%20(1).jpg)
Maddalena sa narodila 15. novembra 1847 do bohatej rodiny, ktorá vďaka obchodovaniu s textilom, ktorým zásobovali aj savojský kniežací dvor, rozhodne netrpela núdzou. Ale okrem toho v nej panovalo aj dosť predsudkov. Šľachta bola prosto šľachtou a plebejec zostal navždy plebejcom. Šľachtic, ktorý sa rozhodne darovať srdce na zvyšok celého života neurodzenej osobe, prestal byť šľachticom.
A toto sa stalo, keď sa Francesco Morano rozhodol rozhodol oženiť s chudobnou Caterinou Pangellovou. Otec mu oznámil, že dňom sobáša stráca nárok na dedičstvo. Stratil síce financie, ale Cateriny sa nevzdal. Presťahovali sa do Buttigliere, neskôr do Chieri, kde bol známy ako obchodník so železom ale ešte predtým ako predavač rozličného tovaru. Rodina nemohla rozhadzovať, ale zasa ani natreli celkom biedu. Maddalena sa narodila v tejto kresťansky usporiadanej rodine ako šieste dieťa, po nej sa narodili ešte jej dvaja súrodenci, ale z celkového počtu detí päť z nich zomrelo.
V roku 1948 svitalo na lepšie časy. V Taliansku vypukla vojna o nezávislosť a Francesco sa rozhodol dobrovoľne narukovať, aby tak rodine zabezpečil finančnú istotu. Po šiestich odslúžených rokoch vojenskej služby sa domov vrátil s podlomeným zdravím. O rok neskôr, v roku 1855, zomrel na zápal pľúc. Aj keď predtým žili v chudobe, teraz už nastala skutočná bieda, lebo otca čoskoro nasledovala aj ich najstaršia 18-ročná dcéra. Maddalena mala vtedy osem rokov, bolo jej ľúto plačúcej mamičky a preto ju utešovala slovami, že jej bude pomáhať.
Svoje slovo dodržala, prestala chodiť do školy a sadla si k stavu, kde predtým sedávala staršia sestra, a vyrábala metre stúh, ktoré potom mama po okolí predávala. Vtedy nebolo nič nezvyčajné, že osemročné dieťa pracuje, ale donovi Francescovi Pangella, matkinmu bratrancovi sa to nepáčilo. Badal, že malá neter chradne a stráca aj chuť do práce. Nakúpil teda Maddalene knihy a zošity a musela sa vrátiť do školy.
Maddalena mala desať rokov, keď jej do života zasiahli tri významné udalosti: pristúpila k prvému svätému prijímaniu, zomrel jej 7-ročný brat a začala "učiť" v škole učiteľky Rózy Girolovej. Táto učiteľka bola so svojou bystrou, energickou, a keď bolo treba aj vážnou žiačkou, veľmi spokojná. V jednotriedke zverila Maddalene najmenších žiačikov, aby mala nad nimi dozor počas úloh aj pri hrách. Maddalena si veľmi rýchlo získala záujem detí, obľúbili si ju a mali k nej bezhraničnú dôveru. Vtedy si šťastná Maddalena pomyslela, že "bolo by pekné stať sa učiteľkou".
Svoj sen uskutočnila o niekoľko rokov. V Buttigliere otvoril tamojší farár Don Vaccarino materskú škôlku a hoci Maddalena nemala ešte pätnásť rokov, prijali ju za učiteľku. Popritom sa pripravovala na skúšky, aby získala potrebný titul. Jej úsmev a dobrota, odrážajúca sa v tvári, a rovnako aj bystrosť, priťahovali deti ako magnet a veľmi skoro sa stala "zbožňovanou učiteľkou". Do Luciinej rodiny konečne vstúpil hoci skromný, zato trvalý príjem.
V roku 1864 získala diplom druhého stupňa a mohla vyučovať na oboch stupňoch základnej školy. O dva roky neskôr obhájila aj diplom prvého stupňa a od obce Montaldo dostala ponuku na lepšie miesto a rovnako aj plat. Mal to iba jeden háčik - musela by sa ubytovať v obci vzdialenej 12 km. Maddalena sa poradila s mamou a najstarším bratom, ktorí s bolesťou v srdci súhlasili. Keď odchádzala, jej malí žiačikovia sa s ňou lúčili so slzami.
