Posolstvo z La Salette

Správa o zjavení, spísaná malou pastierkou roku 1878, vydaná s cirkevným imprimatur Msgre Zoly, biskupa v talianskej Lecce.

18. septembra 1846 som bola ako obvykle sama a pásla som kravy svojho panstva. Okolo jedenástej som videla prichádzať malého chlapca. Pri jeho uzretí som sa zľakla, pretože každý vedel, že sa vyhýbam akejkoľvek spoločnosti. Potom chlapec prišiel na dosluch a povedal mi: "Maličká, idem k tebe, som totiž z Corps."

Pri tých slovách som mu dala jasne najavo, že o jeho spoločnosť nestojím. Ustúpila som o niekoľko krokov a povedala: "Nikoho tu nechcem, želám si byť sama."

Ale chlapec išiel za mnou a pokračoval: "Ale choď, nechaj ma pri sebe, môj pán povedal, že mám pásť svoje kravy s tvojimi; som predsa z Corps."

Ja som však od neho odstúpila a dala mu znovu najavo, že tu nikoho nechcem. Potom som sa obďaleč posadila do trávy a rozprávala sa s kvetinkami milého Pána Boha.

Po nejakej chvíli som sa obzrela a videla, že sa Maximin posadil blízko, a rýchlo povedal: "Nechaj ma tu, budem úplne dobrý."

Prevážila však moja nie dobrá povaha. Rýchlo som vstala a bez slova odbehla kus ďalej, kde som sa ďalej rozprávala s kvetinami.

Ale Maximin sa nevzdal a opakoval, že nemieni hovoriť a bude spôsobný, že mu bola dlhá chvíľa, že ho za mnou poslalo jeho srdce atď.

Zľutovala som sa nad ním a ukázala mu, aby sa posadil; potom som sa ďalej rozprávala s kvetinami milého Pána Boha.

Maximin rýchlo prerušil mlčanie a začal sa smiať (myslím, že sa mi posmieval). Pozrela som sa na neho a on povedal: "Zažeňme čas a hrajme sa."

Neodpovedala som, pretože som sa nevedela hrať s ostatnými; bola som stále sama. A tak som sa ďalej bavila s kvetinkami.

Maximin prišiel s úsmevom až ku mne a vyhlásil, že kvety nemajú uši, aby ma počuli, a že by sme sa teda mali spolu hrať. K tomu som však nemala vôbec chuť. Odhodlala som sa však s ním aspoň hovoriť, a tak mi rozprával, že tých desať dní, kedy ešte musí byť u svojho pána, rýchlo utečie a potom pôjde do Corps k svojmu otcovi.

Počas jeho rozprávania zaznel zvon z La Saletta. Naznačila som Maximinovi, aby pozdvihol dušu k Bohu. Sňal čiapku a na chvíľu sa odmlčal.

Potom som mu povedala: "Chceš sa naobedovať?"

"Ale áno," povedal a posadil sa.

Vytiahla som z príručnej tašky jedlo, ktoré mi dala na pastvu moja vrchnosť, a podľa svojho zvyku som špičkou noža urobila na žemli krížik a malú dierku, než som sa do nej zahryzla, a potichu som povedala: "Ak je vnútri diabol, nech vyjde, ak je tam milý Boh, nech zostane!" A rýchlo som zase dierku zakryla.

Maximin sa nahlas rozosmial a vykopol mi žemľu z ruky, takže sa začala kotúľať po svahu, až nakoniec zmizla. Mala som ešte kus chleba, ktorý sme spoločne zjedli, a potom sme sa hrali. Tu mi napadlo, že Maximin vlastne musí mať ešte hlad, a ukázala som na miesto v hore, kde rástlo veľa čučoriedok. Poslala som ho tam a on hneď odišiel. Natrhal si nielen pre seba, ale ešte aj mne priniesol plnú čiapku. Večer sme spoločne zišli do údolia a dohovorili sa, že budeme naše kravy pásť spoločne.

Nasledujúci deň, 19. septembra 1846, som sa spolu s Maximinom vydala na cestu. Stúpali sme hore do hôr. Zistila som, že Maximin bol veľmi dobromyseľný a mierumilovný, a rád hovoril o veciach, ktoré ma zaujímali. Bol tiež rozumný a netrval na svojom názore; bol len trochu príliš zvedavý. Kedykoľvek som sa od neho trochu vzdialila a chcela na chvíľu byť sama, rýchlo pribehol a díval sa, čo robím a ako hovorím s kvetinami milého Pána Boha. Keď prišiel neskôr, vypytoval sa, čo som hovorila.

Bolo neskoré ráno. Povedala som mu, aby natrhal kvetiny, že si z nich urobíme raj. Pustili sme sa do diela a za chvíľu sme mali veľa pestrofarebných kvetov. Z dediny bolo počuť zvonenie Anjel Pána, pretože počasie bolo jasné a bez mráčika.

Potom, čo sme spoločne vzdali česť milému Bohu, povedala som Maximinovi, že by sme mali naše kravy vyhnať na malú plošinku blízkosti rokliny, pretože sú tam pekné kamene, z ktorých si vystavíme raj. Vyhnali sme tam kravy a potom sme si zjedli naše skromné jedlo.

Potom sme znášali kamene a stavali si z nich malý domček, ktorý pozostával z prízemia, predstavujúci obytnú miestnosť, a poschodie, ktoré bolo v našich predstavách rajom. Poschodie bolo bohato vyzdobené kvetinami rôznych farieb a girlandami zo stoniek. Celý raj bol zakrytý veľkým plochým kameňom, tiež posiaty kvetmi. Okrem toho sme všade okolo rozvesili vence. Keď bol raj hotový, prezerali sme si ho. Prišla na nás ospalosť a tak sme si ľahli do trávy asi dva kroky od raja a zaspali.

