cirkvi. Tento titul dostávali pred ňou iba poprední učenci teológie. Naposledy ju povýšil Ján Pavol II., keď ju vyhlásil za spolupatrónku Európy 1. 10. 1999 a to spoločne so svätou Brigitou Švédskou a s Editou Steinovou. Od októbra 2000 stojí štvormetrová socha svätej Kataríny z bieleho carrarského mramoru, od francúzskeho sochára Erika Amana, vo vonkajšom výklenku vatikánskej baziliky.
