%20(1).jpg)
Veľkú úlohu v mystickom živote Diny Bélangerovej hrá Matka Božia. Aj keď je to Kristus, kto stojí úplne v centre jej spirituality, a aj keď je vtiahnutá do vnútra Trojice, nikdy sa nestalo, že by Mária úplne zmizla z jej zorného poľa. Až do konca sa stále v jej autobiografii vynára.
Roku 1924 môže spoznať Máriinu materskú lásku. Tá najvrúcnejšia a najobetavejšia materská láska tu na zemi je chladná v porovnaní s plameňmi lásky Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. 4. augusta 1925 poznáva Dina Máriu ako Prostrednicu všetkých milostí.
18. januára 1928 vidí Máriu, ako jednou rukou obetuje nebeskému Otcovi svojho božského Syna a druhou rukou rozdáva dušiam poklady Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
29. júla je uchvátená Máriinou krásou, ktorú smie uvidieť: žiadne, ani to najväčšie majstrovské dielo ľudského umenia neodovzdáva ani tušení o nádhere jej tváre, jej dobroty, jej miernosti, o nežnosti jej úsmevu.
Na inom mieste svojej autobiografie opisuje Dina svoj vnútorný postoj pri svätom prijímaní. Predstavuje si, ako prijíma eucharistického Pána z rúk Panny Márie. To zodpovedá odporúčaniu svätého Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu, ktorý v Zlatej knihe píše: "Po svätom prijímaní sa uzober, zavri oči a zaveď Ježiša do Máriinho Srdca. Daj ho jeho Matke. Ona ho prijme plná lásky, pripraví mu dôstojné miesto, bude sa mu klaňať plná úcty a dokonale ho milovať..."
27. januára 1925, keď bola vytrhnutá do Srdca Najsvätejšej Trojice, cítila sa súčasne v Srdci Márii.
10. augusta 1927 smela zvláštnym spôsobom zakúsiť materskú Máriinu ochranu, akou je zahrnutá. Mária ju pripravuje na prijatie božských milostí.
V júni 1928 vidí Dina Hostiu a Ježišovo Srdce. Z Hostie vychádzajú nesmierne svetelné lúče, zo Srdca plamene ohňa, oboje však prechádza Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie a odtiaľ k dušiam. Pri tomto videní je Dina uchvátená predovšetkým neopísateľnou Máriinou čistotou. Okrem toho vidí, ako Mária priťahuje duše, aby ich privádzala k eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktoré vidí obklopené nespočetným množstvom anjelov.
12. septembra 1928 sama Mária uisťuje Dinu, že ak je s ňou spojená, bude uchránená od každého klamu diabla. O mesiac neskôr vníma Dina Máriin smútok a cíti potrebu, aby ju potešila. Ale dostane na vedomie, aby všetku útechu, ktorej je schopná, darovala samotnému Pánovi. Pretože tešiť Ježiša znamená súčasne tešiť ju.
Aj anjeli hrajú v mystickom živote Diny svoju úlohu. Počas svojho noviciátu uzavrie s anjelmi, strážcami všetkých svätostánkov na celom svete, dohodu: Majú zastupovať Dinu u božského Väzňa svätostánku, za to bude každý utorok, deň zvlášť zasvätený anjelom, prebývať v spojení s nimi zvláštnym spôsobom a ešte viac ako inokedy pri svätej omši. Keď pristupuje k svätému prijímaniu, sprítomňuje si anjelov, ako obklopujú cibórium, ako horia úctou a vyjadrujú sladkými piesňami a harmóniou svoju lásku.
"Načúvala som týmto spevom, ktoré sa mi zdali také čisté, že najmelodickejšie chválospevy na zemi zasahovali moju dušu ako falošné pazvuky. Prijímala som Ježiša z rúk svojej dobrotivej Matky. Od nej vedená, vrátila som sa na svoje miesto späť a predstavila si ju obklopenú zástupom anjelských duchov, ktorí tvoria dvornú družinu božského Kráľa."
Ako bolo povedané už skôr, Dina sa mohla pozerať na svet anjelov. Vo februári 1925 napísala: 18. februára (…) Nesčíselný zástup anjelov je ponorený v Bohu. Každý z nich je ponorený a prestúpený nekonečnou Trojicou. Krása každého vyvoleného je výron najvyššej krásy. Keď sa pozerám na blaženú dušu, je to v skutočnosti sám Boh, ktorého vidím, ale pozerám na toľko rôznych krás, koľko je vyvolených: večný Majster sa v žiadnom svojom svätom neopakuje. Aká harmónia! V nich všetkých je láska, svätosť podľa miery, akú im Boh udeľuje, a dokonalé šťastie. Svetlo, ktoré obdivujem, je sladké a čisté; zem je podľa toho len temnota. To, čo vidím, je také krásne! Je to len rýdza žiara pravdy. Mlčanie... mlčanie... láska...
