%20(1).jpg)
17. februára 1925 si Dina zapísala: Nikdy nebudeme schopní pochopiť nezmernosť nekonečnej dobroty voči každej ľudskej duši. Aj ten najdlhší život tu na zemi trvá v skutočnosti len okamih. Akí sme nerozvážni, keď tento okamih, akým je náš pozemský život, nevyužijeme na väčšiu slávu najvyššieho Pána! Aké prekvapenie to bude v poslednej hodine, až sa pretrhne závoj pravdy!
Dina vidí, že aj ten najnižší stupeň nebeskej blaženosti váži nekonečne viac ako všetky mysliteľné pozemské radosti. A ten najmenší úkon lásky, úkon súhlasu s Božou vôľou, poslušnosti alebo sebazáporu nám udelí takú blaženosť. Najsvätejšia Trojica nám ponúka priepasti svojich bohatstiev, ale aký malý je počet tých, ktorí ich prijímajú, keď sa dokonale odovzdajú Božiemu pôsobeniu, obetujú sa mu s vierou, dôverou a láskou a nikdy nič neberú späť.
Dine bol doprianý pohľad do sveta anjelov, do pestrej harmónie zrkadliacej sa božskej krásy, vidí vznešenosť svojho anjela strážcu... Vidí Najsvätejšiu Trojicu v Márii, najkrajšej Panne, majstrovskom diele všemohúcnosti a nekonečnej dobroty. Čistotu, Lásku, Milosrdenstvo. Každým pohľadom do nebeskej slávy rastie jej túžba, ktorou sa z lásky k Bohu stravuje.
O dôvere učí Dina to isté, čo svätá Faustína: Nič tak neuráža Božie otcovské srdce ako nedostatok našej dôvery. 8. júna 1925 napísala: Ó, aký dobrý je Pán! Aký je mierny! Akú má nehu! Kiež by som mohla všetky ustrašené a úzkostlivé duše presvedčiť o nesmiernosti jeho miernosti! Kiež by som mohla úbohé duše, ktoré nedôverujú svojmu nebeskému Otcovi, naplniť a prestúpiť nekonečnou dôverou! Nekonečné milosrdenstvo sa nami zaoberá tým viac, čím väčšia je núdza, v ktorej sa nachádzame; pôsobíme Bohu radosť, keď mu ľútosťou a dôverou dávame príležitosť uplatniť svoje milosrdenstvo.
Nič tak neuráža otcovské Srdce ako nedostatok našej dôvery. A Pán hľadá duše, ktoré mu s radosťou slúžia. Temnota je ako svetlo, horkosť ako sladkosť, všetko vychádza z jeho márnotratnej ruky, alebo lepšie povedané vyráža z jeho Srdca ako šíp, ktorý je zapálený láskou. Náš život by mal byť neprerušeným vďakyvzdaním, radostnou predohrou k večnému spevu chvály. Božský Majster hľadá radostné duše všade na svete, ale tým viac chce predovšetkým po zasvätených dušiach, po tých, ktorých si vyvolil, aby Ho tešili, aby Ho učili poznať a milovať, tie, ktoré nazýva svojimi uprednostnenými snúbenicami. Ó, Ježiš hovorí ku každej duši v pokoji, v mlčaní, v čase uzobranosti. Čo od nás chce? Máme počúvať a byť verní, pretože chce naše šťastie, nech už nám ponúka horký alebo sladký kalich, korunu z tŕňov alebo z ruží, ťažký alebo ľahký kríž. „Servite Domino in laetitia“, áno, slúžme Pánovi s radosťou a v jasote.
O niekoľko dní neskôr nasleduje veľké osvietenie o cene Kríža, ktorý nám nakladá. Osvietenie, ktoré o tom prijala, zaznamenala s dátumom 18. júna 1925: Rada by som všetkým dušiam, zvlášť vyvoleným dušiam, vysvetlila cenu kríža. Morálna aj fyzická bolesť je nesmierna zlatá baňa; je to horiaci šíp, ktorý vystreľuje láska zo Srdca Nekonečného, aby strávila ľudské srdce a ponorila ho do božstva.
