%20(1).jpg)
Obrátenie talianskeho herca Pietra Sarubbiho, ktorý vo filme Umučenie Krista stvárnil Barabáša, veľmi výrazne dokazuje, že niekedy stačí len jediný pohľad človeka zjednoteného s Bohom, aby to – hoci aj bez slov – naruby obrátilo život niekoho druhého. Po nepokojnom živote plnom snov a sklamaní to Pietro Sarubbi dotiahol predsa len ďaleko.
Tento muž, narodený v roku 1961, sa stal uznávaným talianskym divadelníkom a hercom so skúsenosťami aj na medzinárodnej úrovni. Keď v lete 2002 dostal 40-ročný zatrpknutý herec a veľmi vlažný katolík ponuku, o akej sa mu doposiaľ ani len nesnívalo, práve prežíval osobnú profesijnú krízu.
Zatrpknutý, sotva praktizujúci katolík Sarubbi spomína: „Všetko sa začalo jedného pekného dňa pri mori. Zavolal mi Mel Gibson a pozval ma do Ríma na nakrúcanie filmu Umučenie Krista. Vzhľadom na môj vonkajší výzor, urastenú a mocnú postavu, s výrazom evokujúcim úprimnosť, som očakával, že snáď dostanem rolu apoštola Petra, ktorý sa objavoval v deji počas celého filmu. Veď napokon – chcel som si dobre zarobiť, stať sa slávnym a dostať sa na stránky časopisov. Mel Gibson mi však ponúkol rolu Barabáša, zbojníka a vraha. Ešte zo školských čias, z katechizmovej prípravy na prvé sväté prijímanie som si pamätal, že Barabášovo „vystúpenie“ bolo celkom kratučké.
Gibsonovu ponuku som prijal len s ťažkým srdcom. A potom pri čítaní scenára som zistil, že Barabáš vôbec nič nehovorí! Ani len slovíčko, vonkoncom nič! Nanajvýš sklamaný som na Mela Gibsona naliehal: ‚Nechaj ma čosi povedať. Pre mňa za mňa, nech je to hocičo; či Pilátovi alebo Kajfášovi!‘ Ale zostalo to po starom. Mel Gibson ma len posmelil a s nezvyčajným pochopením a s otcovskou trpezlivosťou povedal: ‚Tvoj Barabáš bude mať pre teba a pre tento film oveľa väčší význam než úloha s mnohými dialógmi v nejakom inom filme. Len mi dôveruj a uvidíš!‘
Na mieste nakrúcania filmu vládla citeľne hlboká atmosféra. Boli tam prítomní aj niekoľkí kňazi, ktorí boli hercom k dispozícii na rozhovor či poradiť ohľadne ich filmových úloh. Pred nakrúcaním mojej scény som musel byť už o pol piatej ráno v maskérni. V dôsledku nespočetných skúšok, keď som mal na rukách ťažké okovy, mi začali krvácať zápästia. Čo však na mňa spravilo naozaj ohromný dojem, to bola vážnosť, s akou sa Jim Caviezel, ktorý stvárnil Ježiša, vžil do tejto svojej roly – bol celý strhaný, trpel a veľa sa modlil. Vôbec sa nešetril a medzi jednotlivými scénami nerobil žiadne prestávky tak, ako som to robil napríklad ja. Jednoducho som ,vykĺzol‘ z mojej postavy, debatoval som s ostatnými, sťažoval sa na zranené zápästia a pil horúci čaj. Caviezel, ktorý by sa ako hlavný predstaviteľ mohol dožadovať pohodlia, zostával v tichosti stáť na svojom mieste, celkom ponorený do svojej úlohy, bosý a vystavený napospas vlhkému chladu januárového Ríma. Spontánne sa pre mňa stal vzorom v tom, ako by som sa aj ja mal vžiť do svojej roly. Premohol som svoju nevôľu ... a chcel som pre ‚môjho‘ Barabáša vydať zo seba tiež len to najlepšie.“
Nakrúcanie scény, v ktorej Pilát predvádza Ježiša a Barabáša židom a pobúrený ľud si žiada Barabášovo prepustenie, sa napokon pretiahlo na niekoľko dní. Nadišla chvíľa, keď sa mal pred bežiacou kamerou po prvýkrát stretnúť pohľad Pietra Sarubbiho alias Barabáša s pohľadom Ježišovho predstaviteľa Jima Caviezela. Ten mal pravé oko nalíčené, akoby bolo ťažko zranené – podobne, ako to ukazuje Turínske plátno.
Sarubbi potvrdzuje: „Od Mela Gibsona som dostal pokyn, aby som sa na Ježiša pozrel až na konci scény, keď budem už bez reťazí zostupovať dolu schodmi. Až vtedy som sa ja Barabáš mal pozrieť na tohto ‚úbohého a dokaličeného neznámeho‘, ktorý je teraz vydaný na smrť namiesto mňa... Ako som teda zostupoval na prvý stupienok, náhle som na svojom pravom pleci pocítil čosi ako jemné šklbnutie a zároveň pocit tepla. Mimovoľne som sa obzrel tým smerom ... a bol som nanajvýš zaskočený a zmätený pohľadom Ježišovho predstaviteľa!
