%20(1).jpg)
V polovici 14. storočia žil v Siene Giacomo Benincasa, farbiar vlny, so svojou manželkou Lapou. Tradícia hovorí, že títo mnohodetní manželia mali 25 detí. V roku 1437 sa im narodila dcéra Katarína, ktorá bola z dvojčiat, ale jedno z nich hneď zomrelo. Katarína bola od narodenia miláčikom všetkých, preto ju tiež volali Eufrosýnia - toto meno totiž znamená radosť a spokojnosť.
Katarína sa najradšej zdržiavala v kostole svätého Dominika, ktorý stál za mestom na pahorku, neďaleko farbiarne jej rodičov. V šiestich rokoch videla Ježiša, ako ju žehná a možno práve preto mala rada rozprávanie o svätých pustovníkoch, čím sa v ňom rodila túžba ich nasledovať. Vyhľadávala samotu a vždy si priala, aby mohla sama kázať. V sne sa jej často zdalo, že je muž a zložila sľub u Dominikánov, a bola vysvätená.
Keď Katarína dovŕšila vek 12 rokov, rodičia ju zamýšľali vydať, hľadali pre ňu vhodného ženícha, a aj preto ju obliekali do pekných šiat. Ale ona sa stránila spoločnosti a ak sa zúčastnila na nejakej zábave, bolo to len z ohľadu na svoje okolie. Od svojich 7 rokov bola pevne odhodlaná zasnúbiť sa iba Ježišovi Kristovi. K vnútornému sústredeniu ju ešte primäla smrť jej milovanej sestry Bonaventury, no rodičia jej medzitým našli ženícha. Pretože sa Katarína zo všetkých síl vzpierala, spravili z nej doma Popolušku. Dostávala tie najhrubšie práce a odňali jej aj izbičku, aby nemohla byť sama a myslieť na svoje plány. Musela obývať jednu izbu spolu s bratom, ale ani to jej nebránilo dlho zotrvávať v modlitbe. Brat obdivoval jej vytrvalosť a aj otec tajne pozoroval svoju dcéru, až dospel k názoru, že u Katarína nejde iba o obyčajný detský vrtoch.
Raz uvidela v sne svätého Dominika, ktorý jej sľúbil, že splní jej prianie, nosiť rádový plášť. Vtedy oznámila rodičom a súrodencom svoj nezvratný úmysel zostať pannou. Rodičia v tom videli Boží úmysel a privolili a odvtedy už Kataríne nikto v dome nekládol prekážky.
Nasledujúce tri roky len zriedka vychádzala zo svojej izby, kde sa po celý čas modlila a rozprávala s Bohom. Žila veľmi asketickým životom, pritom vždy dbala, aby bola upravená a čistá, pretože bola presvedčená, že vonkajšia čistota je znamením vnútornej čistoty. Zvlášť premáhala spánok a v jedle bola veľmi zdržanlivá.
Podobne, ako svätý František, aj svätá Dominik zriadil tretí rád, pričom ženská časť týchto terciárov sa nazývali Sestry kajúcnice svätého Dominika. Katarína veľmi rada počúvala Dominikánov, bratov kazateľského rádu, ako hovoria k ľudu pod šírym nebom. Sama si tiež priala hlásať Božie slovo, ale pretože bola žena, nesmela na kázanie ani pomyslieť. Ale i tak si vrúcne priala, aby si smela obliecť plášť svätého Dominika v ráde kajúcnic a stať sa "mantellatou".
Dominikáni sa však zdráhali ju obliecť do plášťa, pretože bolo zvykom prijímať do bratstiev staršie osoby, nie mladé dievčatá. Mantellaty nemali spoločný dom, takže sa očakávalo, že sa každá bude živiť sama. Na príhovor jej matky Lapy sa sestry napokon rozhodli Katarínu prijať do bratstva pod podmienkou, že nie je veľmi pekná. Podľa správ súčasníkov sa dozvedáme, že Katarína neoplývala nápadnou krásou, ale zato mala veľmi sympatické správanie. Konečne sa jej napokon podarilo obliecť si plášť.
Katarína nerada opúšťala svoju celu, aby sa dala do služieb Cirkvi, ani netušila aké osudy ju postretnú. Hoci stále myslela na Boha a jej duša bola nonstop otvorená pre Božie veci, v tejto dobe - ako mnoho iných nábožných osôb - pociťovala hlbokú depresiu, pokušenie a úzkosť. Aj na nej sa plnilo, že modlitba nesmie závisieť na našej nálade, či citu, ale je nutné je v nej vytrvať aj keď "nič necítime". Dlho mala pochybnosti o svojom poslaní, prežila stav vyprahnutosti, zdalo sa jej, že ju milovaný Boh opustil, nepociťovala žiadnu vnútornú útechu. Preto väčšinu času trávila v kostole, aby sa doma vyhla pocitu opustenosti. Nad všetkými pochybnosťami a pokušením však zvíťazila. Potom uvidela v sne Spasiteľa, ako sa s ňou zasnubuje a na prst jej nastokáva prsteň.
