%20(1).jpg)
Prípravy na založenie Karmelu v Betleheme trvali skoro rok. 26. augusta 1875 priplávali zakladateľky do Marseille, aby vyrazili do Jeruzalema vo Svätej zemi, kde boli očakávané. Mariam vedela, že je to jej posledná cesta a že Pau už nikdy viac neuvidí. Od jej návratu z Mangalore ubehli dva roky, v ktorých splnila to podstatné zo svojho povolania, v úplnom súhlase s vôľou Pána a s tým, čo jej on zoslal.
Mariam opustila Francúzsko, ktoré mala tak rada. Súčasne ale krajinu, v ktorej veda a pokrok stavali múr pýchy a samoľúbosti medzi Boha a ľudí. Nezabúdajme, že to bolo v čase, keď Renan povedal: "Nie z úvahy, ale z úhrnu všetkých vied vychádza tento výsledok: nadprirodzeno neexistuje!" Pozitivizmus Augusta Comteho hlása Nietzscheho "Boh je mŕtvy" a bonmot Jules Renard hovorí: "Boh? Ešte jeden, ktorý sa považuje za nesmrteľného!"
Malý orientálny hlas z Palestíny, zo zeme prorokov a patriarchov, sa napriek tomu dotkol mnohých francúzskych intelektuálov, ktorí ako životnú skúšku hľadali uznanie a veľkosť, a ktorí sa našli v Mariam, "v malom nič Ježišovom".
Zázraky sa totiž neprejavili v jej pokore alebo schopnosti rozlišovania. Pochádzali z jej extáz, zo "spánku", a zabudla pritom niekedy posolstvo; nevedela ani, čo povedala alebo urobila, ani si na to nespomenula. V Marseille bola Mariam na lodnom mostíku obklopená tými, ktorých si Pán vyvolil.
V nedeľu 5. septembra 1875 zostúpili v Jaffe z paluby a vydali sa po ceste do Jeruzalema, kam vstúpili do mesta "jaffskou bránou". Teraz sa ocitli v stopách Ježišových: "Tam je všetko božské. Človek cíti Boha, Ježiša, jeho utrpenie, jeho nekonečnú lásku, jeho pokorovanie a požiadavku rozplynúť sa v ňom." Po štyri dni, od utorka do soboty, navštevovali v zhone sväté miesta a boli ohromené.
11. septembra 1875, bola to sobota, prišli po hodinu a pol trvajúcom pešom pochode konečne do Betlehema. Najprv navštívili jaskyňu Narodenia. Potom nastala otázka, na ktorom mieste má budúci Karmel vzniknúť a v akom dome budú prebývať rehoľníčky do času postavenia kláštora. Sotva prišli rehoľníčky do Betlehema, spozorovali kŕdeľ holubov na Dávidovom pahorku, ktorý sa týči nad mestom. Bolo to ono návršie, na ktorom kedysi David pásol svoje stáda.
Museli sa vydať hľadať pozemky, kontaktovať vlastníkov, prehovoriť ich, aby sa vzdali svojich pozemkov. Božia Prozreteľnosť spôsobila, že sa všetko podarilo vybaviť s porozumením. Celá záležitosť spela rýchlo ku koncu, ale potrebovali ešte nájsť architekta, ktorý by prevzal dozor nad stavbou. Tajomným spôsobom nemohli žiadneho architekta nájsť. Karmel bol stavaný miestnymi robotníkmi podľa modelov a hrubých návrhov či výkresov sestry Márie Terézie, ktorá bola inšpirovaná sestrou Máriou od Ukrižovaného Ježiša. Tá hovorila, že dostala pokyny od Krista, ktorý sa jej často zjavoval a sledoval so záujmom pokroky vo výstavbe kláštora. Takéto zásahy Ježiša, architekta alebo šéfa sa diali aj v Breige v kláštore Klaňania Najsvätejšej Eucharistie.
Presnosť plánov a krása modelov nemohli pochádzať z Mariettinho talentu /zmienka o nej je v 3. časti/, pretože ukončila školu v 12 rokoch bez toho aby sa naučila niečo z geometrie, Pán ju inšpiroval a viedol jej ruku do najmenších detailov ako Mariam.
Počas Pôstneho obdobia roku 1876, kedy sa u sestry Márie od Ukrižovaného Ježiša znovu otvorili stigmy a pribúdali extázy, položil patriarcha Jeruzalema v slávnostnom obrade základný kameň nového kláštora, ktorého veža už stála a ktorého múry teraz rástli. U Mariam došlo k znovuoživení skúšok. Stigmy boli nekonečne bolestivé a dávala poznať, že je "v strašnom stave".
