%20(1).jpg)
Pán zjavuje Dine, že najväčšia radosť, akú Mu duša môže pripraviť, spočíva v tom, že ju môže pozdvihnúť až k svojmu božstvu. "Áno, moja malá nevesta, nachádzam nesmiernu záľubu v tom, keď môžem dušu pretvoriť vo Mňa, zbožštiť ju, absorbovať ju úplne do božstva."
Keď sa jej Pán 4. júna 1928 sťažoval, že zasväteným dušiam chýba spojenie s Ním, pýtala sa bl. Dina, čo musí robiť, aby od Neho dostali milosť spojenia s Ním a odlúčenie od seba. Pán odpovedal: Musí Ma o to prosiť. Dávam svoju milosť každej duši, ktorá Ma o to prosí, zvlášť potom duši zasvätenej, ktorá je mojou nevestou a chce sa ňou stať. Ako má o to prosiť? pýta sa Dina. Duša Ma má jednoducho prosiť o milosť, aby som v nej panoval, ako chcem. Čo má robiť, keď túto milosť dostane? Odpovedať na to s veľkou láskou.
Teraz pripomína Dina Pánovi ľudské slabosti, takže často padáme a zanedbávame spoluprácu s milosťou. Pán odpovedá: Pozdvihnúť sa znova s veľkou láskou, vždy sa ku Mne vracať, dôverovať Mi. Veľký počet Bohu zasvätených duší Mi nedostatočne dôveruje: to je to, čo im chýba. Musia Mi vo všetkom dôverovať: vo svojich ťažkostiach, vo svojich núdzach, vo svojich bojoch, áno aj keď upadnú a dopustia sa chyby. Dôverovať Mi a nebáť sa, veľmi Mi dôverovať.
Neotrasiteľná dôvera v Božie milosrdenstvo stojí úplne v centre Dininej spirituality. Ani poznanie vlastných chýb nesmie vyvolať kolísanie, naopak. V roku 1924, ako píše vo svojom životopise, dostala hlbší vhľad do svojich slabostí a bezmocnosti. Píše: Ale tento pocit vlastnej biedy, pocit taký hlboký ako bezodná priepasť, bol práve dôvodom mojej odvážnej dôvery v nášho Pána.
28. júna nasledujúceho roku poznamenáva: Nikdy som ešte nevidela svoju biedu, svoje chyby, svoje nedokonalosti tak jasne. Ale to pozdvihuje moju dôveru k môjmu dobrému Majstrovi. Náš Pán ma pozná. Nemôže u Neho dôjsť k žiadnemu rozčarovaniu nado mnou, pretože On od večnosti vie, že som nič a obyčajná slabosť a že bez neho môžem ešte menej ako nič.
Pod dátumom 7. júla 1928 opisuje jedno pokušenie k skleslosti: Vidím svoje chyby, svoje nedostatky a démon by ma chcel priviesť k tomu, aby som stratila dôveru v Božie milosrdenstvo. Ale podľa želania nášho Pána sa nezaoberám so svojimi úbohými chybami; ľutujem ich s pokorou a prenechám všetko Jemu, vrhnem sa do vyhne jeho lásky a snažím sa rozjímať len o Ňom samotnom a o jeho božskom Srdci.
Predpokladom každej dôvery je pokora, nie vina. Pretože len pokorná duša, ktorá vie o svojich slabostiach, je schopná preniesť dôvod svojej dôvery úplne mimo seba na Boha.
Výslovne o pokore sa v autobiografii Diny hovorí málo. Ale je svojím spôsobom prítomná na každom riadku. Na niektorých miestach je reč o hodnote pokorenia. Tak hovorí Pán v apríli 1928: Keby si vedela, aké veľké mám v tebe zaľúbenie, keď zaujímaš s radosťou stav pokorenia, do ktorého som ťa priviedol! U Diny nadobúda pokora formy zabúdania na seba samú, a to opäť v nasledovaní svätej Terézie od Ježiša, od ktorej poznáme tieto slová: Pýtate sa ma, ako dospieť k čistej láske: Zabudnite na seba a nehľadajte nikdy seba.
