%20(1).jpg)
Svätý Vavrinec Rímsky bol jeden zo siedmich diakonov, ktorí boli umučení počas prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Valeriánom v roku 258. Svätý Vavrinec je patrón knihovníkov a archivárov, vzývaný proti ohňu a moru. Vyobrazuje sa ako mladistvý diakon s palmovou ratolesťou v jednej a s mriežkami v druhej ruke.
Narodil sa chudobným rodičom Orenciovi a Patience. Ale to je všetko, čo o jeho detstve vieme. Za panovania cisára Valeriána prišiel chudobný mladík do Ríma. Vtedy bol arcidiakonom svätý Sixtus a zbožný mladík sa mu veľmi zapáčil. Ujal sa teda tohto cnostného a veľmi nadaného mládenca a vyučil ho v teológii a priviedol na cestu kresťanskej dokonalosti.
Keď sa v roku 257 stal Sixtus pápežom, posvätil Vavrinca za diakona a včlenil ho do spoločnosti siedmich diakonov rímskej cirkvi, hoci bol tento úrad zverený len váženým mužom s vynikajúcimi cnosťami. Dôrazne mu kládol na srdce, aby spravoval cirkevný majetok a zaopatroval ním chudobných kresťanov.
Cisár Valerián, ktorý sa ujal vlády v roku 253, spočiatku zaobchádzal s kresťanmi veľmi láskavo, ba dokonca o nich vravel, že sú najlepšími poddanými. Ale to sa nepáčilo pohanom, najmä čarodejníkovi Makriánovi, ktorý bol cisárovým miláčikom a spolu s ostatnými popudil Valeriána proti kresťanom. Ten potom v roku 257 vydal nariadenie, ktorým zakazoval kresťanom zhromažďovať sa a žiadal, aby tí biskupi a kňazi, ktorí nebudú obetovať bohom, boli vyhnaní z krajiny alebo aj zavraždení. Prvou obeťou bol svätý pápež Štefan I.
V roku 258 vydal Valerián ešte prísnejšie nariadenie. Svätý Cyprián o tom napísal jednému biskupovi v Afrike: "Cisár Valerián vydal rozkaz všetkým svojim úradníkom, aby mučili a zabíjali všetkých biskupov, kňazov a diakonov, zbavili úradov všetkých kresťanských vznešených a vážených mužov, zhabali im všetky majetky a keby sa zdráhali obetovať bohom, postínali im hlavy. Do tohto nariadenia spadajú aj všetci cisárski dvorania a sluhovia, ktorí ak sa odmietnu hneď vzdať svojej viery, majú byť zbavení majetkov, spútaní reťazami a odsúdení k ťažkým prácam ako otroci."
V tomto druhom prenasledovaní zomrelo veľmi veľa kresťanov. Pohania nešetrili ani malé deti. Cisár takto chcel vykoreniť svätú Cirkev a preto najprv siahol na jej hlavu - pápeža Sixta II., ktorý sedel na stolci sotva rok. Odsúdil ho na smrť. Keď pápeža viedli na popravisko, išiel za ním s plačom Vavrinec volajúc: "Kam ideš, otče, bez syna? Svätý biskup, kam ideš bez svojho diakona? Ach, nikdy si nekonal svätú omšu kým som ti nestál po boku, čím som si zaslúžil tvoju nespokojnosť? Alebo si azda zbadal, že som bol neverným vo svojom úrade? Skúšaj ma teda znovu a presvedč sa, či si vyvolil nehodného k službe cirkvi. Doteraz si mi zveroval rozdávanie krvi Ježiša Krista a dnes mi odopieraš česť, aby som mohol vycediť svoju krv! Či sa nebojíš, že keď sa bude chváliť tvoja neohrozenosť v umučení, bude tvoje pokračovanie hanené, že takto opúšťaš svojho sluhu? Koľkí podmanitelia zvíťazili skrze udatnosť svojich poddaných a nie pre svoj vlastný boj? Či Abrahám nevystrel ruku, aby sám zabil svojho syna, či apoštolské knieža nepostúpil slávu svätému Štefanovi, aby sa stal prvým mučeníkom? Prečo by si, svätý otče, nedopustil, aby tvoje deti vydali svedectvo o tvojej múdrosti a cnosti, keď smelo zomrú s tebou? Neodďaľuj obetu syna, ktorého si vychoval. Palmová ratolesť, ktorú dosiahnem pri tebe, bude okrasou tvojej koruny a moja sláva bude tvojou slávou. Otče, preukáž svoju silu v svojom synovi!"