Približne v roku 1364 opúšťa svoju samotu, chcela predsa slúžiť nielen Bohu, ale aj blížnemu. Pomáha tak nielen doma s láskou a horlivosťou všetkým členom rodiny, ale ujímala sa aj chudobných zo Sieny. Dokázala poznať potreby ľudí prv, než o nich hovorili a poskytovať im pomoc skôr, ako prosili. Svoje dary často strkala len škárou vo dverách a rýchlo odchádzala, takže obdarovaní mnohokrát ani nemali tušenie, kto im pomáha.
Rodičia jej v dobročinnosti nebránili, ba ju sami podporovali. Zaumienili si, že sa nebudú na Katarínu hnevať, aj keby rozdala všetko, čo majú doma. Ale jej štedrosť dala priestor mestskému ohováraniu. Neverili jej prísnym pôstom, pohoršovali sa, že sa stráni ľudí a v celom jej počínaní videli akýsi druh duchovnej márnivosti. A k tomu ju ešte často navštevovali choroby, ale Katarína si ani z pletiek, ani chorôb veľa nerobila.
Doba, v ktorej žila, bola veľmi búrlivá. Keď mala Katarína 8 rokov, vypukla v jej rodnom meste revolúcia, ktorú potlačil cisár Karol IV., ktorý bol v tom čase na ceste do Ríma na korunováciu. Ale i tak prevládala nepokojnosť a zvlášť tým trpeli remeslá. A Práve v týchto zlých časoch zomrel jej otec Benincasa.
V roku 1368 vypukli opätovné vzbury, ktoré skončili tým, že Siena bola prehlásená republikou. Jej bratia museli opustiť mesto a hľadať útočisko vo Florencii. Matka zostala s Katarínou vo farbiarni a dcéra staršieho brata viedla menší obchod. Táto revolučná doba priniesla jej priniesla nové úlohy. Ľud sa búril proti pánom, tovariši proti majstrom a Katarína tieto spory uzmierovala. Často ju tiež pozývali manželky vypovedaných šľachticov na hrady, aby im poskytla útechu a pomoc. Raz hovorila Katarína k dvojtisícovému zástupu ľudí a prosila ich pre lásku Ježišovu, aby nažívali v pokoji a mieri.
O tom, ako je ohováraná, sa dozvedela od chorej stareny, ktorú ošetrovala. Volala sa Cecca a bola malomocná, preto musela bývať v morovom domčeku za mestom. Bola to veľmi zlá starena a jej ošetrovanie vyžadovalo veľmi mnoho sebazapierania. Keď sa Katarína raz oneskorila, vyčítala jej, že jej je zrejme spoločnosť Dominikánov milšia, ako spoločnosť chorej stareny. Ale Katarína sa o ňu naďalej starala s rovnakou láskou a obetavosťou.
Výčitkami ju zahŕňala aj spolusestra Andrea, chorá na rakovinu. A hoci jej choroba bola taká odporná, že sa k nej nikto nechcel priblížiť, Katarína ju ošetrovala, pričom chorá ju za to len neustále slovne napádala a ohovárala najhroznejším spôsobom. Došlo to tak ďaleko, že si zhromaždenie sestier predvolalo Katarínu, aby sa zodpovedala zo svojho spôsobu života, no ona, samozrejme, klebety vyvrátila.
Legenda rozpráva, a talianski umelci často tento výjav maľovali, že sa jej zjavil Ježiš Kristu a ponúkol jej dve čelenky, jednu zlatú a druhú tŕňovú. Zvolila si tŕňovú a odvtedy bolo jej srdce naplnené tichou radosťou. Jedna z jej najväčších nepriateliek v bratstve, Palmerina, ju sama od seba verejne odprosila, ale i tak bola ďalej ohováraná, takže jej spovedník Tomaso della Fonte ju žiadal, aby sa menej modlila, menej postila, aby neuvádzala ľudí do pokušenia ohovárania, že ak sa prispôsobí ľuďom, reči ustanú. Ale po dlhom rozhovore s Katarínou, spovedník na svojom príkaze netrval.
Masima - Verím a Dôverujem
