%20(1).jpg)
Príbeh obrátenia Hermana Cohena, slávneho klaviristu židovského pôvodu, ktorý žil v rokoch 1820 – 1871. Patril k parížskej smotánke v období romantizmu, bol obdivovaným virtuózom a niekoľko rokov si svoje postavenie patrične užíval hýrením a uspokojovaním svojich vrtochov. Priatelil sa s Franzom Lisztom, stretával sa s George Sandovou. 28. augusta 1847 sa dal pokrstiť a prijal meno Mária Augustín Henrich. Od toho dňa začal nový život...
Bol máj roku 1847. Paríž ako vždy vyzeral ako magické mesto – už jeho samotný názov bol pre niektorých prísľubom šťastia. Tisíce ľudí sa nádejalo, že tam nájde bohatstvo, pôžitky, bezstarostné chvíle, možno aj úspech. V salónoch sa stretávali politici a umelci, aristokrati, voľnomyšlienkári, hľadači slávy. Jeden piatkový večer knieža Moskow hľadal dirigenta, ktorý by bol ochotný dirigovať zbor pri Kostole svätej Valérie. Ponuku prijal nadaný klavirista pochádzajúci z Nemecka, syn bankára, Herman Cohen.
Herman, ktorý pochádzal zo zámožnej židovskej rodiny, neuvažoval dlho nad možnosťou koncertovať v katolíckom chráme. Zaujímala ho hudba – dobre pripravení speváci a aj priazeň kniežaťa. Zbor mal byť ozdobou piatkovej pobožnosti ku cti Panny Márie. Herman pokojne pozoroval zhromaždených veriacich. Priťahovala ho ich sústredenosť. Keď sa obrady chýlili ku koncu, hudobník si všimol čosi nepochopiteľné. Na kvetmi a sviecami ozdobenom oltári kňaz položil pozlátený predmet a potom si pred ním s viditeľnou úctou kľakol. Po chvíli vstal, zdvihol tú drahocennú vec a nad hlavami ľudí ňou nakreslil kríž... Cohen ešte nepoznal znak požehnania. Zažil však vnútorné pohnutie, porovnateľného s jemným nátlakom. Tento pocit v ňom trval celé dni. Nasledujúci piatok sa opäť vybral do toho istého kostola. Výjav požehnania sa zopakoval. Hlboko pohnutý Herman sa rozplakal. Pri pohľade na hostiu zakúsil prítomnosť milujúceho Boha.
Herman Cohen sa narodil v Hamburgu 10. novembra 1820. Spočiatku bol vychovávaný v tradícii židovského náboženstva. Ako malý chlapec prežíval túžbu po tajomstve – páčili sa mu modlitby v synagóge. Keď ho otec poslal do dobrého protestantského kolégia, získal si priazeň spolužiakov milým a nekonfliktným správaním. Bol výborným žiakom a uvedomoval si vlastné schopnosti. Keď mal ešte len štyri a pol roka, vynútil si na rodičoch povolenie učiť sa hrať na klavíri. Vďaka rýchlym pokrokom so zadosťučinením predstihol staršieho brata. Vzhľadom na zdravotné problémy sa istý čas vzdelával doma. Poslali ho na hodiny hudby k známemu profesorovi – ten mal rád poľovačky, kone a hazard, slovom svetský život, čím začal chlapcovi imponovať. Všetky prejavy náboženstva ustúpili do úzadia.
Zo začiatku tridsiatych rokov 19. storočia pôsobili v Paríži vynikajúci umelci. Jedným z nich bol vtedy dvadsaťročný Franz Liszt, ktorého pokladali za dobrého a čnostného človeka. Spočiatku sa bránil prijatiu nového žiaka, ale po jeho vypočutí zmenil názor. Herman sa stal jeho obľúbencom, priťahoval ho svojím talentom a milým zovňajškom, sprevádzal ho v salónoch, spolu hrávali. Už čoskoro získal slávu – jeho meno sa objavilo v novinách. Hrdil sa známosťou s George Sandovou, ktorá ho spomínala vo svojich publikáciách. Paríž prežíval novú senzáciu, bol nadšený Cohenovou virtuozitou. Tieto úspechy však nemali najlepší vplyv na jeho osobnosť – tyranizoval matku aj brata, oddával sa všetkým pôžitkom, pričom nemyslel na ich hodnotu.
