%20(1).jpg)
O záležitosti cirkvi sa javil malý záujem, ale Katarína bola neúnavná. Jej protivníci búrili proti nej ľudí, zapálili dom Soderinov a vyhnali jeho rodinu. Prepadli aj dom Canigianiho, ktorý jej poskytol pohostinstvo. A takto pokračovali všade, kam Katarína prišla a usilovali o jej život.
Ale Katarína neprestávala svojich sprievodcov povzbudzovať a prehlasovala, že neopustí Florenciu skôr, pokým nevykoná svoje poslanie. Napokon sa utiekla do opustenej záhrady a tam sa modlila. Ale ozbrojený dav ju našiel aj tam a ona im vyšla v ústrety. Pokľakla pred jedným z ozbrojencov a vyzvala ho, aby spravil čo Boh dopustí, ale že mu Božím menom zakazuje dotknúť sa jej sprievodcov. Dav ustúpil a Katarínu nič nepostihlo, mučeníckej smrti sa nedočkala.
Potom sa uchýlila do kláštora neďaleko Florencie a tam sa dozvedela, že 27. mája 1378 zomrel vo veku 67 rokov pápež Gregor XI. Jeho nástupcom sa stal prísny, energický, asketický, ale panovačný Urban VI. Katarína mu napísala, aby svoju horlivosť miernil láskou a domáhala sa prísnej reformy kňazských mravov svojej doby.
V roku 1378 bol konečne uzavretý mier medzi Rímom a Florenciou a medzitým sa v celej krajine vzmáhala kajúcnické hnutia pre reformu v cirkvi. Svätica vtedy skutočne docielila, že sa pápež vrátil do Ríma a že Taliansko s ním uzavrelo mier, ale doba krížových výprav už patrila minulosti. Zostávalo už len previesť reformy v cirkvi. Ale stalo sa čosi ešte oveľa horšie než doposiaľ. Nastala pápežská schizma.
Francúzski kardináli si zvolili vzdoropápeža Klementa VII. a Katarína opäť písala pápežovi, aby aj v tejto ťažkej situácii hľadal len blaho nesmrteľných duší. Vo Florencii potom získala tretieho tajomníka Barduccia Canigianiho, ktorý síce počas "florentskej búrky" prišiel o všetko, ale stal sa jej učeníkom a zostal jej sprievodcom až do jej smrti. On napísal jej hlavné dielo "Dialóg".
Katarína mala ešte len 31 rokov, no svieca jej života zhasínala. Semeno, ktoré zasiala, vyrástlo neskôr ako čakala, ako sa často deje veľkým ľuďom. Aj keď však útočila na skazený klérus, vždy zostala pravovernou dcérou cirkvi. Nechcela reformáciu, ale reformu. Pápež Urban VI. prejavil prianie, aby prišla znovu do Ríma. Katarína si vyžiadala písomný rozkaz, aby ľudia v Siene nepoukazovali na jej pričasté cesty. Nechcela dávať pohoršenie ani kvôli ceste do Ríma, kam odišla v sprievode 40 ľudí.
Do Ríma dorazili v roku 1378 a ubytovali sa tam v dome U svätej Kláry a Katarína tam stanovila pre svoj sprievod prísny domáci poriadok. Všetko mali spoločné a nad všetkým bdela Alessia. Niekoľko dní po jej príchode vyzval pápež Katarínu, aby prehovorila pred ním a pred zhromaždenými kardinálmi o cirkvi a schizme v nej. Poslúchla a mala dlhú reč. Dodala pápežovi odvahu, ale zároveň ho vyzývala, aby jeho hlavnými zbraňami boli kajúcnosť, modlitba, cnosť a láska. Pápež jej reč odobril a dal ju všetkým kardinálom za príklad.
Rozkol v cirkvi rástol. Nemecko, Čechy, Uhorsko, Anglicko a skoro celé Taliansko boli na strane Urbana, no Francúzsko, Španielsko a Savojsko sa pridalo ku Klementovi, ktorý bol predovšetkým vojak a diplomat a pápežstvo ponímal čisto politicky. Pápež chcel vyslať Katarínu spolu s princeznou Katarínou Švédskou na dvor neapolskej kráľovnej Jany, aby ju prehovorili, nech sa odtrhne od vzdoropápeža. Katarína Sienská neváhala, zato princezná áno. Proti tomuto kroku bol však i Rajmund, bolo to podľa neho nebezpečné a nakoniec sa k jeho mienke pripojil aj pápež a z cesty zišlo.
Katarína však napísala kráľovnej a vplyvným dámam na jej dvore veľa listov, pričom kráľovnú zaprisahala spásou jej duše, aby upustila od svojej falošnej, ctižiadostivej a intrigánskej politiky. Urban sa vtedy veľa radil s Katarínou o prostriedkoch, ktorými by francúzsky kráľ mohol byť zadržaný a nehlásil sa verejne ku Klementovi. Rozhodlo sa, že Rajmund prevezme úrad nuncia na dvore francúzskeho kráľa, no Katarína už tušila, že ho viac na zemi neuvidí a preto sa s ním veľmi vrelo rozlúčila. Predovšetkým mu kládla na srdce, aby sa nenechal ničím otriasť vo vernosti pravému pápežovi Urbanovi, odprevadila ho do Ostie a tam, kde sa svätý Augustín rozlúčil so svojou matkou Monikou, sa rozlúčila aj Katarína s Rajmundom, pričom sa modlila, kým jej galéra nezmizla z očí.
Pápež Urban sa obklopil správnymi ľuďmi a Katarínu vyzval brevem, aby pozvala do Ríma tých, o ktorých si myslí, že by mohli byť jeho dôstojnými radcami. Katarína teda napísala listy a hoci sa mnohí zdráhali, dôrazne ich žiadala, aby z príkazu Pána ťažili zo zverenej hrivny. Tiež znovu napísala uhorskému kráľovi a iným kniežatám, aby zostali verní Urbanovi.
Pápežovi protivníci mali stále v područí Anjelský hrad, no 29. apríla 1379 ich Urbanove vojská a hrad dobyli. Klement VI. sa dal na útek, pričom ochranu hľadal u neapolskej kráľovnej, ktorá ho prijala so všetkou pompou. Lenže jej poddaní sympatizovali s Urbanom a pompéznym prijatím vzdoropápeža ľud pobúrila. Klement potom utiekol do Gaety, odkiaľ sa preplavil do Marseille, kde ho čakali francúzski kardináli a odprevadili do Avignonu. Nakoniec aj neapolská kráľovná, ohrozená a obliehaná vlastným ľudom uznala Urbana za pápeža.
Katarína sa radovala, no jej radosť trvala krátko, sotva sa kráľovná trochu spamätala, znovu sa pridala ku Klementovi. Katarína však neprestávala dúfať, znovu jej napísala a opäť ju zaprisahala, aby pamätala na svoju dušu, no márne. Až ju (kráľovnú) dal Urban do kliatby, prehlásil ju za zosadenú a vyzval jej švagra, uhorského kráľa, aby sa zmocnil jej uprázdneného trónu.
Katarína tieto kroky schvaľovala, sama podporila uhorského kráľa, aby neváhal zabrániť rozkolom v cirkvi. Už sa však nedožila toho, že sa Carlo Durazzo zmocnil apúlskeho kráľovstva, kráľovnú Janu uvrhol do väzenia, kde potom zomrela. Katarína jej takýto koniec predpovedala vo svojich listoch.
- dokončenie v nasledujúcom článku -
