%20(1).jpg)
Mária Elisabeth Hesselblad sa narodila 4. júna 1870 v meste Fåglavik v juhozápadnej švédskej provincii Västergötland. Vyrastala ako piata z trinástich detí v láskyplnej a nábožnej luteránskej rodine patriacej do Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorá verne každú nedeľu chodila do kostola.
Elisabeth bola od malička ku všetkým vľúdna a priateľská, no bývala často chorá. Už v ranom veku prejavovala nezvyčajný záujem o Boha a o vieru. S veľkou túžbou po poznaní začala každý deň čítať niekoľko strán z Biblie. Táto veľká „priekopníčka ekumény“ – ako ju nazval pápež Ján Pavol II. – o tomto období neskôr vo svojich autobiografických spomienkach napísala:
„Keď som chodila do školy a videla som, že moje spolužiačky patria do rôznych cirkví, začala som rozmýšľať nad tým, ktorá z nich je tým pravým stádom, pretože v Novom zákone som sa dočítala, že existuje iba ‚jedno stádo a jeden pastier‘. Často som sa modlila, aby ma Pán voviedol to tohto ‚jedného‘ stáda, a spomínam si, že som o to raz prosila, keď som sa prechádzala pod vysokými borovicami mojej domoviny, a odpoveď som dostala veľmi zvláštnym spôsobom.
Pozdvihla som zrak k nebu a povedala som: ,Drahý nebeský Otec, ukáž mi, kde je to jediné pravé stádo, v ktorom nás chceš všetkých zjednotiť.‘ Vtedy som pocítila, ako do mojej duše vstúpil nádherný pokoj, a zdalo sa mi, ako by mi nejaký hlas odpovedal: ,Áno, dcéra moja, jedného dňa ti ho ukážem.‘ Toto uistenie ma sprevádzalo po všetky tie roky, ktoré predchádzali môjmu vstupu do Katolíckej cirkvi.“
Už ako mladé veselé dievča ju súrodenci nevolali inak ako „naša malá mama“, pretože kde sa len dalo, tam pomáhala vyčerpanej matke a chorľavému otcovi.
V dome Hesselbladovcov panovala taká veľká chudoba, že v roku 1888 sa 18-ročná Elisabeth vydala na cestu do Ameriky, do „krajiny neobmedzených možností“, aby tak mohla finančne podporovať svoju rodinu.
Po príchode do New Yorku sa po nociach usilovne učila angličtinu a cez deň si robila kurz, aby sa mohla stať zdravotnou sestrou, čo ju napĺňalo veľkou radosťou. Vnútorne však bola stále hľadajúca. „Moja duša bola plná neistoty a pochybností. Necítila som príslušnosť k žiadnej cirkvi. A predsa som sa snažila nájsť vo svojom srdci Boha, ktorého som milovala ako svojho Otca a ... ktorého by som nikdy nechcela zraniť.“
Počas praxe v Rooseveltovej nemocnici sa Elisabeth skoro každý deň na chirurgickom oddelení obetavo starala aj o ťažko zranených írskych katolíckych robotníkov, ktorí si ublížili pádom z lešenia pri stavbe neďalekej katolíckej Katedrály sv. Patrika. I keď táto mladá zdravotná sestra nevedela, čo to za „šnúru z perál“ (ruženec) mali títo Íri, predsa vždy dávala pozor, aby sa im to, keď boli v bezvedomí, nestratilo.
Jedného dňa počula istého mládenca, volal sa Patrik, „na ktorom nezostala jediná kosť celá,“ ako svojím výrazným írskym akcentom volá svoju matku. Keď si uvedomil, že matka tam nie je, opakoval stále dokola, aj v noci vo veľkých bolestiach, tie modlitby, ktoré ho matka ako chlapca doma v Írsku naučila: ,Svätá Matka, Panna Mária, pomôž mi! Pomôž svojmu Patrikovi, ako to vždy robíš!‘ Elisabeth ako evanjelička nevedela, čo si má o tom myslieť, a i naďalej hľadala duchovný domov, to jedno stádo, ktoré jej prisľúbil nebeský Otec ešte kedysi v borovicovom lese jej švédskej domoviny.
