%20(1).jpg)
Sto rokov po smrti sv. Jána Bosca bola ku cti oltára vyzdvihnutá jedna z jeho dcér – blahoslavená Laura Vicuña, jedna z neveľkého počtu tých, ktoré si Pán k sebe povolal už v detskom veku. A hoci zomrela mladučká, podklady pre jej beatifikáciu obsahovali 353 strán naplnených svedectvami ľudí, ktorým dal Boh tú veľkú milosť ju poznať.
Laura sa narodila 5. apríla 1891 v Santiagu de Chile do ťažkých časov. V krajine prebiehala revolúcia, do ktorej bol aktívne zapojený ako dôstojník aj jej otec Jozef Dominik. Jeho strana však bola porazená a on musel s rodinou utiecť do 500 km vzdialeného Temuca, kde mu manželka Mercedes porodila druhú dcéru - Juliu Amandu. V tomto vyhnanstve nezostali dlho – Jozefa Dominika sklátil zápal pľúc, ktorému podľahol. Vdova Mercedes sa tak s dvoma dcérami ocitla na mizine, Jozefovi bratia, príslušníci aristokracie, pohŕdali touto jednoduchou krajčírkou a odmietli sa jej a neterí ujať.
Mercedes sa síce vrátila k svojmu niekdajšiemu povolaniu, ale zárobky boli mizivé, preto bola nútená emigrovať do susednej Argentíny, kde dúfala v lepšie živobytie. Našla ho v Quilquikué, mieste známom vysokou koncentráciou rôznych dobrodruhov a emigrantov, kde hriech bujnel na každom kroku. Tu prijal vdovu s deťmi pod svoju strechu bývalý kriminálnik a teraz zámožný statkár Manuel Mora. Laurina matka podľahla jeho zvodom a s nádejou, že sa s ňou ožení, sa stala jeho milenkou. Hlavnou motiváciou pre ňu bola skutočnosť, že jej dcéry nebudú hladovať a že sa o nich Mora postará. Dievčatá sa mohli po dlhej dobe konečne dosýta najesť a obliecť na seba čistú sukienku.
Mora sa však k sobášu nemal, ale Mercedes u neho zotrvávala aj naďalej, pretože jeho peniaze zaručili Laure a Júlii v roku 1901 prijatie do ústavu Dcér Panny Márie Pomocnice v Junín de los Andes, vedeného sestrami saleziánkami.
Napriek svojmu vlastnému pádu matka dbala o to, aby dcéry vyrastali ako kresťanky. Mesačný poplatok 15 pesos za každú bol pre Moru bagateľ, pre ňu to však bola horibilná suma, ktorú by si nemohla dovoliť. V Juníne našli Laura a Júlia teplo domova, prijatie a všadeprítomnú lásku.
U saleziánok Laura vzplanula vášnivou láskou ku Kristovi. Vo svojej detskej prostote sa rozhodla odovzdať mu svoj život – tak silno na ňu zapôsobil zážitok prvého svätého prijímania. "Môj Bože, chcem Ťa milovať a slúžiť Ti celý svoj život. Venujem Ti svoju dušu, svoje srdce, seba celú. Radšej chcem umrieť, než aby som Ťa urazila hriechom," zapísala si do svojho denníčka. V rovnakom roku (1901) sa stala členkou združenia Máriiných dcér a okamih, keď jej sestra predstavená navliekala cez hlavu modrú stužku s mariánskou medailkou, patril vraj k jej najšťastnejším.
Laura bola v ústave, kde sa sestry starali o 33 väčšinou chudobných dievčat, vzorom pre ostatné dievčatá. Pokorná, pracovitá, ochotná kedykoľvek pomôcť, zbožná, dobrosrdečná. Nerobilo jej problém počúvať zdravotné sestry. "Keď robím, čo je mi prikázané, robím to, čo chce Boh, aby som robila," hovorievala.
V roku 1902 bola birmovaná a požiadala o prijatie do postulátu, lenže kvôli príliš nízkemu veku bola odmietnutá. Zložila teda aspoň – so súhlasom svojho spovedníka P. Crestanella – súkromné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Zároveň si zaumienila, že sa bude zo všetkých síl snažiť o to, aby ľudia spoznali Boha a zamilovali si ho a tiež aby zadosťučinila Bohu za všetky hriechy, ktoré ľudia páchajú.
Matka Mercedes jazdievala pravidelne do Junínu, aby sa videla s dcérami a platila mesačnú apanáž. Laura jej zakaždým visela na perách v dychtivom očakávaní toho, že počuje, že sa konečne vydala a skoncovala tak s hriešnym životom, ale márne.