Keď som sa prebudila a nevidela naše kravy, zavolala som Maximina a obaja sme stúpali nahor k malému pahorku. Odtiaľ som uvidela, že naše kravy sa pokojne rozložili. Zostupovala som zase dole a Maximin mi išiel naproti.

Náhle som uvidela žiarivé svetlo, jasnejšie ako slnko, a ťažko som zo seba dokázala vyraziť: "Maximin, vidíš to tam dole? Preboha!" Súčasne mi z ruky vypadla palica.

Nevedela som, čo sa mi v tom okamihu úžasného udialo, ale cítila som sa tým byť priťahovaná, premožená úctou a srdce ma pálilo rýchlejšie ako ja sama. Uprene som hľadela na nehybné svetlo a keď sa potom akoby otvorilo, uzrela som vo vnútri ešte silnejšie, ktoré sa pohybovalo, a v jeho strede som uvidela nesmierne krásnu pani, sediaci na našom raji a držiacu si tvár v dlaniach.

Krásna pani sa postavila. Zopla si ruky na hrudi, keď na nás pozrela a povedala: "Poďte sem, moje deti, nebojte sa, chcem vám povedať veľké posolstvo." Tieto prívetivé a dušu posilňujúce slová mi dovolili k nej pribehnúť, a moje srdce by sa najradšej navždy u nej ukrylo.

Keď som prišla úplne blízko k jej pravici, začala hovoriť a súčasne jej z očí tiekli slzy: "Ak sa môj ľud nebude chcieť podriadiť, budem nútená nechať pustiť rameno svojho Syna; je také mocné a ťažké, že ho už nemôžem zadržať. Ako dlho už pre vás trpím! Keď chcem, aby sa vás môj Syn nezriekol, musím sa k nemu bez prestania modliť. Avšak s vami to nepohne. Môžete sa modliť a namáhať, ako chcete, nikdy nedokážete splatiť námahu, ktorú som pre vás vynaložila.

Šesť dní som vám dala k práci a siedmy vyhradila pre seba, a vy mi ho nechcete priznať. A práve to robí rameno môjho Syna také ťažké. 

Furmaníci tiež prehovoria len vtedy, keď môjmu Synovi zlorečia. To sú dve veci, ktoré rameno môjho Syna robia takým ťažkým. Keď sa úroda skazí, je to vaša vina. Posledný rok som vás počula kliať na zemiakoch (keď som to na úrode ukázala). Ale vás to nevzrušilo, ba naopak - keď ich nájdete zhnité, preklínate a zneužívate meno môjho Syna. Zemiaky budú aj naďalej hniť a na Vianoce už nebudú žiadne."

Premýšľala som, čo znamenajú slová zemiaky alebo zemak; myslela som, že sa jedná o jablká.

Krásna a dobrotivá pani uhádla moje myšlienky a začala znova: "Nerozumiete mi, moje milé deti. Poviem vám to inak. Keď máte obilie, nesejete ho. Všetko, čo zasejete, zožerie zver. Čo napriek tomu vzíde, rozpadne sa pri mlátení na prach. Príde veľký hladomor. Ešte predtým sa však deti pod sedem rokov budú chvieť v horúčkach a umierať v náručí ľudí, pokáním ostatných bude hlad. Orechy sa urodia zlé a hrozno zhnije."

Krásna pani, ktorá ma uchvátila, tu ustala, a po nejakú dobu jej nebolo rozumieť. Videla som však, že pokračuje, akoby hovorila, a jej pery sa ľúbezne pohybovali. Maximinovi sa teda dostalo oznámenie tajomstva.

Potom sa Najsvätejšia Panna obrátila ku mne a povedala mi tajomstvo vo francúzštine. Tu je úplné tajomstvo tak, ako mi ho povedala: "Melánia, to, čo ti teraz poviem, nezostane navždy tajné. V roku 1858 to môžeš uverejniť.

Kňazi, služobníci môjho Syna, sa stali stokou nečistoty pre svoj hanebný život, nedostatok zbožnosti pri slávení svätých tajomstiev, lásku k peniazom aj pre sklon k poctám a zábavám. Áno, život kňazov volá po hneve, a ten sa už vznáša nad ich hlavami. Beda kňazom i ostatným služobníkom Božím, ktorí svojou neverou a zlým životom znova križujú môjho Syna!

Hriechy ľudí volajú do neba a po hneve, ktorá už stojí za dverami. Nie je tu nikoho, kto by pre ľud prosil o milosrdenstvo a odpustenie. Nie sú už žiadne šľachetné duše, nie je nikoho, kto by bol hoden priniesť večnú obeť nepoškvrneného Baránka pre dobro sveta.

Boh bude trestať dosiaľ nevídaným spôsobom. Beda obyvateľom krajiny! Boh na ne vyleje plný kalich svojho hnevu, a nikto neujde mnohých metlám. Hlavy a vodcovia Božieho ľudu zanedbali modlitbu a pokánie, a démon im zatemnil rozum. Stali sa bludnými hviezdami, ktoré diabol priťahuje, aby ich zničil.

Boh dovolí starému hadovi zasievať roztržky a zvary medzi vládcami, do všetkých vrstiev i rodín. Prídu telesné i duševné bolesti. Boh prenechá ľudí sebe samým napospas a bude zosielať tresty po dobu tridsaťpäť rokov. Ľudská spoločnosť sa nachádza v predvečer najstrašnejších súžení a najväčších revolúcií. Ľudstvo sa musí pripraviť na vládu železného korbáčovania a vypiť do dna kalich Božieho hnevu.