V Montalde mala prvýkrát zvláštnu skúsenosť - pocítila, že ľudia ju odmietajú, hoci deti ju mali radšej ako miestnu učiteľku. Asi toto bol dôvod ich odmietavého postoja, Maddalena však veľmi rýchlo našla spôsob, ktorý potom používala po celý život. Celkom sa venovala deťom a o ostatných sa nezaujímala. Deti nejaké klebety dospelých nezaujímali, cítili, že ich Maddalena má rada a veľmi rýchlo si ju obľúbili. Práve tieto detváky prelomili bariéru, Maddalenu si neskôr obľúbili aj ich mamičky, rodiny a aj obec a počas 12 rokov, kedy tam pôsobila, si ju všetci vážili ako "slečnu učiteľku".
Maddalena bola vysoká, sympatická, dobrotivá a láskavá, ale nebola žiadnou krásavicou. To však absolútne neprekážalo deťom, ktoré jej na ulici bežali v ústrety, s úplnou dôverou sa jej zverovali so svojimi bolesťami a vyhľadávali ju aj v kostole, pretože vedeli, že tam ju najskôr nájdu. Kľakli si vedľa nej, pozdravili Pána Ježiša a potom jej šepkali svoje túžby.
Mladá učiteľka viedla uvedomelý duchovný život založený na každodennom styku s Bohom. Pristupovala k svätému prijímaniu a každý deň konala pobožnosť krížovej cesty. Vo farskej komunite vyučovala katechizmus, venovala sa náboženským združeniam a praktizovala chudobu, aby mohla hmotne pomáhať chudobným a chorým. Jej duchovným vodcom bol Don Trincheri. Raz sa ho spýtala, či je pre ňu vhodné čítať romány, ktoré boli v tom čase veľmi obľúbené. Don Trincheri vedel, že učiteľka musí kráčať s dobou, napriek tomu jej odvetil, že by spravila lepšie, keby ich nečítala.
Šporovlivá Maddalena potešila v roku 1877 svoju mamu. Kúpila jej domček s ovocnou záhradou, vinicou a kúskom poľa. S darom zároveň vyjavila svoju túžbu stať sa rehoľnou sestrou. Mama sa daru veľmi potešila, no dcérina túžba ju rozplakala. A hoci jej krvácalo srdce, dala jej svoje požehnanie. Maddalena zaklopala na dvere Dcér kresťanskej lásky, no odmietli ju, rovnako ako aj dominikánky. Podľa pravidiel nemohli prijať kandidátku, ktorá už dovŕšila 30 rokov.
Maddalena sa potom v roku 1878, keď bola v Turíne, odhodlala navštíviť Dona Bosca. Svätec po niekoľkých slovách pochopil, že stojí pred ním výnimočná žena a privádza ju do jeho mladej rodiny dcér Panny Márie Pomocnice samotná Kráľovná neba. S radosťou ju prijal. Natešená Maddalena doma v Montalde prezradila, že odchádza k saleziánkam. Keď sa to dozvedel aj pán farár, s povestnou úprimnosťou povedal: "Keby nám vzali kaplána, utrpeli by sme menšiu škodu."
Maddalena nastúpila k sestrám v Mornese 15. augusta 1878. Duchovné cvičenie kázal Don Bosco a prvým dcéram Panny Márie Pomocnice povedal: "Je vás málo, ale to sa zmení. Budete mať toľko chovaniek, že nebudete vedieť, kam ich umiestniť." Matka Mazzarellová si Maddalenu od začiatku veľmi vážila a bolo to tak až do konca. Maddalena však zažila veľké prekvapenie, keď zistila, že saleziánsky výchovný systém používala už šestnásť rokov.
