%20(1).jpg)
Pontifikát pápeža Leva I. trval v polovici piateho storočia (440-461). Bolo to obdobie poznačené veľkými nepokojmi vo svete aj v Cirkvi. K jednej z najznámejších udalostí v jeho pápežstve došlo v roku 452, keď sa celý taliansky polostrov triasol pred inváziou Attilu Huna. Leo viedol delegáciu, ktorá mala Attilu presvedčiť, aby stiahol svoje sily. Podľa neskoršej legendy mal Atila počas rokovaní videnie apoštolov svätého Petra a Pavla, ktorí niesli vytasené meče a vyhrážali sa Attilovi, ak sa odváži zaútočiť na mesto Rím.
"Hľa, teraz je čas príhodný, hľa, teraz sú dni spásy!" píše apoštol Pavol. A čo od nás tento "deň" očakáva a k čomu nás vyzýva, to rozvíja vo svojom kázaní svätý pápež Lev Veľký.
Keď vám miláčikovia, mám kázať o najsvätejšom a najväčšom pôste, ako lepšie by som mohol začať než použitím slov Apoštola, v ktorom hovoril Kristus a ako povedať, čo bolo čítané: „Hľa, nie je čas príhodný, hľa, teraz sú dni spásy!
Hoci totiž všetky doby sú plné Božích darov a vždy máme prístup k Božiemu zľutovaniu jeho milosti, napriek tomu sa teraz mysle všetkých veriacich majú pohnúť s väčším úsilím, aby v duchovnom živote postúpili ďalej a majú sa nadchnúť väčšou dôverou, keď nás vyzýva návrat onoho dňa, v ktorom sme boli vykúpení, k všetkým dobrým skutkom – aby sme tak slávili všetko prevyšujúce tajomstvo umučenia Pána očistením ducha i tela.
Takému veľkému tajomstvu by síce tak prislúchala trvalá a stála úcta, aby sme stále zostali pred Božou tvárou takými, ako máme byť uznaní za dobrých priamo vo sviatok Vzkriesenia, ale pretože len málo ľudí je tak statočných a pre krehkosť tela sa uvoľňuje prísnosť a starostlivosť o život nás rozptyľuje mnohými starosťami, znečistí sa pozemským prachom i najzbožnejšie srdce.
A tu máme z Božieho ustanovenia veľký prostriedok ozdravenia, že nás k obnoveniu čistoty mysle lieči štyridsaťdňový pôst, v ktorom zbožné skutky a čisté pôsty majú vykúpiť a vyvážiť viny ostatnej ročnej doby.
Vstupujete teda, milovaní, do dní tajomných, ustanovených k očisteniu ducha i tela posvätným spôsobom, snažme sa poslúchať apoštolské príkazy a očisťme sa od všetkej telesnej i duchovnej poškvrny, aby duch, ktorý je postavený pod zákon Boží a má byť vodcom svojho tela, nadobudol skutočne dôstojnej nadvlády, keď očistíme zápas, ktorý sa stále vedie medzi našou obojakou stránkou, duchovnou i telesnou, aby sme nikomu nedali pohoršenie a tým nedali zámienku ohováračom, lebo by sme boli právom karhaní od nevercov - a našimi chybami sa vyzbroja bezbožné jazyky proti nábožnosti – keby spôsoby a mravy postiacich sa kresťanov nesúhlasili s čistotou dokonalej zdržanlivosti. Veď vrchol nášho pôstu nespočíva iba v zdržanlivosti a brať telu potravu je bez účinku, ak sa duša nezriekne zlého.
Pontifikát pápeža Leva I. trval v polovici piateho storočia (440-461). Bolo to obdobie poznačené veľkými nepokojmi vo svete aj v Cirkvi. K jednej z najznámejších udalostí v jeho pápežstve došlo v roku 452, keď sa celý taliansky polostrov triasol pred inváziou Attilu Huna. Veľké časti severného Talianska už padli pred útočníkom; mestá Aquileia, Padova a Miláno boli dobyté, vydrancované a zrovnané so zemou.