Od Diny žiada Pán, aby úplne zabudla na seba. Bolo to 28. januára 1927, šesť dní pred prijatím stigiem. Dal jej osvietenie o stave sebazničenia v Ňom. "Bola som ako ponorená do veľkej milosti pokory," napísala. Táto pokora je predpokladom pre povýšenie, ktoré spočíva v tom, že ju Pán postupne vťahuje do vnútra Najsvätejšej Trojice.
5. augusta 1927 bola uchvátená do nekonečných sfér Trojice, kam vstúpilo, ako jej Pán povedal, len niekoľko privilegovaných duší. Dina je ako oslepená svetlom a počuje Ježišov hlas: Mlčanie a odriekanie, moja malá Ja-sám, neodopri Mi nič, nič... Na Vianoce toho istého roku je zavedená o niečo hlbšie do zatvorenej záhrady Srdca Najsvätejšej Trojice, kde je obklopená neopísateľnou atmosférou mlčania a lásky.
21. januára 1928 – tentoraz v sprievode Matky Božej a svojho anjela strážcu – smie vstúpiť ďalej do Svätyne Najsvätejšej Trojice, kde ju prekvapí hlboké poznanie veľkosti a nesmierností božských atribútov.
9. februára ide v rovnakom sprievode ďalej do Svätostánku Najsvätejšej Trojice, kde smie byť ponorená do nesmiernej žiary blaženosti a rozkoše. Ježiš jej povie: Tu je kozub božského plameňa, stred nekonečnej lásky. Ty, moja malá Ja-sám, strávená vo Mne, smieš žiť len z čistej lásky sebaobetovania. A Ja som ťa sem zaviedol na oslavu môjho Otca, na útechu svojho Srdca a na úžitok duší.
Ale cesta nie je ešte na konci. Ježiš ju 22. apríla pozve, aby vstúpila do podstaty Božieho Srdca, do samotnej podstaty božstva. Zo zápisu v denníku nie je celkom jasné, či sa jedná o oznámenie, alebo o samotný vstup. Každopádne o rok neskôr 5. mája 1929 hovorí o tom, že smie uvidieť hĺbku nekonečnej bytosti Trojice. Ide o posledný zápis v jej autobiografii.
Na chvíľu odbočíme, lebo je potrebná poznámka k spôsobu, akým Pán blahoslavenú Dinu oslovuje. Nazýva ju „moja malá Ja-sám“ („ma petite Moi-m me“). Dina k tomu napísala 22. januára 1927: Od niekoľkých týždňov nazýva ma Pán vo štvrtok a v piatok „moja malá Ja-sám“. Tým chce povedať, že zaujal miesto mojej duše, že On je všetko a ja nič, nič.
Skutočnosti, stojace za týmto pomenovaním mohla Dina uvidieť už pred niekoľkými rokmi v symbolickom obraze. Ježiš ju pozval 13. novembra 1923, aby vystúpila na oltár, ktorý horí ohnivými plameňmi. Vystúpila naňho, roztiahla na božský príkaz paže do tvaru kríža a bola zachvátená a strávená plameňmi. Keď už žiara nenachádzala žiadnu potravu, klesol a zhasol. Uprostred zostal len popol; Ježiš sa priblížil, fúkol a zničil ho.
"Nakoniec zo mňa nič nezostalo. Zatiaľ čo som bola podľa Vykupiteľovho poňatia mŕtva, nežila som ďalej na zemi? Áno, ale Ježiš zaujal moje miesto. Postavil sa na miesto môjho bytia. Nechal ma úplne zmiznúť, pole zostalo prázdne. Mohol teraz konať plne podľa svojej vôle. Ukázal mi, že môj vonkajší zjav je len plášť, ktorým si musí poslúžiť. Plášť, ktorý ho skryl ľudským zrakom a umožnil Mu pokračovať tak vo svojom živote.