Námestník môjho Syna, pápež Pius IX. už po roku 1859 nebude môcť opustiť Rím. Je však odhodlaný a veľkomyseľný, a tiež bojuje zbraňami viery i lásky - Budem s ním. Nech sa má na pozore pred Napoleonom. Je líce merný, a keby chcel byť jedného dňa pápežom aj cisárom, Boh sa od neho čoskoro odvráti. Je orol, ktorý chce stúpať stále vyššie a vyššie, až padne na ostrie vlastného meča, ktorý teraz používa na donucovanie národov.

Taliansko bude potrestané za ctižiadosť striasť sa sladkého jarma Pána. Bude vydané napospas a krv bude prúdiť všade. Kostoly zostanú zatvorené, alebo znesvätené, kňazi a rehoľníci budú vyhnaní, zasväcovaní smrti a kruto zabíjaní. Mnohí z nich sa vzdajú viery a počet tých, ktorí od pravej viery odpadnú, bude nesmierne veľký; budú medzi nimi dokonca aj biskupi. Pápež nech je na stráži pred divotvorcami, lebo sa blíži čas, kedy sa objavia najúžasnejšie udalosti na zemi i vo vzduchu. 

V roku 1864 bude Lucifer spolu s veľkým množstvom démonov vypustený z pekla. Démoni budú kus po kuse podrývať a podlamovať vieru, a podarí sa im dokonca zaslepiť aj Bohu zasvätené osoby do tej miery, že prijmú ducha zlých anjelov. Ak sa im nedostane mimoriadnej milosti, väčšina rehoľníkov úplne stratí vieru a mnoho duší uvrhnú do skazy.

Na zemi prevládnu zlé knihy a duchovia temnoty všade uspia službu Bohu. Budú mať veľkú moc nad prírodou; v mnohých chrámoch sa týmto duchom bude slúžiť. Ľudia budú zlými duchmi prenášaní z miesta na miesto, a medzi nimi aj duchovní, pretože sa nenechajú viesť pravým duchom evanjelia, ktorý je duchom pokory, milosrdenstva a horlivosti ku úcte Božej.

Duchovia zomrelých budú prebudení k životu. To znamená, že mŕtvi, ktorí žili na zemi, vezmú na seba podobu spravodlivých duší, aby tak ľahšie zvádzali ľudí. Títo zdanlivo k životu vzbudení mŕtvi, medzi ktorými sa skryjú démoni, budú hlásať iné evanjelium, odporujúce Ježišovu evanjeliu a popierajúce nebo aj peklo. Všetky tieto duše akoby sa znovu usadili vo svojich telách.

Všade sa budú odohrávať najpodivuhodnejšie zázračné veci, pretože pravá viera vyhasla a falošné svetlo zaslepuje svet. Beda mužom Cirkvi, ktorí sa zamestnávajú výhradne hromadením bohatstva, udržaním svojej moci a pyšným panovaním.

Námestník môjho Syna bude mnoho trpieť, pretože Cirkev bude po nejaký čas vystavená veľkému prenasledovaniu. Áno, bude to doba temna a Cirkev prejde hroznou krízou. Pretože svätá viera v Boha upadá do zabudnutia, chce sa každý viesť sám a cíti sa byť nadradený seberovným. Bude odstránený verejný poriadok aj splnomocnenie Cirkvi.

Poriadok a spravodlivosť budú pošliapané; všade budú vidieť len vraždy, nenávisť, žiarlivosť a rozbroje, zmizne láska k vlasti i rodine.

Svätý Otec bude veľa trpieť. Zostanem s ním až do konca, aby som prijala jeho obeť. Zlí mu budú mnohokrát usilovať o život, však bez toho, že mu mohli uškodiť, ale ani on, ani jeho nástupca sa nedožijú víťazstva Cirkvi.

Všetky vlády budú mať rovnaký cieľ spočívajúci v odstránení všetkých religióznych princípov a vo vytvorení priestoru materializmu, ateizmu, špiritizmu a všetkým možným druhom neprávostí. V roku 1865 bude vidno znesvätenia svätých miest.

V kláštoroch budú práchnivieť kvety Cirkvi a démon sa pyšne vypne k úlohe kráľa sŕdc. Predstavenie religióznych spoločenstiev budú musieť byť pri prijímaní nových členov veľmi opatrní, pretože diabol použije všetky svoje chytráctva, aby do kláštorov prepašoval osoby oddané hriechu. Po celej krajine sa rozšíria výstrednosti a sklony k telesným pôžitkom.

Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Anglicko sa ocitnú vo vojne a ulicami potečie krv. Francúzi budú bojovať medzi sebou, Taliani s Talianmi. Potom príde hrozná všeobecná vojna. Na nejaký čas sa Boh neupamätuje ani na Francúzsko, ani na Taliansko, pretože tam evanjelium Ježiša Krista už nie je známe. Démoni rozpútajú celú svoju zlobu a zúrivosť; ľudia sa budú vzájomne zabíjať až do domov.

Pri prvom údere Jeho meča sa celá príroda zachveje desom, pretože výstrednosti a zločiny prerazili nebeskú klenbu. Paríž bude vypálený, Marseille poničia zemetrasenia. Mnohé veľké mestá sa zachvejú a budú zničené otrasmi zeme. Všetko sa už zdá byť stratené, všade panuje len vraždenie a je počuť iba rinčanie zbraní a rúhanie.

Spravodliví budú veľa trpieť; ich modlitby, pokánia a slzy budú stúpať k nebesiam, a celý národ bude prosiť o odpustenie a zmilovanie, o moju pomoc a príhovor. 

