%20(1).jpg)
Terézia z Lisieux mala 14 rokov, keď zviedla mimoriadny boj o dušu vraha. „Chcela som mu za každú cenu zabrániť, aby sa dostal do pekla,“ napísala mladá svätica. Zachrániť brata alebo sestru pred peklom je viac než len ho nakŕmiť a obliecť.
Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša povedala, že jej prvý boj o záchranu muža pred peklom bol jedným z najdôležitejších v jej živote. A znovu zopakovala, že záchrana duší pred peklom - duší zločincov, mučiteľov, a podobne, je jednou z najťažších, no nevyhnutných úloh ľudí, ktorí milujú Boha. Je to oveľa viac, než ich nakŕmiť a obliecť.
19. marca 1887 čítal miestny hodinár Louis Martin parížske noviny La Croix, ktoré mali na vrchnej strane obrázok Ježiša Krista. Štyri riadky na titulnej strane oznamovali, že na parížskej ulici Rue Montaigne 17 bol spáchaný hrozný zločin - dve ženy a jedno dievča našli s podrezaným hrdlom.
Noviny prinášali nasledujúce dni ďalšie podrobnosti o trojitej vražde. Jedna zo žien bola exkluzívna kurtizána, druhá bola jej slúžka a jedenásťročné dievča bola slúžkina dcéra. Prípad rozrušil celé Francúzsko a všetky noviny sa oňho zaujímali.
Všetci si napokon vydýchli, keď dva dni po pohrebe obetí v Marseille dolapili Henriho Pranziniho. Tento muž, hoci uňho našli šperky zavraždenej kurtizány, popieral, že by ich surovo zabil. Prevezený do parížskeho väzenia čakal na súd a jeho osud znovu sleduje celé Francúzsko.
Novinárom sa podarilo zistiť, že 31-ročný obvinený Henri sa narodil v Alexandrii talianskym rodičom. Vedel sa dohovoriť ôsmimi cudzími jazykmi a ako zamestnanec egyptskej pošty cestoval na poštových lodiach.
Rozhodne to nebol tichý mladý muž. Mal záľubu v zvádzaní veľmi bohatých žien, ktoré potom okrádal. Viedol okázalý život a na svoje vrtochy a rozmary si zarábal spreneverou i krádežami. Ubytovával sa v luxusných hoteloch, vystupoval ako svetácky muž, a každému sa predstavoval ako Dr. Pranzini.
Právny zástupca súdu ho opísal ako: "Gambler, recidivista, zlodej a vrah žien." Čo ho teda mohlo spájať s mladou, 14-ročnou Teréziou Martinovou?
Z dochovaných svedectiev a informácii o rodine Martinovej sme sa mohli dozvedieť, že otec Louis nedovolil dcéram čítať noviny. V dome, ľudovo nazývanom „Les Buissonets“ bolo zakázané čítať aj parížsky denník La Croix, hoci niesol v titulke obraz Krista.
3okujúci príbeh, ktorým žilo Francúzsko niekoľko mesiacov, však podnietil otca, aby sa pozhováral so svojimi dcérami. Podľa Célinho svedectva tak spravil preto, aby poukázal dievčatám že majú myslieť na druhých, na drámu ich života, ktorý je bez Boha odsúdený na temnotu.
Proces s obžalovaným sa konal od 9. do. 13. júla v preplnenej dusnej miestnosti parížskeho súdu. Pranzini vyhlásil, že je nevinný. A toho sa držal do konca pojednávania, vždy žiadal buď trest smrti alebo slobodu. Na porotcov sa pozeral s hrdo vztýčenou hlavou, pri pohľade do ich očí neprejavil žiadnu ľútosť. Pôsobil ako bezcitný, bezohľadný človek. Porota ho po dvoch hodinách jednomyseľne odsúdila na smrť. Noviny ho nazvali monštrom, a poukazovali, že jediné miesto pre ľudí, takých, ako je on, je v pekle a že spravodlivosť si žiada, aby tam aj išiel.
Terezka mala vtedy štrnásť rokov a hoci o Pranzinim nečítala, rozhovor otca s dcérami sa jej dostal hlboko do srdca. Pochopila, aký zločin spáchal, aj potrebu jeho potrestania, ale na rozdiel od ostatných, sústredila sa na inú stránku tohto vraha než je rozsudok smrti, ktorý mal byť vykonaný 31. augusta. Vo svojom Príbehu mojej duše píše: "Chcela som mu za každú cenu zabrániť, aby sa dostal do pekla." Pritom využívala všetky dostupné prostriedky.
