%20(1).jpg)
Marguerite, domácky Guite, bola o 3 roky mladšou sestrou svätej Alžbety od Najsvätejšej Trojice, ale je takmer neznáma. Tí, ktorí ju poznali, však môžu dosvedčiť, že Guite žila rovnako ako jej sestra Alžbeta v mimoriadnej blízkosti trojjediného Boha. Alžbeta sa cítila byť jej duchovnou matkou - práve pre ňu napísala tri mesiace pred svojou smrťou spis Nebo vo viere. Guite tak zasiala do srdca veľkú túžbu po Bohu.
Príbeh dvoch žien, dvoch životných stavov, dvoch povolaní a dvoch ciest, ktoré pri všetkej odlišnosti majú jedno spoločné - celkom patriť Bohu.
Marguerite sa narodila 20. februára 1883 v Dijone, kam bol jej otec ako kapitán práve preložený. Bola štvrtým dieťaťom zo sedemčlennej rodiny, ktorá žila v chudobných pomeroch, a kým sa prepracoval na postavenie kapitána, stálo ho to veľa úsilia. Keď mal 43 rokov, oženil sa s Máriou Rolandovou, dcérou iného kapitána, ktorá bola od neho o rovných desať rokov mladšia. Manželstva si dlho neužil, po ôsmich rokoch zomrel náhle na srdcovú mŕtvicu. Jeho dcéry, Alžbeta a Guite mali vtedy sedem a štyri roky. Nečakaná smrť otca ich obe zasiahla a medzi sestrami vzniklo ešte silnejšie puto.
Guite začala čoskoro navštevovať hudobnú školu v Dijone. Hoci na klavíri hrala aj Alžbeta, Guite považovali za ešte nadanejšiu, svedčí o tom aj jej prvá cena, ktorú dostala v roku 1896. Roky išli a z mladých dievčat sa stali krásne, elegantné mladé dámy, okolo ktorých sa krútil húf nápadníkov. Ale v srdci Guite, aj keď boli to boli dni vzrušujúce, sa odohrávala zvláštna dráma. Jej milovaná sestra už od siedmich rokov snívala, že sa stane karmelitánkou. Hoci sa matka proti takému prianiu stavala na odpor, Alžbetin sen nadobúdal každým dňom konkrétnejšiu podobu. Guite sa preto cítila vnútorne silno rozpoltená. Alžbete priala šťastie a naplnenie jej povolania, ale zároveň sa bála kvôli hroziacej rozlúčke. Ale i tak, nehľadiac na vnútorný plač, bránila sestru proti matke. Možno aj preto, že si obe sestry vytvorili mimoriadne hlboký duchovný život, ktorý navzájom zdieľali.
Alžbeta jej dala 1. augusta 1901 - v predvečer jej odchodu - svoj krížik, na ktorom bol pripevnený lístok so slovami: Kristus nech ťa poteší... Pri päte Kríža, tam, kde mi On toľko daroval, sa znova uvidíme: Tam už nebude žiadneho odlúčenia, tak bude Giute vždy nachádzať svoju Betku. Alžbeta odchádza na Karmel, a počas jej pobytu v kláštore sa láska medzi sestrami a ich vzájomná náklonnosť ešte viac zvnútorní. Majú to na svedomí aj mnohé listy, ktoré si vzájomne vymieňali.
Alžbeta raz napísala sestre: Ty si ohlas mojej duše. A práve týmto spriaznením duší, ducha a sŕdc sa vytvoril vzťah medzi rodinou Catez a Karmelom. Guite rada preukazovala službu karmelitánkam. Kúpila im napríklad briošky, aby mohli lepšie osláviť sviatok Najsvätejšej Trojice. Pre svoju diskrétnosť sa stala pre matku, a tiež pre sestru nenahraditeľnou.
Alžbeta má na mladšiu sestru veľmi dobrý vplyv. Guite napríklad pri modlitbe Anjel Pána robí presne to, čo jej sestra napísala: Ži ustavične v dôvernej intimite s Pánom. On je Stred, v ktorom sa opäť stretávame. Guite tak poslúchala, až si niekedy Alžbeta kládla otázku, či sa aj jej mladšia sestra nestane rehoľníčkou. Lenže všetko sa vyvíja inak.
