%20(1).jpg)
Keď sa 1. februára 1242 zvony v Castelfiorento rozzvučali sami od seba, dávali všetkým na známosť, že zomrela služobníčka Veridiana, ktorá zasvätila svoj život v maličkej cele Bohu. Nebol to však jediný zázrak, ktorý sa udial. Svätica totiž konala zázraky ako počas svojho života, tak i po svojej smrti.
Veridiana (Virginia Margaret del Mazziere) sa narodila v toskánskom meste Castelfiorento v roku 1181 síce do šľachtickej rodiny Attavanti, no prepych jej bol na míle vzdialený. Veridiana sa už od útleho veku viac zapodievala modlitbou na osamotených miestach, než márnivosťou.
Raz jej matka prikázala obliecť si krásne šaty, ako sa to vyžadovalo od dievčat jej stavu, no Veridiana jej odvetila: "Svet pre mňa nič neznamená, pretože som sa celkom odovzdala Bohu. Neznesvätím, čo je Bohom celkom posvätené." A namiesto toho nosila kajúci odev, prepásaný železným opaskom. Jej príbuzný ju ako 12-ročnú prijal do svojho domu, aby robila spoločnosť a pomocnicu jeho manželke a neskôr jej odovzdal vedenie celého hospodárstva. Vtedy sa naplno prejavila jej dobrosrdečnosť k chudobným.
Po Veridianinom príchode do domu vypukla drahota a hlad. Jej príbuzný mal veľkú zásobu obilia a rozhodol sa na drahote zarobiť, predal ho veľké peniaze jednému kupcovi. Keď však prišiel k sýpke, našiel ju prázdnu, Veridiana totiž všetko obilie rozdala chudobným a hladným, pretože sa nemohla pozerať na ich biedu a núdzu, a slová, volajúce o chlieb jej trhali srdce. Samozrejme, že sa to neobišlo bez kriku. Strýko sa na Veridianu oboril a v prítomnosti sluhov a susedov ju pokarhal prísnymi slovami.
Zarmútená dievčina strávila celú noc v modlitbách a Boh ju vypočul. Sýpka bola na druhý deň plná. Zavolala strýka a povedala: "Poďte sa pozrieť, ako vám náš Pán vrátil pokrm, ktorý prijal v osobách chudobných. Nenariekajte už viac nad stratou." Táto udalosť, či vlastne zázrak, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej provincii. Vlastne tomu napomohol strýko, ktorý plný úžasu nad zázrakom a zármutku nad svojou vinou všade oznamoval, čo sa stalo, a tak pomáhal zvyšovať úctu ľudí k svätej panne.
Pokorná Veridiana si tak zo všetkých strán získala rešpekt, po ktorom ale vôbec netúžila. Aj preto sa rozhodla opustiť svoje rodné mesto a odísť niekam, kde by ju nikto nepoznal. V tomto rozhodnutí ju zadržali protesty príbuzných. Neskôr sa dopočula, že niektoré dámy z Castlefiorentina sa pripravujú na púť k svätému Jakubovi z Compostelly v Španielsku a rozhodla sa ich sprevádzať. Dámy jej spoločnosť privítali a počas tejto cesty uviedli všetkých do úžasu svojou oddanosťou Ježišovi Kristovi. Po celú dobu tejto púte nezabúdala na zvyčajné modlitby, pôsty a bdenia. Vyhľadávala chorých a utešovala ich s povzbudením k trpezlivosti nielen slovami, ale aj svojimi službami a príkladom - s veselou tvárou im umývala nohy a s veľkou pokorou im ich utierala. Všade, kam prišla, bola pokornou Kristovou služobnicou.
Keďže pred cestou musela sľúbiť príbuzným, že sa vráti, rozhodla sa zostať v rodnom meste, ale s podmienkou, že jej postavia pustovnícky domček, v ktorom bude žiť ako v samotke do konca života. Mešťania jej tak postavili za riekou Elsa komôrku v chráme, ktorý bol dávnejšie zasvätený svätému Antonovi. Kým sa cela stavala, Veridiana sa rozhodla odísť do Ríma. Tam navštívila sväté miesta a odporúčala sa svätým. Najčastejšie navštevovala baziliku svätého Petra a Pavla a dlhé hodiny sa tam modlila. Aj tu si získala priazeň a lásku zbožných ľudí, ktorú ju už od seba nechceli pustiť. Na ich naliehavé prosby sa Veridiana zdržala v Ríme tri roky.
Napokon sa vrátila a prv než vstúpila do svojej cely, vyspovedala sa a po svätom prijímaní sľúbila Bohu a kňazovi poslušnosť. Kňaz posvätil jej závoj a v prítomnosti ostatných kanonikov, duchovenstva a ľudu ju po skončených obradoch uviedol do pripravenej cely. Veridiana poprosila prítomných, aby sa za ňu modlili a oni ju zasa prosili, aby sa za nich prihovárala. Potom vošla do vytúženej komôrky, vchod zamurovali a ponechali jej iba malý otvor v stene. Veridiana tam viedla tichý, rozjímavý a svätý život.
