%20(1).jpg)
U nás takmer neznáma Fiorella Bianchi pochádzala z talianskeho regiónu Marche, kde sa 20. novembra 1930 narodila v mestečku Osimi, ktoré si užila iba krátko. Bola jediným dieťaťom svojich rodičov, mala kultivované správanie, bola inteligentná, silná, vyrovnaná a mala všetky potrebné vlastnosti na to, aby sa z nej stala príkladná manželka a matka, verne napĺňajúca svoje krstné povolanie.
Fiorellin život sa až do jej šestnástich rokov odvíjal podobne ako život jej rovesníčok, medzi domovom, školou, kostolom, priateľmi, zábavou, prechádzkami, záľubami. V liste z tohto obdobia napísala: "Predtým, ako ma Pán zasiahol svojou milosťou, milovala som veci napoly a bola som s nimi šťastná, veriac, že konečným cieľom života je urobiť určité množstvo a nič viac."
Ale "prekročením prahu šestnástich rokov" začala robiť viac, až do takej miery, že dávala oveľa viac. Začala svojou prvou obetou, ktorá bola ťažká. Jej matka ochorela, preto Fiorella odišla zo školy, do ktorej veľmi rada chodila a bola úspešnou študentkou. Bola to pre mladé dievča bolestivá rana, ale nedramatizovala, jednoducho vyslovila svoje "áno" v tichu svojej duše.
Svojej priateľke napísala: "Boh mi dal pochopiť, že je to jeho vôľa, a ja, hoci som sa cítila nehodná, som pokorne sklonila hlavu. Nakoniec to všetko spočívalo vo vyslovení malého slova, slova, ktoré sa však pre Neho stalo veľkým od dňa, keď ho pokorné dievča z Nazareta prvýkrát vyslovilo - ‚fiat‘."
Fiorella od toho dňa objavila pod vedením múdreho duchovného vodcu svoje jedinečné povolanie v tichu a utrpení. Jej povolaním sa stalo ukázať, že ‚buď vôľa tvoja‘, ako sa ju modlíme v Otče náš, nie je len krásna fráza, ktorú treba opakovať perami, ale ktorú treba žiť každý deň, vlastným životom.
V jej listoch sa často opakuje jedna veta, ktorá je dominantou jej krátkeho života: "Nikdy o nič nežiadaj a všetko prijímaj s úsmevom." Tieto slová ukrývajú nielen tajomstvo jej života, ale aj jej trvalého úsmevu. Jej duša voňala nebom, pretože objavila, že život má hodnotu len vtedy, ak plníme Božiu vôľu.
Poslušná svojmu duchovnému vodcovi sa snažila pochopiť Božiu vôľu, najmä pokiaľ išlo o jej životný stav. Už dlhšiu dobu verila, že je povolaná stať sa manželkou a matkou. Aj preto, že badala záujem niekoľkých mladých mužov, vrátane jedného veľmi dobrého mladíka, voči ktorého náklonnosti nezostala necitlivá.
Kultivovaná a inteligentná dievčina "netlačila na pílu", vyčkala, aby veci lepšie poznala. Ale keď sa ukázalo, že tento zväzok by bol proti očakávaniam jej rodičov, a hoci na to mala právo, vzdala sa ho kvôli jemnému strachu, že by konala proti Božej vôli, ktorá sa pre ňu prejavovala vo vôli jej rodičov.
Fiorella napísala: "Obávam sa, že tým, že chcem toho mladého muža proti vôli mojich rodičov, bude Boh považovať tento môj počin v rozpore s jeho vôľou." Toto vášnivé hľadanie Božej vôle ju priviedlo k tomu, aby priniesla obeť, o to väčšiu, že je skrytá a hrdinskejšia.
V tomto zlomovom bode svojho života pochopila, že Pán od nej chce naozaj veľa - nechce, aby mu len dávala, ale aby sa mu celkom odovzdala a ponúkla.
Šestnásťročná Fiorella sa rozhodla bezvýhradne a navždy zasvätiť Ježišovi v živote modlitby, ticha a kontemplácie v kláštore. Ale keď si pomyslela, že jej odchod spôsobí rodičom veľkú bolesť, po porade s duchovným vodcom, ktorý dôkladne poznal jej prostredie, sa tejto túžby vzdala.
V tomto bode v tajnosti svojho srdca obnovila svoje úplné panenské zasvätenie Ježišovi a pokračovala vo svojom živote, ako ho viedla predtým. Svojej priateľke napísala: "Chápem, že je veľmi ťažké uskutočňovať denne tento plán, a že si to nevyžaduje obetu, ale hrdinstvo. Verím však, že s Božou milosťou, ktorú nám Ježiš zaslúžil na kríži, a s mojou vlastnou dobrou vôľou, budem môcť kráčať k dokonalosti. Aké je skutočne krásne nič nežiadať, a všetko dávať s úsmevom!"
