%20(1).jpg)
Mária-Eugénia zažila krutú skúsenosť s cholerovým šialenstvom, ale našla krásne povolanie sestry Nanebovzatia. Od začiatku pôstu v roku 1832 sa až do roku 1834 zastavil vo Francúzsku celý spoločenský a svetský život. Mohla za to cholera, infekčná choroba, ktorá sa rozšírila z Indie do Londýna a potom cez Normandiu prešla z Anglicka trajektom do francúzskeho prístavu Dieppe.
Stačilo pár dní, aby sa choroba dostala do Paríža. V tom čase nikto nechápal spôsob prenosu, ani fakt, že pacienti s cholerou zomierali na masívnu dehydratáciu; navyše vtedajší lekári nemali žiadne lieky, ktoré by ich zachránili. V dôsledku toho ľudia padali po tisícoch ako muchy. Spočiatku sa verilo, že mor postihol iba chudobných, natlačených v slumoch – a je pravda, že práve oni boli hlavnými obeťami pre preplnené podmienky a nedostatku prístupu k čistej vode.
Ale veľmi skoro, na veľkú hrôzu „dobrej“ spoločnosti, sa zistilo, že peniaze a šľachtický pôvod nie sú žiadnou ochranou. Ľudí, ktorí boli pripravení opustiť nakazených rodičov, deti, manželov či manželky, aby boli v bezpečí – alebo dokonca zamurovať susedov dom, ak mali podozrenie, že je nakazený, zachvátila panika. Mária-Eugénia Milleret takisto zažila toto "kolektívne šialenstvo".
Po krachu svojho otca, bohatého podnikateľa z Metz a následnej likvidácii rodného sídla a zámku a po rozchode rodičov, išla za matkou do Paríža. Cholera sa Parížu nevyhýbala, jej matka tejto chorobe podľahla a zanechala po sebe dcéru, ktorá 26. augusta 1817 dovŕšila 15 rokov. Bola ešte dieťa.
Eugénie sa ujali rodinní priatelia, pretože zostala bez akejkoľvek správy o otcovi či súrodencoch. Rodinní priatelia sa k nej správali ako k vlastnej dcére a jej smútok sa snažili zahnať návštevami plesov. Jej život sa zrazu odohrával medzi plesovými kytičkami, správnou voňavkou, hodvábnymi šatami, rytmom poliek, valčíkov a mazuriek.
Spočiatku jej "táto hra" vyhovovala, ale čoraz častejšie sa uprostred ruchu, ktorý ju chcel prinútiť zabudnúť na minulosť, zamýšľala nad tým, čo robí a či ľudská existencia - aspoň tých privilegovaných - je skutočne spokojná so životom s takými nezmyslami.
Slečna Eugénia bola dokonalým "produktom" svojej doby. Narodila sa a vyrastala vo svete, kde bola náboženská prax často iba spoločenskou zvyklosťou, sériou rituálov, ktorým už nikto neveril. Jej otec bol prívržencom Voltaira, ktorý si, čo sa týka Cirkvi, rozhodne nekládol servítku pred ústa. Aj jej matka považovala náboženstvo za akúsi pohodlnú záležitosť. Aj preto je prekvapujúce, že Eugénia bola vnímavá k viere.
Na Štedrý večer v roku 1829 zažila počas svätého prijímania mystický zážitok, ktorý v nej zanechal trvalú stopu. A práve táto spomienka jej počas plesových zábav bránila opájať sa tancom, hudbou a módou, ale naopak, nútila ju rozjímať o tajomstvách spásy. Bola mladá, jej náboženské zázemie bolo extrémne slabé, aj preto sa raz zverila otcovi Lacordaire: "Moja neznalosť učenia Cirkvi bola nepredstaviteľná."
V roku 1836 sa nečakane zjavil jej otec, aby ju vzal späť do Paríža a to nebola pre Eugéniu veľká pomoc. Počas denného kontaktu s otcom - posmešným agnostikom Eugénia cítila, ako sa krehká stavba viery, na ktorú sa snažila spoliehať vo svojich skúškach, začína rúcať. Otec jej však nezakázal praktizovať vieru, veď vo svete to bolo spoločensky prijateľné a bolo oveľa jednoduchšie dohodnúť manželstvo, keď bolo dievča zbožné.