Dvadsať dní po vstupe, ešte skôr, ako sa hovorilo o noviciáte, ju požiadali, aby pokračovala vo vyučovaní. Učila v Nizze Monferrato, kam bol v školskom roku 1878/79 premiestnený materinec. Žiačky mala pokojné, usilovne sa učili a zbožňovali ju. Cítili sa u nej ako doma. Vyučovala aj v čase noviciátu, ale sústredila sa na zmysel, ktorý chcela dať navždy svojmu životu. Do svojho denníka si poznamenala: "Hľadaj pravý pokoj nie tu na zemi, ale v nebi, nie vo stvoreniach, ale v Bohu. Všetko pominie, čaká nás nebo." A hneď to konkrétne vyjadrila ako človek, ktorý nikdy nedovolil, aby sa jeho života zmocnila fantázia románov: "Je to ťažké pustiť sa do nejakej práce, byť poslušná, vyhovieť niekomu? Mysli na to, kto ťa posiela. Mysli na to, kto ťa čaká."
4. septembra 1879 zložila skoré sľuby a 2. septembra 1880 večné sľuby. Matka Mazzarellová, ktorá prežívala už posledný rok svojho života, ju zaradila do domácej rady. Konkrétna spiritualita sestry Maddaleny, spojená s bystrým rozumom, pomáhala budovať štruktúru výchovných tradícií, ktoré zaniesli sestry Panny Márie Pomocnice do celého sveta. V noci 14. mája 1881 matka Mazzarellová v horúčke umierala. Zrazu povedala sestre Maddalene: "Spievajme, sestra Moranová, spievajme!"
5. septembra 1881 poslali Maddalenu Moranovú, aby otvorila tretie dielo dcér Panny Márie Pomocnice na Sicílii v Trecastagni medzi Etnou a morom. Najviac ju stála rozlúčka so sestrou Katarínou. Obe boli zvyknuté denne sa spolu modliť krížovú cestu. Vlakom odišla do Ríma a potom cestovala loďou 18 hodín po mori. Sprevádzali ju dve spolusestry a jedna novicka.
Prvé sicílske dievčatko, ktoré Maddalena stretla na Sicílii, bola šesťročná Giussepina Messinová. Ľudia neboli "cudzími" sestrami nadšení, ale Maddalena sa usmievala. Pred pätnástimi rokmi sa jej to isté stalo v Montalde, použila teda podobnú taktiku: venovala sa dievčatám a spolu so sestrami žila len pre nich. Po dvoch rokoch napísala: "Popri oratóriu pre internátne dievčatá sme otvorili oratórium pre externých, bohatých i chudobných. V nedeľu ich učíme v našej kaplnke katechizmus. Prichádzajú tak poctivo a s takou horlivosťou, že je to až dojemné. Prichádzajú aj dospelí. Pokladajú nás za nadprirodzené bytosti a počúvajú priamo s duchovným hladom."
Za rok predstavovalo dielo saleziánok sviatočné oratórium, internát, školu a všeobecnú školu. Štyri roky sa sestra Moranová bezvýhradne rozdávala. Bola riaditeľkou, magistrou noviciek, učiteľkou, katechétkou, pomocníčkou v sakristii, vrátničkou, práčkou, pomáhala v kuchyni a v pekárni. Občas otvorila poznámky, ktoré si priniesla z Nizzy Monferrato, a čítala si slová, ktoré jej matka Mazzarellová povedala v prvé dni v Mornese: "Milujme Pána Ježiša, sestra Maddalena, milujme ho! Pracujme pre neho bez ohľadu na seba. Odvahu! Tu plačeme, ale v nebi sa budeme smiať!"
Raz v týždni si saleziánky vyhradili jednu hodinu pre seba, aby sa vnútorne obnovili. Zavreli sa v sakristii, hoci bola maličká, a Maddalena rozprávala o donovi Boscovi, o Mornese, o saleziánskom svete, o tom, ako pracovať s dievčatami. Išlo skôr o jednoduché rozhovory než o prednášky, ktoré predpisovali pravidlá. Sestry doslova nasávali jednoduchú a hlbokú múdrosť sestry Moranovej a cítili, že sa obnovili.
Výsledky diela v Trecastagni boli veľkolepé. Biskupi sa navzájom predbiehali, aby mohli dostať do svojej diecézy dcéry Panny Márie Pomocnice. Nádej rástla, pretože na dvere začali klopať nové povolania. Veľa dobrých dievčat, ktoré videli sestru Maddalenu a jej spolusestry, chcelo žiť ako ony.
