%20(1).jpg)
"Každý dobrý strom nesie dobré ovocie," povedal Pán Ježiš. Málo kresťanských matiek prinieslo cirkvi toľko požehnaní ako Elisabeth Vaughanová, ktorá porodila 13 detí a 11 z nich sa zasvätilo Bohu.
V každej dobe, v každej rodine, či už chudobnej alebo bohatej, nastalo nemilé prekvapenie, keď im syn či dcéra oznámili, že sa rozhodli svoj život zasvätiť Bohu. Nemal to ľahké napríklad ani svätý Alojz Gonzaga, ktorému otec vytrvalo bránil vstúpiť do rehole.
Nemal to ľahké ani Ján Berchmans, od ktorého rodičia čakali, že im v ich chudobe svojou plácou pomôže. A nemali to ľahké viacerí a ani nemajú. Zasvätiť sa Bohu znamená žiť v chudobe, nenaháňať sa za peniazmi. Pritom mnohí rodičia zabúdajú, že dieťa im bolo iba zverené, nie je ich majetkom, pretože tak ako oni očakávajú, že sa raz budú radovať v nebi s Bohom, platí to aj pre ich deti. Prečo by sa však Boh nemohol s nimi radovať už počas života vo svete? Vnuknutie na povolanie do stavu prichádza predsa od Boha... Toto veľmi dobre porozumela aj Elisabeth.
Elisabeth Rolls of the Hendre bola od detstva vychovávaná prísne v protestantskej viere. Krátko predtým než sa vydala za Williama Vaughana, však prestúpila do katolíckej cirkvi. Mladomanželia žili na statku Courtfield v Anglicku a Boh im daroval 13 detí.
Matka Vaughanová mala v srdci zvláštne prianie, aby Boh všetky jej deti - osem synov a päť dcér - povolal do duchovného stavu. Všetci sa mali stať kňazmi, alebo rádovými sestrami. Elisabeth však veľmi dobre vedela, že Boh bude za takú veľkú milosť žiadať obrovskú obeť a mnoho modlitieb. Bola ale túto cenu pripravená zaplatiť.
20 rokov denne strávila niekoľko hodín pred svätostánkom v domácej kaplnke. Modlila sa zásadne iba za duchovné dary, ako sama potvrdzuje: "Nikdy som neprosila o časný prospech mojich detí." Jej túžba sa naplnila: všetkých päť dcér sa stali rehoľníčkami a všetci ôsmi synovia odišli do seminára, dvaja sa však museli vzdať svojho duchovného povolania a vrátiť sa späť do sveta. Ale z jej šesť jej synov - kňazov, sa traja dokonca stali biskupmi. Boli to Herbert Vaughan, kardinál a arcibiskup vo Westminsteri, Roger Vaughan, arcibiskup v Sydney v Austrálii, a John Vaughan, biskup v Sevastopole.
Najstarší syn Herbert neskôr, už ako kardinál, o svojej matke napísal: "Celý deň prebývala pred Najsvätejšou sviatosťou. Každé ráno bola pred raňajkami pol alebo trištvrte hodiny v kaplnke. (...) Ako často som ju videl sedieť pri stole s duchovnou knihou! (...) Po raňajkách strávila ešte jednu hodinu rozjímaním v kaplnke, kde sa skutočne cítila byť doma. Zvyčajne kľačala, ruky jej spočívali na nízkej stoličke. Nespomínam si, že by som ju niekedy videl roztržitú, nikdy sa nepozerala inam než na svätostánok alebo do svojej knihy. (...) Bol som v tých dňoch strhnutý matkou k zbožnosti a plápolajúcej láske k Najsvätejšej sviatosti. (...) Jej láska k Najsvätejšej sviatosti bola neúnavná. Bola smutná z toho, že kňazi nikdy neprišli, aby navštívili kaplnku. Obracali sa k nášmu Pánovi každý deň chrbtom, keď slúžili svoju omšu. Toto jednoducho nedokázala pochopiť."
Popoludní, zvyčajne medzi piatou a šiestou hodinou bola matka Vaughanová znovu v úcte ponorená pred svätostánkom. A napriek tomu ani v najmenšom nezanedbávala svoje povinnosti matky. V jej rodine nikdy nechýbali radosť a veselá myseľ a štedrú ruku mala aj pre chudobných.
Keď v roku 1853 príliš skoro zomrela, pre rodinu nastala ‚skutočná katastrofa‘. Syn Bernhard, jezuita, opísal svoju matku takto: "Pre nás všetkých bola ideálom všetkého, čo je milé a sväté. Boli sme vychovaní tak, že sme v nej videli najvyššiu dokonalosť. Jej požehnanie malo pre nás väčšiu hodnotu než jej bozky. (...) Naša matka nám pripomínala, že tam, vo svätostánku, sa skrýva niekto, kto nás miluje viac než to vie ona."
Deti svoju matku hneď po smrti uctievali ako svätú, ako to dosvedčuje jej syn Herbert, neskorší kardinál: "Často sa jej prihováram a som si istý, že ma počuje (a odpovedá mi) a v mojej duši sa šíri veľký pokoj. Aké je to požehnanie, mať takúto matku v Božom náručí! Volám k nej ako k svätici."
Masima - Verím a Dôverujem