Nenašiel som v ňom nič z toho, čo som očakával – žiadnu zlosť alebo žalobu. Bola v ňom len nesmierna hĺbka dobroty, prijatia a milosrdenstva, obklopená láskou a starosťou o mňa – o Barabáša, zbojníka a vraha. Toto všetko som vyčítal v pohľade, akým sa na mňa dovtedy ešte nikto nikdy v živote nepozrel! Bol to neopísateľne silný pocit, ktorý v mojom vnútri spôsobil okamžitú premenu. A to, čo býva pri filmovaní často namáhavé – totiž natáčanie tej istej scény znova a znova – sa pre mňa stalo príležitosťou vždy nanovo a hlbšie prijímať tento pohľad, ktorý bol zakaždým rovnako naliehavý; pohľad herca, v ktorom prebýval Boh! Áno, v tomto pohľade som sa stretol s Ježišovým pohľadom. Pýtal som sa však: Ako je to vôbec možné?! Ako na mňa môže očami herca hľadieť sám Kristus, a to počas nakrúcania filmu?!
Celé nasledujúce mesiace som v sebe nosil hlboký nepokoj a nevedel som nájsť osobu, s ktorou by som sa o tom dokázal porozprávať. Napriek tomu, že som mal mnoho priateľov a známych, uvedomil som si, aký som v podstate osamelý. Ani len mojej partnerke a rodičom som sa nedokázal zdôveriť a spýtať sa ich na tento pohľad, ktorý ma prenasledoval a v noci mi nedal spať. Našťastie, ani neviem prečo, ale táto malá, vedľajšia úloha Barabáša vzbudila záujem u žurnalistov. Prišli a viedli so mnou dlhé rozhovory. Jedno z týchto interview bolo zverejnené v známom denníku a dostalo sa do rúk dona Gabrieleho, kňaza. Zavolal mi a povedal: ‚Zaujal ma zvlášť ten pohľad.‘ Vo svojej bezradnosti som si pomyslel: ‚No konečne je tu niekto od fachu, kto by mi snáď vedel pomôcť, aby som dokázal pochopiť, čo sa so mnou vlastne stalo.‘ Ja, ktorý som z náboženstva poznal tak málo a ani len modliť som sa nevedel, som po mnohých rozhovoroch pomaly začínal chápať.
Jedného dňa som dostal encykliku pápeža Benedikta XVI. Deus caritas est – Boh je láska. Počas dlhej cesty vlakom som ju náhodne otvoril a zrak mi padol práve na vetu: ‚Pán nebol neprítomný ani v ďalších dejinách Cirkvi: stále nám vychádza v ústrety novým spôsobom – prostredníctvom ľudí, cez ktorých prežaruje.‘ To bola tá dlho vytúžená odpoveď: Pán využil ten pohľad ako nástroj, aby sa na mňa zahľadel! Bolo to pre mňa niečo tak udivujúce a ohromujúce, že ma to doteraz dojíma.
Postupom času sa môj život od základov zmenil. Stále znova a znova som pozeral film Umučenie Krista a tento film sa pre mňa stal „vyučovaním katechizmu“. Zaujala ma najmä scéna Poslednej večere. V určitej chvíli som cítil túžbu – ba povedal by som – až naliehavú potrebu prijať svätú Eucharistiu. O to väčšia bola bolesť, že sa toho musím zrieknuť, keďže som žil so ženou, s ktorou som nebol zosobášený. Táto neslýchaná, príťažlivá sila Eucharistie ma napokon priviedla k novému prehodnoteniu mojich osobných životných postojov a ešte v novembri toho istého roku 2003 sme sa cirkevne zosobášili. Od tých čias majú naše deti otca, ktorý je pokojnejší, miernejší a veselší. Vo svojej hereckej profesii však hľadám spôsoby, ako by som mohol poslúžiť Pánovi a viere, a to ma napĺňa obrovskou radosťou.
Pietro Sarubbi dnes považuje Barabáša „za symbolický obraz, alegóriu našej trpiacej spoločnosti, obraz padnutého ľudstva, ktorého všetku vinu vzal Ježiš na seba“. P. John Bartunek, člen kongregácie Legionári Krista, mal na starosti duchovnú správu počas nakrúcania a bol k dispozícii k spontánnym rozhovorom o viere. Zvlášť silno naňho zapôsobilo obrátenie talianskeho herca Lucu Lionella, ktorý stvárnil zradcu Judáša Iškariotského.
P. Bartunek o tom vydáva svedectvo: „Lionello začal nakrúcanie filmu ako zarytý ateista a nemal žiadne zábrany vyznávať to aj otvorene. Keď bola predbežná verzia filmu so zvukovým materiálom hotová, sedel som práve v rozhlasovom štúdiu, keď prišiel Lionello, ktorého ešte čakal postsynchrón niekoľkých úsekov. Tu sa ma spýtal, či by sa mohol u mňa vyspovedať. Podľa všetkého sa v ňom po tom, čo zažil, udiala vnútorná premena. Nechal pokrstiť svoje deti, uzatvoril právoplatné manželstvo a stal sa katolíkom.“
Jim Caviezel spomínal aj ďalšieho protagonistu z filmu, istého moslima, ktorý počas nakrúcania objavil Krista: „Bol jedným z vojakov, ktorí ma bili a obrátil sa.“