"Nikdy som nepociťovala ťažobu svojich hriechov tak veľmi, ako v tomto týždni," hovorila. "Môj Bože! Vidím, že som netvor. Čudujem sa, ako ma Boh chránil. Som zlomená, rozorvaná, zdrvená. Som vo veľkých útrapách. Prichádzajú okamihy, kedy si prajem byť mŕtva. V iných momentoch som zúfalá ... zaprisahávaj nebo a zem za mňa, aby som bola zachránená. Za moje hriechy sa mi nedostane žiadnej milosti."
Zo svojich utrpení sa vynorí len preto, aby sa ponorila do dlhých extáz: "Som rozdelená do dvoch; jedna hovorí: Vezmi ma rýchlo, nenechávaj ma tu ... Tá druhá hovorí: Ak chceš, predlžuj môj život, aby som viac trpela pre teba. Po Veľkej noci uvidíme, kto zvíťazí. Budem predsa trpieť, keď urobím okruh okolo lesa, ale nezjavím sa. A keď sa to objaví, je to znamenie, že sa vydám [na cestu] ... Keď prejdem lesom, uvidím svoje Všetko."
Teraz prijíma "neviditeľný prsteň" a vyhlasuje: "Ale Pán ma bude chrániť a nasadí mi prsteň. A ja odídem v pokoji; on nepripustí, aby som spadla." Mariam bude toto tajomné znamenie zväzku, ktoré nosia na svojej pravej ruke, pravidelne bozkávať a s nadšením pozorovať: "Budem ten prsteň opatrovať, môj drahocenný prsteň ..., on je ťažký aj ľahký ...; nikdy som nedostala prsteň, som spokojná, ale nezaslúžila som si ho." Potom dodáva: "Tí, ktorí hovoria: »Pane, rob, čo chceš«, dostanú prsteň; je to prsteň zväzku."
Aj keď nebolo ešte všetko hotové, sestry sa nasťahovali do nového Karmelu 21. novembra 1876, deväť mesiacov po položení základného kameňa. Patriarcha zriadil slávnostne pápežskú klauzúru. Na konci svätej omše Mariam povedala: "Duša biskupa Efréma je už vyslobodená z očistca" a spomenula si pritom na svoju predpoveď v Mangalore. Nezabudla nič.
Všetkou touto priazňou, celou zodpovednosťou (všetko sa realizovalo s jej dovolením), poctou, ktorá jej bola preukazovaná, a vďačnosťou, ktorú jej prejavovali, bola ťažko skúšaná jej pokora. Ale Boh sa osobne staral o to, "aby jej dušu uchovával v ničotnosti", ako v prostote hovorila.
Jej utrpenie a jej vnútorné ťažkosti boli strašné, a zadržiavali ju dokonca niekedy od svätého prijímania. Modlila sa: "Ó moja Matka, zľutovanie, som sama, opustená, osamelá. Nemám už svoju Matku, nemám už Ježiša, nemám už Boha, som malé, opustené nič, môj Bože, môj Bože, zľutovanie! Ty si nekonečne dobrý, dúfam v teba."
V tomto okamihu "vychádzala von, aby sa triasla"; potom sa zúčastnila najhrubších prác, umŕtvovala sa, pretože sa na okamih vzdialila od Boha. Potom sa vrátila späť k Márii a upokojila sa: "Príď, moja útecha, príď, moja radosť, môj pokoj, moja sila, moje svetlo, príď a osvieť ma, aby som našla zdroj, u ktorého by som mohla uhasiť svoju smäd."
Počas výstavby kláštora v Betleheme, uvažovala sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša napriek svojmu slabému zdraviu o druhom kláštore v Nazarete. Jej úmysel bol prijímaný chladne. Ale ako vždy sa nedalo malej sestre dlho vzdorovať! Patriarcha Jeruzalema - medzitým sa ním stal Mons. Braco - sa nechal rýchlo presvedčiť. Bertha z Artigaux zaistila potrebné peniaze, a tak sa muselo ísť do Nazareta, aby sa získal pozemok. Bez odkladu sa vydali na cestu tri rehoľníčky v jednom vozni do Galiley (prevorka, ako matka Mária Terézia, Veronika od Dieťaťa Ježiša a Galilejka).
Cesta bola úspešná. Našli nádherný pozemok nad Nazaretom, ktorý bolo možné bez problémov kúpiť. Povzbudená touto rýchlou kúpou, pokračovala malá skupina v ceste až do Abellinu, rodiska malej karmelitánky, kde Mariam plná radosti a hlboko pohnutá uvidela krajinu svojho detstva a nádherný pohľad na vrch Karmel.