Tu Ježiš Kristus aktom svojej spravodlivosti a veľkého milosrdenstva k spravodlivým, nariadi anjelovi všetkých svojich nepriateľov usmrtiť. 

Všetci prenasledovatelia Kristovej Cirkvi aj ľudia, ktorí sa oddávali hriechu, naraz zahynú a krajina bude vyzerať ako púšť. 

Potom Boh uzavrie mier s ľuďmi a zmieri sa s nimi. 

Bude sa slúžiť Ježišovi Kristovi, budú ho vzývať a chváliť. 

Všade rozkvitne láska k blížnym. 

Noví vládcovia budú pravou rukou Cirkvi svätej, mocnej a silnej Cirkvi, ktorá bude pokorná, zbožná, chudobná a horlivá podľa príkladu cností Ježiša Krista. 

Všade bude hlásať evanjelium a ľudia urobia vo viere veľký pokrok, pretože zavládne jednota medzi robotníkmi Pána a ľudia budú žiť v bázni Božej.

Mier a pokoj medzi ľuďmi nebude mať dlhé trvanie. Dvadsaťpäť rokov prebohatej úrody ich nechá znovu zabudnúť, že hriechy ľudí sú príčinou všetkých trestov na zemi.

Predchodca Antikrista so svojimi oddielmi zo všetkých národov bude bojovať proti pravému Kristovi, ktorý je jediným spasiteľom sveta; bude prelievať veľa krvi a usilovať o zničenie úcty k Bohu, aby si dodal jeho zdanie.

Zem bude trestaná všemožným súžením (vedľa moru a hladu, ktoré všade zavládnu). Vojna bude stíhať vojnu až do poslednej, ktorú povedie prostredníctvom desiatich kráľov Antikrista. Títo králi majú všetci rovnaký cieľ a budú jediní, kto povládne svetu. Než sa tak stane, bude svetu daný istý spôsob zdanlivého mieru; nebude sa myslieť na nič iné ako na zábavy a radovánky. Zlí sa budú oddávať všemožným hriechom.

Avšak deti svätej Cirkvi, deti viery, moji skutoční nasledovníci, budú posilňovať lásku k Bohu a cnostiam, ktoré sú mne najdrahšie. Tešia ma pokorné, Duchom Svätým vedené duše! S nimi budem bojovať až do naplnenia času.

Príroda volá po pomste na ľuďoch a oni sa chvejú hrôzou v očakávaní toho, čo ich za zločin znečistenia zeme musí postihnúť. Otrasy krajín otrasú tými, ktorí ste sľúbili slúžiť Ježišovi Kristovi, ale vnútri zbožňujete len sami seba, otrasie nimi, lebo Boh vás vydá svojmu nepriateľovi za to, že ste sväté miesta ponechali skaze. Mnohé kláštory už nie sú Božími domami, ale revíry Asmodeja, démona nečistoty.

V ten čas vzíde Antikrist z hebrejskej rehoľníčky, falošnej panny, spojenej so starým hadom, majstrom smilstva a jeho otcom bude biskup; už vo chvíli svojho narodenia bude soptiť rúhanie proti Bohu. Bude mať už aj zuby, slovom, pôjde o stelesneného Satana. Bude desivo kričať, vykonávať podivuhodné veci a živiť sa výhradne ohavnosťami. Bude mať bratov; aj keď nepôjde o stelesnených démonov, napriek tomu budú deťmi zla. Vo veku dvanástich rokov už budú nápadní odvážnymi víťazstvami; vzápätí každý z nich stane v čele armády a budú podporovaní pekelnými plukmi.

V poradí ročných období nastane chaos a krajina bude vydávať len zlé plody. Hviezdy prestanú putovať po pravidelnej dráhe. Mesiac bude odrážať len slabé, červenkasté svetlo. Voda aj oheň upadnú na zemeguli do kŕčovitých záchvevov a hrozné zemetrasenia zničia pohoria i mesta.

Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista. Démoni budú s pomocou Antikrista vykonávať na zemi aj v povetrí neslýchané veci, a ľudia budú stále horší a horší.

Boh dohliadne na svojich verných služobníkov i ľudí dobrej vôle, evanjelium bude všade kázané, a všetkému ľudu i všetkým národom bude známa pravda.

Naliehavo apelujem na zem a volám všetkých skutočných učeníkov žijúceho Boha, ktorý panuje na nebesiach. Vyzývam všetkých naozajstných nasledovníkov vteleného Krista, jediného a pravého Spasiteľa ľudstva, volám svoje milé deti, moje skutočne zbožné, ktorí sa mi oddávajú, aby som ich viedla k svojmu božskému Synovi. Volám takých, ktorých skoro nesiem v náručí, takých, ktorí žijú v mojom duchu. A konečne volám apoštolov konca času, verných učeníkov Ježiša Krista, ktorí pohŕdajú všetkým pozemským, žijú v chudobe a pokore, v modlitbe a odriekaní, v cudnosti a spojení s Bohom, v utrpení a nepoznaní svetom.

Je čas, aby sa dali spoznať a šírili po zemi svetlo. Poďte a ukážte sa ako moje milované deti! Som s vami a vo vás, kým bude viera vaším svetlom, ktoré vás ožaruje v týchto dňoch hrôzy a desu. Dychtite po horlivosti vo velebení Ježiša Krista. Bojujte, deti svetla, vy, počtom maličké stádo, ktoré všetko vidí a spoznáva, lebo prišiel čas časov, doba konca. 

Cirkev sa zatemní a svet upadne do zdesenia. Avšak Henoch a Eliáš, naplnení Duchom Svätým, budú na mieste. Prehovorí z nich moc Božia a ľudia dobrej vôle uveria v Boha, mnoho duší bude utešených. Mocou Ducha Svätého výrazne pokročia a odsúdia diabolské bludy Antikrista.

