%20(1).jpg)
Ctihodná služobnica Pána Alžbeta Canori Mora sa vo svojom živote stretla aj s dušami v očistci, pričom mnoho z týchto duší vyslobodila z očistca.
Alžbeta pocítila veľkú bolesť, keď sa jej otec 25. januára 1807 navždy rozlúčil so svetom. Hoci vyronila mnoho sĺz, premýšľala aj, ako by zomrelému otcovi duchovne pomohla. Dala zaňho slúžiť sväté omše, obetovala za jeho dušu sväté prijímanie, získavala preňho odpustky, postila sa a prosila aj iných zbožných ľudí, ktorý tak, ako ona navštevovali kostol svätého Karola pri štyroch studniach, aby sa pripojili k jej modlitbám. Medzi nimi bola aj Anna Mária Taigi, na ktorej veľké cnosti ju upozornil Páter Ferdinand. Pretože obe ženy boli preniknuté rovnakým duchom, veľmi skoro sa duchovne spriatelili.
Anna Mária Taigi chodievala každý piatok k svätým schodom, na ktorých stál kedysi Ježiš Kristus pred Pilátom, kolenačky po nich vystupovala, aby si tak uctila Pánovo umučenie a obetovala tieto zásluhy za duše v očistci. Túto všeobecne známu pobožnosť v Ríme navrhla aj Alžbete a ponúkla sa jej za družku. Bol to vzácny pohľad aj pre svätých anjelov, keď obe božie služobnice kolenačky stúpali v rozjímaní po schodoch. Alžbeta potom neskôr častejšie opakovala tento úkon, zvlášť vtedy, keď si od Boha chcela vyprosiť nejaké veľké milosti.
Deväť rokov po otcovom skone, sa jej 9. novembra 1815 zjavila jeho duša pri svätom prijímaní. Blahoželala jej k veľkým milostiam, ktoré dostala od Boha a odporúčala do jej priazne všetky duše, ktoré ešte boli v očistci.
"Bolo ich pätnásť," rozpráva Alžbeta. "Pri introite som za ne pomodlila, pri Sanctus som bola vyslyšaná a po pozdvihovaní boli vyslobodené z očistca. Duša môjho otca, sprevádzaná svojím anjelom strážnym, im priniesla túto blahú zvesť už pri Sanctus. Všetky sa vzniesli k nebu, keď sa veľmi úctivo poklonili Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Mojej duši kývli na znak vďaky a potom vošli do večného pokoja."
Páter Ferdinand pôsobil svojím duchovným vedením liečivo na Alžbetine duševné rany a výborne si rozumeli. Povedala mu všetky svoje duchovné tajomstvá. Boh dal Alžbete jasne poznať, že pátrovi Ferdinandovi dal potrebné osvietenie, aby ju mohol viesť, aby mu celkom dôverovala a konala podľa jeho rád.
Alžbeta mu tiež povedala, čo postrehla vo svojom vnútri. Okrem všelijakých symbolických obrazov, ktoré videla vo svojej duši, okrem zjavenia svätých anjelov, Panny Márie a človečenstva Ježiša Krista, postrehla vo svojom vnútri zreteľne hlas, ktorý ju upozorňoval na budúce veci alebo ju varoval pred nejakým nešťastím.
Tento hlas počula vždy a všade, zvlášť ale počas modlitby. Boli to vnuknutia, ktoré sa v životoch svätých často vyskytujú. O tejto zvláštnosti sa ale iným spovedníkom nezmienila, pretože sa aj hanbila o tom hovoriť, a aj sa obávala, že sa nedokáže o tom dosť dobre vyjadriť. Teraz sa však odvážila a pátra Ferdinanda so všetkým oboznámila. Všetko jej vysvetlil a upokojil ju. Odvtedy si tento hlas ešte viac vážila. Poznala totiž, že takého vnuknutia sú najistejším prostriedkom, aby Boh mohol viesť dušu.
Alžbeta vyprosila celkom zvláštnu milosť aj bratovi Pátra Ferdinanda, ktorý bol kartuziánom v Španielsku. Hoci mal veľké cnosti, nijako sa nemohol zmieriť so svojou chorobou, ktorá mu bránila v akejkoľvek práci jeho povolania. Pocítil zlosť, stal sa melancholický, smutný a zamĺknutý. Doľahla naňho apatia, a začal sa obávať o spásu svojej duše. Keď sa o tom Páter Ferdinand dozvedel, išiel navštíviť Alžbetu, slúžil v jej domácej kaplnke svätú omšu a odporúčal svojho brata do jej modlitieb.
Nasledujúcu noc zjavil Boh Alžbete, keď sa práve modlila za pokoj a mier jeho svedomia, že onen rehoľník čoskoro zomrie a dovolil jej duši, aby išla k chorému a upokojila ho. Keď vkročila do cely, úbožiak zajasal a jeho muky sa premenili na rajskú radosť. Chválil boha, ďakoval svojej dobrodinke a sľúbil, že sa za ňu bude prihovárať pri tróne Najsvätejšej Trojice. Zomrel veľmi pokojne v blaženom duševnom mieri, ktorý dostal v okamihu, keď sa mu zjavila Alžbeta.
Páter Ferdinand bol o všetkom oboznámený a svojej duchovnej dcére napísal: "Môj brat, kartuzián, zomrel 12. júna. Ak je ešte v očistci a ak nebude zajtra medzi mojou svätou omšou vyslobodený, dostanete pokánie. Boh vám žehnaj!" Páter dúfal, že Alžbetine modlitby isto pomôžu, pretože mal v rukách dôkazy. Nebolo treba, aby jej hrozil a takto ju donútil k modlitbe za svojho zomrelého brata. Alžbeta mu oznámila, že duša zomrelého je už vo večnej sláve.
Masima - Verím a Dôverujem