Kríž! Je to žiariace žezlo vtelenej Múdrosti. Spoluvykupujúci jasot nepoškvrnenej Panny, žiarivá palma blažených. Keby sme vedeli, akú mieru Božej lásky obsahuje každý náš kríž, cenili by sme si tento nekonečný poklad tak, že by sme vo dne v noci neustávali naliehavo prosiť Boha o tento poklad a prekypovali za neho vďačnosťou.
Keby sme pochopili cenu našich krížov, boli by sme ochrnutí radosťou a šťastím, že ich môžeme prijímať; skúšky, utrpenie, úzkosti všetkého druhu by nás nútili k jasavému spevu a nadšeniu, spontánne by sme zaspievali Te Deum. My Pána nechápeme. Nie, Srdce tak klaňania hodného Ženícha, ktoré je také dobré a nežné, zostáva zneuznané. Ježiš zvolil kríž ako sväté imanie. Vášnivo ho objal, miloval ho na zbláznenie: a to všetko pre nás!
A keď nám ponúka kúsoček tejto tajomnej drahocennosti, my váhame natiahnuť ruku, prinajmenšom váhame urobiť to s radosťou. Ach, padnutá ľudská prirodzenosť je priepasť temnoty. Boh to vie, preto má také zľutovanie a súcit s našou slepotou a aj napriek nášmu prirodzenému odporu nám ponúka, a dokonca nás zaväzuje, aby sme prijali neoceniteľné dobrodenie kríža.
Ó, ako šťastný je božský Majster, keď počuje uznané ďakovanie, keď nám ponúka jeden tŕň svojej koruny alebo niekoľko kvapiek zo svojho horkého kalicha! Ako sa jeho sväté Srdce raduje, keď zranená a ukrižovaná duša s láskou bozkáva pokarhania, kopije a drahocenné klince! Kiež by sme porozumeli Božím darom! Všetko utrpenie, všetko súženie, všetko mučenie by sa našej duši javilo ako sladké, aby sme s nežnou prezieravosťou ďakovali aj za najmenšiu starosť.
Len keby sme naozaj spoznali Srdce nášho Ženícha! Duch Pravdy, prosím ťa pre Ježišove zásluhy, daruj dušiam svetlo, uč ich oceňovať pravé dobro a uznať nekonečné dobrodenie v hodinách skúšok a pokorení.
Aj keď sa nám môže zdať táto chvála utrpenia prehnaná, súhlasí dokonale s tým, čo o tom učia všetci veľkí mystici. Stačí si spomenúť na list priateľom Kríža svätého Ľudovíta Grigniona z Montfortu, na náuku svätého Františka z Assisi o dokonalej radosti, alebo na náuku v Knižočke večnej múdrosti blahoslaveného Henricha Seusa OP, kde v kapitole o nesmiernej dôstojnosti skorého utrpenia čítame podobný chválospev: „Trpezlivosť v utrpení je väčšia vec, než kriesiť mŕtveho alebo konať podobné skutky; je to úzka cesta, ktorá vedie priamo k nebeskej bráne. Utrpenie z nás robí spoločníkov mučeníkov, vedie nás ku chvále, vedie nás k víťazstvu proti všetkým nepriateľom. Utrpenie odieva dušu ružovým šatom, purpurovou farbou. Nesie veniec z červených ruží, žezlo zelenej palmy, je to žiariaci rubín v panenskej spone. Spieva večne sladkým hlasom, so slobodnou odvahou v novej piesni, ktorú anjeli spievať nemôžu, pretože neprijímajú utrpenie. Aby som bol stručný (tak hovorí Večná Múdrosť): trpiacim sa pred svetom hovorí úbohí, ale predo mnou sú blahoslavení, pretože sú to moji vyvolení.“
Dina získava veľké vhľady do tajomstva Najsvätejšej sviatosti. „Keby sme pochopili,“ hovorí Dina, „aký veľký poklad máme v božskej Eucharistii, boli by kostoly cez deň v noci preplnené adorujúcimi, ktorí sa stravujú láskou pred božským Väzňom vo svätostánku.“
Dina vidí nekonečnú slávu, aká patrí Trojici skrze Ježiša v Najsvätejšej sviatosti. Získava stále nové osvietenie o Kristovej vykupiteľskej láske. Poznáva lásku jeho Srdca, ktorú chce darovať dušiam. Ale len málo duší sa jej otvára, pretože majú strach sa Pánovi úplne odovzdať. Dina chce prosiť Pána v mene všetkých ľudských sŕdc o jeho lásku a poznáva, že to bude tiež v nebi jej poslanie až do konca časov: byť žobráčkou božskej lásky, apoštolkou a misionárkou lásky.