19. februára. Vidím Boha v jeho anjeloch a anjelov žijúcich v nekonečnej Trojici. Sú to nevýslovné krásy...
20. februára. Vidím tri klaňania hodné Osoby Otca, Slovo a Ducha Svätého v anjeloch: každý z nich je preniknutý Trojicou, nekonečnou jednotou, a vyžaruje z nich strhujúci lesk. Koľko je anjelov, toľko je rôznych vznešeností. Aký krásny je môj anjel strážny!
V posledných týždňoch pred svojou smrťou, keď už nemohla písať, mala zvláštne videnie anjelov, a to v boji za chudobu. Anjel, ktorý sa jej zjavil, sa na ňu usmial a povedal: "Som anjel chudoby."
Dina speje rýchlo k svojmu naplneniu - a tým aj k plnej miere svojich bolestí. 15. augusta 1928 skladá svoje večné sľuby. Počas Vianoc zloží pri polnočnej omši naveky svoj sľub, že bude vždy konať to, čo je najdokonalejšie. Tento sľub urobila už skôr na obmedzený čas, prvýkrát 13. októbra 1924. Aj keď bola navštívená na tieto Vianoce veľkou duchovnou vyprahnutosťou, naplnil ju jej sľub veľkou radosťou. Pán mlčí, neprichádza žiadna útecha, ani jediné slovo. Napriek tomu napísala v denníku, že už toto jeho mlčanie je veľkou radosťou, pretože jej dáva ochutnať niekoľko cenných kvapiek horkosti.
V roku 1929 sú jej záznamy v denníku veľmi obmedzené. Nachádzame len jednu poznámku s dátumom 3. januára 1929: Veľký smútok nášho Pána. A potom nasledujú Ježišove slová: Moji kňazi, moji kňazi!
Nasledujúci deň, bol to piatok Ježišovho Srdca, počuje počas adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou v noviciáte Pánov hlas, ktorý jej s radosťou oznamuje: Som spokojný s noviciátom. Tu Ma milujú. Tu vládnem a nachádzam duše, ktoré Mi pripravujú radosť.
Ďalší zápis nachádzame až o dva mesiace neskôr, 22. apríla. Choroba, ktorá ju potom privedie až k jej smrti, pokračuje: je to pľúcna tuberkulóza. Známky tejto choroby sa objavili už na jar roku 1926. Je to rovnaká choroba, na akú zomrela jej duchovná sestra, svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša.
Skutočnosť, že v Dininom denníku po taký dlhý čas nenachádzame zápisy, môže poukazovať na podobnú skúšku vnútornej opustenosti. Tomu by nasvedčovalo aj to, že ďalší záznam predstavuje naliehavú prosbu k Pánovi, aby sa k nej poponáhľal a vlial jej odvahu. Tentoraz Pán odpovedal: Som tu, buď odvážna... Nechaj Ma pôsobiť. Utrpenie, ktoré ti dávam, má pre duše nekonečnú cenu. Pros o to, aby ťa moja milosť zachovala až do konca v dokonalej vernosti k tvojmu poslaniu.
Ďalší deň k nej hovorí: Keby si poznala radosť, akú Mi pripravuješ, keď Ma nechávaš pôsobiť! Je tak málo duši, ktoré Mi dávajú v hodine veľkej obete súhlas, aby som pôsobil podľa svojej vôle.
24. apríla poznamenala Dina, aké dobré je milovať Ježiša, a Pán jej odpovedal: Keby si vedela, aké príjemné je môjmu Srdcu, keď je milované!
Na svoje narodeniny, 30. apríla, je Dina preložená do izolácie pre chorých na tuberkulózu. O tom vo svojom denníku nepíše nič, len toto: ... vnímaná prítomnosť (Pána): Milujem ťa!
5. mája píše, že Pán jej nechal 30. apríla nahliadnuť do hlbín Najsvätejšej Trojice. Večer 5. mája sa cíti taká slabá, že sa bojí stráviť sama nasledujúcu noc. Vtedy vníma pri modlitbe napravo od svojho lôžka prítomnosť Pána, ktorý jej povie: Prišiel som, aby som strávil noc s tebou. Budem sa o teba starať.
