%20(1).jpg)
Sväticou Svätej Tváre je bezpochyby svätá Veronika. Každému je známe, čo svätá Veronika urobila. Náš Pán bol na ceste na Kalváriu. Už raz spadol. Šimon bol prinútený mu pomôcť niesť ťažký kríž, ktorý lámal ramená nášho Pána a drvil Ho k zemi, keď zrazu "z krásneho kaštieľa naľavo vyšla žena vysoká a impozantného vzhľadu, držiaca za ruku malé dievčatko a vrhla sa pred sprievod." Toto bola Serafína, nazývaná Veronika, kvôli tomu, čo urobila v tento deň.
Blahoslavená Katarína Emmerichová takto opisuje svätú Veroniku vo svojich zjaveniach:
Už asi dvesto krokov pomáhal Šimon Pánovi niesť ťažké bremeno kríža, keď tu z pekného domu vyšla
vysoká, vznešená pani s dievčatkom, ktorú držala za ruku a kráčala im v ústrety. Bola to Serafia, žena Sirachova, ktorý bol členom chrámovej rady. Pani sa tiež nazývala Veronika (od slova vera ikon, to je pravý obraz). Jej dom bol úhľadný, v priečelí s terasou, na ktorú po oboch stranách viedli schody s pekným mrežovaním.
Pripravila doma vzácne, korenené víno, zbožne si prajúc, aby tým občerstvila Pána na jeho bolestnej ceste. Už jedenkrát vyšla v bolestnom očakávaní v ústrety sprievodu. Videla som ju už prvýkrát dôjsť až k sprievodu, keď Ježiš stretol svoju najsvätejšiu Matku. Viedla za ruku malé dievčatko, ktoré prijala za svoje, avšak v tlačenici, ktorá potom nastala, nenašla vhodnú príležitosť, aby sa k Pánovi priblížila, preto sa vrátila rýchlo domov a tu čakala na Spasiteľa, kým pôjde mimo.
Teraz, zavitá závojom, vyšla na ulicu. Cez ramená jej viselo rúško. Dievčatko, ktorému mohlo byť asi deväť rokov, stálo vedľa nej a držalo v rukách prikrytú kanvicu s vínom. Tí na čele sprievodu sa márne pokúšali ju prinútiť, aby sa vzdialila. Bola láskou a súcitom skoro bez seba a tlačila sa s dieťaťom, ktoré sa pevne držalo jej šiat, davom zberby, radom vojakov a katov, až zastúpila cestu Ježišovi. Vtedy padla na kolená a podávala mu rúško s úpenlivými slovami: „Ráč dovoliť, aby som osušila svojho Pána.“
Ježiš vzal ľavicou rúšku a plochou rukou ju pritlačil na svoju svätú tvár, potom jej ju s vďakou podal naspäť. Ona ju pobozkala a vsunula pod plášť na srdce a povstala. Vtedy dievčatko placho pozdvihlo nádobu s vínom. Ale útoční katani a vojaci nedovolili, aby sa Ježiš občerstvil. Doteraz stáli v úžase jej smelým a náhlym vystúpením, a len preto sa jej podarilo podať potnú rúšku Pánovi. Farizeji na koňoch a kati sa však veľmi nahnevali pre zdržanie sprievodu a ešte viac pre túto verejnú poctu, preukázanú Ježišovi. Hneď začali Spasiteľa znova biť a kĺzať ním. Vtedy Veronika s dieťaťom utiekla späť do domu.
Sotva vstúpila do izbičky, rozprestrela potnú rúšku na stôl a upadla do mdlôb. Dieťa s kanvicou kľaklo vedľa nej a plakalo. Tak ju našiel ktosi z domácich, ktorý práve prišiel. Zbadal tiež rozprestretú šatku, na ktorej bola strašne skrvavená Ježišova tvár, ale podivuhodne zreteľne vytlačená. Zhrozil sa, priviedol ju opäť k vedomiu a ukázal jej tvár Pána. Serafia bola plná bolesti a zároveň útechy, kľakla pred rúškom a zvolala: „Teraz rada všetko opustím, lebo Pán mi zanechal po sebe pamiatku.“
Táto šatka, ktorou si Pán osušil tvár, bola trikrát taká dlhá ako široká, z jemnej vlny. Ženy ich nosievali na krku. Bývalo zvykom, že sa išlo v ústrety zarmúteným, plačúcim, unaveným, chorým, a tou rúškou sa im utierala tvár. Preto bola znamením smútku a útrpnosti.
V horúcich krajoch si ženy také šatky darovávali navzájom. Serafia si rúško zavesila do hláv nad svojím lôžkom a po jej smrti ju dostala Mária, Matka Božia. Od nej ju potom dostali apoštoli a tak sa dostala do majetku Cirkvi.