Až do konca sveta bude vyžarovať Božské Srdce na duše, a to skrze Máriu. Dina vidí, že Mária je všeobecnou prostrednicou milostí. Prostredníctvom Márie sa Ježiš obetuje Otcovi a skrze Máriu prichádzajú dušiam od Boha všetky milosti.
Pán dáva Dine stále väčšiu účasť na svojom vnútornom živote. Preto je naplnená horúcim smädom po utrpení, po dušiach a po láske. Tento smäd sa jej stane zdrojom trojakého mučeníctva. 16. januára 1926
hovorí svojmu Pánovi, že by zomrela bolesťou, keby vedela o všetkom zle, ktorého sa svet dopúšťa.
Nebeskú blaženosť, ktorú Dina zakúsila, opisuje v stále väčšom štýle. Tam odpočívala v Ježišovom Srdci a zakúsila jeho nesmiernu nehu a jeho miernosť. Koncom marca 1926 jej Pán daruje nekonečné bohatstvo svojho Srdca. Smie s týmito nevyčerpateľnými pokladmi robiť, čo chce. Vlastní jeho nekonečné zásluhy a smie ich používať podľa svojho zaľúbenia. Aj túto neobyčajnú milosť poznáme zo života iných svätcov. Tak píše blahoslavená Mária od Božského Srdca Drosta z Vischeringu počas sviatku Ježišovho Srdca v roku 1897: „Spasiteľ mi povedal, že si ma znova vyvolil ako milovanú nevestu svojho Srdca a že mi dal k dispozícii poklady svojho Srdca. Musela som sa veľa modliť za svätú Cirkev, za celý svet, ale najmä za duše, ktoré chcel získať skrze moje prostredníctvo milostí.“
Dina reaguje na tieto milosti tak, že odovzdáva nevýslovný dar ďalej Matke Božej, ktorá z neho môže čerpať podľa svojho dobrozdania a má tak oslavovať Trojicu. Dina stále viac prichádza k tomu, že teší Pána v jeho agónii. Dá jej okúsiť niekoľko kvapiek zo svojho horkého kalicha.
Smie zdieľať v rastúcej miere fyzické aj duševné bolesti trpiaceho Spasiteľa. Napokon v sobotu 22. januára 1927 prijme stigmy. A je otrasená Pánovým nárekom: Tak málo duší chce so mnou trpieť v mojej agónii! Tak málo duší, dokonca aj medzi zasvätenými osobami, chápe, čo je to spoluúčasť na agónii môjho Srdca.
A nasleduje zasľúbenie: Preukážem veľké priateľstvo dušiam, ktoré ma chcú tešiť v mojej agónii. Na jej otázku, prečo tak mnoho zasvätených duší nechápe spoluúčasť na agónii jeho Srdca, Pán odpovie: Pretože nemajú ku mne dostatočný cit nežnosti a pretože nedostatočne usilujú o veľkú dokonalosť aj v malých veciach. Agónia môjho Srdca bola osamelosť, zabudnutie a nevďačnosť.
Masima - Verím a Dôverujem
