%20(1).jpg)
Dina Bélangerová sa narodila 30. apríla 1897 o 8.50 v kanadskom Quebecu a v ten istý deň bola pokrstená. O sedemnásť mesiacov neskôr dostala bračeka, ale ten zomrel už o tri mesiace po narodení. Zostala teda jediným dieťaťom. Dina vyrastala v hlboko náboženskej atmosfére. Už ako dvojročná sa vedela modliť Zdravas‘ Mária. Vo svojich štyroch rokoch si vypočula spolu s matkou v rámci novény k svätému Františku Xaverskému kázaniu o pekle, ktoré v nej zanechalo hlboký dojem. Ďalšiu noc mala strašný sen, ktorý ju naplnil veľkou hrôzou, ale ktorý vo svojom životopise označila za veľkú milosť, pretože v nej vyvolal vyslovený odpor k hriechu.
Už v detstve sa u nej prejavovali rysy, ktoré budú tvoriť jej charakteristický obraz: z jednej strany je hanblivá, skromná, svedomitá a veľmi jemnocitná, z druhej strany má silnú vôľu, je bystrá a nadaná. Učí sa ovládať vášnivý temperament so sklonmi k hnevu, ale prejavuje aj vzácny dar humoru a srdečnej
veselosti.
Ako päťročná pristupuje prvýkrát k svätej spovedi a v rovnakom čase prijíma škapuliar Panny Márie. Veľmi skoro sa ponára do lásky k Jezuliatku a prejavuje túžbu po nebi. Keď sa v siedmich rokoch zúčastňuje detských exercícií, zahorí na tretí deň takou veľkou láskou k Ježiškovi, že ho prosí, aby ju ešte v ten deň večer vzal do neba. Ale aké bolo ráno jej sklamanie, keď sa prebudila a zistila, že je stále ešte na zemi!
Jedného dňa sa jej spýtala učiteľka, či pozná svoju krstnú patrónku. Keď povedala že nie, učiteľka jej sľúbila, že jej to zistí. Ale hľadá márne. Našla síce biblickú postavu tohto mena, totiž dcéru Jakoba a Ley (1 Moj 30,21), ale žiadnu v cirkvi uctievanú sväticu. Dina si vtedy predsavzala, že sa stane svätou, aby tí, ktorí majú toto meno, mali svoju patrónku.
2. mája 1907 pristupuje k prvému svätému prijímaniu. S týmto svätým prijímaním prijala aj milosť túžby po Tele a Krvi Pánovej, ktorá v ďalšom živote stále vzrastala. V rovnaký deň prijíma aj sviatosť birmovania. Odvtedy chodí každý týždeň na svätú spoveď.
Jej svedomie je veľmi jemné: predovšetkým má veľký odpor k posudzovaniu druhých. Dostala od Pána osvietenie o Božom slove: „Nesúďte, a nebudete súdení!“ (Lk 6,37) Rozhoduje sa, že bude o druhých zmýšľať vždy len dobre. Poznáva v tom veľkú milosť. Pri povesti o druhých myslí vždy viac na seba. Chyby druhých sa snaží ospravedlňovať, a keď to nie je možné, pokúša sa previesť hovor na inú tému. Priznáva, že pri svojej bojazlivej povahe vďačí za silu k odporu proti posudzovaniu len z Božej milosti. V neskoršej dobe je jej vedomie, že druhých nikdy neposudzovala, veľkou útechou, ktorá jej odníma všetok strach z Božieho súdu.
V júni 1907 začína Dina s pobožnosťou deviatich prvých piatkov Božského Srdca. Pri poslednom z týchto piatkov pociťuje istotu, že dostala milosť zotrvať v dobrom až do konca.
Dina si zvyká zachovávať pri modlitbe najväčšiu možnú uzobranosť. Sám Pán vo svätostánku ju učí vnútornej modlitbe. Ponára sa úplne do Božej prítomnosti a všetko v sebe umlčuje. Tento vnútorný štýl je predpokladom na to, aby počula Pánov hlas: na sviatok Zvestovania Panny Márie 25. marca 1908 počuje prvýkrát vo svojom vnútri Ježišov hlas plný láskavosti, pri ktorom prekypuje blaženosťou.
Keď bola Dina niekoľko mesiacov skúšaná veľkou skúškou, pri ktorej ju trápili škrupule, poslal jej Pán svätého a osvieteného duchovného vodcu, Filemona Cloutiera. Ten ju vedie od júna 1907 po dobu trinástich rokov.
Pri dovŕšení dvanástich rokov dostala povolenie pristupovať denne k svätému prijímaniu a v trinástich rokoch si volí svoje heslo – radšej zomrieť, než sa dopustiť hriechu.
V tomto veku vykoná zasvätenie úplnej odovzdanosti Matke Božej podľa učenia svätého Ľudovíta Grigniona z Montfortu. O štrnásť rokov neskôr napíše o tom vo svojej autobiografii: Toto úplné odovzdanie seba samej a všetkého, čo mám nebeskej Kráľovnej, mi dalo mnoho útechy. Až teraz rozumiem, ako mi moja dobrá Matka stonásobne odplatila toto odovzdanie. Až v nebi poznám, aké požehnané to pre mňa bolo, odovzdať sa celkom jej vedeniu. Rada by som jej zasvätila všetky duše, pretože je to ona, kto nás vedie k Ježišovi, musíme ju nechať, aby žila v našom živote, aby Kristus zaujal miesto nášho nič, ona je najistejšou, najkratšou a najdokonalejšou cestou, aby nás pozdvihla k Nekonečnému, aby nás zjednotila s nestvorenou láskou, až sa úplne stratíme a ponoríme do zdroja večnej blaženosti. Ó sladká Panna a Matka ľudstva, odhaľ všetkým dušiam bez výnimky svoje vznešené tajomstvo; daruj im svetlo, aby to pochopili, a veľkodušnosť, aby to prijali. V mene všetkých duší obnovujem svoje úplné sebaobetovanie a ďakujem ti.