Cestou naspäť rehoľníčky intuitívne cítili, že nie sú ďaleko od miesta, do ktorého tradícia umiestňuje Emauzy. Mariam bola v extatickom stave a požadovala voz opustiť. Boli v blízkosti dediny (Athroun). Vyliezla na jeden malý pahorok a jej sprievodkyne, ktoré ničomu nerozumeli, ju s námahou nasledovali. Nakoniec objavili zvyšky baziliky zo 4. storočia, ktoré boli v ruinách, a to v mieste, kde sa Kristus po svojom nanebovstúpení zjavil dvom svojim učeníkom.
Veľkorysá Bertha z Artigaux sa znovu ponúkla, že pozemok kúpi. O niekoľko týždňov neskôr, vo štvrtok 22. augusta, v oktáve Nanebovzatia Panny Márie, sa ocitla Mariam vo vnútornom strachu, ktorý sa pokúšala "striasť" tým, že sa aktívne starala o moslimských robotníkov, ktorí boli na stavenisku v slnečnej páľave. Vzala kropiacu kanvicu, aby im priniesla vodu na pitie. Na kľukatom chodníku spadla a zlomila si ľavú ruku. Za veľkých bolestí ju dopravili do nemocničnej stanice. Vedela, že nadišla jej hodina.
Za tri dni sa dostal do rany zápal, a keď ju prezeral chirurg, bolo už neskoro - amputácia už nebola možná. 26. augusta zvolala Mariam okolo štvrtej hodiny ráno: "Ako laň prahne po sviežich bystrinách, tak prahne moja duša, Bože, po tebe", striedavo s radosťou a stonaním, pieseň, ktorá sa zvyčajne spievala arabsky. O 5.30 zomrela, ako vždy predpovedala, tri roky po svojom príchode do Svätej zeme, v náručí sestry Márie Terézie Veroniky.
Podľa obyvateľov Betlehema sa zjavila na nebi dúha, čo bolo v tejto letnej dobe nemysliteľné, pretože žeravý púštny vzduch vial už po tri dni. Ako sa vyjadrila už za života, bolo jej srdce vybraté, aby bolo poslané do milovaného Karmelu v Pau, do jej materského domu, ako ho nazývala. Túto operáciu vykonal chirurg Dr. Carpini. Pitevný nález uvádzal, že cez srdcovú chlopňu prechádzala štyri centimetre dlhá rana. Bolo to znamenie jednej starej rany, ktorú by nikdy nemohla prežiť. Vyzerala, akoby bola vykonaná širokou železnou špicou; obe bočné strany rany boli vyschnuté. Protokol o tomto zistení bol podpísaný prísažným svedkom a dvoma arménskymi mníchmi. Bolo zhotovené tiež viacero fotografií ako dokladový materiál.
Došlo k prvému zázraku. Po odňatí srdca začala z rany v prsiach, ktorú chirurg práve zošil ihlou, vyvierať teplá, tekutá, žiarivo červená krv. Po celý deň tiekla krv rovnako jasne červená ako v prvej minúte. Dve sestry boli neustále zamestnané, aby ju vysúšali. Až večer, keď bolo mŕtve telo uložené do rakvy, prestala krv tiecť.
Jej posledný akt "poslušnosti" spočíval v tom, aby na modlitbu novicmajsterky, sestry Márie od Dieťaťa Ježiša, si nechala pri položení do rakvy zopnúť ruky, lebo to od jej smrti nebolo možné. Jej obe ruky totiž boli také pohyblivé, že sa vždy znovu rozložili do kríža, keď sa pokúšali ich zopnúť. Mimoriadne bolo ešte to, že sa v mnohých karmelitánskych kláštoroch, tisíce kilometrov vzdialených, vyskytla milá ružová vôňa!
Jej srdce bolo konzervované vo vínnom liehu, privezené do Ríma, do Montpellieru a potom do Pau, kde ho nikto nevidel, pretože bolo ihneď zamurované za kameň. Na kameni je nápis: "Tu spočíva srdce sestry Márie od Ukrižovaného Ježiša, zosnulej 26. augusta 1878 v Karmelu v Betleheme. Modlite sa za ňu."
Predpoveď rádovej sestry z Alexandrie a anjela z Jeruzalema sa splnila tak, ako to oznámili. Nikdy už nevidela svojho brata Boulosa, ktorý prišiel do Nazareta dva mesiace po jej smrti.
Masima Verím a Dôverujem