Beda obyvateľom krajiny! Prídu krvavé vojny a hladomory, epidémie a nákazlivé choroby. Ako strašné krupobitie bude pršať hmyz a zvieratá. Hromové rany zachvejú mestami a zemetrasenia pod sebou pochovajú celé krajiny. V povetrí bude počuť hlasy, ľudia budú búšiť hlavami o múry a privolávať smrť, ale tá si ich so svojimi hrôzami nájde inde. Vo všetkých končinách sveta potečie krv.Kto prežije, neukráti teda Boh dobu skúšok? Krvou, slzami a modlitbami spravodlivých sa Boh nechá obmäkčiť.

Henoch a Eliáš musia zomrieť, pohanský Rím zmizne. Z neba bude pršať oheň a pohltí tri mestá. Celý kozmos naplní zdesenie a mnohí sa nechajú zviesť, pretože neoslavovali pravého Krista, ktorý medzi nimi žil. Nastal čas, slnko sa zatemňuje, len viera bude žiť.

Prišiel čas, priepasť sa otvára. Už je tu najvyšší pán temnôt; šelma so svojou družinou sa zjavila a vydáva sa za spasiteľa sveta. Pyšne sa dáva spoznať a zdvíha sa k nebu; dych svätého archanjela Michaela ju však potlačí. Bude zvrhnutá na zem, ktorá sa už po tri dni nachádza v ustavičných biedach, objaví sa vo svojom ohnivom tele. Potom však bude navždy aj s celým sprievodom uvrhnutá do pekelnej priepasti. Voda a oheň krajiny budú očistené od všetkých pyšných výtvorov ľudí a všetko sa obnoví. Bude sa slúžiť Bohu a bude sa velebiť."

Potom mi Najsvätejšia Panna odovzdala, tiež vo francúzštine, pravidlá nového duchovného poriadku. Nato hovorila ďalej, ako nasleduje: "Ak sa obrátite, kamene a skaly sa premenia v obilie a zemiaky budú všade v krajine. Modlíte sa usilovne, moje deti?"

Obaja sme odpovedali: "Nie, Pani, nie príliš."

"Moje deti, musíte tak svedomito činiť ráno aj večer. Ak to nejde inak, modlite sa Otčenáš a Ave Maria, a keď máte dosť času a chcete byť snaživejší, potom sa modlite viac. Na omšu chodí len niekoľko málo starších žien, a ostatní po celé leto každú nedeľu pracujú. Iba v zime, keď nevedia čo s časom, idú na omšu, a to len preto, aby si náboženstvo doberali. V pôstnom období sa zbiehajú k mäsiarskym obchodom ako psy. Nevideli ste nikdy zhnité obilia, moje deti?"

Obaja sme zase odpovedali: "Nie, Pani."

Tu sa Najsvätejšia Panna obrátila na Maximina: "Ale ty, moje dieťa, si spolu so svojím otcom raz niečo také mohol vidieť v blízkosti Le Coin. Muž, ktorému tam patril kus zeme, povedal tvojmu otcovi: - Poďte a pozrite sa, ako je moja obilie pokazené. - 

A potom ste tam išli. Tvoj otec vzal do ruky niekoľko klasov, a vysypal sa z nich prach. Cestou domov, len pol hodiny cesty do Corpsu, ti otec dal kus chleba a povedal: - Vezmi, moje dieťa, a jedz z neho tento rok, pretože neviem, kto z neho bude jesť budúci rok, keď je obilie tak pokazené."

Maximin povedal: "Áno, to je pravda, Pani, potom už som na to nemyslel."

Najsvätejšia Panna ukončila svoj prejav vo francúzštine: "Teda, moje deti, povedzte to všetkému môjmu ľudu." 

Prekrásna Pani prekročila potok a po dvoch krokoch nám ešte raz povedala, bez toho aby sa obrátila (lebo sme ju sledovali, pretože nás svojim žiarivým zjavom a ešte viac nesmiernou dobrotou tak nadchla, až sa mi srdce chcelo rozletieť): "Je dobre, moje deti, dajte to vedieť všetkému môjmu ľudu." Potom pokračovala k miestu, odkiaľ som sa obzerala po našich kravkách. Jej nohy sa dotýkali len vrcholkov trávy, bez toho aby ich čo len trochu ohýbali. Keď došla na malý pahorok, krásna Pani sa zastavila; ponáhľala som za ňou pozrieť sa, ktorou cestou sa bude uberať. V tú chvíľu som úplne zabudla na naše kravy i na vrchnosť, ktorej som slúžila.

Navždy a bezpodmienečne som sa upísala svojej Pani; už nikdy som ju nechcela opustiť a nasledovala som ju rozhodnutá slúžiť jej po celý život. S mojou Pani som zabudla na náš raj a mala som len jedinú myšlienku: vo všetkom jej bezpodmienečne slúžiť. Verila som, že dokážem urobiť všetko, čo by odo mňa žiadala, pretože sa mi zdalo, že má nesmiernu moc.

Hľadela na mňa s láskyplnou dobrotou, ktorou som k nej bola priťahovaná. Priala som si byť so zavretými očami v jej náručí. Nedopriala mi však na to čas.

Nepozorovateľne sa vzniesla zo zeme asi do výšky jedného metra alebo o trochu viac. Potom sa na chvíľku voľne vznášala vo vzduchu, pozrela k nebu, a potom vpravo i vľavo k zemi. Potom sa na mňa pozrela takými láskavými a dobrotivým očami, že som verila priťahovaniu do jej vnútra, a zdalo sa mi, že sa moje srdce plne otvára jej srdcu.