Priznáva: „Mala som možnosť spoznať ľudí všetkých vierovyznaní: katolíkov, protestantov, zoskupenia rôznych slobodných cirkví, neveriacich a židov. ... Ale nič nedokázalo uspokojiť vnútorný život mojej duše.“
Mimoriadne si vážila adventistov siedmeho dňa, ktorí sa v najobávanejšej časti New Yorku starali o chudobných a chorých. Ale najviac Elisabeth priťahovalo ticho katolíckych kostolov. Neskôr napísala: „Pri smrteľnej posteli katolíkov som to vždy považovala za svätú povinnosť, aby som im zavolala kňaza a pripravila pre nich malý oltár. Mnohí kňazi, ktorí to videli, sa chceli so mnou rozprávať, ale všetkých som vedome odmietla.“
Raz zavolala pátra z neďalekého jezuitského kostola k jednej španielskej pacientke, aby jej udelil sviatosť zmierenia. Prišiel páter Cardella. Keď ho potom Elisabeth odprevádzala k dverám, náhle sa k nej obrátil a vyslovil prorocké slová: „Nielenže sa stanete katolíčkou, ale zomriete ako rehoľná sestra.“ Avšak do tej doby mali ešte uplynúť roky vnútorného boja, intenzívneho štúdia katolíckej náuky, mimoriadnych pomáhajúcich milostí, sprevádzané modlitbou mnohých ľudí.
Od roku 1896 sa 26-ročná Elisabeth ako ošetrovateľka starala o dlhodobo chorú matku z jednej bohatej a hlboko veriacej rodiny Cisneros. Emma a Mária, dve mladé dcéry a horlivé katolíčky, sa čoskoro stali najlepšími priateľkami tejto mimoriadne láskyplnej opatrovateľky. Svoju švédsku priateľku presvedčili, aby ich v roku 1899 sprevádzala na dlhej ceste po Európe.
Neskôr Elisabeth opísala jednu rozhodujúcu udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1900 v Bruseli, keď biskup počas eucharistickej procesie na Božie telo niesol monštranciu naspäť do miestnej Katedrály sv. Michala archanjela a sv. Guduly: Na procesiu som sa pozerala ako sa pozerá na zaujímavú vojenskú prehliadku. Keď som videla, ako si obidve moje priateľky a väčšina ľudí kľakli, utiahla som sa za veľké vstupné dvere ... pričom som si myslela: ,Jedine pred tebou, môj Bože, si pokľaknem, ale nie tu!‘ V tom momente vstúpil biskup s monštranciou do hlavnej brány. Kým dovtedy bola moja duša rozorvaná v boji a bolesti, v jedinom okamihu ju naplnila neha a ja som počula láskavý hlas vychádzajúci z vnútra môjho srdca a akoby zároveň aj zvonka.
Ten hlas mi hovoril: ,JA som ten, ktorého hľadáš.‘ Vtedy som padla na kolená. Vzduch sa naplnil sladkou vôňou, ktorá sa podobala vôni lúky plnej jarných kvetov. ... Tam, za dverami kostola, som mala svoju prvú adoráciu v prítomnosti nášho božského Pána v Najsvätejšej sviatosti.“ Táto eucharistická milosť trvala i po Elisabethinom návrate do Ameriky.
Katolícke kostoly, sväté omše a kňazské požehnanie ju priťahovali ako magnet. Avšak aby dokázala urobiť posledný rozhodujúci krok ku katolíckej viere, k tomu jej dopomohla jedna veľká bolesť a hlboká mariánska milosť.
V apríli 1902 pracovala Elisabeth ako staničná sestra v nemocnici, kde ju zastihol telegram informujúci o smrti jej milovaného otca. Aká neopísateľná bolesť, že nemohla s láskou stáť pri svojom vlastnom otcovi v hodine jeho smrti! Neskôr o tom napísala: „Len čo sa však za mnou zavreli dvere, moju dušu naplnil hlboký pokoj. Pokľakla som, podala som ruky niekomu, ktorého prítomnosť som jasne vnímala, a povedala som: ‚Mária, Matka moja, zverujem ti svojho otca. Vezmi ho, Matka, a urob ho šťastným.‘ Bola to moja prvá modlitba k Panne Márii a ja som si ju v tom okamihu zamilovala. ‚Teraz viem, aký máš význam, najdrahšia Matka; už nás nikdy viac nič nerozdelí – ani v živote, ani v smrti. Som tvoja dcéra, Mária, Matka moja!‘“
Elisabeth často prosila: „Bože, milované svetlo, veď ma.“ A skutočne, pomaly začínala chápať, že to jedno pravé Kristovo stádo nie je také dokonalé, ako čakala. Už od detstva jej bola veľmi blízka sv. Brigita, ktorá bola tiež vernou dcérou Katolíckej cirkvi, hoci videla jej chyby, nespravodlivosti mnohých prelátov a dokonca aj hrubé slabosti pápeža a bojovala proti nim. Dokonca ani sám Ježiš nebol schopný vytvoriť medzi svojimi učeníkmi dokonalé stádo.
