%20(1).jpg)
V roku 1374 vypukol v Siene mor. Ľudia padali mŕtvi priamo na ulici, obilie zostávalo na poli a utíchol aj obchodný ruch. Hrobári mali plné ruky práce, sedenie mestskej rady sa nekonalo, nepracovali ani sudcovia. Kto mohol, ten z mesta zutekal. Statočné zostali akurát mantelántky, bez bázne vchádzajúce do zamorených chudobných štvrtí, utešovali umierajúcich a spievali žalmy, keď zahaľovali mŕtvoly. Mnohé zo sestier zomrelo uprostred diela milosrdenstva.
Okrem sestier boli hlavnými spolupracovníkmi Kataríny najmä Rajmund Kapuánsky, Páter Tommaso delle Fonte a brat William z Anglicka, žijúci v kláštore Leccetto neďaleko Sieny. Pridal sa k nim aj Florenťan Giovanni z Celly, ktorý prišiel do Sieny, aby spoznal Katarínu. Jeho prostredníctvom posiela Katarína správy do Ríma a na iné dôležité miesta. Katarína mala okrem zmienených osôb aj veľa ďalších priateľov. Medzi nich patrila napríklad Cceca Ridente, ktorá sestry neustále obveseľovala.
Katarína mala veľmi rada aj malé dievčatko Lucreciu, dcéru chýrneho sienského právnika, ktorú vyliečila z duševnej choroby, no najradšej mala Alessiu, ktorá ovdovela a vstúpila mantelátkam. Katarína obľubovala kvetiny a rada ich posiela svojim priateľom.
Keď nepracovala, alebo sa nemodlila, diktovala listy, či ich sama písala. Jej sekretárom bol brat Bartolomeo, ktorý Katarínu neskôr sprevádzal do Pisy, Luccy, Avignonu, Florencie či Ríma. Občas vykonával tajomnícke služby aj brat S. Maconi, ktorý ju sprevádzal na pápežský dvor v Avignone. Jeho rod žil v nepriateľstve s rodmi Tolomei a Rinaldini, ale Katarína ich uzmierila.
Keď obyvatelia Pisy žiadali Katarínu, aby ich navštívila, po dlhom zdráhaní privolila a navštívila ich v sprievode bratov dominikánov. Vtedy sa písal rok 1375 a Katarína mala 28 rokov. Bola to jej prvá väčšia cesta. Privítal ju samotný arcibiskup a predseda senátu so svojou malou dcérkou, neskoršou veľkou sväticou. Katarína v Pise nadiktovala veľa listov, v kaplnke svätej Kristíny sa venovala náboženským rozhovorom. A premýšľala o krížovej výprave.
Jej životopisci to vysvetľujú tým, že sa domnievala, že veľká vonkajšia udalosť zastaví vnútorný rozvrat vtedajšej cirkvi. Hovorila o tom aj s vyslancom cyperskej kráľovnej, ktorý bol na ceste do Avignonu s prosbou kráľovnej, aby pápež Gregor XI. vyhlásil krížovú výpravu proti Saracénom a Turkom, ktorí kráľovnú ťažko ohrozovali.
Keď zostavovali s Katarínou plán tejto výpravy, Katarína prejavila neobyčajný politický zmysel. Napísala list kráľovnej Jane Neapolskej a oznámila jej, že pápež už vydal buly rozličným duchovným rádom, aby kázali krížovú výpravu, lenže nepochodila, kráľovná nemala pre jej plány pochopenie. Odpovedala len prázdnymi sľubmi.
Katarína sa však nevzdávala, okrem iných napísala aj uhorskej kráľovnej a nakoniec docielila, že sa jej vplyvom konali prípravy. Križiakom chcelo slúžiť aj množstvo žien, ale veľké povstanie proti cirkevnej vláde v Toskánsku tieto prípravy pochovali. Katarína tak videla v zmarení tejto výpravy znamenie rozvratu v cirkvi, tušila budúci schizmu, ktorá neskôr skutočne nastala.
Katarína v Pise ťažko ochorela, ale rýchlo sa uzdravila a kedykoľvek sa objavila na ulici, davy ju nasledovali. Už vtedy mala povesť divotvorkyne. Stretávala sa aj pápežským nunciom, mala videnia nebeskej slávy a práve z tej doby sa datuje jej stigmatizácia, ktorou bola obdarovaná počas modlitieb v kaplnke svätej Kristíny.
Ale aj tu mala nepriateľov a protivníkov, zvlášť medzi učencami univerzity, ktorí jej zvlášť zazlievali, že ako žena nesedí medzi svojimi štyrmi stenami ale pôsobí vo svete. Niektorí ju chceli vyzvať na verejnú rozpravu, odkázala im však, že nie je povolaná učiť majstrov. Jej jadrom vedy bola vždy len viera a láska. A veľmi mnoho ľudí uzdravila tým, že ich primäla, aby vyznali svoje tajné hriechy a choroba zmizla.
Keď raz v kostole sv. Štefana počúvala hru na organe, prišiel k nej posol s pozvánkou kartuziánskeho kláštora na Gorgonských ostrovoch. Prevor kláštora Don Bartolomeo z Ravenny bol vo svojom kláštore často obťažovaný a drancovaný Saracénmi. Bratia žili neustále na stráži a prevor dúfal, že Katarína ich svojou prítomnosťou posilní. Hneď sa vydala na cestu v sprievode ďalších dvadsať ľudí. Prevor dal ženám k dispozícii dom mimo kláštora a na druhý deň sa celý konvent zišiel pred domom, kde k nim Katarína prehovorila, čo bola v stredoveku neslýchaná vec! Hovorila jednoducho, s radosťou, ako matka k synom, či sestra k bratom. Ich spovedník vo svojich záznamoch napísal, že povedala presne to, čo duše všeobecne potrebovali.