A zatiaľ čo sa moje srdce rozplývala nevýslovne hrejivým pocitom, postava mojej dobrej Pani mizla stále viac. Zdalo sa mi, akoby svetlo okolo nej zhustlo a tým mi bránilo Najsvätejšiu Pannu vidieť. Svetlo teda zaujalo miesto postavy, ktorá sa pred mojimi očami strácala. Dalo by sa tiež povedať, že sa telo mojej Pani menilo v svetlo, keď mizla. Potom svetlo v podobe guli začalo pomaly stúpať priamo nahor. Nemôžem povedať, či sa jeho rozmery pritom zmenšovali, alebo to bol odstup, ktorý spôsobil, že som svetlo videla stále menšie, čím vyššie vystúpilo. Viem len toľko, že som tam ešte dlho stála so zdvihnutou tvárou a uprene sa pozerala na svetlo, a to aj potom, čo nakoniec úplne zmizlo.

Konečne som odtrhla oči od oblohy a pozrela sa okolo seba. Zbadala som Maximina, ako na mňa hľadí, a povedala som mu: "Memine, to musí byť milý Boh môjho otca, alebo najsvätejšia Panna, či nejaký veľký svätec."

A Maximin ukázal rukou do vzduchu a zvolal: "Ach, keby som to len bol vedel!"

Večer 19. septembra sme zostúpili dolu do dediny o niečo skôr, ako zvyčajne. V dome svojich zamestnávateľov som najskôr uviazala kravy a upratala stajňu. Ešte som s tým nebola hotová, keď prišla moja pani a so slzami v očiach mi povedala: "Moje dieťa, prečo si ku mne neprišla rozprávať mi, čo sa vám v kopcoch prihodilo. Keď Maximin svojich pánov nezastihol doma, pretože ešte pracovali na poli, prišiel k nám a rozprával všetko, čo videl a počul."

Povedala som svojej pani: "Mala som to v úmysle, ale predtým som chcela dorobiť svoju prácu."

Po niekoľko minútach som potom prišla do domu a pani mi povedala: "Rozprávaj, čo si videla. Pastierik od Bruit (to bola prezývka Pierra Selmeho, Maximinova zamestnávateľa) mi všetko povedal."

Začala som s rozprávaním a počas neho sa vrátili domáci ľudia z poľa. Moja pani plakala, keď počula náreky a varovania našej láskyplnej Matky, a potom im povedala: "Zajtra (v nedeľu) ste chceli ísť na pole kosiť obilie; nechajte toho a počúvajte, čo sa tomuto dievčaťu a pastierikovi Pierra Selmeho prihodilo."

Potom sa ku mne obrátila: "Rozprávaj znova všetko, čo si povedala."

Začala som teda znova, a potom môj pán povedal: "To je určite Najsvätejšia Panna alebo snáď veľká svätica, kto prišiel na príkaz milého Boha, ale je to rovnako dobré, ako keby prišiel On sám. Musíme sa riadiť tým, čo svätica povedala. Ako to urobíte, aby ste to všetko jej ľudu oznámili?"

Odpovedala som: "Vy už mi poviete, ako si mám počínať, a ja to tiež rada urobím."

Pán sa pozrel na svoju matku a brata, a dodal: "Musíme o tom uvažovať." Potom išiel zase každý za svojou prácou.

Bolo po večeri. Maximin a jeho zamestnávatelia prišli za mojím pánom povedať o tom, čo im chlapec rozprával, a tiež sa poradiť, čo robiť.

"Zdá sa nám," povedali, "že je to Najsvätejšia Panna, vyslaná milým Bohom, súdime tak zo slov, ktoré použila. A tiež vám povedala, že to máte oznámiť jej celému ľudu. Asi bude nevyhnutné, aby tieto deti išli celým svetom a oznamovali, že každý má poslúchnuť Božieho príkazu, ak nie, dopadne na nás hrozná pohroma."

Po chvíli ticha sa môj pán obrátil na mňa a Maximina, a povedal: "Viete, čo musíte urobiť, moje deti? Zajtra hneď ráno choďte za pánom farárom a rozprávajte mu, čo ste videli a počuli. Povedzte mu presne, ako celá vec prebehla, on vám už povie, čo máte robiť."

20. septembra, deň po zjavení, som sa skoro ráno s Maximinom vydala na cestu. Zaklopala som na dvere fary. Otvorila gazdiná pána farára a pýtala sa, čo si prajeme. Povedala som jej (vo francúzštine, ktorou som nikdy nehovorila): "Radi by sme hovorili s pánom farárom."

"A čože mu chcete povedať?"

"Chceme mu povedať, že sme včera pásli naše kravy v pohorí Baisses, a potom, čo sme naobedovali ... atď. (Rozprávali sme jej väčšinu príhovoru Najsvätejšej Panny.)

V tej chvíli zaznel kostolný zvon, bolo to posledné zvonenie k omši. Abbé Perrin, farár v La Salette, ktorý nás začul, prudko rozrazil dvere. Plakal, bil sa do pŕs, a zvolal: "Moje deti, sme stratení, Boh nás potrestá. Ach Bože, to bola Najsvätejšia Panna, ktorá sa vám zjavila!" Potom odišiel odslúžiť omšu. Maximin, ja a gazdiná sme sa na seba bezradne pozerali.

Potom Maximin vyhŕkol: "Ja ... ja teraz pôjdem za svojím otcom do Corps," a rozlúčil sa s nami.