Nasleduje posledná poznámka: Júl 1929. Premýšľala som o veľkej dobrote mojich predstavených voči mne a o mojej láske spolusestre. Pocítila som obzvlášť hlbokú vďačnosť a povedala som nášmu Pánovi o svojej bezútešnosti z toho, že nie som schopná dôkazov vďačnosti. Odpovedal mi: "Ja sám splatím tvoje dlhy."
"Ty ich splatíš ako Boh?"
"Iste, splatím ich ako Boh, splatím ich svojim Srdcom. Každému, kto ti preukáže aj tú najmenšiu službu alebo urobí najmenšiu radosť, darujem za to svoje milosti. Ale v nebi budeš musieť napriek tomu sama platiť všetky svoje dlhy. Dal som ti svoje Srdce raz a navždy. Budeš teda moje bohatstvo rozdávať skrze moju najsvätejšiu Matku." Toto Pánovo zasľúbenie o Dininom nebeskom poslaní ďalej sprostredkovať dušiam bohatstvo Ježišovho Srdca je posledným zápisom v jej autobiografii.
Odvtedy Dina tak zoslabla, že už nie je schopná písať. Utrpenie narastá. Ale nemôže ju pripraviť o jej úsmev. Často opakuje svojim predstaveným: Ó, aké je dobré úplne sa vydať Ježišovi! Aký je verný! Aký je štedrý! Aký je nežný aj v najmenších veciach! Ako na mne spočíva jeho dobrota! Aj napriek všetkému svojmu utrpeniu uisťuje, aká je šťastná. Hovorí aj o budúcom poslaní v nebi, ktoré bude spočívať v tom, rozdávať radosť a pracovať pre duše.
Skutočne, napriek všetkému utrpeniu je jej posledným slovom radosť. Aj o tom k nej Pán niekoľkokrát hovoril, napr. 14. septembra 1928: Tvoje utrpenie je nutné výkupné za hriechy, ale Boh miluje duše takou veľkou láskou, že nachádza svoje šťastie v tom, obrátiť pre nich všetko utrpenie v radosť. Chce, aby duše už tu na zemi boli vo svojom utrpení blažené božskou láskou. Preto tie duše, ktoré Boha naozaj milujú, nachádzajú toľko šťastia v kríži aj napriek svojej prirodzenosti. Pretože vo všetkom, čo ich stretáva, nachádzajú a milujú Boha.
A ďalší deň Dina začuje: Duše sú nešťastné len tou mierou, akou sa vzďaľujú od Boha. Bolo by veľkým prianím môjho Otca a mojim prianím vidieť všetky duše šťastné, dokonca už tu na zemi. Keď naša božská spravodlivosť utláča alebo trestá, potom je to vždy pre lásku, aby sa duše zmierili s Bohom, so svojím najvyšším šťastím. Ó, moja malá nevesta, pracuj so mnou na tom, urobiť duše šťastnými.
Pri svojom utrpení prosí vždy prítomných, aby sa za ňu modlili, aby zostala verná až do konca. Večer 14. augusta sa jej pýta Pán, či chce ešte ďalej trpieť, alebo by chcela s ním odísť do neba. Dina prejaví ochotu ešte ďalej trpieť: za duše a za kongregáciu. Niekoľko dní pred smrťou prijme sviatosti umierajúcich.
Jedného dňa počuje hlasy, ktoré jej pätnásťkrát hovoria: Šťastná, šťastná... Inokedy jej Pán povie: Tvoja smrť v spojení s mojou je ako druhé vykúpenie. Dovolila si mi, aby som žil v tebe svoj život; preto budem súdený na tvojom mieste Ja.
Ráno 4. septembra, je to streda, ju prepadne veľká slabosť. Jej zrak je uprený na eucharistické Srdce Ježišovo, ktoré visí oproti jej lôžku. Dina zostane až do konca pri plnom vedomí. Spája sa s modlitbami, ktoré sa za ňu konajú, usmieva sa na spolusestry a bozkáva kríž, ktorý jej prikladajú k perám. Aj napriek krutej bolesti si zachováva svoj úsmev.
Jedna spolusestra dosvedčila: "Úsmev jej posledných dní bolo niečo také čisté a zaujímavé, že som bola otrasená až na dno duše a nikdy na to nebeské divadlo nemôžem zabudnúť."
Asi o tretej hodine popoludní sa priblížil koniec. Povedala: "Dusím sa!" Dina umiera v postoji svätej Terézie od Ježiška: takmer sedí na svojom lôžku a hlava jej padne dozadu, oči sú uprené k nebu.