V jeseni sa vrátila do Sieny, pričom revolúcia zachvátila celé Taliansko. Interdikt nad Florenciou, ktorý vydal pápež na radu francúzskych kardinálov, vyvolal prudkú búrku ľudu. Katarína tak po celú zimu korešpondovala so senátormi a inými vplyvnými osobnosťami vzbúrených miest. Túžila po mieri.
Na nový rok 1376 ochorela a horúčka trvala až do jari. Počas choroby ju brat Rajmund informoval o smutných udalostiach v cirkvi. Ešte v ten večer napísala pápežovi Gregorovi XI. a pripomenula mu jeho povinnosť vrátiť sa do Talianska. Zároveň ho prosila, aby nesiahal po meči na obranu svojich práv.
Stratené duše vážia viac než stratená zem. Katarína nezabudla pripomenúť chyby vysokých cirkevných hodnostárov, tiež vyjednávala s Florenťanmi, aby zadržali násilné skutky. Na ich naliehavú prosbu opustila otcovu farbiareň, kde stále bývala, lebo florentským mešťanom Sederinim bolo tamojšej vojenskej rade navrhnuté, aby bolo nadviazané mierové jednanie a Katarína bola prostredníčkou.
Florentské chrámy boli opustené, nad mestom sa zdvíhala kliatba ako ťažký mrak a oči všetkých boli upreté na ženu v bielom rúchu. Pred palácom Soderinov, kde bola hosťom, ju čakali zástupy, aby ju videli. Vykonala množstvo diplomatických návštev a za 14 dní mala situáciu mala pevne v rukách. Potom s mierovými návrhmi odcestovala do Avignonu. Mali ju nasledovať vybraní poslovia, pretože im išlo najmä o zrušenie kliatby, pričom Kataríne išlo o mier v Taliansku, návrat pápeža a o uskutočnenie krížovej výpravy. Na túto cestu nastúpila síce chorá, začiatkom júna v sprievode S. Maconiho, Neriho a Buoncontiho z Pisy a troch mantelantiek.
Do Avignonu dorazila 18. júna 1376 a o dva dni sa stretla s pápežom na jednaní. Kronikár písal o autorite, ktorá z jej osobnosti vyžarovala, hoci bola obklopená kardinálmi. Bola to autorita, ktorá vyplývala z vedomia božského poslania. Pápež ju poveril prípravou protinávrhu, no poslovia z Florencie neprichádzali. Katarína sa začala obávať, aby ju Florenťania nezradili. Medzitým však skúmala u pápeža, či by bol ochotný vrátiť sa do Ríma. Aj sa za to modlila.
Keď poslovia konečne dorazili, ukázalo sa, že nemajú dostatočné zmocnenie, boli to poslovia vojenskej rady, nie však republiky. Vodca delegácie Cavaliere Strozzi odmietal jednať s Katarínou, chcel hovoriť priamo s pápežom. Katarína preto napísala list Florenťanom a vytýkala im ich konanie. Jednanie o mieri bolo tak bezvýsledné a Katarína sa tým viac snažila pohnúť pápeža k návratu do Ríma. Pápež privolil, ale tí, ktorí chceli, aby zostal v Avignone, rozšírili fámu, že sa v Ríme chystá proti pápežovi sprisahanie. Aj preto Katarína často hovorila do duše kardinálom, ktorí jej neboli naklonení, ale cítili moc jej slova a zjavu.
Jej veľkými protivníkmi však boli aj niektoré avignonské vplyvné dámy. Dokonca bol na Katarínu uskutočnený aj atentát dýkou. Jej stúpencom sa však po jednom rozhovore stal aj mocný vojvoda z Anjou a dokonca sa chcel ujať vedenia krížovej výpravy. Katarína navštívila i jeho manželku a oboch manžela získala pre vieru v Krista. Kráľa však odmietla navštíviť, nevidela v tom božské poslanie. A pápež? Ten ju považoval za skutočnú sväticu a boli o tom presvedčení aj mnohí kardináli, preláti a mnohí z tých, ktorí boli pri jej príchode skeptickí.
Pápež však stále váhal s návratom do Ríma a Katarína ho už prestala prehovárať, ale radšej sa za neho modlila. Modlitby asi pomohli, lebo pápež sa napokon vydal na trojmesačnú cestu z Marseille do Ríma, pričom Katarína sa vracala po súši. A hoci chcela cestovať nepoznaná, všade, kde sa ľudia dozvedeli o jej príchode, všetci ju chceli vidieť. Napokon došla do Janova, kde čakala na pápeža v dome zbožnej dámy Orietty Scottovej, ktoré jej poskytla ubytovanie. No všetci v dome boli chorí. Legenda hovorí, že sa Katarína nielen plná vrúcnosti modlila za pápeža, ale aj za chorých a všetci sa uzdravili.
13. októbra 1377 konečne priplávali pápežské galéry, a Kataríne sa splnilo jej prianie. Pápež, za búrlivého pozdravovania ľudí vošiel s pompou do Ríma a Katarína sa v tichosti vrátila do Sieny, no zostala pápežovým "anjelom strážnym". V listoch ho neprestávala vzývať, aby sa ujal žiaducich reforiem v cirkvi, no pápež najskôr musel zápasiť s politickými ťažkosťami, zvlášť v odbojnej Florencii.
- pokračovanie v ďalšej časti -
Masima - Verím a Dôverujem