Pretože som od svojho panstva nemala príkaz vrátiť sa hneď potom, čo prehovorím s pánom farárom, verila som, že nerobím nič chybného, keď sa zúčastním omše. Išla som teda do kostola. Omša začala a po prvom evanjeliu sa pán farár obrátil k farníkom, snažil sa im vykresliť zjavenie, ktoré sa predchádzajúceho dňa na jednom z kopcov udialo, a zaprisahal prítomných, aby v nedeľu nepracovali. Jeho reč bola prerušovaná vzlykaním a plačom, a všetci farníci boli veľmi pohnutí. Po omši som sa vrátila k svojmu panstvu.

Pán Peytard, ktorý je dodnes starostom v La Salette, sa ma prišiel spýtať na celú udalosť so zjavením a potom, čo sa uistil o pravdivosti môjho rozprávania, presvedčený odišiel.

Až do sviatku Všetkých svätých som zostala v službe svojho panstva. Potom som bola ubytovaná u rádových sestier v mojej domovskej obci Corps.

Najsvätejšia Panna bola veľká a vznešená. Pôsobila však étericky, akoby ňou ľahko mohol pohnúť aj najslabší závan vzduchu, napriek tomu bola nehybná a stála úplne pevne. Jej rysy boli dôstojné a vyžadovali si úctu, ale nie tak, ako je tomu u veľkých pánov tohto sveta. Jej dôstojnosť si žiadala úctivú lásku. Jej pohľad bol tak mierny aj prenikavý súčasne. Oči Panny akoby hovorili s mojimi, ale tento hovor bol dôsledkom hlbokého a živého pocitu šťastia z úchvatnej krásy, ktorý ma úplne napĺňal. Prívetivosť jej pohľadu a výraz neopísateľnej dobroty dávali jasne cítiť, že priťahuje a súčasne sa rozdáva. Bol to výraz lásky, ktorý sa nedá opísať ani slovom, ani písmom.

Odev Najsvätejšej Panny bol striebristo biely a jasne žiarivý, ale nemal v sebe nič hmotného - bol zložený iba zo svetla a lesku, bol ako živý a trblietavý, nenachádzam k tomu zodpovedajúce výrazy ani možnosť nejakého prirovnania.

Svätá Panna bola celá z krásy a lásky, pri pohľade na ňu som túžila s ňou splynúť. Všetko z nej dýchalo dôstojnosťou, nádherou a vznešenosťou neporovnateľnej kráľovnej. Javila sa tak belostná, bezúhonná, oslňujú nebeská a svieža, ako panna.

Zdalo sa, ako by z jej striebristých a čistých pier splývalo slovo láska. Vyzerala ako predobrá matka, stelesnená dobromyseľnosť a láska k nám, naplnená súcitom a milosrdenstvom.

Koruna z ruží na hlave bola tak nádherná a žiarivá, že si o tom nemožno urobiť predstavu. Rôznofarebné ruže neboli pozemské; bola to nádherná kytica, obklopujúce hlavu Panny vo forme koruny, a napriek tomu boli tieto ruže živé. A ešte niečo! Z vnútra každej ruže vychádzalo také prekrásne svetlo, že ich mocne uchvacovalo a dodávalo im nevídaný lesk. Z ružovej koruny prebleskovali odnože ako zo zlata i ďalšie kvety, ozdobené briliantmi. Všetko potom bolo ako horiaci diadém, ktorý sám žiaril jasnejšie ako naše pozemské slnko.

Najsvätejšia Panna mala na hrudi prekrásny kríž, ktorý vyzeral ako pozlátený. Hovorím pozlátený, teda nie z masívneho zlata, pretože som už niekoľkokrát videla pozlátené predmety rozličného zafarbenia, ktoré na mňa zapôsobili oveľa silnejšie než obyčajný kus zlata. Na krásnom a jasne žiariacom kríži bol vyobrazený Kristus - bol to náš Pán s rozpätými rukami pri ukrižovaní. Na stranách kríža, takmer až na samom konci, bolo na jednom kladivo, a na druhom kliešte. Farba tela Ukrižovaného bola prirodzená, avšak mocne vyžarovala. Svetlo, vychádzajúce z celého tela, malo tvar oslnivo sa lesknúcej dýky, ktorá mi prenikala až do srdca. Občas to vyzeralo, že je Kristus mŕtvy, jeho hlava bola sklonená a telo vyzeralo zrútené, ako by z kríža malo odpadnúť, keby nebolo pridržiavané klincami.

Pocítila som hlboký súcit, rada by som celému svetu vyjavila svoju neznámu lásku a vliala do duší smrteľníkov najnežnejšiu prítulnosť a najväčšiu vďačnosť Bohu, ktorý nás predsa vôbec nepotrebuje, aby bol všetkým tým, čím je, čo bol a na veky bude. A napriek tomu, Ty, ľuďom nepochopiteľná láska, si sa stal človekom a chcel za nás zomrieť, áno, zomrieť, aby si do našich duší vštepil pamiatku nekonečnej lásky, ktorú nám preukazuješ!

Aká som nešťastná, že neviem popísať lásku, akú k nám chová náš Spasiteľ. Na druhej strane sme však šťastní, že môžeme tým silnejšie cítiť, čo nevieme vyjadriť!

Inokedy sa zase Ukrižovaný zdal byť živý. Hlavu držal vzpriamene, oči otvorené a pôsobil dojmom, ako keby na kríži visel z vlastnej vôle. Tiež to vyzeralo, že hovorí. Zrejme chcel ukázať, že visí na kríži za nás, z lásky k nám, že k nám cíti stále novú lásku a tiež, že jeho láska od začiatku roka 33 bola rovnaká, ako dnes a potrvá až na veky.

Svätá Panna plakala takmer ustavične, keď so mnou hovorila. Slzy jej tiekli až na kolená a potom mizli ako záblesky svetla. Ako rada by som ju utešila, aby neplakala. Napriek tomu sa mi zdalo, že musela ukazovať svoje slzy, aby dokázala svoju - ľuďmi takmer úplne zabudnutú - lásku.