Prázdniny trávené na farme Manuela Moru sa Laure premenili na nočnú moru. Matka obe dcéry prosila, aby sa nemodlili pred Morou a nedráždili ho tak. To ale nebola jediná trauma, ktorú musela Laura pod jeho strechou prežívať - bola svedkom toho, ako opitý Mora do krvi mláti jej matku a prinajmenšom raz musela utiecť, aby ju otčim neznásilnil. Vyháňal Lauru na mráz a nakoniec vyhlásil, že naďalej nebude obom dievčatám platiť pobyt v saleziánskom ústave. Nešlo mu ani tak o pomstu ako skôr o to, aby mal jedenásťročné dievča pod svojou strechou a mohol na ňom ukájať svoje chlipné chúťky, pretože jej matka už mu nestačila. Zvesť sa doniesla k predstavenej saleziániek, ktorá rozhodla, že Laura sa môže v ústave zdržiavať bezplatne päť rokov. Matka jej má dať len šaty a topánky.
Za týmto časovým obmedzením sa skrýval fakt, že za päť rokov mala Laura dovŕšiť šestnásť rokov a mohla by vstúpiť do vysnívaného postulátu. Akokoľvek bola na svoj vek mimoriadne vyspelá a bola o dosť ďalej ako jej rovesníčky, predtým sa postulantkou nemohla stať.
Lauru pálili hriechy ľudí a obzvlášť ju bolel život jej matky, ktorá v hriechu proti šiestemu prikázaniu vedome zotrvávala. Keď potom Laura pri jednej homílii na začiatku roku 1903 počula, že pravá láska sa prejavuje obetovaním svojho života za blížnych, položila so súhlasom P. Crestanella svoj život na oltár ako obeť za matkino obrátenie. A táto jej obeť bola prijatá...
V júli udrela v podhorí Ánd zima a s ňou sa vyliali rieky zo svojich brehov. Voda zaplavila aj rezidenciu saleziániek, ktorým sa podarilo zavčas aj s chovankami utiecť na prvé poschodie. Onedlho sa situácia upokojila, no Laura začala od onej noci na 16. júl očividne chradnúť. Neustále kašľala, triasla sa zimnicou, deň odo dňa strácala sily.
V septembri prišla matka a chcela si svoju chorú Lauritu okamžite vziať so sebou na Morovu farmu, tá sa však podvolila až so slovami: "Ak to po mne chce Pán Ježiš, nech sa deje jeho vôľa." Na farme však nebol žiadny lekár a Manuel Mora nehodlal vydávať peniaze na liečbu tej, ktorá mu odmietla byť po vôli. To prinútilo začiatkom novembra Mercedes k tomu, aby Moru konečne opustila a túto temnú kapitolu svojho života raz a navždy uzavrela. Vrátila sa s oboma dcérami do Junínu, kde bol aspoň lekárnik. Juliu Amandu zverila sestrám, o Lauru sa začala sama starať v chudobnom obydlí istej Felicindy Lagosovej.
Nastal rok 1904 a hneď v jeho začiatkoch sa Laurino zdravie povážlivo zhoršilo. Všetko znášala trpezlivo, s vierou v skoré matkino obrátenie. Jedného dňa sa pri dome, kde prebývali, objavil Mora s tým, že si prišiel pre Mercedes a má v úmysle ju odviezť späť. Mercedes však trvala na svojom, že sa k nemu už nikdy nevráti. Manuel Mora si teda zaumienil, že v domčeku prenocuje. Keď to zistila Laura, vyhlásila, že s ním pod jednou strechou nebude a radšej sa odoberie k sestrám. A skutočne sa zdvihla a napriek vysokým horúčkam, ktoré niekoľko dní zmietali jej telom, zamierila ku kláštoru. Vonku ju však dohnal rozbesnený Mora, zvalil na zem a tam ju do krvi surovo stĺkol. Slabé výkriky chorej dievčiny počula pani domáca - Felicinda Lagosová, vybehla von a zachránila nebohú Lauru pred ubitím na smrť.
Mora vzápätí vyskočil na koňa a ušiel, Lauru obe ženy preniesli dovnútra, aby tam boli svedkyňami jej posledných dní.
Krátko popoludní 22. januára 1904 prijala z rúk P. Genghiniho viatikum. Pár hodín predtým, než vydýchla naposledy, stihla ešte Mercedes, ktorá u svojej dokonávajúcej Laurity trpela nevýslovnou bolesťou matky, ktorej pred očami umiera dieťa, vyjaviť svoje tajomstvo: "Žiadala som kedysi Pána Ježiša, aby si sa vrátila k Bohu, a ponúkla mu za teba svoj život. Vrátiš sa? Sľubuješ?"
"Sľubujem, dcérka moja," vyhŕkla v slzách Mercedes.
O 18.00 potom trinásťročná Laura Vicuña odovzdala svoju dušu Pánovi. Jej poslanie na tejto zemi bolo splnené. Na druhý deň vykonala Mercedes u P. Genghiniho svoju životnú spoveď a nad rakvou svojej dcéry prijala po dlhých rokoch v záchvate plaču sviatostného Krista.
Laurine telesné pozostatky boli 2. marca 1956 prenesené do kaplnky ústavu Dcér Panny Márie Pomocnice v argentínskej Bahía Blanca. Keď pápež Ján Pavol II. zapísal Lauru 3. septembra 1988 do zoznamu blahoslavených, symbolicky tak urobil v blízkosti Castelnuovho don Bosco v Taliansku na vrchu Blahoslavenstva mládeže.