Toho motta sa držala posledných rokov svojho života - Nič nežiadať a všetko dávať s úsmevom.
Zostala odcudzená svetu, uzavretá v duchovnej samote, no naplnená prítomnosťou Ježiša, svojho jediného Ženícha a Pána, ktorý jej umožňoval prejavovať neuveriteľnú, priam nepredstaviteľnú dobrotu, v prvom rade doma a vo svojej rodine.
Možno jej vlastná rodina celkom nepochopila veľkú obeť, ktorú táto mladá žena prinášala, pretože doma ju vždy vnímali ako pokojnú, vyrovnanú, nápomocnú, usmievavú, ohľaduplnú, príkladnú dcéru. Napokon, z určitého hľadiska je Fiorelliným povolaním práve štvrté prikázanie - Cti svojho otca, i svoju matku.
Neuveriteľné však bolo dobro, ktoré dokázala šíriť mimo svojho domova, s minimálnymi prostriedkami, ktoré mala k dispozícii. Rozšírila tajnú sieť pomoci desiatkam chudobných ľudí s absolútnou diskrétnosťou, bez toho, aby o tom niekto vedel, a v duchu pokánia sa dokonca zriekla aj toho najnutnejšieho, čo mohla mať pre seba.
V rodnom meste zorganizovala polievkovú kuchyňu, v ktorej každú nedeľu ponúkla desiatkam starších žien v núdzi výdatný obed. Fiorella sa ujala tejto charitatívnej iniciatívy, zbierala príspevky od svojich bývalých spolužiakov, a tým ich vlastne zapojila do skutočnej dobrej veci. "V koľkých mestách," vysvetľovala im, "by to mohli študenti urobiť. Vzdať sa niekoľkých cigariet, zopár večerí a pomôcť chudobným vo svojom okolí aspoň raz týždenne cítiť sa lepšie!"
Týmto však Fiorella nekončila. Prostredníctvom svojich listov sa stala Ježišovou apoštolkou pre nespočetné množstvo duší. Listov, ktoré napísala priateľom, známym, robotníkom, vzdelaným ľuďom, či tým, ktorí žili v neistote a tŕpnutí, aby ich osvietila a takto viedla, sa dajú ťažko spočítať. V každom liste predstavovala postavu Ježiša, stále viac presvedčená než kedykoľvek predtým, že iba On je jediným Spasiteľom a riešením všetkých problémov.
Pretože bola jednoduchá a radostná, stala akousi duchovnou sprievodkyňou pre mnohé duše, ktoré ju vyhľadávali, pričom mnohí za ňou pricestovali zďaleka. Recept takého záujmu bol jednoduchý - vo Fiorelle cítili jasnú, silnú vieru, a jej veľký vyrovnanosť ju nakoniec doviedla k tomu, aby každej duši, ktorú stretla, povedala: "Snažte sa plniť každý deň Božiu vôľu. A Božou vôľou je vaše posvätenie."
Súčasne spolupracovala s miestnym oratórnym časopisom In integritate gaudium: V neporušenosti viery je pravá radosť. Možno je toto motto príznačné pre jej spiritualitu: všetko prichádza od Ježiša a to, čo prichádza od neho, je treba prijať a žiť. Ísť v stopách Panny Márie, ženy, ktorá povedala "Áno".
A potom prišla choroba, náhle a nečakane pre druhých, nie však pre Fiorellu. Čakal ju pobyt v nemocnici a po banálnej operácii dostala otravu krvi. Jej smrť, ktorá nastala 2. júla 1954, otriasala celým mestom Osimo. Ošetrovateľke, ktorá bola pri nej v posledných hodinách jej života, podala toto svedectvo: "Dala som všetko a celá som sa obetovala."
Vo svojom duchovnom závete, ktorý napísala vo veľmi mladom veku, zanechala tieto slová: "Milovala som život, milovala som smrť a vždy som hľadala Božiu vôľu. Pokým budeme v zajatí tisícov činností a bude v nás vládnuť vôľa nášho ja, nepochopíme Božiu reč. Nechajme Ho pôsobiť vo všetkom, odovzdajme sa do jeho náručia ako večné deti, ktoré netúžia po ničom inom, než po tom, po čom túži On. Niet šťastnejšieho tvora ako ten, ktorý žije v ustavičnom duchovnom detstve, a niet miesta, ktoré by ponúkalo väčšie a čistejšie radosti než Božie Srdce. Dieťa nachádza šťastie v matkinom náručí a pokojne v ňom zaspáva. Staňme sa aj my opäť deťmi a zaspávajme s Ním. Žiť znamená plniť Božiu vôľu. Sme na jeho lodi."