Terezka ďalej píše: "Vedomá si, že sama nič nezmôžem, obetovala som dobrému Bohu všetky nekonečné zásluhy nášho Pána, poklady svätej Cirkvi a nakoniec som požiadala Céline, aby zariadil svätú omšu na môj úmysel, lebo sama som sa to neodvážila urobiť zo strachu, že budem nútená priznať, že to je pre Pranziniho, veľkého zločinca. Nechcela som o tom povedať ani Céline, ale tak nežne a pritom nástojčivo sa ma spýtala, že som jej zverila svoje tajomstvo. Nielenže ma nevysmiala, ale sľúbila mi aj pomoc pri obrátení môjho hriešnika, čo som vďačne prijala, pretože som chcela, aby sa so mnou spojili všetky stvorenia, aby som pre vinníka získala milosť."
Jej boj za záchranu vraha bol bojom proti mocnostiam temnoty. Od júla až do konca augusta sa Terezka ustavične modlila, obetovala všetko, čo sa jej zdalo byť hodné obety. A predovšetkým, vediac, že ona sama nič nemá, ponúkala poklady Ježišovho umučenia a hľadala spásu z pekla v Ježišovej krvi.
Vedela, že nie vraždy, ktoré spáchal, ale arogancia Pranziniho ho odsudzuje do pekla. Boh môže odpustiť čokoľvek, ale chce aspoň najmenšiu snahu, aby k Nemu vinník vzhliadol a uznal svoj poklesok. Zachránim dušu? kládla si otázku a trpezlivo čakala.
Prešlo niekoľko dní, Pranzini podal odvolanie, čo ukazovalo jasný signál, že nie je si vedomý viny. Terezka sa napriek tomu ďalej modlila. "V hĺbke svojho srdca som si bola istá, že moje túžby budú naplnené, pretože som sa chcela povzbudiť do budúcnosti, aby som sa modlila za hriešnikov. Povedala som dobrému Bohu, že pevne dôverujem v nekonečné Ježišove milosrdenstvo. Bola som si istá, že odpustí úbohému nešťastníkovi Pranzinimu, a uverím tomu aj keď sa neprizná a neprejaví žiadne známky ľútosti, ale žiadam o toto znamenie, prosím len o svoju jednoduchú útechu," napísala po rokoch.
Pranziniho poprava sa mala konať 31. augusta o 5,00 verejnou popravou. Na popravisku sa zhromaždilo asi 30-tisíc ľudí. Noviny neskôr napísali, že každý chcel vidieť vraha ísť do pekla. Tí istí novinári však napísali aj to, že keď hrdý Pranzini vystupoval po schodíkoch, zrazu sa zastavil a zavolal kňaza, ktorý sprevádzal väzňov na miesto výkonu trestu. Otec Faure podišiel a odsúdený zvolal: "Kaplán, daj mi ten krucifix!" Kňaz sa poponáhľal, vystrel ruku s krížom a bol svedkom, ako Pranzini dvakrát pobozkal Umučeného.
Terézia čítala správu o poprave 1. septembra 1887, napriek zákazu otca siahla po La Croix, kde našla opis celej udalosti a najdôležitejšie slová - požiadal kaplána o krucifix... "Dvakrát ho pobozkal a keď spadla čepeľ a jeden z pomocníkov kata chytil odseknutú hlavu za ucho, povedali sme si, že ak bola uspokojená ľudská spravodlivosť, možno tento posledný bozk uspokojil aj tú božskú, ktorá vyžaduje predovšetkým pokánie."
O osem rokov neskôr, už ako karmelitánka, sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša, napísala: "Moja modlitba bola doslova vypočutá! Aj keď nám otecko zakázal čítať noviny, nepovažovala som za neposlušnosť prečítať si pasáže o Pranzinim. Deň po jeho poprave sa mi dostal do rúk denník La Croix. Rýchlo som ho otvorila a to čom som videla... Ach! Slzy prezrádzali moje dojatie a musela som sa skryť... Pranzini bez priznania vystúpil na popravisko a chystal sa strčiť hlavu cez ponurý otvor, keď sa zrazu, pohnutý nečakanou inšpiráciou točil a zmocnil sa kríža, ktorý mu dal kňaz a pobozkal jeho sväté rany! Potom jeho duša išla prijať milosrdný rozsudok Toho, ktorý uistil, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, konajúcom pokánie, ako nad deväťdesiat deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!"