Alžbeta v jednom liste sestre napísala: Keď uvidíš cestu, úplne novú, ktorá sa ti trochu otvorí, potom sa neboj. Boží tieň ťa zahalí. A tá nová cesta sa otvára - Guite sa zoznámi s bankárom a výborným violončelistom Georgesom Chevignardom, ktorý raz na priateľovu otázku, čo očakáva od svojej budúcej manželky odpovedal: Musí bezpodmienečne vedieť hrať na klavíri a sprevádzať ma pri hre na cello. Nuž, jeho modlitba bola skutočne vypočutá - Guite a Georges sa vzali 15. októbra 1902. Alžbeta jej vtedy napísala: Tvoja Alžbeta je hlboko dojatá… Uvidíš, obe budeme blažené, každá vo svojom životnom stave, ku ktorému nás Pán volá.
Georges nebol rozhodne žiadnym ľahtikárom, Guite sa na manžela mohla vo všetkom spoľahnúť. Mali spolu deväť detí a Chantal, jedno z nich, neskôr povedala: Domácnosť bežala ako dobre naolejovaný stroj. Nikdy som nepočula, že by sa rodičia hádali. Iná očitá svedkyňa sa zasa vyjadrila takto: Georges bol plný aktivity, neobyčajne podnikavý, veľkodušný, pritom ruka v ruke podporovaný svojou nežnou a zdržanlivou ženou, ktorá nikdy nebola výbušná. Oboch spájala veľká láska. Ich deti boli veľmi živé, a čo bolo obdivuhodné, bola ich hudba. Hudobná sála najvyššej úrovne, aká harmónia!
Chevignardovci organizovali spevácke večery, ako bankár a bankárova manželka organizovali recepcie a recepcie navštevovali. Vždy, keď sa mamička vystrojila, aby odprevadila otecka na večerné prijatie, boli sme plní úžasu, aká bola krásna… dosvedčuje Beta, jej najstaršia dcéra. Ich život bol dokonale usporiadaným rytmom, rodinný aj spoločenský život sa navzájom dopĺňali a z Guite pritom mimovoľne vyžarovala hlboká vnútorná sila. Pri žiadnej zo svojich aktivít nestrácala vedomie Božej prítomnosti. A to prinášalo časom svoje plody.
V čase sobáša bol Georges sviatočným katolíkom. Ale pod vplyvom svojej ženy sa pozoruhodne zmenil do tej miery, že na konci svojho života chodil denne na svätú omšu a bol členom tretieho rádu sv. Františka.
Mária, jedna z ich dcér, povedala o mamičke: Bola stále veselá, vždy mala dobrú náladu. Bola som vždy presvedčená o tom, že je svätá. A Chantal, štvrtá dcéra, dodáva: Ako vedela zabudnúť sama na seba! Mamička skrývala za svojim zdržanlivým zovňajškom veľkú nežnosť pre každého z nás. Veľmi nás ľudsky milovala, a súčasne jej ležalo predovšetkým na srdci naše duchovné blaho.
Ale do všetkých týchto slnkom zaliatych dní sa predsa len vkradol mrak. Alžbeta, ktorá trpela Addisonovou chorobou sa koncom marca 1906 úplne vyčerpaná ocitla v karmelitánskej nemocnici a 9. novembra toho istého roku zomrela. Ešte koncom apríla však napísala svojej sestre Guite dlhý list na rozlúčku: Odkazujem ti svoju úctu k TROJICI. Ži v Nich a s Nimi, v nebi tvojej duše. Nauč svoje deti, aby žili pod pohľadom nebeského Majstra. Milá Guite, pomôž mi, aby som sa dobre pripravila na svoju večnosť. Dnes večer som cítila veľkú lásku k svojmu Majstrovi a rada by som svoju dušu preniesla do tvojej, aby si tomu vždy verila, aj v tých najbolestnejších hodinách…
Guite prišla na svete o milovanú sestru, ale nie tak celkom. Zostala jej po nej kniha Nebo viery, ktorú dostala po jej smrti. Vzácne dedičstvo, z ktorého čerpala vnútornú silu. Ďalšou oporou sa jej stala aj matka Germaine, predstavená kláštora, ktorá sa pre Guite stala po smrti Alžbety skutočnou duchovnou matkou. Zdalo sa, že na Guitinej oblohe opäť svieti iba jasné slnko vo svetle Božej lásky.