V takom duchu žila v osamelosti tridsaťštyri rokov. Vyhýbala sa svetu, neprijímala návštevy okrem chudobných a utrápených. Svojimi modlitbami vyliečila zlomený úd dieťaťa a vrátila zrak úbohej slepej žene. Pri okienku sa málokedy zdržiavala, raz ho však otvorila, keď ju prišiel navštíviť svätý František, ktorý mal cestu okolo. Vtedy ju svätec prijal do tretieho rádu a poučil ju o kresťanskej dokonalosti.
Raz Veridiana prosila jedného mladíka, ktorý chodieval v lete do kostola svätého Antona, aby jej z neďalekej studni priniesol vodu. Keď ju jej doniesol, voda sa premenila na víno. Svätica mu vravela: "Nech ti Boh odpustí, že si sa mi chcel vysmievať. Prosila som ťa o vodu a nie o víno." Mladík sa zaprisahával, že načerpal vodu, keď mu však podala cez okienko nádobu a nazrel do nej, skutočne tam videl víno. Vzal nádobu a utekal s ňou do dediny hovoriac o zázraku, ktorý urobila Veridiana. Hneď nádobu preskúmali a divili sa tomuto zázraku. Mnohí, ktorí ochutnali toto víno, boli uzdravení.
Inokedy sa stalo, že na mladého roľníka, idúceho na pole sa zvalil voz a mal zlomenú ruku aj nohu. Susedia poradili zarmúteným rodičom, aby zaniesli syna k Veridiane a prosili ju, aby sa zaňho modlila. Zaklopali na okienko a keď sa Veridiana dotkla raneného, bol uzdravený.
Jedna dievčina dlho trpela na očnú chorobu, až napokon oslepla. Keď počula, že svätica uzdravila už mnohých chorých, s veľkou dôverou sa k nej vybrala a váhavú Veridianu prosila, aby ju zbavila tohto neduhu. Panna vzala palmovú vetvičku, ktorú jej daroval spovedník na Kvetnú nedeľu a pritisla ju k očiam chorej. Slepota zmizla a dievčina bola uzdravená.
Boh dovolil, aby ju trápili dva veľké hady, ktoré vstúpili cez okno do jej cely a zostali s ňou krátko pred jej smrťou. Niekedy ju zraňovali tesákmi a bičovali chvostom tak prudko, že celé dni ležala vyčerpaná vo svojej cele. Ľudia z okolia si všimli týchto hadov, a "pri postriežke" jedného zabili, a druhý had sa potom už vo Veridianinej cele neukázal. Svätica o niekoľko dní zomrela.
Keď sa blížil koniec jej života, dostala správu z neba, ktorý deň bude jej posledným. Odvtedy už k sebe nikoho nepustila a stále viac sa modlila. Potom zavolala k sebe spovedníka, prijala sväté prijímanie a po tomto úkone zatvorila okienka a modlila sa sedem kajúcich žalmov. Pri žalme "Miserere mei deus" naposledy vydýchla. Písal sa 1. február 1222.
Veridianinu smrť tiež sprevádzali zázraky. V kostole svätého mučeníka Hippolyta sa sami od seba rozzvučali zvony. Obyvatelia boli prekvapení, pretože zvony nezvykli o takom čase zvoniť. Rozbehli sa k veži a zvony sa pohybovali bez pričinenia ľudskej sily. Niektorí muži sa ich snažili zastaviť, no nadarmo, zvony ich iba omráčili a vyzváňali ďalej. Toto zvonenie vraj trvalo tak dlho, pokým nenašli telo svätej Veridiany. Jej spovedník sa vnuknutím Boha rozpomenul, že podával Veridiane sväté prijímanie a že sa pred ním modlila oveľa dlhšia, než zvyčajne. Povedal to ostatným a tak sa rozbehli ku kostolu svätého Antona.
Pretože sa z komôrky nikto neozýval, prerazili múr a našli Veridianu na kolenách, s rukami zdvihnutými k nebu, akoby bola v extáze a z tela vychádzala lahodná vôňa. Zvesť o jej smrti sa bleskovo šírila celým mestom. Veridianu medzitým ustrojili a preniesli do kostola, kde vystavili jej telo k zbožnej úcte. Hneď sa začali schádzať veriaci nielen z blízkeho okolia, ale i vzdialenejšieho a okolo rakvy horelo množstvo sviečok.
Jedna vznešená žena Berta, bola dlhé roky sužovaná malomocenstvom, preto nevychádzala z domu. Ale keď počula divné zvonenie kostolných zvonov, a dopočula sa, čo sa stalo, ponáhľala sa do kostola uctiť si Veridianu. Vzývajúc sväticu o pomoc pobozkala jej neporušené telo a hneď bola zbavená svojej choroby.
Iná žena si zasa prišla zbožne uctiť sväticu a kým sa modlila pri jej tele, spomenula si, že nechala horieť v kozube oheň a doma zostal jej malý synček. Keď si uvedomila, k akému nešťastiu by mohlo dôjsť, prosila svätú Veridianu, aby ochránila jej synčeka a ponáhľala sa domov. Zázrak! Chlapčeka našla uprostred plameňov živého a zdravého. Najprv sa preľakla, a volala o pomoc, ale potom sa rozplakala radosťou, že jej prosba bola vypočutá.
Po týchto, ale aj iných zázrakoch, ktoré Cirkev preskúmala, a uznala za pravé, ju pápež Klement VII. v roku 1553 svätorečil. Jej sviatok sa slávi 1. februára.
Masima - Verím a Dôverujem