Eugénia teda mohla chodiť do kostola a byť aj na kázňach otca Lacordaire, ktorý vtedy kázal v Notre-Dame. Hoci jej považoval tieto kázne za svetskú činnosť ako každú inú, na mladé dievča malo kázanie dominikána veľký vplyv. Odstránili všetky jej pochybnosti, ktoré dovtedy podkopávali jej vieru a posolstvo evanjelia ju tak zasiahlo, že počas Veľkej noci vedela, že vstúpi do rehoľného života. Zostávalo si už premyslieť, na ktoré dvere zaklope. To netušila.
Dni a mesiace plynuli... Eugénia vedela, že by bolo dobré počkať až bude plnoletá a dostane svoj podiel dedičstva po matke, a až potom sa priznať so svojím plnom otcovi. Medzičas si vypĺňala návštevami najaktívnejších katolíckych kruhov. Napokon, pred odchodom 15. augusta 1838 urobila krátky noviciát u sestier Navštívenia. Tam sa išla vyspovedať k otcovi Théodorovi Combalotovi, ktorý jej povedal, že hľadá niekoho, kto by mu pomohol založiť rehoľu zasvätenú Najsvätejšej Matke a výchovu chudobných. Veril, že bude takou zakladateľkou, ktorá bude schopná vidieť jeho víziu.
30. apríla 1839 Eugénia založila rehoľný rád Nanebovzatej so štyrmi spoločníčkami. Kongregácia začala v malom byte na Rue Ferou v Paríži a svoju prvú svätú omšu slávila spoločne ako rehoľná kongregácia 9. novembra 1839. V marci 1841 zložila 14. augusta prvé sľuby a bola vymenovaná za predstavenú rádu. Túto funkciu zastávala až kým neodstúpila pre zhoršenie zdravotného stavu v roku 1894. Medzitým, 25. decembra 1844 zložila večné sľuby.
V máji 1866 sa Mária-Eugénia od Ježiša vydala do Ríma a navštívila hrob svätého Petra, potom sa vydala navštíviť katakomby a ďalšie rímske kostoly a zúčastnila sa svätej omše v miestnosti, kde zomrel Ignác z Loyoly. 31. mája bola na súkromnej audiencii u pápeža Pia IX.
O čosi neskôr sa vrátila do Ríma, kde 11. apríla 1888 pápež Lev XIII. vydal pápežský súhlas s jej rádom a v jej prítomnosti podpísal dekrét. Do večného mesta zavítala aj v roku 1893 a opäť sa stretla s pápežom Levom XIII. Mária-Eugénia od Ježiša vykonala veľa medzinárodných ciest nielen po Európe, ale kroky ju zaviedli aj do Novej Kaledónie, na Filipíny aj do Latinskej Ameriky.
Starnúca sestra sa v roku 1894 vzdala svojej funkcie generálnej predstavenej a v októbri 1897 utrpela menšiu mŕtvicu, ktorá spôsobila, že sa jej reč spomalila, nohy začali ochabovať a čoraz častejšie bola pohybovo nemotornejšia.
9. marca 1898 prijala viatikum a 10. marca o 15,00 zomrela. Slávnostne bola pochovaná 12. marca a obrad viedol kardinál arcibiskup z Reims Benoît-Marie Langénieux.
17. apríla 1940 ju pápež Pius XII. tituloval Božou služobnicou. 21. júna 1961 sa stala ctihodná po tom, čo pápež Ján XXIII. potvrdil, že žila život hrdinskej cnosti. Pápež Pavol VI. ju blahorečil 9. februára 1975 na Námestí svätého Petra a pápež Benedikt XVI ju vyhlásil za svätú 3. júna 2007 na základe schváleného zázraku, ktorým bolo uzdravenie Risy Bondocovej, ktorá mala od narodenia chorobu, ktorá jej bránila spojiť sa dve polovice mozgu. Jej matka – ktorá o tomto stave nevedela – dala Risu na adopciu, a tak si ju Ditos a Carmen Bondocovci adoptovali a odviezli k špecialistom, no bezvýsledne. Pomohla až svätá Mária-Eugénia od Ježiša...
Masima - Verím a Dôverujem