Dojatý Svätý Otec riekol synovi, vernému diakonovi: "Neopúšťam ťa, syn môj! Teba čaká ťažší boj. Mňa šetria, lebo som starec, teba však čaká slávnejšie víťazstvo. Prestaň plakať, lebo o tri dni ma budeš nasledovať. Prečo chceš mať účasť na mojom víťazstve, keď sa ti ponúka celá, úplná koruna? Prečo tak veľmi túžiš po mojej prítomnosti? Keď Eliáš vstupoval do neba, zanechal Elizea na zemi a on nestratil ducha. Zachráň poklad cirkvi a zaopatri chudobných."
Vavrinec sa potešil a odprevádzal svätého pápeža až ku krížu, na ktorom dokonal svoj život. Potom sa ponáhľal domov, aby zachránil majetky cirkvi a nedostali sa do pohanských rúk. Celú noc ich rozdával zhromaždeným chudobným. Rímska cirkev oplývala veľkými pokladmi, z ktorých podporovala nielen chudobných v Ríme, ale posielala bohaté almužny aj do ďalekých krajín a pri Božích službách sa používali zlaté a strieborné nádoby a svietniky.
Keď Vavrinec rozdal celé cirkevné bohatstvo chudobným, ráno za ním prišli vojaci, ktorých k nemu poslal vodca Hyppolit a zaviedli ho k miestodržiteľovi. Ten vedel, že svätý Vavrinec opatruje cirkevné poklady: "Vy, kresťania," hovoril mu, "sa ponosujete, že s vami nakladáme prísne. Teraz nie je reč o trápeniach a mukách, ale v dobrom a mocou svojho úradu sa ťa pýtam, čím chceš prispieť z hojnosti cirkevného bohatstva k pomoci vlasti? Cisár vedie veľkú vojnu s Peržanmi, jeho sily sú vyčerpané a o vás je známe, že používate zlaté nádoby pri obetách, posvätené víno pijete zo strieborných kalichov a sviece horia na zlatých svietnikoch. A keď váš Boh, ktorého zabili Židia, vám dal poučenie, aby ste dávali cisárovi čo mu patrí, keď sám žil v chudobe a napomínal vás k chudobe, vydajte mi svoje poklady a uspokojte sa teda s jeho slovami a buďte bohatými dobrými skutkami."
Pretože miestodržiteľ hovoril naozaj láskavo, rovnako mu odpovedal aj Vavrinec: "Netajím, že je naša cirkev veľmi bohatá. Nikto na svete nie je taký bohatý ako ona, ani sám cisár nemá toľko drahocenných pokladov. Ani sa nezdráham otvoriť pokladnicu a ukázať ti drahocenné Kristove poklady. Iba o jedno ťa prosím, aby si mi doprial niekoľko dní, aby som všetko mohol dať do poriadku a mohol ti to ukázať."
Dostal tri dni s ako píše svätý Augustín, miestodržiteľ objednal niekoľko vozov, aby na nich mohol naložiť poklady cirkvi. Samozrejme, veľmi sa tešil, že takýmto podvodom sa dostane k majetku cirkvi. Vavrinec medzitým zhromaždil všetkých chudobných, ktorých cirkev podporovala a vydržiavala, zišlo sa ich asi 1500. Pri kostole, kde sa zišli, zostavil zoznam ich mien. Na vozy naložil slabých starcov, slepých, krívajúcich, malomocných, opustené vdovy a siroty a spolu so zástupom chudobných sa pobral k miestodržiteľovi. Ten si prišiel prevziať poklady cirkvi a začudovaný sa pýtal, kde sú poklady, ktoré mu sľúbil dať? Vavrinec ukázal na chudobných so slovami, že toto je bohatstvo, títo sú poklady cirkvi, ktoré sa nezmenšujú, ktoré má každý človek a môžu nájsť u každého.