V lete 1902 mohla ako 32-ročná konečne povedať: „Všetky moje pochybnosti sa pominuli. ... Pokorne žiadam o prijatie do Katolíckej cirkvi. Takmer 20 rokov som bojovala v tme, mnoho rokov som študovala katolícke náboženstvo a modlila som sa za pevnú vieru, vieru takú silnú, že aj keby rímsky pápež a všetci kňazi Cirkev opustili, zostala by som stále pevná a vytrvalá.“
15. augusta 1902 žiarila šťastím, keď ako konvertitka v sprievode svojich dvoch priateliek a krstných mám Emmy a Márie z rodiny Cisneros bola pátrom Hagenom SJ, budúcim duchovným vodcom, slávnostne prijatá do Cirkvi a podmienečne pokrstená. „Krstná voda sa liala na moju hlavu a ... v jedinom okamihu ma zaplavila Božia láska.“
Na Vianoce 1902 Elisabeth prvýkrát navštívila svoju rodinu vo Švédsku už ako katolíčka. „Keď som vstúpila na domácu pôdu, bolo mojím jediným želaním dať svoj život za návrat mojich krajanov – mužov a žien – a celej Škandinávie do jediného pravého stáda.“
Na jar potom cestovala na pozvanie svojich priateliek Emmy a Márie do Ríma, kde sa jej život natrvalo zmenil. Keď sa cez námestie Piazza Farnese viezli do Chrámu sv. Petra, Elisabeth padol pohľad na fasádu malého kostola s nápisom: In honorem Sanctae Birgittae – Na počesť svätej Brigity. „Dom svätej Brigity!“ zvolala nahlas.
Námestie, dom, malý biely kostol s portálom medzi dvoma veľkými, elegantnými stĺpmi, všetko bolo presne také, aké to videla vo vnútornom obraze, keď bola ešte školáčka. Elisabeth s búšiacim srdcom vstúpila do kostola, kde sa okamžite cítila ako doma. Keď vďačne pokľakla a modlila sa, začula náhle hlas: „Chcem, aby si mi tu slúžila.“ A na konci svojho päťtýždňového pobytu v Ríme bola opäť vnútorne uistená: „Na tomto mieste máš pôsobiť. Ty, dcéra svätej Brigity, máš pracovať pre Boha. Sama Brigita ti bude pomáhať.“ Tak sa aj stalo.
Elisabeth Hesselblad v roku 1904 prerušila svoju prácu v Amerike, zbalila si „svojich sedem slivák“ a definitívne sa vrátila do Domu sv. Brigity v Ríme, ktorý sa neskôr stal materským domom jej sesterskej komunity. V roku 1906 dostala táto pokorná a veľmi nadaná Švédka so súhlasom pápeža Pia X. sivý habit sestier Kongregácie najsvätejšieho Spasiteľa, Rádu sv. Brigity, ktorý sa pod jej múdrym materinským vedením nádherne rozvinul ako nová vetva pôvodného Brigitinho rádu – vždy s prednostným cieľom: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe.“
Apoštolská horlivosť matky Elisabeth a jej neúnavná a veľkorysá láska k človeku bez ohľadu na osobu, boli pre ňu doslova typické. Počas druhej svetovej vojny niekoľko mesiacov skrývala v dome rímskych židov a politické obete, čím riskovala vlastný život. Podarilo sa jej pomôcť mnohým židom, baptistom a neveriacim, aby našli cestu do jedného stáda s jedným pastierom; tak pomohla napríklad aj hlavnému rabínovi Ríma Eugeniovi Zollimu. Rada sa spolu so sestrami takto modlila k sv. Brigite: „Získaj milosť viery všetkým, ktorí sú mimo jedného stáda, aby sa stratené ovce mohli vrátiť späť k pravému pastierovi.“
Jej tichým želaním bolo, aby sa švédsky ľud vrátil do Katolíckej cirkvi. Tomuto cieľu bola osobitne oddaná, za to obetovala aj svoje rastúce fyzické utrpenie, temnotu, poníženia a napätie v ráde, k čomu dochádzalo najmä v posledných rokoch jej života.
„Nášmu drahému Pánovi nikdy nič neodmietnite. Ak vám zosiela skúšky, len si overuje vašu vernosť. Prijmite ich!“ prosila aj svoje duchovné dcéry. Nikdy sa nesťažovala a o svojej blížiacej sa smrti s úsmevom povedala: „Som na stanici a čakám na vlak.“
86-ročná matka Elisabeth sa neustále modlila ruženec, až pokým 24. apríla 1957 pokojne neusnula. Pápež Ján Pavol II. blahorečil Elisabeth Hesselblad vo Svätom roku 2000 a svätorečená bola pápežom Františkom v Roku milosrdenstva 2016.