Hrdý, priam pyšný a potom aj skazený veľa času trávil v zlej spoločnosti. Jeho duchovnú prázdnotu prezrádzala namáhavo utajovaná melanchólia, ktorú prehĺbil ešte Lisztov odchod. Po niekoľkých mesiacoch sa však Cohen opäť mohol pripojiť k majstrovi. Ocitol sa v Ženeve, kde podľahol vášni hazardných hier. Nasledujúce roky viedol nepokojný život cestovaním po Európe. Bol aj v Anglicku a Taliansku, napokon sa vrátil do Francúzska.
Ponuka ujať sa parížskeho chrámového zboru sa ukázala ako prelomová v živote Hermana Cohena. Stretnutie sa s Kristom prítomným v Najsvätejšej sviatosti rozhodlo o osude hudobníka. Klavirista sa často vracal do kostola na ulici Bourgogne. Jedného večera si kľakol, ešte nevedel, pred kým. Ako fascinovaný pozorovateľ sa zúčastňoval na svätej omši.
Po nejakom čase poprosil o pomoc istú kňažnú – chcel sa stretnúť s kňazom, pochopiť tajomstvo. Kňaz, z ktorým ho zoznámili, sa prejavil ako múdry a skúsený človek, úplne iný ako opisovali postavy kňazov vtedy módne paškvily. Herman čoskoro odcestoval do Nemecka – aj tam sa stretával s kňazom, ktorého mu odporučili. Pod vplyvom týchto rozhovorov sa rozhodol dať si do poriadku svoj život.
Pri spomienke na ľútosť, ktorá ho ovládla jedného dňa po svätej omši, neskôr napísal: „Keď som odchádzal z kostola v Emse, bol som kresťanom, ak tak možno nazvať niekoho, kto zatiaľ neprijal krst.“ Túto skúsenosť prirovnal ku generálnej spovedi urobenej pred samotným Bohom. Čoraz väčšmi túžil po stretnutí sa s Ježišom vo svätom prijímaní – zmenu svojho života jednoznačne pripisoval Kristovi v Eucharistii. Ďalším silným zážitkom preň bola účasť na pobožnosti, počas ktorej prijalo krst niekoľko žien, ktoré dovtedy vyznávali judaizmus. Herman vtedy veľmi osobne zobral slová piesne, ktorú tam spievali: „Ježišu nazaretský, Kráľ židovský, zmiluj sa nad deťmi Izraela! Ježišu, božský Mesiáš, ktorého Židia očakávali, zmiluj sa nad deťmi Izraela! Ježišu, vytúžený národmi, ty si liečil hluchých, slepých a nemých, zmiluj sa nad deťmi Izraela!“
Nadišla vytúžená chvíľa. Po deväťdňových duchovných cvičeniach v tichu a samote 28. augusta 1847 „rozochvený, a predsa rozhodný“ Herman prijal krst.
Dal si meno Mária Augustín Henrich. Výberom patrónov si chcel osobitne uctiť Pannu Máriu – veď to jej sviatok si vyžadoval hudobné pozadie, pre ktoré sa kedysi dostal do katolíckeho kostola. Rovnako starostlivo si vybral dátum krstu – deň, v ktorý si Cirkev pripomína svätého Augustína, veľkého konvertitu.
Okolie si okamžite všimlo výraznú zmenu v živote dovtedajšieho ľahtikára. Už nebolo hýrivca svetáka, márnotratníka žiariaceho v spoločnosti, obdivovaného virtuóza, ktorý si môže dovoliť hocijaký vrtoch.
Herman by najradšej ušiel zo sveta, utiahol sa do kláštora. Avšak to nebolo možno najmä vzhľadom na jeho obrovské dlhy. Viac ako dva roky koncertoval, čím si zarábal sa splácanie dávnych záväzkov. Zároveň prehlboval svoju úctu k Panne Márii, začal chápať aj potrebu apoštolátu.
