%20(1).jpg)
Svätý Ondrej Avellino sa narodil v Castro Nuovo v Neapolskom kráľovstve. Báť sa Boha a vyhýbať sa hriechu, to boli zásady, ktoré mu matka od útleho detstva vštepovala hlboko do srdca a ktoré sa stali pravidlom celého jeho života.
Kým Ondrej študoval v Senise, jedna dáma sa ho snažila zaujať niekoľkými darčekmi, ktoré mu poslala, ale cudný mladík jej dary neprijal a odkázal, že by ho už nemala viac obťažovať a môže si byť istá, že by radšej zomrel, ako by mal súhlasiť s akýmkoľvek zlom.
Inokedy zasa, keď bol zvádzaný k hriechu, utiekol ako spravil cudný Jozef v Egypte. Aby unikol podobným pokušeniam, rozhodol sa stať kňazom, čo aj uskutočnil a po konci štúdia bol vysvätený za kňaza. Nejakú dobu sa venoval praxi kánonického práva na cirkevných súdoch. Vtedy sa stala zvláštna príhoda, Ondrejovi v zápale hádok unikla triviálna lož. Čoskoro sa mu však pri čítaní Svätého písma zjavili pred očami slová: Ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu. Ondrej význam týchto slov až pridobre pochopil a jeho pokánia bolo také, že sa od tej chvíle vzdal svojho povolania, aby unikol nebezpečenstvu z urážania Boha a celkom sa odovzdal posvätnej službe.
Pretože sa často stýkal s rehoľníkmi rádu Teatínov, zatúžil sa k nim pridať, čo aj v roku 1556 uskutočnil a prijal meno Ondrej na počesť svätého apoštola Ondreja, po ktorého príkladu chcel veľa trpieť pre Božiu slávu.
Ondrej oplýval vynikajúcimi cnosťami a práve tie prinútili jeho nadriadených, aby ho vymenovali za magistru novicov, hoci bol v ráde len päť rokov. Neskôr ho poverili správou niekoľkých domov. Ondrej sa venoval všetkým svojim povinnostiam v čo najväčší prospech tých, ktorým bol nadriadený. Okrem obvyklých sľubov si uložil ešte dva - prvým sľubom bolo neustále pracovať proti svojim vlastným sklonom a po druhé, robiť neustály pokrok v dokonalosti.
Vrúcna láska, ktorú prejavoval Bohu a ľuďom ho viedla k tomu, aby každú voľnú chvíľu využíval na modlitbu a v úsilí o spásu duší. Predtým, než vstúpil do rehole, zvykol sa šesť hodín denne venovať modlitbe, ale ako rehoľník nemal k dispozícii toľko voľného času a tak sa tejto svätej povinnosti venoval v noci.
Veľký úspech zožal aj ako spovedník. Napravil mnohých zatvrdnutých hriešnikov, ďalším zabránil, aby opäť nepadli, zmieril zatrpknuté mysle a priviedol nespočetné množstvo duší do neba. A Boh sa mu odmeňoval zázrakmi.
Raz v noci sa vracal domov so svojim spoločníkom z domu chorého muža, ktorého bol vyspovedať. Zrazu sa strhla veľká búrka a lampáš, čo mali pred sebou, zhasol. Z tela Ondreja však vyšiel taký jas, že sa im osvetlila nielen osvetlila cesta, ale navyše ju obaja zdolali bez toho, aby sa ich dážď dotkol. Mnohé podobné udalosti, ako aj časté videnia svätých, dary proroctva a čítania v ľudských srdciach, no predovšetkým veľa príkladov hrdinských cností, získali svätému Ondrejovi najvyššiu úctu ľudí.