Šťastie, ktoré prežívala sa však 18. novembra 1925 náhle zrútilo. Jej manžel odišiel vo veku 42 rokov na večnosť a Guite zanechal s deviatimi deťmi, z ktorých malo najstaršie 21 rokov a najmladšie 8 mesiacov. Jej dcéra Alžbeta (pomenovaná po milovanej sestre) spomína na túto udalosť: O 23.30 nás mamička prebudila. Chcela som volať lekára, ale mamička vedela, o čo ide, a povedala: „Najskôr kňaza.“ Potom povedala: „Môj Bože, staň sa tvoja vôľa.“ Vyhľadala vo svojom kancionáli modlitbu za umierajúceho a začala sa modliť… Celý zvyšok noci sme boli hore… Vzala svoj ruženec, ruženec sestry Alžbety, ktorý stále používala… Aké ticho! Ani slovo sťažnosti! Bola som otrasená, nemohla som uveriť, že to všetko je pravda.
Ako neraz v okamihoch najväčších bolestí, aj teraz Guite konala podľa slov svojej sestry: Musíme všetko vidieť vo svetle Božej lásky. Tieto slová boli skutočne namieste, rodinu, ale najmä Guite sprevádzali starosti, odriekania, obavy a vyčerpávajúce stavy. Sociálna výpomoc vtedy neexistovala, musela si poradiť, ako najlepšie vedela. Ďalšia z jej dcér, Francisca spomína: Mamička zariaďovala svoje nákupy na druhom konci Dijonu, pretože tam bol cukor o pár halierov lacnejšie. Jej druhá dcéra Odette jej bola v tom čase veľkou oporou. Alžbeta o tri roky neskôr, v roku 1928 vstúpila do Karmelu a Chantal sa stala v roku 1932 dominikánkou.
Guite postihla jedenásť mesiacov po odchode Chantal do kláštora nová rana. Desaťročný syn Xaver zomrel na zápal mozgu. Ale aj teraz, počas troch týždňov, kedy sa o synčeka obetavo starala sa chovala mimoriadne: Modlím sa, ale súčasne vyprosujem to, čo je pre toto dieťa najlepšie. Dcére Odette v liste napísala: Moje milované dieťa, trpíme spolu, ale vieme predsa, že Boh nás miluje.
Geneviève, ktorá v roku 1942 tiež vstúpila k dominikánkam dosvedčuje: Pri Xaverovej smrti mamička povedala: „Ty si mi ho dal, ty mi ho opäť berieš. Dej sa tvoja vôľa.“ Francisca hovorila, že u matky bol vždy prítomný tento súhlas a Geneviève dodáva: Mamička mala veľkú úctu k Božej vôli, vždy sa o ňu v láske opierala, to bolo všetko. Už dávnejšie to potvrdil aj jej manžel slovami: Tí, ktorí ponesú moje meno, nech vždy milujú Boha a slúžia mu. A sestra Alžbeta ju podporila listom: Kiež konajú tvoje dcéry vždy vo svetle Božom a sú tak kontemplatívni ako ich matka. Taká Guite bola. A práva vďaka jej charizme a láske k Trojjedinému Bohu vstúpili jej štyri dcéry do kláštora a jeden syn sa stal kňazom.
Ona samotná prežívala svoju vieru celkom nenápadne a vo veľkej jednoduchosti. Jej zať Armand, ktorý sa oženil s Máriou v roku 1940 vravel o Guite, že to, čo z nej vyžarovalo, nebolo vlastne jej, celkom istotne z nej vyžaroval Niekto iný.
Po stratách sa rodina Guite predsa len rozrástla, po Máriinom sobáši nasledovala v roku 1946 svadba Jacoba a o rok neskôr, v 1947 zasa Francisca. Tri svadby jej detí boli v jej živote "skutočným lúčom slnka". Zaťa a nevesty považovala vždy za svoje deti a oni si to veľmi vážili. Ale aj napriek šťastia svojich detí sa jej dni pomaličky krátili. Vtedy jej napadali myšlienky: Ako som sa stala rozmaznanou ako matka! Musím ďakovať Pánovi, že môžem s nimi stráviť zvyšok svojho života. A nezabúda na svoju dokonalú odovzdanosť: Už nie som k ničomu potrebná, preto som si zvykla obetovať každý deň nečinnosti za činnosť mojich detí.
Krátko pred jej odchodom sa jej dcéra Chantal spýtala: „Nemáš strach?“
Odpovedala jej úsmevom, ktorý chcel súčasne povedať: „Prečo by som sa mala strachovať?“ A pozrela sa na fotografie svojej sestry, svojho manžela, malého Xavera a povedala celkom jednoducho s veľkým úsmevom: „Oni na mňa čakajú.“ Marguerite zomrela 7. mája 1954 vo veku 71 rokov