Čoraz častejšie mu vyčítali, že priveľa hovorí o náboženských veciach: „Dámy smútili, že pre svoju zbožnosť som stratený pre svet. Vysmievali sa z mojej svätosti!“
Rodinu, ktorá o ničom nevedela, trápili anonymné list; ktosi vyhlasoval, že Herman sa stal katolíkom len preto, aby získal výnosné miesto učiteľa hudby v katolíckej škole. Postupne sa pripravoval na ďalšie veľké stretnutia s Bohom – prijal Eucharistiu, potom sviatosť birmovania. Často sa modlil pred Pánom Ježišom v Najsvätejšej sviatosti.
S adoráciou súvisí jedna veľmi dôležitá udalosť. Istý večer Herman pocítil nespravodlivosť, keď ho ako muža požiadali, aby opustil adoračnú kaplnku, v ktorej mali na nočnú adoráciu ostať ženy. Preto po istom čase založil spoločenstvo mužov, ktorí sa chceli venovať nočnému bdeniu pred Bohom v Eucharistii, pričom u cirkevných predstavených získal potrebný súhlas.
A išiel ešte ďalej.
Pred oltárom Panny Márie zložil sľub – túžil sa zasvätiť kňazskej službe, konkrétne stať sa karmelitánom. „Svätá Terézia bude mojou matkou, škapuliar mojím odevom, mojím svetom bude cela široká tri metre,“ napísal Herman. Uskutočnenie takto pochopeného povolania nebolo ľahké, pretože nedávno obrátený hudobník musel dosiahnuť osobitný súhlas. Napriek týmto prekážkam už roku 1848 mohol napísať matke a súrodencom: „Som v noviciáte Rehole Panny Márie z vrchu Karmel, v dejinách preslávenou svojou prísnosťou, pokáním a láskou k Bohu.“
6. decembra 1849 počas obliečky prijal meno Augustín Mária od Najsvätejšej sviatosti. 19. apríla 1851 bol vysvätený za kňaza. Začal veľmi aktívnu apoštolskú činnosť. Veľmi sa usiloval o obrátenie svojich blízkych; o niekoľko rokov sa radoval z krstu vlastnej sestry.
Čoskoro vstúpil do Katolíckej cirkvi aj synovec pátra Augustína, hoci si tým veľmi rozhneval otca. Aj jeho pritiahol Ježiš v Eucharistii, ktorého uvidel počas procesie Božieho tela. Malý Georg neskôr dokázal obrátiť ďalšieho človeka.
Podstatná zmena Hermanovho života, teraz už ako rehoľníka, mala veľkú odozvu v Paríži. Príklad konvertitu bol pomocou pre váhajúcich, na druhej strane však sláva bola príťažou. Páter Augustín Mária preto ochotne prijímal úlohy, ktoré si vyžadovali cestovanie. Slúžil ako kazateľ, zakladal kláštory vo Francúzsku, staral sa o už prv založené Združenie Najsvätejšej sviatosti.
Veľký význam kládol na poslanie laikov: „V našom storočí majú laici väčší vplyv na srdcia ľudí než kňazi. Poznám veľa príkladov obrátení, ku ktorým viedli laici.“ Niektorí dávni známi radi počúvali slovo ohlasované karmelitánom (okrem iných aj Liszt), iní sa zas vysmievali. Augustín vyzbrojený požehnaním pápeža Pia IX. čoskoro odcestoval s poslaním do Anglicka.
Dlhoročná intenzívna práca rehoľníkovi znemožňovala splnenie jeho veľkej túžby – života v pustovni. Ďalšou ťažkosťou sa stala pokračujúca choroba očí – páter Augustín dostal totiž glaukóm, ktorý mu znemožňoval nielen čítanie. Preto na sviatok archanjela Rafaela, ktorý – ako učí Sväté písmo – priviedol k uzdraveniu slepého Tobiáša, začal novénu k Panne Márii Lurdskej, ktorú zakončil púťou k zázračnému prameňu. Postupná náprava sa skončila ústupom choroby.