Veľmi si ho vážil svätý Karol Boromejský a rád sa s ním radil o dôležitých záležitostiach. Svätý Ondrej mal napriek tomu o sebe veľmi nízku mienku, svoju veľkú a namáhavú prácu v podporovaní úcty Boha a práce na spáse duší nepovažoval za nič veľké. Pozeral na seba ako na veľkého hriešnika a často sa strachoval o svoju spásu, z ktorého ho neskôr oslobodila upokojujúce videnie: Svätý Augustín a svätý Tomáš Akvinský, ktorých uctieval ako patrónov, sa mu zjavili, utešili ho a sľúbili mu pomoc najmä v poslednej hodine. Ondrej sa ich úprimne opýtal, či sa bude tešiť z večného života a dostal túto odpoveď: "Ešte neprišiel čas tvojho spasenia. Ale ako je v živote všetko pochybné a neisté, riaď sa našimi radami - bojuj s najväčšou vytrvalosťou na bojovom poli cnosti, ako si robil doteraz, a tak si nazbieraš poklad zásluh a Boh pred tebou nezatvorí nebeskú bránu." Tieto slová si potom vždy pripomínal a nielenže pokračoval v horlivosti praktizovania cnosti, ale ju každý deň zvyšoval.
Počas posledných osemnásť rokov života nejedol ani mäso, ani vajcia, dokonca ani ryby, jeho strava pozostávala len z fazule, ktorú mal vždy navarenú na tri dni. Keď mu potom radili, aby kvôli svojmu pokročilému veku zmenil svoje stravovanie, povedal: "Hoci som vo veku 83 rokov oslobodený zo zákona pôstu, pri pomyslení na svoje hriechy a svoju ľahostajnosť v službe Najvyššiemu, som povinný postiť sa a zachovávať inú askézu, aby som utíšil Boží hnev." Takto vravel ten, ktorý si zachoval svoju prvú nevinnosť.
Ondrejova posteľ pozostávala z vreca slamy položenom na dvoch doskách. Denne sa bičoval do krvi a pretože sa s týmto všetkým neuspokojil, denne prosil Všemohúceho, aby mu poslal nejaké utrpenie. Ondrej aj tie najväčšie krivdy znášal s nepremožiteľnou miernosťou, v prenasledovaniach a skúškach prejavil hrdinskú trpezlivosť a k svojim nepriateľom pristupoval so skutočne kresťanskou miernosťou.
Práve túto miernosť zažil jeden muž, ktorý kruto zavraždil syna Ondrejovho brata. Svätý muž nabádal svojho brata, aby nehľadal, ani nežiadal pomstu. Poznal vraha, ale neodhalil ho, no keď sa vraha predsa len podarilo dolapiť a predviesť pred sudcov, Ondrej pre neho prosil milosť a odpustenie.
Svätcova oddanosť k umučeniu a smrti nášho Pána Ježiša Krista bol príčinou jeho úprimnej túžby stále viac trpieť. Často ho bolo počuť hovoriť: "Ach, čo všetko robím a trpím v porovnaní s tým, čo urobil a vytrpel môj Ježiš pre mňa? Ó, kiež by som bol na Jeho česť roztrhaný bičmi a prebodnutými klincami a vydýchol za Neho na kríži!"
Nemenej hlboká bola jeho oddanosť Najsvätejšej sviatosti. Počas slúženia svätej omše celá jeho tvár žiarila božskou láskou. Až do posledného dňa, hoci bol takmer úplne vyčerpaný, trval na tom, že bude slúžiť svätú omšu, v ten deň však sotva začal žalm, Ondreja pri úpätí oltára postihla paralýza. Potom ho preniesli do jeho izby, kde mu udelili posledné sviatosti. Keď ich prijal, všetkých prítomných požehnal, pričom mu z tváre vyžaroval pokoj a šťastie. Potom obrátil svoj zrak k obrazu Presvätej Bohorodičky, ktorú po celú život miloval a veľmi uctieval a v 88. roku svojho života skonal. Jeho tvár po smrti žiarila skutočne božskou žiarou a Boh ohlasoval jeho slávu, ktorú svätý Ondrej požíval v nebi, mnohými a veľkými zázrakmi.
Masima - Verím a Dôverujem
