%20(1).jpg)
Pierre Hanquet, murársky majster z Liegy, sa takto vyjadruje o svojom úžasnom uzdravení: "Zdvíham svoju ruku k nebu, prisahám na pravdu, čo sa chystám povedať. Moja choroba sa datuje viac ako desať rokov, ale až v máji 1862 som pocítil takmer úplnú stratu síl. Mal som vtedy niečo vyše štyridsaťjeden rokov. Bol som povinný zdržať sa všetkého, čo by ma mohlo unaviť, a najmä akéhokoľvek pohybu. Niekoľkokrát som sa pokúšal obnoviť svoj spôsob života, ale bolo to nemožné. Takto som sa potácal a dostal som sa do konca toho roku 1862. Konzultoval som to s dvoma lekármi, ale musím priznať, že to bolo s predsavzatím nepodrobiť sa žiadnej pravidelnej liečbe Po pravde, dúfal som, že sa počas zimy opäť postavím na nohy, ako to bolo predtým."
Pierre na jar roku 1863 nebadal žiadne známky zlepšenie jeho zdravotného stavu a konečne sa rozhodol podrobiť sa liečbe. Významný lekár Michotte zistil, že má zmäknutú miechovú dreň a odporučil mu trikrát denne miechu natierať. Lenže ani táto liečba nepomáhala. Koncom decembra 1863 sa jeho zdravotný stav tak zhoršil, že už musel zostal ležať v izbe, kde aj prvý raz prijal sväté prijímanie. Chuť do jedla sa u neho celkom stratila, jeho jedinou výživou sa na niekoľko týždňov stalo denne trochu múky a mlieka.
Od februára 1864 až do júla, už nedokázal do seba dostať nič, okrem malej šálky čaju alebo kávy. Dovtedy mohol ešte nakrátko vstať z postele a sadnúť si, ale po 6. júli už ani toto nedokázal, a ďalšie tri mesiace prežil na posteli v bolestiach, neschopný otočiť sa ani doprava, ani naľavo. Jeho stav bol každým dňom vážnejší, nedokázal už nič požiť.
Uľavilo sa mu, až počas novej liečby doktorom Gilkinetom, mohol aj čosi málo zjesť v podobe ľahkého jedla, stále však nedokázal vstať z postele. "Život sa pre mňa stal neznesiteľným," hovorí Pierre. Nový záblesk sa objavil spolu s lekárom Termoniom, ktorému je vďačný dodnes. Termonio bol u neho dvakrát na návšteve, dlho ho vyšetroval a zistil, že priebeh choroby sa skomplikoval. Ešte prv než odišiel, šetrne oznámil príbuzným, že jeho návštevy už budú zbytočné.
Pierre ležal tri roky v posteli, pričom sa staré hemoroidné nádory zmenili v hrôzostrašné abscesy, spôsobujúce mu ukrutné bolesti a navyše sa k nim pridružilo infekčné ochorenie kože a podkožia. Jeho telo sa stalo jedným ohňom bolestí. Veľmi schudol a nedokrvené nohy mu neustále musieť ohrievať fľašami s teplou vodou. Aj chrbát sa mu od neustáleho ležania prehol, chvíle, kedy musel vstať z postele, aby mu vymenili posteľnú bielizeň, boli hotovými mukami.
Vo februári 1869 sa choroba presadzovala a jeho telo začínalo byť hnilobné, nemal už odpočinok ani počas dňa, ani v noci. Vtedy Pierre pochopil, ako sám hovorí: "Nakoniec som pochopil, že mám odovzdať svoju dušu Bohu a to bola moja najhlavnejšia túžba. Bol som presvedčený, že moje oslobodenie príde v decembri a moji príbuzní, bez toho aby som o tom vedel, premýšľali rovnako. Nebo sa rozhodlo inak."
15. októbra toho roku dokončil novénu, no výsledky úspechu sa zdali byť vzdialenejšie, ako kedykoľvek predtým. Bol zúfalý, že nebol vypočutý. A presne v ten deň mu brat, ktorý nevedel nič o novéne, priniesol knihu Naša Pani z Lurdes, od Laserra, aby si ju prečítal. Hneď sa do nej pustil. "Zakaždým, keď som prečítal niekoľko strán, oči sa mi zaliali slzami. Hoci som to chcel pred ostanými skrývať, svoje emócie som ani tak nemohol utajiť, keď som sa dostal ku kapitole zázračných uzdravení, trikrát som počul vnútorný hlas, ktorý mi povedal - Aj ty budeš vyliečený!"