Uzdravený karmelitán mal možnosť stretnúť sa aj so svojou sestrou Bernadettou; neskôr prežíval radosť z jej vstupu do kláštora, lebo bol presvedčený, že toto rozhodnutie uchráni mladé dievča od nedobrého vplyvu slávy.
Veľkou milosťou bolo pre neho aj stretnutie sa s umierajúcim otcom, ktorého Cohen nevidel od chvíle vstupu do rehole. Rodič, ktorý predtým Hermana – odpadlíka preklial a vydedil, chcel ho teraz vidieť. Na smrteľnej posteli synovi povedal: „Odpúšťam ti tri veľké chyby tvojho života – že si sa stal katolíkom, že si obrátil na katolícku vieru svoju sestru a že si pokrstil synovca.“
Páter Augustín Mária plnil úlohu novicmajstra, zastupoval provinciála, potom sa na krátko utiahol do pustovne.
Začiatok sedemdesiatych rokov 19. storočia priniesol politický zmätok. Vzhľadom na vojnu medzi Francúzskom a Pruskom sa páter Augustín dostal do nezávideniahodnej situácie – ako Žid nemeckého pôvodu ho Francúzi nevideli radi. Preto sa rozhodol odcestovať do Švajčiarska a v Ženeve sa ujal pastorácie utečencov.
V roku 1870 si pátra Máriu Augustína pozval k sebe biskup. Vyšlo totiž najavo, že v Prusku žije veľa francúzskych zajatcov, avšak štátna moc nesúhlasila s príchodom francúzskych kňazov, ktorí by sa im mohli venovať. Objavila sa však možnosť, že také povolenie by získal rehoľník narodený v nemeckej rodine. Cohen túto úlohu prijal. Keď 24. novembra 1870 odchádzal, vyhlásil: „Nemecko sa stane mojím hrobom.“
Práca poľného kuráta v Spandau zahŕňala starostlivosť o duchovné i materiálne potreby niekoľko tisíc zajatcov. Vtedy tam vládla krutá zima. Bolo potrebné zabezpečovať prostriedky na živobytie, okrem toho celé hodiny trvali spovede v studených miestnostiach lazaretu. Herman Cohen – obetavý karmelitán – upadal na zdraví. Vedomý si ťažkej choroby povedal: „Nech sa stane Božia vôľa. Ak sa uzdravím, uvidím ešte veľa smutných udalostí. Ale rád by som ešte pracoval, aby som zachránil duše.“
K Pánovi odišiel v piatok 20. januára 1871. V listoch, ktoré po ňom ostali, je nádherný text hovoriaci o jeho hľadaní šťastia: „Prešiel som cez svet, uzrel som svet, videl som svet! A vo svete som sa naučil len jedno: v ňom nemožno nájsť šťastie. Šťastie! Aby som ho našiel, prešiel som mestá a kráľovstvá... Hľadal som ho v bohatstve, vo vzrušení z hrania, v myšlienkach romantickej literatúry, v životných príbehoch, v uspokojovaní bezbrehých ambícií. Hľadal som šťastie v sláve umelca, v spoločnosti slávnych ľudí, vo všetkých pôžitkoch zmyslov a ducha. Napokon som ho hľadal vo vernosti priateľov – môj Bože, kde som ho nehľadal?! ... Počúvajte! Našiel som šťastie! Mám ho. Z môjho srdca tryská radosť. V čom spočíva šťastie? Len sám Boh môže utíšiť túžbu ľudského srdca. Mária mi ponúkla tajomstvo Eucharistie. A spoznal som – Eucharistia je život, je šťastie!
Už nemám nijakú inú matku okrem Matky krásnej lásky, Matky Eucharistie. Ona mi darovala Eucharistiu – a ukradla mi srdce. Viete, prečo som sa stal mníchom? Aby som dal ďalej lásku, ktorú som spoznal!“
Masima
