Matka Božia, zachráň ma!

Rehoľná sestra z kongregácie krížových sestier, matka Pascalina Lehnertová z Bavorska, ktorá celých štyridsať rokov bola sekretárkou a tiež viedla domácnosť ctihodnému pápežovi Piusovi XII. (1876-1958), a to od čias, keď bol ešte nunciom v Nemecku, rozpráva o jednej udalosti, o ktorej by sme sa inak nikdy nedozvedeli.

Čoskoro po svojom zvolení za hlavu Cirkvi (bolo to 2. marca 1939, na jeho narodeniny) sa pápež Pius XII. po krátkom pobyte v Castel Gandolfo vrátil do Vatikánu a nasťahoval sa do pápežského bytu v Apoštolskom paláci.

Sestra Pascalina píše vo svojich spomienkach: „Pius XII. nepoznal pápežský byt do podrobností a teraz po úpravách mu novozariadený pripadal ešte neznámejší. Nábytok, koberce, obrazy... to dobre poznal, veď mu to všetko patrilo, ale Pius XII. sa musel najprv zorientovať, pretože to všetko bolo teraz v úplne novom prostredí. 

Neskoro večer sa vrátil zo sídla v Castel Gandolfo a ako vždy bolo jeho prvou úlohou dať do poriadku písomnosti. Nestihol sa zatiaľ ešte ani raz prejsť po svojom novom byte, a preto ani nevedel, že z pracovne do knižnice vedú schody. Snažil sa nahmatať vypínač, keď tu náhle spadol zo schodov. Úslužná duša (takto tu sestra Pascalina nazýva seba samu), ktorá mu práve prišla oznámiť, že večera je pripravená, to videla a hrôzou zostala stáť ako prikovaná. Rýchlo sme my sestry pribehli k schodom. Svätý otec stál dole a priateľsky sa na nás pozeral. Čo sa stalo? 

Rozprával nám, ako si okamžite uvedomil, že vstúpil do prázdna, a pretože sa nemohol nikde zachytiť, len prosil: "Madonna mia, salva mi!" - "Matka Božia, zachráň ma!" A zrazu sa ocitol dole pri schodoch, stál na oboch nohách, a to bez toho, že by si čo i len trochu ublížil. Naopak, dokonca zmizla aj bolesť, ktorú už viac ako týždeň pociťoval v nohe po zvrtnutí členku. Všetci sme šli spoločne do kaplnky, aby sme sa modlitbou Magnificat poďakovali.“

Pius XII., ktorý sa ako seminarista v Ríme vedome zasvätil Panne Márii, otvorene označil Pannu Máriu ako tú, ktorá bola „inšpirátorkou a patrónkou“ jeho kňazstva. Veľmi zaujímavé je, že jeho biskupské svätenie, ktoré ako štyridsaťjedenročný prijal 13. mája 1917, sa časovo paralelne zhodovalo s jednou veľmi dôležitou udalosťou, ktorá mala význam pre celý svet.

Svätý otec sám v roku 1951 vysvetľuje: „V tej istej hodine sa na náhornej plošine vo Fatime uskutočnilo prvé zjavenie vznešenej Kráľovnej posvätného ruženca. Akoby tým chcela Matka milosrdenstva ukázať, že budeme v pohnutých dobách nášho pontifikátu, uprostred veľkej krízy svetových dejín, mať vždy materskú a starostlivú pomoc veľkej Víťazky vo všetkých Božích bojoch a že nás chce skryť pod svoj ochranný plášť, ochrániť nás a viesť.“

Toto vedenie Panny Márie nabádalo „anjelského pastiera“ (Pastor Angelicus) v nasledujúcich osudových rokoch dvoch svetových vojen, aby sa neúnavne zasadzoval o pokoj. Ona ho inšpirovala, aby trpiacim a úbohým, ľuďom v beznádeji, dal pocítiť svoju otcovskú blízkosť a konkrétnu pomoc. Až postupné skúmanie v otvorených Vatikánskych archívoch odhalí, koľko prenasledovaných, predovšetkým Židov, mu skutočne vďačí za svoj život.

Vo viere v moc príhovoru Panny Márie, vďaka ktorej sa skončila vojna, postavil pápež Pius XII. po roku 1945 Pannu Máriu do centra pozornosti svojho učiteľského úradu. Vyvrcholením a najväčším prejavom jeho lásky k Panne Márii bolo, keď 1. novembra 1950 vyhlásil dogmu o jej nanebovzatí s telom i dušou. Je dosvedčené, že pontifex niekoľko dní bezprostredne pred vyhlásením dogmy mohol priamo z Vatikánskych záhrad vidieť fenomén tancujúceho slnka tak, ako sa odohral 13. októbra 1917 vo Fatime počas známeho slnečného zázraku. Nádherné vypovedajúce znamenie potvrdenia a vďaky Kráľovnej ruženca Piovi XII. za vyhlásenie mariánskej dogmy!

Na záver Mariánskeho roku 1954 dal Pius XII. v slávnostnej procesii preniesť milostný obraz zo Santa Maria Maggiore do chrámu sv. Petra, kde Pannu Máriu korunoval.

Masima

zdroj: Víťazstvo srdca, obrázok: insidethevatican