Miestodržiteľ sa nahneval: "Vydaj mi poklady!"
Vavrinec milo odpovedal: "Azda tu badáš niečo, čo by ťa mohlo obraziť alebo ti bolo nemilé? Zlato, po ktorom žiadostivo túžiš, je ničomný mŕtvy kov a prameň mnohých zločinov a neprávostí. Skutočné zlato je to nebeské svetlo, ktoré títo chudobní nešťastníci požívajú. Sú neustále v súžení a napriek telesnej krehkosti ich trpezlivo znášajú ako najlepší výdobytok. Nepoznajú neprávosti a náruživosti, ktoré robia u ľudí duševné choroby, najmä u vysokopostavených a bohatých a robia ich tiež na zemi nešťastnými a hodnými opovrhnutia. V týchto chudobných vidím tie veľké bohatstvá, ktorými cirkev vládne a ktoré som ti sľúbil ukázať. Lebo oni sú naším zlatom, striebrom a v týchto sirotách a vdovách pozoruješ naše perly a drahokamy, lebo sú zasvätení Bohu a cirkev sa skrze nich stáva predmetom zaľúbenia pravého Boha. Prijmi tieto poklady, staraj sa o nich ako otec a upevníš šťastie Ríma a napomôžeš blahu svojho cisára."
Samozrejme, že miestodržiteľa to napálilo a osopil sa na Vavrinca, či sa opovažuje robiť z neho posmech a vysmievať sa jeho dôstojnosti. A dodal: "Poznám tvoju bláznivú túžbu po mučeníckej smrti, ale nemysli si, že bude krátka. Zomrieš, ale dlhou a bolestivou smrťou, aby si zadosťučinil za pohanenie, ktoré si sa voči mne dopustil." Začal Vavrinca bičovať a hrozil ukrutnými mukami.
Vavrinec sa nedal vyviesť z miery: "Nešťastný človek, ktorý ma strašíš mukami, vedz, že tieto muky nie sú moje, ale tvoje muky, lebo sa z nich teším." Miestodržiteľ vidiac, že z Vavrinca nevymámi ani slovom ani bitkou poklady, dal ho zavrieť do žalára. Nezotrval tam dlho, miestodržiteľ zavolal Vavrinca o niekoľko hodín k sebe. Znovu ho prosil, aby mu prezradil, kde sú ukryté cirkevné poklady a dodal, aby mu ich vydal, lebo ich aj tak nebude potrebovať. Vavrinec však pokojne odpovedal: "Dôverujem nebeským pokladom, totiž dobrote a Božiemu milosrdenstvu, ktoré oslobodia moju dušu, keď budeš mučiť moje telo."
Vtedy ho nazlostený miestodržiteľ dal bičovať, ale svätec povedal: "Vedz, ty bezbožník, že mi k víťazstvu pomáhajú poklady Ježiša Krista, necítim mučenie." Miestodržiteľ ho teda dal ešte krutejšie mučiť, ale ani to Vavrincom neotriaslo a tak miestodržiteľ rozkázal, aby ho bili kyjakmi. Vavrinec vtedy obrátil oči k nebu a prosil Boha, aby povolal k sebe jeho dušu.
Keď kati prestali, nahnevaný pohan sa osopil: "Rimania, či nevidíte, že diabli pomáhajú tomu, ktorý sa nebojí ani bohov, ani cisára, ani najväčšieho trápenia?" A dal Vavrinca, ktorý sa modlil - Pochválený buď Pán a Boh môj, ktorý si mne nehodnému, preukázal také veľké milosrdenstvo. Najsvätejší Spasiteľ, dopraj mi, aby všetci prítomní poznali, že svojich sluhov neopúšťať, ale ich v zármutku potešuješ, - natiahnuť na škripec.