Po štyroch rokoch "sicílských zázrakov" povolali sestru Maddalenu do Turína. Dcéry Panny Márie Pomocnice sa množili ako chleby a ryby, o ktorých hovorí evanjelium, preto prišla na pretras decentralizácia. Ich dom v Turíne sa stal sídlom provincie a sestra Maddalena provinciálkou. Ale veľmi rýchlo došlo k ďalším zmenám. Sestra Picconová, ktorá ju vystriedala na Sicílii, náhle podľahla namáhavej práci a ostatné riaditeľky sicílskych ústavov boli na konci síl, a tak sestru Moranovú znovu poslali na Sicíliu, tentoraz s úlohou navyše. Mala byť riaditeľkou v Trecastagni, zodpovednou za všetky diela na Sicílii, a predovšetkým za nové, ktoré sa mali otvárať.
Bola to obrovská práca, ktorá ju stravovala posledných 18 rokov jej energického a akoby nevyčerpateľného života. Každý deň ráno vstávala prvá a skôr ako spolusestry prišli do kostola, vykonala svoju pobožnosť krížovej cesty. Potom sa s nimi modlila spoločné modlitby. Hneď nato sa venovala nepretržitej metodickej práci, ktorá by umorila niekoľko ľudí. Aby sa nepoddala, poznamenala si: "Pred Božím súdom sa budeme zodpovedať z dobra, ktoré sme nevykonali, ale mohli vykonať."
Pred koncom roku 1900 sa po mesiacoch namáhavého cestovania zrútila. Už skôr trpela kolikou a nepríjemnými poruchami trávenia. Profesor Clementi z Catánie po dôkladnom vyšetrení vyhlásil, že jej črevo napadlo osem nezhubných nádorov, a tak sa schopnosť prijímať potravu znížila, čo spôsobovalo silné bolesti. Chirurgia vtedy ešte nedokázala v takom prípade pomôcť.
Profesor sa v neprítomnosti Maddaleny spýtal jej sprievodkyne sestry Genty: "Je netrpezlivá? Výbušná?"
Sestra Genta zostala prekvapená. "Je to tá najláskavejšia osoba, akú poznám."
"Čudné," poznamenal profesor. "S chorobou v takom pokročilom štádiu by si mala zúfať, mohla by sa dokonca zblázniť."
Sestra Moranová však bola veselá ako obyčajne, hrávala sa dokonca s dievčatami na dvore. Zdalo sa, že ju jej zdravotný stav v roku 1900 pošle na onen svet, trpela totiž vysokými horúčkami a krutými bolesťami. Bezradným sestrám hovorila: "Pán Ježiš trpel viac ako ja." Neboli ešte antibiotiká, ale bola k dispozícii modlitba prostých duší, ktorá dosiahne u Boha všetko. V polovici novembra sestra Maddalena prekonala krízu, mohla vstať a žartovať, že burina nezahynie.
V nasledujúcich rokoch ju síce bolesti stále sprevádzali, ale úsmev jej nechýbal. Prehlbovala svoj dôverný vzťah k Ježišovi, s ktorým trávila hodiny, keď pre bolesť nemohla spať. Jednej sestre, ktorá tiež trpela, napísala: "Pokús sa modliť a prosiť o milosť, aby si mohla deň čo deň niesť kríž. Prijímaj ho z rúk Ježišových a nie z rúk ľudí. Uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie. Plakať u Ježiša je dobré. A potom treba vstať a trochu veselo trpieť pre Pána Ježiša."
V marci 1908 sa krutá choroba vrátila a sestry videli sestru Moranovú bledú a zdrvenú horúčkou. V noci 24. marca ich lekár pokarhal: "Prečo ma voláte k mŕtvej? Je to akútny zápal slepého čreva. Niet žiadnej pomoci."
Bolesti boli hrozné a tíšiacich prostriedkov málo. V posledných chvíľach šepkala: "Ježišu, neopúšťaj ma! Všetko tak, ako ty chceš!" Zomrela ráno 26. marca 1908.
