%20(1).jpg)
Nebola vyhlásenú za blahoslavenú, ani svätú, ale aj tak zohrala na poli zdravia a ošetrovateľstva veľkú úlohu. Napokon, sama povedala: "Boh so mnou hovoril a zavolal ma do jeho služby." Tento "rozhovor" mala neustále na pamäti, a hoci sa jej do cesty stavali prekážky, nevzdala sa. Aj preto sa inokedy vyjadrila takto: "Každý, kto má to šťastie a smie prinášať pomoc a dobro, mal by pochopiť, že sa mu tým dostáva veľká milosť."
Florence Nightingale, zdravotná sestra a sociálna reformátorka, je považovaná za zakladateľku modernej ošetrovateľskej profesie, ktorá pomáhala podporovať zdravotnú prípravu a zvyšovať hygienické štandardy. V čase krymskej vojny slúžila ako hlavná sestra pre Britov, kde bola známa ako "Dáma s lampou" pre svoju nesebeckú službu chorým a zraneným vojakom.
Florence sa narodila 12. mája 1820 do bohatej rodiny britských šľachticov, ktorí vtedy bývali vo Florencii a meno pre dcéru zvolili práve podľa spomínaného mesta. Nešlo o žiadne náhle vnuknutie - rovnako sa rozhodli v prípade jej sestry, ktorá prišla na svet o dva roky skôr v Neapole a bola pokrstená Parthenope podľa tamojšej starogréckej osady. (Jej otec zmenil svoje meno z Shore na Nightingale po tom, čo zdedil v roku 1815 majetok strýka.) Nasledujúci rok sa rodina vrátila do Anglicka a rozdelila svoj čas medzi domom v Derbyshire v centrálnom Anglicku a veľkým majetkom v Hampshire v juhozápadnej časti krajiny.
Florence a jej staršia sestra, Parthenope, boli vzdelávané správcami a potom ich otcom. Študovala klasickú gréčtinu, latinčinu a modernú francúzštinu, nemčinu aj taliančinu. Tiež sa venovala dejinám, gramatike a filozofii a po 20 rokoch po prekonaní námietok svojich rodičov získala doučovanie v matematike.
Florence bola od mladého veku aktívna vo filantropii, pracovala s chorými a chudobnými v neďalekej dedine. Potom, 7. februára 1837, počula - ako povedala neskôr - Boží hlas, hovoriaci jej, že je povolaná vykonávať misijnú činnosť. O akú misiu ide, porozumela až o niekoľko rokov neskôr.
Jej rodičia mali pre ňu predurčenú cestu - vstúpiť do manželstva a žiť spoločenský život. Florence sa ale napriek ich námietkam rozhodla pracovať v ošetrovateľstve, čo bola v tej dobe nie priveľmi atraktívna práca pre ženy - ako zdravotné sestry spravidla pracovali vdovy alebo bývalé slúžky, ktoré lepšie miesto nezohnali. Aj preto v roku 1849 odmietla žiadosť o ruku od Richarda Moncktona, dvoriaceho sa jej niekoľko rokov a miesto sobáša a medových týždňov sa v rokoch 1850 - 1851 venovala štúdiu ošetrovateľstva v nemeckom meste Kaiserswerth. Hneď po škole pracovala v nemocnici Sisters of Mercy v Paríži, kde si svojou prácou i názormi vybudovala rešpekt.
V roku 1853 sa vrátila domov do Anglicka, kde v ošetrovateľskej činnosti pokračovala v londýnskej inštitúcii starostlivosťou o chorých mužov. Jej práca bola taká precízna, že zamestnávateľ ju povýšil na hlavnú sestru.
Florence sa tiež prihlásila do nemocnice v Middlesexe ako dobrovoľníčka. Nemocnica zápasila s cholerou. Šíreniu choroby "úspešne" napomáhali aj nehygienické podmienky. Florence hygienické prakticky zlepšila a tým sa podpísala pod výrazné zníženie úmrtnosti v nemocnici.
Štyri veci, Bože, ti môžem ponúknuť, ktoré nie sú nikde medzi tvojimi pokladmi: svoju ničotnosť, svoju smutnú chudobu, svoj zhubný hriech, svoju úprimnú ľútosť. Prijmi tieto dary a prijmi jeho darcu. Florence Nightingaleová
Október 1853 sa niesol v znamení vypuknutia vojny na Kryme. Britské a francúzske vojská bojovali proti ruskému impériu. Tisíce britských vojakov bolo poslaných k Čiernemu moru. Po bitke v Alme nastal v Anglicku rozruch - pri zranených a chorých vojakoch nebol dostatok lekárskej starostlivosti a vládli tam nehygienické podmienky.
Rodinný priateľ, minister vojska Sidney Herbert začal na Florence naliehať, aby sa so skupinou sestier prihlásili ako dobrovoľníčky do Turecka. Florence teda, v spoločnosti 38 žien - anglikánskych a rímskokatolíckych sestier, dorazila 5. novembra 1854 do vojenskej nemocnice v tureckom Scutari.