Chcelo sa mi vrhnúť sa jej do náručia a zvolať: "Moja predobrá Matka, tak rada by som ťa milovala za všetkých ľudí sveta!" Mala som však pocit, akoby mi povedala: - Je ich mnoho, ktorí ma nepoznajú. -

Potácala som sa medzi životom a smrťou, pretože som na jednej strane videla toľko lásky, toľko túžby po láske, a na druhej strane tak veľa chladu a ľahostajnosti ...

,Moja Matka, moja krásna a dobrá Matka, moja láska, srdce môjho srdca!'

Slzy našej Matky pritom ani v najmenšom neznižujú dôstojnosť kráľovnej a vladárky, naopak, predstavovali ju ešte krajšou, mocnejšou, láskavejšou, materskejšou a úchvatnejšou, a najradšej by som jej zadržala slzy, naplňujúce moje srdce súcitom a láskou.

Vidieť plakať matku, a k tomu takú Matku, bez možnosti a schopnosti ju utešiť a jej bolesť premeniť v radosť - kto si to vie predstaviť?

Moja predobrá Matka, máš od Boha všetky prednosti, sama si taká dobrá a navyše vyžaruješ všetku Božiu dobrotu. Boh prekonal sám seba, keď ťa stvoril ako svoje pozemské i nebeské veľdielo.

Najsvätejšia Panna mala na sebe žltý plášť. Čo hovorím - žltý? Mal v sebe svietivosť mnohých sĺnk. Nebola to žiadna pozemská matéria, ale mnohotvárna a žiarivá nádhera. Slovom, všetko na Svätej Panne priam vyzývalo na uctievanie a lásku k Ježišovi vo všetkých etapách jeho pozemského života.

Panna mala dva náhrdelníky, z ktorých jeden bol o niečo silnejší než druhý. Na užšom visel kríž, o ktorom som už hovorila. Tento náhrdelník (neviem ho inak pomenovať) pôsobil ako zdroj nemiernej svetelnosti.

Topánky (ako inak ich mám nazvať) boli biele, alebo striebristo belostné a obrúbené ružami. Kvety boli nepredstaviteľne krásne a z každého mihotal plamienok. Na topánkach boli ozdoby zo zlata, ale nie z pozemského, ale z rajského zlata.

Pohľad na Pannu bol sám o sebe dokonalý raj. Mala v sebe všetko, čo môže uspokojiť. Najsvätejšia Panna bola obklopená dvojitým svetlom. Prvé, jej bližšie, dosahovalo až k nám a nevýslovne žiarilo. Druhé svetlo sa šírilo trochu ďalej od Pani, a my sme sa v ňom nachádzali. Bolo nehybné (inak povedané, jagalo sa, nesršal), avšak jasnejšie ako svetlo nášho pozemského slnka. Napriek tomu nám však toto mohutné svetlo oči neunavovalo. Okrem už spomínaných svetiel a lesku všade ešte z postavy aj ošatenia Najsvätejšej Panny vyžaroval zväzok svetelných lúčov.

Hlas krásnej Pani bol vľúdny, okúzľoval, uchvacoval a činil srdcu dobre, upokojoval a utešoval. Zdalo sa mi, akoby som ním bola navždy nasýtená a moje srdce tancovalo a chcelo jej vyjsť v ústrety.

Oči Panny, našej láskavej Matky, nemožno ľudskou rečou opísať. K tomu by bol potrebný serafín, ba snáď výrazovo samotného Boha, ktorý stvoril Nepoškvrnenú Pannu, majstrovské dielo svojej všemohúcnosti. Oči Márie boli tisíckrát krajšie ako najvyhľadávanejšie brilianty, diamanty a ostatné drahokamy. Žiarili ako dve slnká, boli láskavé a čisté ako zrkadlo. V tých očiach bolo možné uvidieť raj.

Slovom, na Panne všetko neodolateľne priťahovalo. Čím dlhšie som na ňu hľadela, o čo silnejšie som si priala sa na ňu pozerať, tým viac som ju milovala zo všetkých svojich síl.

Oči Nepoškvrnenej boli ako brána k Bohu, kde bolo vidieť všetko, čo opája dušu. Keď sa moje oči stretli s pohľadom Matky Božej, ktorá je aj mojou Matkou, cítila som vo vnútri nesmiernu lásku a uistenie, že som tiež milovaná. Naše oči prihovárali vlastnou rečou a ja som ju milovala tak, že by som ju najradšej pobozkala. Jej oči vyvolávali v celej mojej bytosti ľahké chvenie, a ja som neurobila najmenší pohyb, ktorý by jej snáď mohol byť nepríjemný. Samotný pohľad očí Najčistejšej Panny by stačil byť nebom blaženého, dokázal by dušu zasvätiť do všetkých zámerov Všemohúceho ohľadom udalostí smrteľného života, bol by schopný prinútiť dušu k ustavičnej chvále Pána a k odčineniu hriechov. Pohľad Matky sústreďoval dušu na Boha a zo všetkých pozemských vecí, ktoré považujeme za tak dôležité, urobil iba obyčajnú detskú hru. Tak rada by som počula hovoriť viac o Bohu, aj o tom, čo sa týka jeho vznešenosti a nádhery.

Hriechy sú jediné zlo, ktoré Panna vidí na zemi. Bolesťou nad tým by zomrela, keby ju Boh nezachoval pri živote. Amen.

Maria od Kríža, obeť Ježišova, rodená Melanie CALVATOVÁ, pastierka z La Saletta. Castellamare, 21. novembra 1878

Masima