Pohania vidiac túto Vavrincovu neohrozenú vytrvalosť a veľkú dôveru v Božie milosrdenstvo, mnohí sa obrátili na Kristovu vieru a medzi nimi bolo aj 165 vojakov. Odpoveď miestodržiteľa na toto konanie bola tá, že hneď dal vojenských dôstojníkov Romana, Crescencia a Claudia Severa popraviť a Vavrinca prikázal odviesť do žalára.
Ráno si miestodržiteľ zavolal svätca a vypytoval sa ho na jeho domov, rod aj život. Vavrinec odpovedal, že pochádza zo Španielska, ale už niekoľko rokov žije v Ríme. Po narodení bol pokrstený a vychovávali ho v poznaní a plnení Božích zákonov. Vtedy sa miestodržiteľ osopil, či sa smie chváliť, že pozná Boží zákon, keď nenávidí bohov a vysmieva z pokút určených pre neznabohov. Svätý diakon odvetil: "Pravda je, že skrze Božie milosrdenstvo nepoznávam modly a neľakám sa žiadneho trápenia, ale v tomto poslúcham Boží zákon."
Miestodržiteľ teda pritvrdil a začal sa diakonovi vyhrážať, že ak nezmení svoje zmýšľanie a nebude obetovať bohom, prikáže ho mučiť deň aj noc. Ale Vavrinec odpovedal, aby robil ako mieni. Rozzúrený pohan teda rozkázal katom, aby za mestom nakládli oheň a prichystali rošt.
Vojaci odviedli Vavrinca za mesto na popravisko. Strhli z neho rúcho a potom ho reťazami priviazali na železné mriežky - rošt, pod ktorým horelo žeravé uhlie. Páľava ohňa pomaly pražila telo svätého mládenca, spôsoboval mu hrozné bolesti, ale zdalo sa, že Vavrinec ich necíti. Tvár mu žiarila nadzemským svetlom a slasťou. A keď oheň spaľoval telo, bol už taký naplnený láskou k Bohu, že si spieval žalmy. Pohania užasnuto videli, že duša, preniknutá Duchom Svätým je niečo nadzemské.
Vavrinec, keď sa už dlhšie pražil na ohni, zo žartu povedal miestodržiteľovi, že ho môže obrátiť na druhú stranu, lebo z jednej strany je jeho telo dosť upečené. Nahnevaný miestodržiteľ tak aj spravil. Neskôr mu Vavrinec povedal: "Teraz už zo mňa môžeš jesť, moje telo je dobre upečené." Miestodržiteľ ho zasypal surovými nadávkami, ale Vavrinec iba obrátil oči k nebu a skrúšene sa nahlas modlil k Bohu, aby mu ráčil dopriať nech sa Rím čím skôr obráti na svätú vieru a mohlo sa po všetkých končinách jeho veľkej ríše šíriť Evanjelium.
Mnohí z prítomných najvyšších úradníkov sa v pohnutí z tohto hrozného divadla hneď obrátili na vieru Ježiša Krista, ale Vavrinec zakrátko odovzdal svoju svätú dušu. Bolo to 10. augusta 258. Telo svätého Vavrinca vzali dvaja vznešení rímski kresťania - vojenský dôstojník Hypolit a kňaz Justín a pochovali ho vedľa cesty, vedúcej do mesta Tibur.
Cisár Konštantín dal nad jeho hrobom postaviť nádherný chrám. Svätý Ambróz aj Augustín, ale i svätí pápeži Lev a Gregor dosvedčili, že sa na jeho hrobe diali veľké divy. Ostatky svätého Štefana boli potom za čias cisára Theodosia prenesené do Ríma a pochované v oltári pri ostatkoch svätého Vavrinca.