Serafia, Veronika, bola príbuznou Jána Krstiteľa. Pochádzala z Jeruzalema. Bola tiež príbuzná starca Simeona, ktorý predniesol proroctvo pri obetovaní Pána, a obľúbila si jeho synov. Aj oni veľmi túžili po Mesiášovi. Veronika túžila po Mesiášovi už od mladosti. Vtedy mnoho dobrých ľudí nosilo v srdci túto túžbu ako tajnú lásku.
Veronika sa vydala za muža, ktorý sa volal Sirach a bol členom chrámovej rady. Najprv nebol Ježišovi naklonený a Veronika pre svoju náchylnosť k Pánovi veľmi od neho skúšala, bola týraná, dokonca niekoľkokrát zatvorená do pivnice. Ale Jozef z Arimatie a Nikodém ho obrátili, a bol teda miernejším aj voči svojej manželke. Poprial jej teraz úplnú voľnosť, aby nasledovala Ježiša. Pri súde u Kaifáša sa vyslovil pre Ježiša s Nikodémom a Jozefom z Arimatie, a bol preto s nimi aj s inými dobre zmýšľajúcimi ľuďmi vylúčení z veľrady.
Veronika bola doteraz krásna, urastená pani, hoci jej bolo iste cez päťdesiat rokov. Keď Ježiš počas Kvetnej nedele oslavoval svoj príchod do Jeruzalema, videla som Serafiu s dieťaťom na rukách, ako sňala svoj závoj z hlavy a rozprestrela ho na cestu. Bola to tá istá šatka, ktorú priniesla Kristovi na krížovej ceste a do ktorej sa on utrel. Od neho dostala aj svoje meno Veronika, pod ktorým ju Cirkev uctieva.
V treťom roku po nanebovstúpení Pána poslal rímsky cisár svojich ľudí do Jeruzalema, aby zobrali a priviedli všetkých svedkov Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstania. Nato bol do Ríma povolaný Nikodém, Veronika a ešte niekoľko iných. Videla som Veroniku u cisára. Bol chorý a ležal na lôžku, ktoré bolo na niekoľkých stupňoch vyvýšené a bolo zaclonené veľkou oponou. Okná som nevidela, ale zo stropu izbičky prúdilo svetlo a tiež viseli dole šnúry, ktorými sa otvárali alebo zatvárali poklopy.
Cisár odoslal svojich ľudí do predsiene a zostal sám. Videla som, že Veronika mala so sebou okrem potného rúška ešte iné plátno z Ježišových hrobných rúšok a že rozprestrela potné rúškom pred cisárom. Bol to dlhý, úzky pás. Odtlačok svätej tváre bol pri jednom konci. Tvár Kristova nebola ako čistá maľba, ale bola odtlačená krvou. Bola tiež širšia ako obraz, lebo Spasiteľ si rúško pritisol na tvár z oboch strán.
Na druhom plátne, ktoré mala Veronika so sebou, videla som odtlačok rozbičovaného tela nášho Vykupiteľa. Myslím, že to bolo jedno z tých plátien, na ktorých bol pri pohrebe umytý. Nevidela som, že by sa cisár dotkol niektorej z rúšok. Uzdravil sa len obyčajným pohľadom na nich. Chcel, aby Veronika zostala v Ríme a ponúkal jej ako mzdu dom s nehnuteľnosťami a dobré služobníctvo.
Ona však netúžila po ničom, ale aby sa mohla vrátiť do Jeruzalema a aby mohla zomrieť tam, kde zomrel jej Vykupiteľ. Videla som, že cestovala so svojimi sprievodcami späť. Neskôr pri prenasledovaní kresťanov v Jeruzaleme, keď Lazár a jeho sestry museli do vyhnanstva, utiekla tiež s niekoľkými ženami, avšak bola chytená, uvrhnutá do žalára, kde umrela hladom ako mučeníčka pre pravdu.
Filip z Bergama k tejto udalosti dodáva, že cisár po tomto zázračnom vyliečení začal mať voči Veronike veľkú úctu. Bollandisti zasa k celej veci hovoria toto: "To, čo sa týka plátna, darovaného svätej Veronike, je pre pravoverných kresťanov nepochybné; a všetci pisatelia sa zhodujú v tom, že svätá Veronika priniesla svätý obraz do Ríma."
Vo viere veľmi silného svedectva sa verí aj to, že svätá Veronika prešla do Francúzska. V Soulac neďaleko Bordeaux vo Francúzsku sa koná púť na jej počesť. V Rouene a vo Valenciennes, v celom severnom Francúzsku a v Belgicku vzývajú ženy svätú Veroniku pri všetkých svojich chorobách.
Masima - Verím a Dôverujem