Attila, ohrozujúci vnútrozemie Talianska, táboril neďaleko Mantovy na rieke Mincio; a práve tu sa stretol s Levom, rímskym biskupom. Lev prišiel ako vedúci delegácie presvedčiť Attilu, aby stiahol svoje sily. Podľa neskoršej legendy mal Atila počas rokovaní videnie apoštolov svätého Petra a Pavla, ktorí niesli vytasené meče a vyhrážali sa Attilovi, ak sa odváži zaútočiť na mesto Rím. Príbeh možno vidieť zobrazený v Apoštolskom paláci na freskách od Raphaela.
O tri roky neskôr opäť pripadlo pápežovi Levovi postaviť sa bez ľudskej pomoci pred dobyvateľskú armádu. Genseric, vandalský kráľ, sa objavil pred bránami Ríma; a hoci ho veľký pápež nedokázal presvedčiť, aby ušetril mesto, predsa ho presvedčil, aby ušetril Arcibaziliku svätého Jána v Lateráne a Baziliky svätého Petra a Pavla. Mesto bolo dobyté, ale tisíce nevinných ľudí boli zachránených, keď sa uchýlili do kresťanských budov.
Peter prehovoril cez Lea
Život Leva sa však nezaoberal iba svetskými záležitosťami a snahou o svetský mier. V rámci Cirkvi bol pápež Lev zasvätený zachovávaniu učenia odovzdaného raz navždy od apoštolov. Jeho najväčším triumfom bol ním propagovaný ekumenický koncil, ktorý sa konal v Chalcedóne (dnešné Kadiköy, Turecko). Tam konciloví otcovia uznali a znovu potvrdili pravdu o spojení dvoch prirodzeností – božskej a ľudskej – v jednej osobe Ježiša Krista. Lev sám vyhlásil túto pravdu v liste, ktorý bol pôvodne adresovaný Flavianovi, konštantínopolskému patriarchovi. Keď sa v Chalcedóne čítal Leov „Tome“, koncilní otcovia zvolali „Peter hovoril prostredníctvom Lea!“
Teológ a farár
Lev Veľký bol horlivým podporovateľom a propagátorom primátu Petrovej stolice. V takmer 100 kázňach a listoch, ktoré sa k nám dostali, sa „Veľký pápež“ ukazuje ako teológ aj pastier: dbá na dôležitosť spoločenstva medzi cirkvami, no nikdy nezabúda na potreby veriacich. Bola to jeho starostlivosť a opatera o obyčajné ženy a mužov, ktorých oživili charitatívne skutky, ktoré vykonal v dobe poznačenej hladom, chudobou, nespravodlivosťou a pohanskými poverami. Vo všetkých svojich skutkoch sa snažil „sústavne presadzovať spravodlivosť“ a „poskytovať milosť s láskou“ – to všetko v mene Ježiša, pretože „bez Krista nemôžeme nič urobiť, ale s Ním môžeme všetko“.
Prvý pápež
Levov pontifikát sa vyznačoval niekoľkými prvenstvami: Bol prvým pápežom menom Lev a prvým pápežom, ktorého si ľudia pamätali ako „Veľkého“ (neskôr sa toto vyznamenanie dostalo aj Gregorovi I. a Mikulášovi I.). Lev je tiež prvým pápežom, ktorého kázne sa k nám dostali. Je jedným z iba dvoch pápežov (druhým je Gregor), ktorí boli uznaní za učiteľa Cirkvi. Keď v roku 461 zomrel, stal sa prvým pápežom pochovaným v Bazilike svätého Petra. Jeho relikvie sú uchované v novom kostole svätého Petra pri Stoličnom oltári v kaplnke zasvätenej „Madone zo Stĺpu“.