Keď ju navštevovalo pokušenie strácať pri každej maličkosti trpezlivosť, podarilo sa jej po mnohých bojoch a porážkach nakoniec zvíťaziť. Pán ju naučil prijímať s radosťou malé nezdary a pokorenia, dokonca za ne ďakovať. Dina si osvojuje vonkajšiu bdelosť a múdrosť, aby sa nedopúšťala žiadnych vedomých hriechov. K tomu patrí umŕtvovanie zmyslov a zvedavosti. Každý večer koná spytovanie svedomia.
Na prvý piatok 6. októbra 1911 Dina skladá navždy sľub panenstva. Chovala veľkú úctu k svätej Terézii z Avily: je podobne ako ona naplnená túžbou po mučeníctve. V pätnástich rokoch číta autobiografiu svätej Terézie od Ježiša. Napísala o tom: Vyťažila som z týchto záznamov, ktoré som čítala stránku po stránke, nesmierny úžitok pre svoju dušu. Anjelská Ruža naplnila moje konanie vôňou horúcej lásky. Darovala mi hlboký vhľad do blaženej vedy sebaodovzdania.
Dina má veľkú lásku k prírode. Je veľmi vnímavá pre krásu kvetov, svit mesiaca, vtáčieho spevu a mlčanlivej noci... Všetko ju pozdvihuje k nestvorenej Kráse. Keď jedného večera prežila spolu s dvoma kamarátkami zo školy krásny západ slnka, upadla do vytrženia a nevnímala nič z toho, čo sa hovorilo okolo nej.
Ale tiež má možnosť poznať bolestnú skúšku úplnej vyprahnutosti v modlitbe. V takých dobách sa vrhá Pánovi k nohám a obetuje mu svoju biedu a úbohosť svojej duše.
Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, ponúka sa Pánovi ako obeť na odčinenie všetkého mravného zla, ktoré hrozí svetu. Pretože sa od ôsmich rokov učila hre na klavíri, odchádza v októbri 1916 do New Yorku študovať hudobné vedy. Tam býva v internáte „Panny Márie Pani mieru“ u sestier Kongregácie Ježiša a Márie, do ktorej neskôr vstúpi. Jej štúdium je veľmi úspešné. Tým viac pomýšľa na pokoru. Je preniknutá hlbokým vedomím svojej ničotnosti.
V marci 1917 začína doba vnútorných skúšok, úzkostí a temnôt, ktorá trvá šesť rokov. Cez krajnú vnútornú vyprahnutosť zostáva verná všetkým duchovným praktikám. Denne sa zúčastňuje svätej omše, venuje pol hodiny rozjímavej modlitbe a modlí sa ruženec. Denné, najmenej desaťminútové duchovné čítanie, patrí predovšetkým Nasledovaniu Krista. Často opakuje strelnú modlitbu „Môj Ježišu, milosrdenstvo!“
O svojom vnútornom osvietení napísala: Niekedy som mohla vnímať v hĺbke srdca Ježišov hlas. Jeho svetlo predstavilo mojim očiam silu poznania a obrazov, ktoré som nepoznala. V tých chvíľach som sa veľa modlila. Dospela som k presvedčeniu, že poučenie o poslušnosti, pokore a odriekaní môžu pochádzať len od môjho božského Učiteľa. Priazeň, o ktorú som prosila, smerovala k tomu, aby som nikdy nepodľahla nástrahám diabla, ktorý je taký ľstivý a vynaliezavý, aby som sa nestala obeťou klamných obrazov svojej fantázie. Obnovovala som Pánovi horúce žiadosti, aby som ho milovala čistou vnútornou láskou, aby som svoju dôveru opierala o jeho dobrotu, ktorú som nemohla vidieť, aby som nepodľahla proti svojej vôli klamu. Pozorovala som, že Ježiš hovoril k môjmu srdcu len v absolútnej tichosti. Keď som nemala dokonalý mier, viedol ma k citom pokory, k skrúšenosti nad mojimi chybami; potom som mohla porozumieť jeho tajomnej reči.
Jedného dňa, keď som ho veľmi vrúcne prosila, aby ma neopúšťal, aby som nebola oklamaná ľsťou diabla, mi vysvetlil, ako môžem rozoznať jeho slovo, aký je rozdiel medzi jeho božským hlasom a hlasom diabla, ktorý by chcel hrať úlohu opičenia a podvádzania. Rozdiel spočíva v tom, že Vykupiteľa je možné vnímať len v uzobranosti, v izbe a v mlčaní. Jeho hlas je taký milý, že v duši musí všetko zmĺknuť; je to sladká melódia. Reč Satana je hlučná, je to nepokoj, je to pobúrenie, vzrušenie a príkrosť.
Pán k nej nakoniec hovorí o jej poslaní, ktoré jej zveril. Poznáva, že na naplnení tohto poslania veľa záleží. „Chcem si tebou poslúžiť, pretože nie si nič. Chcem ukázať na tvojej slabosti svoju moc.“ Ale až neskôr sa dozvie, v čom spočíva jej poslanie.