O niekoľko dní neskôr, napísala jeho brat (ktorého táto kniha tiež nadchla) otcovi Peyramalemu, farárovi z Lúrd. Ale sotva bol list odoslaný, Pierrom prešli veľké pochybnosti. Sám sebe vravel: "Veríš, že hlt vody a obyčajná voda môžu vyliečiť tvoju chorobu? Očakávaš, že Najsvätejšia Panna urobí pre teba zázrak?" Tieto myšlienky ho zaraz opustili, keď 27. novembra pred neho postavili fľašu lurdskej vody. Natešený ju začal bozkávať, mal pocit, akoby sa mu fľaša prihovárala.
Pierre spravil večer v tajnosti svojho srdca akt úplnej odovzdanosti do Božej vôle. "Blahoslavená Panna, nemôžem sa veľa modliť, ale ráč mi vyprosiť od svojho božského Syna milosť, ktorá je pre mňa najlepšia - buď zomrieť, alebo trpieť, či byť uzdravený, ak to bude na väčšiu slávu Boha, alebo na moje väčšie dobro." A teraz prichádza súd, pomyslel si.
Potom za ním prišiel brat, zapálil požehnanú sviečku a nahlas čítal litánie k Nepoškvrnenej Panne. Po modlitbe nalial na dusenú kašu trochu vody a podal mu ju. Pierre ju vypil na jeden dúšok. Brato potom namočil kúsok látky do zázračnej vody, umyl mu ňou chrbticu, prešiel všetky kosti až po chodidlá. Pierre hovorí: "Keď sa dostal do oblasti srdca, onemel som, ale začal som vydávať bolestivý ston. Cítil som sa ako keby som v hrdle guču, ako by som bol v agónii. Môj brat sa ponáhľal a pri každom dotknutí sa môjho údu opakoval: Panna Mária Lurdská, oroduj za nás! Ja som si však v hĺbke svojho srdca myslel, že prišla moja posledná hodinka."
Keď ho potom brat obviazal a chcel ho prikryť, Pierre pre veľkú bolesť odhodil paplón, nohu položil na zem a za veľkého stonania aj druhú. Oboma rukami sa držal na posteli a zdvihol sa, až sa postavil. "Môj otec, ktorý sa usadil v rohu izby, aby sa modlil ruženec užasnuto na mňa hľadel, a rovnako aj môj brat. Vidíte, zvolal som, život sa mi vracia."
Potom už pre Pierra nadišli príjemné chvíle. Najskôr sa prešiel po izbe, potom si obliekol kabát a vydal sa z izby von. Hovorí: "Dodnes si pamätám výkriky radosti, unikajúce mi zo srdca. Volal som: Vidíte, že presvätá Panna je všemocná, vidíte, že ju treba milovať a ctiť, vy, bezbožní podvodníci a iné podobné slová. Bol som šialený od radosti." A dodáva: "Zabudol som dodať, že natieranie tela vodou z Lúrd trvalo asi päť minút a čo sa týka môjho uzdravenia, odhadujem, že prebehlo za minútu a pol."
Naradostený brat utekal pre ďalších bratov, prítomnosť takého zázraku nechcel prežívať iba s Pierrom a otcom. Izba sa čoskoro naplnila príbuznými a priateľmi. Všetci svorne počas noci dvakrát pokľakli, aby vzdali vďaku Bohu a Nepoškvrnenej Panne a Pierre si dožičil aj pohár vína a vyfajčil fajku.
V tú noc veľa nespal, ráno zašiel po sedemnástich schodoch za starým, osemdesiatročným otcom, ktorý, ako sa neskôr Pierre dozvedel od jedného z bratov, bol jediný presvedčený, že sa zázračne vylieči a každý deň za získanie tejto milosti dlho modlil. Po návšteve u starého otca sa konečne Pierre poriadne najedol a modlil sa k presvätej Bohorodičke. Jeho všetky problémy sa rozplynuli ako sen.
Vo svojom podávanom svedectve hovorí: "Dnes je to pätnásť dní, čo som sa vyliečil. Spím sedem alebo osme hodín, mám excelentný apetít, také pevné zdravie som mal naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Viac, ako kedykoľvek predtým budem ctiť a milovať Máriu, Kráľovnú neba a zeme. A toto svedectvo podávam preto, aby som ju potešil a vzdal jej nesmiernu poctu. Nech je jej meno vždy požehnané!"
Zázračne uzdravený P. J. Hanquet, Liége, Belgicko, 12. december 1869
