Eucharistický zázrak v Košiciach

Dnes už zabudnutý eucharistický zázrak sa stal za panovania kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382) v starom pôvodnom kostole svätej Alžbety. 

Kňaz pri svätej omši nedopatrením rozlial na korporál – biele plátno, ktoré sa používa pri slávení svätej omše, konsekrované víno, čiže Svätú krv, pričom sa nevysvetliteľne, bez ľudského pričinenia, vytvoril obraz Kristovej tváre.

Miesto aj zázrak potvrdzuje odpustková bula pre Košice z roku 1402, vydaná rímskym pápežom Bonifácom IX. (1389-1404). Udelenie odpustkov bolo na svoju dobu mimoriadne štedré a Košice boli postavené na úroveň frekventovaných a významných pútnických lokalít ako Benátky a Assisi. K relikviám Svätej krvi prichádzali do Košíc tisícky pútnikov a často aj uhorskí panovníci. 

Vtedajšia spoločnosť bola veriaca, verilo sa aj tomu, že miesto je zázračné, veď hneď na počiatku sa stal zázrak s krvou. Nemožno totiž považovať za obyčajnú náhodu, keď sa po rozliatí tekutiny vytvorí podobizeň, zodpovedajúca istým presne stanoveným kánonom, popisujúcim, ako vyzerajú ikony podobizne Kristovej tváre (mandyliony), ktoré boli považované za najcennejšie ikony, akú kedy Byzancia mala.                           

Košice sa po tomto zázraku stali jedným z najvýznamnejších pútnických miest v Európe, ľudia, ktorí toto mesto navštívili, stávali sa lepšími, akoby vymenenými. Pútnici, prichádzajúci do Košíc nehľadali iba pútnickú zbožnosť, ale vnútorné obrátenie. Svoj podiel na tejto premene mali určite aj samotní kňazi, ktorí Veľkej noci dávali príslušný dôraz aj s využitím relikvie. O veľkej zbožnosti mesta svedčí aj návšteva Žigmunda Luxemburského v r.1411 a v r. 1412 sa dokonca zúčastnil aj na samotnom slávení Veľkej noci. 

Pápež Bonifác IX. vo svojej bule potvrdil, že v Košiciach sa prechováva Kristova krv, a preto udeľuje odpustky tým, ktorí sem doputujú. Tak sa mesto zvýraznilo na duchovnej mape Európy už od konca 14. storočia. Davy pútnikov, medzi ktorými boli aj králi, povznášali mesto nielen duchovne. 

Rozvoj kultu Svätej krvi významne ovplyvnil aj výstavbu sakrálnej architektúry, keď bola v r. 1604 postavená pre relikvie kaplnka sv. Michala.

Kultu relikvií zanikol s príchodom a šírením reformačných myšlienok. Počas náboženských vojen v 17. stor. sa vzácny relikviár stratil. Z nástennej niky v južnej veži bola vybratá drevená skrinka, ktorá relikvie pietne uschovávala. Postupom času sa zabudlo aj na funkciu relikviárovej miestnosti i na pôvodné poslanie južnej empory Dómu svätej Alžbety, miesta, kde boli relikvie vystavované a verejne uctievané.

Kostol bol v 19. stor. poškodený prírodnými živlami a rozhodovalo sa medzi jeho zbúraním, alebo postavením nanovo, až napokon zvíťazil návrh na jeho obnovenie. Dokumenty uvádzajú, že to bola najväčšia reštaurátorská investícia v dejinách Uhorska.

Keď sú veci požehnané, Boh im dáva dlhú životnosť. Príkladom je Jeruzalemský chrám – asi niet svätejšieho miesta na Zemi. Chrám je v stave ruiny, ale je svätý. Z dejín teológie vychádza, že Boh si zamiloval isté miesta na Zemi a nedá na ne dopustiť. Tak, ako to je s Jeruzalemom, podobne je to aj s Košicami, svedčia o tom písomnosti, ikonografia, fresková výzdoba, liturgické predmety, ktoré v tomto meste sú. O veľkej láske Boha k tomuto mestu svedčí i to, že keď počas komunizmu kostol začal chytať stareckú patinu, opäť sa rozhodlo o jeho rekonštrukcii. Samotná rekonštrukcia začala v r. 1980, ale po páde komunizmu sa práce na obnove kostola zastavili. Aj tu je svedectvo o tom, že Boh sa stará i o tom, že všetko má svoj čas a všetko sa zhromaždí vtedy a tam, kde je treba, lebo našli sa prostriedky a v rekonštrukcii sa mohlo pokračovať.

Práve počas tejto rekonštrukcie sa v r. 1999 našiel v sklade mestskej fary barokový obraz s eucharistickým zázrakom, ale k samotnému zverejneniu obrazu prišlo až v r. 2000, a Dóm sv. Alžbety opäť len potvrdzuje, že je viac než len kamenný chrám, katedrála je aj naďalej matkou duchovného života. 

Masima