Aj keď boli na hrozné podmienky vopred upozornené, ukázalo sa, že na to, s čím sa tam stretli, neboli pripravené. V hĺbkových správach, pravidelne odosielaných do Británie popisovala, že provizórna vojenská nemocnica nemá základné hygienické opatrenia. Niet sa čo čudovať - nemocnica bola postavená nad žumpou, ktorá kontaminovala vodu aj samotnú budovu.
Zranení vojaci ležali vo vlastných výkaloch na nosidlách, chaoticky rozmiestnených po zemi, medzi hlodavcami a hmyzom. Neexistoval žiadny systém prideľovania jedla či vody, alarmujúci bol absolútny nedostatok zdravotníckeho vybavenia, vrátane obväzov alebo dezinfekcie.
Kontaminovaná voda všadeprítomnou špinou vytvárala živnú pôdu pre infekcie, takže sa medzi pacientmi rýchlo šírili smrteľné choroby ako cholera a brušný týfus. Vojaci tak oveľa viac zomierali na infekčné choroby ako týfus a cholera, než na zranenia utŕžené v boji.
Florence zaviedla dôsledné dodržiavanie zásad, ako boli napríklad pravidelná výmena posteľnej bielizne, dôkladné vetranie a dohľad nad tým, aby sa vojakom dostávala výdatná strava. Nechala dokonca postaviť jedáleň, práčovňu, ale aj knižnicu a spoločenskú miestnosť, aby raneným dopriala možnosť rozptýlenia.
Vynaložila veľké úsilie aby zlepšila sanitársku činnosť a za využitia financií, získaných v London Times, objednala zásoby, čím postupne vyhrávala nad vojenskými lekármi. Počas šiestich mesiacov klesla úmrtnosť v nemocnici zo 60 na 2 percentá.
Svojej práci sa venovala s takým zápalom, že si podľa svedectva kolegov nedopriala ani chvíľku oddychu. Zatiaľ čo ostatné sestry po celodennej drine zaspávali, ona ešte v noci za svitu lampy neúnavne obchádzala zranených a chorých. Vtedy ju vojaci začali prezývať "dáma s lampášom".
Uplatnila aj svoje vzdelanie v matematike, na vypracovanie štatistických analýz chorôb a úmrtnosti. Neustále viedla boj s byrokraciou a 16. marca 1856 sa stala generálnou dozorkyňou pre ženské ošetrovateľské zriadenie vojenských nemocníc armády.
Domov sa vrátila v lete 1856, kedy bol krymský konflikt vyriešený a prekvapene zistila, že ju v Anglicku považujú za hrdinku. Kráľovná Viktória jej okrem gravírovanej brošne, známej ako "Nightingale Jewel" udelila aj grant vo výške 250 tisíc dolárov, ktorý v roku 1860 použila na financovanie založenia nemocnice St. Thomas Hospital, ktorá zahŕňala aj školu pre ošetrovateľky - Nightingale Training School for Nurses.
Rok predtým, v roku 1859 napísala "Poznámky o ošetrovateľstve", prvú učebnicu pre moderné ošetrovateľstvo.
Pobyt vo vojnovej výprave síce priniesol Florence veľa výziev, zároveň si však do vlasti priviezla aj jeden nevítaný "darček". Krátko po návrate vážne ochorela a s následkami choroby zápasila do konca života. Dnes sa odborníci domnievajú, že ju postihla ťažká forma brucelózy - infekcie napadajúcej rôzne orgány bez ohľadu na ich funkciu. Choroba ženu dlho pútala na lôžko, kde ju sužovali depresie.
O to obdivuhodnejšie pôsobí fakt, že napriek indispozícii usilovne pokračovala v práci. Vybudovala si povesť špičkovej odborníčky a pre radu k nej prichádzali politici aj zástupcovia liečebných zariadení.
Florence sa zaslúžila o dôkladnú reformu zdravotníctva nielen v Británii, ale aj v ďalších častiach impéria, napríklad v Indii. Spolupracovala na návrhu desiatok nemocníc a pomohla zdravotníkom zvládať hygienické zásady. Aj zakladateľ Červeného kríža tvrdil, že sa inšpiroval práve Florence.
Florence v roku 1901 oslepla, slabol aj jej intelekt, napriek tomu sa naďalej verejne angažovala. Kráľ Edward VII. jej v roku 1907 udelil Rád za zásluhy, čím sa tak stala prvou ženou, ktorá toto ocenenie získala.
V auguste 1910 sa zdalo, že sa konečne zotavuje, 12. augusta sa ale symptómy znepokojivo prejavili a 13. augusta okolo 14-tej hodiny sa boj s chorobou pre Florence navždy skončil.
Som hlboko presvedčená, že najväčší hrdinovia sú práve tí, ktorí plnia svoje povinnosti a svoju prácu v každodennom kolobehu diania, zatiaľ čo svet sa ďalej otáča ako šialený. Florence Nightingale
Za svoje zásluhy by si zaslúžila národný pohreb aj so všetkými poctami, ale odmietla to. Príbuzní ju tak na jej vlastnú žiadosť pochovali vo Westministerskom opátstve a uložili do jednoducho označeného hrobu.
Masima - Verím a Dôverujem
